Kapitola 18.

Nadyne si už svojim spôsobom zvykla na to, že sa prebúdzala na iných miestach, než na akých zaspaôa. Nie, že by snáď bola námesačná, alebo ju niekto prenášal, ale v snových stretnutiach s Andrewom nikdy presne nevedela odhadnúť, kam ju zavedie. V poslednom čase sa zdalo, akoby sa jej snažil niečo naznačiť, alebo len vyberal miesta, na ktorých nikdy predtým nebola a uchvacovali ju až do takej miery, že zabudla na ostražitosť. Bola náchylná uveriť tomu druhému, ale nemohla mu to ani vyčítať. Divy, ktoré mala možnosť vidieť, ju pripravovali o dych. Len včera bola v pravej japonskej záhrade s bonsajmi, kamennými chodníkmi a posuvnými dverami do domu, ktorý bol zdobený ornamentmi a vyzeranými tvarmi z dreva. Zmohla sa len na otváranie úst od úžasu.

Tentoraz ju priviedol na vysoký útes, kde sa preháňal vietor, ktorý necítila, iba videla, ako sa pohráva s trávou okolo nej. Mala priamy výhľad na morský príboj rozbíjajúci sa o ostré skaly na pobreží. Hoci tu nikdy predtým nebola, vedela, že sa nachádza na anglickom pobreží. Kedysi dávno, akoby snáď v inom živote, videla podobný záber na stole v Andrewovej pracovni. Len neochotne priznal, že si tú fotku uchováva z nostalgie, že sa raz vráti na miesto, ktoré ako jediné mohol nazývať domovom.

Otočila sa a zbadala ho sedieť uprostred vysokej trávy. Bez zbytočných rečí as k nemu pridala. Hoci stále váhala o jeho úlohe v jej živote, bolo pre ňu až príliš jednoduché zveriť mu do rúk svoju budúcnosť. Aj keď len obrazne. Keď jej podával informácie priamo zo strediska, nebránila sa. Mohla byť snáď ešte viac sebecká?

„Prečo si vybral práve toto miesto?“ spýtala sa ho opatrne.

Andrew chvíľu mlčal a potom bezradne pokrčila plecami. „Nemohol som si pomôcť. Možno som len príliš nostalgický, ale mám rád toto miesto. A dnes, na výročie mojej svadby, som proste nemohol ísť nikde inde.“

Nadyne sa zarazila. Ešte nikdy nehovoril o žiadnych svojich súkromných záležitostiach. „Nikdy si mi nepovedal, že si ženatý.“

„Pretože už nie som.“

„Mala by som chcieť vedieť o tom viac?“ spýtala sa opatrne, neveštiac nič dobré.

V tvári mal taký smutný výraz, až si myslela, že sú na pohrebe. Natiahla ruku, aby sa ho dotkla a nejako ho upokojila. V poslednej sekunde, tesne predtým, než mohla na prstoch cítiť jemnosť jeho bundy, sa zarazila. Teraz bola v svete, kde platili jeho pravidlá. A mala neblahé tušenie, že by jej ruka prešla skrz.

Opäť len pokrčil plecami. „Nie je veľmi o čom hovoriť. Vybuchol plyn a ja som sa šťastnou zhodou okolností dostal pod skalpel muža s ambíciou liečiť a napravovať za pomoci najmodernejšej techniky vloženej do ľudského tela. Na miestach, kde mi ostatní tvrdili, že budem rád, ak vôbec prežijem, prišiel on a všetko tváril do pôvodného stavu. Okrem tohto môjho oka,“ ukázal na miesto, kde sa zaostroval objektív, ktorý možno bol navrhovaný, aby vyzeral ako oko, ale v konečnom dôsledku bol len kusom plastu, skla a káblikov, a tie viedli do jeho počítačom riadeného mozgu.

„Ona ťa... opustila?“

„To je slabé slovo.“ Keď sa trpko zasmial, prebehol jej po chrbte mráz. Znelo to zlovestne. „Keď som sa po tých mesiacoch zotavil a vyzeral som takmer ako predtým, vybral som sa za ňou. Otvorila mi dvere vo svojim obľúbených šatách. Zo začiatku bola prekvapená, ale potom... vyzerala dokonca šťastne, že ma vidí. Nevyzerala, že by jej prekážalo, ako som sa zmenil. Dokonca tvrdila, že zostane dlhšie v práci, aby si mohla zobrať dovolenku. Len kvôli mne.“

Na dlhú chvíľu sa odmlčal. V očiach mal lesk, akoby sa nevedel rozhodnúť, či sa má hnevať, alebo skôr plakať. Nadyne túžila nejako ho utešiť, ukázať mu, že je tam preňho a aj napriek tomu, ako sa k nemu správala predtým, mu teraz verí. Opäť k nemu natiahla ruku, lenže tentoraz sa od nej mierne odsunul on. Na tvár si nasadil chladnú masku a hoci sa veľmi snažila samú seba presvedčiť, že to neurobil s úmyslom ublížiť jej, nemohla si pomôcť, aby sa jej to nedotklo.

„A skutočne to bolo tak, ako hovorila?“

Andrew sa zamračil. „V podstate áno. Bola v práci dlhšie, len mi zabudla povedať, že pracuje ako sekretárka právnika.“ Ruky, zložené na stehnách, zatínal do pästí. „Lenže ja som to nevedel. Preto som sa vybral prechádzať sa po okolí, navštíviť známe miesta. Po tak dlhom čase som bol doma. Lenže mi nebolo súdené ostať tu natrvalo. Keď som sa večer vrátil domov, kľúč mi nesedel do zámky. Kým som bol preč, ona všetko zmenila a pozamykala a aby sa so mnou nemusela stretnúť, odišla. Na dverách bola pre mňa pripnutá obálka. Bola v nej žiadosť o rozvod, na ktorej chýbal už len môj podpis."

Nadyne sa striasla pod náhlym náporom chladu. V týchto snoch nikdy necítila nepohodlie, iba to, čo si prial človek, ktorý to všetko mohol ovládať a meniť. Ak sa teraz cítila zle, znamenalo to, že Andrew sa musí cítiť ešte stokrát horšie.

„To je mi ľúto.“

Tvár mu ešte viac stvrdla. „Mne nie. Žena, ktorej nestojím ani za toľko námahy, aby mi do očí oznámila, že sa so mnou chce rozviezť, u mňa nenájde žiadnu úctu. A svojim spôsobom som rád, že som sa jej zbavil. Aspoň som nebol nútený žiť v nejakej ilúzii.“

Jeho hlas znel nezaujato, dokonca v ňom svojim spôsobom zaznievala dávka úľavy. Nadyne by mu to bola bez námietok uverila, ale len vtedy, keby ho nepoznala. Sánka sa mu nebadane zaťala, rovnako aj ruky. Celé telo mal stuhnuté a jediné, čo sa hýbalo, boli rozšírené nozdry, cez ktoré do seba prudko nasával vzduch. Napriek svojim predošlým slovám, ako mu na tom nezáleží a je takto spokojnejší, bolo viac ako očividné, že ho to ešte stále vnútorne ničí. Nadyne sa nikdy nepovažovala za násilnú bytosť, skôr bola zbabelý slaboch, ale keby teraz dostala do rúk tú ženskú, asi by jej ručne vysvetlila, čoho sa vzdala.

„Preto si odišiel žiť na základňu a tak ochotne si vykonával všetko, čo ti prikázali?“

„Nie som ich oddaný psík, inak by som tu nebol. Je to len miesto, kde mi ponúkli zamestnanie na plný úväzok s ubytovaním zadarmo.“

Bože, z jeho úst to znelo tak jednoducho! „Pochybujem, že je to také jednoduché.“

„Je, len záleží na uhle pohľadu.“

Nadyne si založila ruky na hrudi. „Aj tak stále nemôžem uveriť, že práve ty si sa podieľal na celom tom výskume.“

„Nadya,“ oslovil ju pomaly, akoby hovoril s malý dieťaťom, „hovoril som ti to už predtým a opakujem ti to znovu – výskum sám o sebe nemal priniesť nič zlé, skôr naopak. Možno tebe to tak nepripadá, ale všetko, čo si mala možnosť vidieť, malo svoj zmysel. A stále ešte má.“

„Z môjho uhlu pohľadu to tak nevyzeralo.“

„Nadya...“ zasmial sa a pomaly sa postavil. Čakala, že povie ešte niečo, ale on tam len tak stál a pozeral sa na nepokojné more.

Zatvoril oči a tvár nastavil vetru, hoci obaja veľmi dobre vedeli, že on tiež nič necíti. Sám jej to raz vysvetľoval. To, že ju vedel dostať v snoch na iné miesto, nemalo nič spoločné so skutočným transportom. V čase, keď sa tu stretávali, obaja spali hlbokým spánkom vo svojich posteliach a všetko okolo nich bolo len spomienkou. Vyblednutou spomienkou kdesi z tmavých zákutiach mysle, kde si človek udržiava všetko to, čo mu dokáže na tvári vytvoriť úsmev. No ani to, že obaja poznali obmedzenia aj výhody tohto miesta, ešte neznamenalo, že sa s tým mohli len tak zmieriť. Preto sa Andrew snažil precítiť jemné pohladenie slaného vánku a z toho istého dôvodu sa Nadyne snažila natiahnuť a dotknúť sa jeho ruky.

„Ten výskum... všetci sme sa prihlásili dobrovoľne. Všetko to bolo desivé a občas sa nám viac nedarilo ako darilo, ale snažili sme sa urobiť niečo prospešné. Hoci vedenie sleduje len vlastné ciele a nikdy sa to nezmení.“

Nadyne sa zamračila. Ak aj niekedy mala pocit, že niečomu z toho, čo sa okolo nej deje, aj rozumie, teraz sa tá ilúzia vyparila neznámo kam. „Počula som, že výskum zrušili.“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Je pravdou, že bol na nejaký čas prerušený. Nejaký strážca ťa videl odtiaľ odchádzať a nepoznal ťa. Nahlásil to a aby sa predišlo nejakým problémom, prerušili všetky činnosti a čakali, či sa niekde objavia informácie o zakázanej činnosti vládou nepovolenej organizácie. Keď sa tak nestalo, všetko sa obnovilo. Len s tým rozdielom, že hoci sme za sebou mali isté pokroky, museli sme začať odznovu.“

Keď si uvedomila pravý význam jeho slov, mala pocit, akoby ju niekto začal škrtiť. V snahe zabudnúť na to, čo videla, o tom s nikým nehovorila. Dokonca obmedzila aj kontakt s Andrewom na minimum, čo si v niektorých chvíľach vyčítala. A aj napriek tomu, aká bola presvedčená, že mlčaním nikomu neublížila, možno to aj tak nevedomky urobila. Len kvôli jej prítomnosti zastavili všetky činnosti, ktorým bola svedkom. Možno mal Zachriel pravdu aspoň v niečom a ona skutočne mala svoj podiel viny na tom všetkom.

„Keď si povedal, že ste museli začať odznovu...“

Andrew sa nesúhlasne zamračil. „Nemuč sa takto, Nadya. Si moja priateľka a aj keby si nebola, neklamal by som ti. Výskum bol pozastavený, no nie kvôli tvojej prítomnosti, alebo tomu, že si to všetko videla, ale kvôli paranoji našich nadriadených. Obaja totiž veľmi dobre vieme, že to, čo robia, je protiprávne.“

Nadyne to všetko veľmi dobre vedela, ale ani to jej nepomohlo v tom, aby sa cítila lepšie. „Snažím sa to len všetko pochopiť. Mám pocit, že nič okolo mňa nedáva zmysel.“

„Nie, to nedáva. Jediné, v čo môžeme dúfať je, že nás nechajú žiť bez toho, aby nám neustále niečo prikazovali.“ Odrazu sa k nej prudko otočil, aby si na niečo spomenul. „Čo mi pripomína, že si práve teraz v Atlante. Chceš sa zbaviť čipu?“

„Nemám na výber.“ Bola odhodlaná nechať si detaily pre seba. Nikoho nemusí zaťažovať s tým, že sa jej nejaký psychopatický maniak vyhrážal tým, že ju prinúti vyvraždiť vlastnú rodinu. A už vôbec o tom netúžila hovoriť, pretože mu verila každé jeho slovo. Bol schopný všetkého. Hoci nevedela prečo.

„Počuj,“ ozvala sa odraz. Možno Andrew bude poznať pravdu. „Poznáš Zachriela?“

„Je to chlapík, čo to tam všetko vedie, hoci má asi také vedecké znalosti ako dubový stôl a žije v utkvelej predstave, že sa ti potrebuje za niečo pomstiť. Prečo?“ Nadyne v jeho slovách jasne počula hnev. Nečudovala sa mu.

„Vieš o ňom niečo?“ upresnila svoju otázku.

Pošúchal sa na brade. „Je to charizmatický bastard, ktorý dokáže presvedčiť slepého, že opäť vidí. Ale nejako pochybujem, že to je niečo, čo by si chcela počuť.“

„Nie, to nie,“ pokrútila hlavou. „Niečo viac užitočnejšie? Možno o jeho rodine?“

„Ak sa ma pýtaš na dôvod, prečo po tebe ide, tak to vážne netuším. Stále na tom pracujem. Lenže problém je aj v tom, že takmer všetci z oddelenia sú na jeho strane a ak sa budem príliš vypytovať, dostanem po nose. A pravdepodobne v doslovnom význame.“

Nadyne zúfalo stočila oči k oblohe, ktorá predstavovala sivastú machuľu neurčitého skupenstva. Nevenovala tomu skutočnú pozornosť, len sa snažila nejako nájsť zmysel vo svojom vlastnom živote. Na jednej strane bola jej rodina – manžel, ktorého milovala a dcérka, ktorú bola ochotná chrániť aj na úkor svojho vlastného zdravia. A na tej druhej bol jej pôvod a fakt, že sa ju snažil zničiť človek, ktorý na to nemal v podstate žiaden dôvod. Alebo o ňom aspoň nikto nevedel.

„Nadyne,“ ozval sa odraz priestorom mužský hlas.

Pozrela sa na Andrewa, ale ten nevyzeral, že by to počul. Sama nad sebou sa zamračila. Opäť si len niečo predstavuje. No na jej veľké prekvapenie sa hlas ozval znovu, tentoraz viac naliehavejšie. Skôr, ako sa stihla spýtať, čo sa to deje, sa s ňou všetko zatočilo. Zodvihol sa jej žalúdok a aby trochu zmiernila nevoľnosť, tuho k sebe pritisla viečka a nechty si takmer vrazila do dlaní, tak silno ruky zatínala do pästí.

Keď znovu otvorila oči, pozerala sa do tváre svojho manžela. Chvíľu jej trvalo, kým sa zorientovala a uvedomila si, že ešte stále sedí v prenajatom aute, v ktorom spoločne brázdili ulice Atlanty. Andie na nich čakala doma v opatere Matta a Jai. A oni práve parkovali pred polorozpadnutým domov, v ktorom býval Paul.

„Zaspala som?“ spýtala sa hlúpo. Jasné, že to zalomila, inak by predsa nestretla Andrewa.

Dylan sa na ňu usmial. „Máš na to právo, bola si unavená. Nechcel som ťa ani budiť, ale už sme tu.“

„To je v poriadku,“ usmiala sa naňho ak pobozkal ho na líce. „Chcem to mať čo najskôr za sebou, aby sme sa mohli vrátiť k Andie a žiť svoj život.“

Dylan na to nič nepovedal, len jej pomohol vystúpiť z malého a nenápadného seatu. Keď bola Nadyne v blízkosti svojho manžela, návaly paranoje a bezdôvodného chladu sa miernili na minimum a ona mohla normálne fungovať. No nerobila si ilúzie. Pokým ten malý čip nebude úplne zničený, aby ho už proti nej nikto nemohol použiť, nebude môcť pokojne spávať. Aj preto súhlasila, že Andie nechajú doma. S takým malým dieťaťom bolo nebezpečné letieť lietadlom a aj keby nebolo, nikdy by ju so sebou nezobrala. Keby to bolo v jej moci, nechala by doma aj Dylana, ale on ju odmietal opustiť čo i len na sekundu. Od toho pamätného dňa v nákupnom centre, keď ju konfrontoval Zachriel, ju nespúšťal z očí a neustále ju kontroloval. Keby pri tom nebol taký sladký, možno by jej to aj liezlo na nervy.

Trochu rozochvene zabúchala na staré dvere a spoločne s Dylanom čakali, až im príde Paul otvoriť. Takmer o pár sekúnd sa tak stalo. Tentoraz si ani neoveroval, kto sa k nemu dobíja, len ich pozval dovnútra. Keďže mu Nadyne nevolala, musel ich vidieť prichádzať cez okno.

„Vítam vás v mojom malom kráľovstve. Keďže je očividné, že dieťa je už na svete, nemusím sa dvakrát pýtať, aby som vedel, prečo ste tu,“ ozval sa Paul hneď potom, ako ich usadil k stolu. Presne na to isté miesto ako predtým. Nadyne sa striasla. Nie je predsa dôvod, aby sa obávala, že by to mohlo dopadnúť ďalšou katastrofou pre jej rodinný život.

Odkašlala si. „Rada by som sa zbavila toho čipu.“

Paul pokyvkal hlavou a usmial sa na nich. „Tak to by sme to nemali zbytočne preťahovať. Po zákroku tu budete musieť ostať ešte aspoň niekoľko hodín a už je večer, tak aby ste ráno mohli odísť.“

Jeho slová ju mierne vydesili. Myslela si, že to bude hotové za pár minút. Očividne sa mýlila. „Čo... čo mám urobiť.“

„Nie je to nič strašné,“ snažil sa ju upokojiť. „Čip je priamo napojený na nervové zakončenia, aby tak mohol kontrolovať subjekt, v ktorom je uložený. Preto je potrebné, aby ste po celú dobu zákroku boli pri plnom vedomí. Aby ste mi vedeli povedať, či je všetko v poriadku.“

Dylan sa postavil vedľa nej a položil jej ruku na rameno. Až vtedy si uvedomila, že sa trasie. „Nedá sa to urobiť inak?“

Paul ľútostivo pokrútil hlavou. „Bohužiaľ nie. Jediné, čo vám môžem ponúknuť, je lokálne umŕtvenie, ale aj napriek tomu pocítite bolesť, keď čip odpojím.“

„Bu-budem musieť ísť do nemocnice?“ V duchu sa modlila, aby povedal nie. Po tom všetko, čím si museli prejsť kvôli predčasnému pôrodu, bola odhodlaná na míle sa vyhýbať všetkým zdravotníckym zariadeniam.

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Nepôjdeme do nemocnice. Neďaleko odtiaľto má jeden môj priateľ súkromnú kliniku. Síce sa zaoberá plastickou chirurgiou, ale má presne to, čo potrebujem. A najmä tam je sterilné prostredie. Dlhuje mi niekoľko láskavostí, takže bude ticho a nikomu neprezradí, že vás tam niekedy videl.“

Nadyne z jeho slov vyschlo v krku. Bolo iné hovoriť o tom, že chce skoncovať s čipom, vďaka ktorému by niekto mohol ovládať jej život, ale keď tomu teraz čelila, nebolo jej všetko jedno. V duchu si prehrávala najhoršie scenáre toho, čo všetko by sa jej mohlo stať. Triasla sa tak veľmi, až sa bála, že padne zo stoličky.

„Nadyne?“ naliehal Dylan. Otočila sa k nemu a nútila sa do úsmevu.

„V... po-poriadku...“ Namáhavo prehltla. „Do-donesieš mi... vodu?“ Pri poslednom slove jej hlas poskočil snáď o dve oktávy vyššie.

Prikývol, utešujúco jej zovrel rameno a vybral sa smerom, ktorým ukazoval Paul. Asi tam niekde bola aj kuchyňa, ale Nadyne to nezaujímalo až tak veľmi, aby tomu venovala pozornosť dlhšie, než bolo potrebné. Teraz mala čo robiť, aby sa sústredila na pravidelné dýchanie.

„Viem, že to nie je moja starosť, ale prečo sa chcete zbaviť toho čipu už teraz?“

Nadyne chvíľu váhala, ale napokon ignorovala jeho otázku a položil mu vlastnú: „Poznáte Zachriela Thompsona?“

Keď začul to meno, oči mu trochu potemneli hnevom. „Nikdy som toho chlapa nemal rád. Potenciálne prospešný výskum, ktorý mohol zmeniť a hlavne zlepšiť životy všetkých ľudí, povýšil na osobné poslanie. Šíria sa reči, že jeden z testovaných subjektov bola žena, ktorá s ním bola nejako spriaznená. Nikto ale nevedel, akým spôsobom. Vždy to bol blázon, ale potom, čo bol zrušený výskum a všetky testované subjekty boli zničené, sa z neho stal doslova šialenec.“ V jeho hlase sa po celý čas ozýval nesúhlas a hnev. „Lenže nerozumiem, ako on súvisí s vašim rozhodnutím zbaviť sa toho čipu už teraz, tak krátko po pôrode.“

Neušila, prečo odhadoval, že mala tesne po pôrode, ale nehodlala sa ho na to pýtať. Zacítila, ako sa niekto na ňu uprene pozerá. Preto zodvihla hlavu a stretla sa s ostražitým pohľadom svojho manžela. Na chvíľu zaváhala s odpoveďou. Bolo bezpečnejšie držať ho čo najďalej od vecí, ktorým sama nerozumela, lenže nehodlala dvakrát urobiť tú istú chybu. Už predtým k nemu nebola celkom úprimná. Možno ešte dlho potrvá, kým mu povie celú pravdu, ale nateraz mu mohla povedať aspoň toľko, koľko vedieť mohol. A potreboval.

Útrpne si povzdychla. „Zachriel sa vyhráža, že využije čip a moc, ktorú nado mnou má, aby tak zničil moju rodinu.“ Po celý čas pozerala Dylanovi do očí a dúfala, že tentoraz pred ňou neutečie.