Kapitola 19.

Keith si unavene pošúchal tvár. Od rána trávil čas len s mladými bojovníkmi, ktorí často nevedeli rozoznať stred terča od stromu o tri metre vedľa. Pripisoval to tomu, že už dlho nebol s nimi a niektorí ho videli po prvýkrát v živote. Ale ovládnuť sa a nevrieskať po nich bola nadľudská úloha. A čaša jeho trpezlivosti pretiekla v ten okamih, keď sa mu hrot šípu zabodol sotva na dva palce od ucha. Za svoj život vďačil už asi len šťastnej náhode, alebo vetru, ktorý sa rozhodol práve vtedy duť.

Zosadol z koňa a dúfal, že tu bude s Brodym bude viac úspešný. Celý deň sa nedostal domov, ani len preto, aby sa najedol. Mal tušiť, že ho čaká niečo podobné, ale toto mnohonásobne prevýšilo jeho najhoršie obavy. To bol aj dôvod, prečo boli Merill s Colinom takí nezvyčajne mĺkvi.

Opraty podal Gailovi, ktorý si ho premeriaval od hlavy po päty, akoby niečo od neho očakával. Radšej si to nevšímal a rezkým krokom zamieril domov. Rukou si opäť pošúchal krk a snažil sa ovládnuť svoju nevôľu. Nechcel ňou desiť aj Elyon. Pri myšlienke na svoju ženu sa musel pousmiať. Ešte stále mal v mysli jasný obraz, keď od nej zaránky odchádzal. Keby nemal pred očami jej nahé telo, prirovnal by ten výraz v jej tvári k nespokojnému decku.

Jeho nádej pre pokoj sa rozplynul v okamih, keď vystúpil na malý kopec a zbadal okolo bezradne pobiehať niekoľko ľudí, medzi nimi aj Corneliu. Svoju ženu nikde nevidel, ale predpokladal, že bude vo vnútri. Zastal na okraji zhromaždených. Už-už sa odhodlával spýtať sa, čo sa to tu deje, keď sa pri ňom pristavila Cornelia. A tvárila sa nanajvýš zdesene. Srdce mu zvláštne zovrelo.

„Kde máš Elyon?“ vyrútila sa naňho s otázkou.

Prudko sa zamračil a zaťal ruky v päsť. Ako si mohol vôbec namýšľať, že by sa práve ona bola schopná správať aspoň a ne jediný deň ako poslušná a dobre vychovaná dáma?

„Elyon je predsa tu, naposledy som ju videl ráno. Ale čo sa to tu deje?“ spýtal sa, keď okolo neho prebehla gazdiná z kuchyne so zúfalým výrazom v tvári.

Cornelia naňho len bezradne pozerala. „Mala som vedieť, že nedodrží slovo. Vždy bola svojhlavá.“

Keith sa už ani nesnažil zakrývať svoj hnev. „Kde je?“ zrúkol hlasnejšie ako zamýšľal, ale pramálo ho to trápilo. Keď ju nájde...

„Doteraz sme hľadali Skye. Ráno odišla na huby do lesa a doteraz sa nevrátila. Ešte nikdy niečo také neurobila. Nemali sme ani potuchy, že Elyon za tebou naozaj nešla, keď si zobrala kobylu a odišla si zajazdiť,“ obraňovala sa Cornelia. Pod Keithovým divokým pohľadom sa až zachvela.

Keith si sotva povšimol jej slová. Odrazu jeho telom zmietali mohutné poryvy pocitov, ktoré nikdy predtým nepoznal. Nebol to hnev, či zlosť. Viac ako čokoľvek iné pociťoval... strach. Elyon síce bola svojhlavá a pochabá ženská, ale nie až tak veľmi, aby odcválala nevedno kam a celý deň sa nenavrátila. Premkol ho zlý pocit. Dúfal, že bude v poriadku natoľko, aby jej mohol poriadne prečistiť žalúdok. Urobila z neho slabocha a ešte aj blázna. Ale predstava, že sa jej niečo zlé prihodilo... Nie, nebude na to myslieť!

„Viete aspoň ktorým smerom odišli?“ spýtal sa stále hnevom zhrubnutým hlasom.

Cornelia len nešťastne pokrútila hlavou. „Skye odbehla nevedno kam a Elyon... nevedela som, že nesplní slovo. Nemala som za potrebné presvedčiť sa, či naozaj za tebou pôjde.“

V duchu už začal plánovať, koho pošle hľadať ktorým smerom. Dúfal, že Elyon bude niekde v lese. Inde ani ísť nemohla. Ešteže lesy McCadenovcov boli také rozsiahle, aspoň nehrozilo, že narazila na niektorí klan, s ktorým boli v spore. Unavene si pošúchal koreň nosu.

„Merill, priveď všetkých mužov, ktorí...“ No nedokončil. V polovici vety ho prerušil vzrušený krik. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že našli Skye. Bez rozmyslu sa vydal tým smerom, premknutý zlou predtuchou. To dievča mu zvláštne prirástlo k srdcu. Možno tým, že mu tak veľmi pripomínala jeho mladšiu sestru.

Predral sa až k matke dievčatka, ktorá hlasno nadávala dcére a zakazovala jej ešte niekedy vojsť do lesa. Ale na jeho prekvapenie neprotestovala. Čakal, že ju začne presviedčať, že už to nikdy neurobí. No ona len ticho vzlykala a ledva lapala dych. Akoby celú cestu bežala. S neblahým pocitom sledoval, ako sa snažila vymaniť z matkinho objatia. Keď sa jej to napokon podarilo, pozrela sa priamo na Keitha. Tváričku jej brázdili potoky sĺz premiešané so špinou. Na líci mala šmuhu od krvi, ale bol si istý, že nie je jej. Ľadový strach mu zovrel srdce a nedovolil mu dýchať.

„Zeman,“ neobratne sa poklonila, „musíš mi pomôcť. Keď som bola v lese, stratila som sa. Ale tvoja žena ma našla a chcela ma zobrať domov, ale potom... kôň sa... a ona... spadla... bežala som... nemohla som nájsť... ce-cestu...“ vzlykala. Nepotreboval však vedieť viac.

„Merill, priveď mi koňa! Ale rýchlo!“ Nestaral sa o to, či to urobil, teraz bolo dôležitejšie, aby sa dokázal upokojiť. Zhlboka sa nadýchol. Od námahy zachovať si aspoň náznak pokoja prudko zatínal zuby. Pokľakol k dievčatku. Asi sa netváril práve pokojne, lebo od neho o krok ustúpila.

„Vedela by si nájsť to miesto?“

Dievčatko bez zaváhania prikývlo na súhlas. Očividne sa ho desila, ale aj tak stála na mieste a pozerala sa mu do očí. Niečím mu pripomenula Elyon. Len pri myšlienke na ňu prežíval muky. Musí byť v poriadku. Nevedel by, čo si počať so životom bez nej.

„Si odvážne dievčatko, Skye,“ prehodil jej smerom len tak mimovoľne. Ani netušil prečo to robí. A nebol jediný, koho tým prekvapil.

Odrazu ma Skye veselo usmiala. „Aj Elyon mi povedala, že som.“

Od ďalších strašných predstáv ho zachránil až Merill, ktorý sa zjavil za jeho chrbtom aj s jeho žrebcom. Sám už sedel na koni a Colin za ním na svojom. Jediným plynulým pohybom sa vyšvihol na jeho chrbát a podal ruku Skye. Zaváhala len na chvíľku, no potom sa natiahla na špičky a nechala sa vytiahnuť k nemu. Usadil si ju pred seba a ešte skôr, ako sa stihol spýtať, ktorý smerom vyraziť, sama mu ho ukázala. Bez zaváhania popchol koňa na rýchleho cvalu. Cítil, ako sa dievča o neho oprelo, akoby hľadalo oporu. Objal ju rukou, no ďalej pokračoval tryskom. Pochmúrne myšlienky od seba odháňal do úzadia mysle, kde mali svoje miesto. Netušil, čo sa vlastne stalo, ale Elyon bola zranená. Lenže ak sa neupokojí, nebude schopný pomôcť jej. A tá jediná úvaha ho prinútila uvažovať chladne ako kedykoľvek predtým. Cieľavedome sledoval cestu okolo seba. Až ho prekvapilo, keď ho Skye doviedla až na lúky takmer uprostred jeho lesov. No nepovedal na to nič.

Už z diaľky videl jej čiernu kobylu, ako sa pokojne pasie blízko akéhosi predmetu. Nevidel čo to je, no aj na takú vzdialenosť zbadal, že nie je osedlaná. Prudký príval zlosti ho prinútil zovrieť ruky v päsť. Tá pochabá ženská nielen, že odišla bez jeho vedomia, ona ešte jazdila bez sedla. Už mu bolo jasné, prečo z neho aj spadla. Spomalil koňa, až išiel takmer krokom. Sotva pár krokov od kobyly konečne rozoznal to bledé v tráve. Hrôzou mu zamrelo srdce. Mohol by odprisahať, že na okamih aj prestalo biť. Uprostred trávy, priamo pod konskými kopytami, bezvládne ležala jeho žena. Nevidel jej do tváre, no ani nemusel. Jediným skokom zosadol z koňa a pristúpil k Elyon. Nahnevaný krik, ktorý mu vybublal z hrdla, ho pramálo trápil. Viac ako o mienku ostatných sa obával o ženu, ktorá ho väčšinou len dopaľovala svojou prostorekosťou a svojhlavosťou. A predsa... keď len bezmocne ležala na zemi, zovrelo mu srdce.

Pokľakol k nej a obrátil si ju tvárou k sebe. Slabučko zastenala, no naďalej ostávala verná svojim mdlobám. Opatrne ju otočil, aby videl aj na skrvavenú ranu na spánku. Ešte stále krvácala. So zovretým hrdlom si odtrhol pás tartanu a ovinul jej ho okolo hlavy. Vyzerala biela a na dotyk bola až príliš studená. Keby tak...

„Pusť ma k nej,“ ozval sa odrazu za ním hlas, ktorý nepatril nikomu inému ako Cornelii. Bol taký prekvapený jej prítomnosťou, že nemal ani len silu spýtať sa, ako sa tam dostala. Čo si pamätal, mala strach z koní, hoci netušil prečo.

Pokľakla k nemu a položila mu ruku na rameno. „No tak, Keith. Kým ju nepustíš, nebudem jej vedieť pomôcť.“

Až vtedy si uvedomil, že si ju k sebe tisne ako ten najvzácnejší poklad. Len veľmi neochotne ju položil späť na studenú zem. Vyzerala tak krehko a bezmocne. Bál sa, že ak ju pustí, opustí ho. A to nemohol len tak dopustiť.

Cornelia opatrne odhrnula ovínadlo na jej hlave a zamračila sa. To neveštilo nič dobré. „Čo je s ňou? No tak, hovorte!“ Musel sa veľmi ovládať, aby ňou nezatriasol. Bola predsa žena.

Pohľad, ktorý naňho uprela, hovoril za všetko. „Neviem, Keith. Pri páde sa veľmi silno udrela do hlavy. Musíme počkať, kým sa prebudí.“

Pery stisol do tenučkej čiary. Zadržiaval dych, aby donútil svoje srdce spomaliť, ale nebolo mu to takmer nič platné. S bolestným povzdychom Elyon opatrne zobral do náručia. Zdalo sa mu, že je ešte krehkejšia ako prvý ľad na jazere. Keď mu ticho zastenala do ramena, takmer začal velebiť Boha, no včas sa zastavil. Neotvorila oči, len mu bezvládne visela cez ruky. Opatrne ju vysadil na svojho koňa a skôr, než mohla padnúť, sa vyhupol za ňu. Pohľadom vyhľadal ešte Colina, no ten už mal pred sebou posadenú Skye a Merill sa zakrádal za čiernou kobylkou.

Žrebec nepokojne prešliapol, no Keith ho jediným potiahnutím uzdy prinútil ostať stáť. Kývnutím poďakoval Colinovi a Merillovi a tryskom vyrazil späť domov. Kôň jasne vycítil jeho nepokoj a cválal akoby mu bol v pätách samotný satanáš. Keith s jemnou razanciou pridržiaval Elyon, aby mu nevypadla. Zmietal ním také protichodné pocity ako snáď ešte nikdy. Na jednej strane bol vďačný, že si pri páde nezrazila väz, ale nad všetko vyrážal neuveriteľný hnev, ktorý akoby pochádzal zo samotného pekla. Obával sa ho, no nedokázal ho potlačiť. Keď si len predstavil, že by o ňu prišiel, zachvátila ho zúrivosť ešte horúcejšie. Akoby schytil do rúk žeravý uhlík a miesto toho, aby ho odhodil, pritisol si ho na hruď a objímal ho ako najvzácnejší poklad.

Zabratý do vlastný úvah si ani nepovšimol a už boli späť. Obstúpili ho ženy z blízkych obydlí a každá sa ho na čosi vypytovala. Trvalo mu takmer nekonečne dlho, kým pochopil, že nemajú starosť o neho, ale o jeho ženu. Radosť, že ho ju jeho ľudia prijali, prehlušil strach. Zoskočil z koňa a schytil ju do náručia. Snažil sa sám sebe nahovoriť, že nie je belšia ako pred pár minútami, no nedokázal sa oklamať. Otočil sa na päte s úmyslom uložiť ju na ich lôžko, keď ho za lakeť chytila čiasi malá ruka. Pohľadom cez rameno zistil, že to bola matka malej Skye.

„Zeman, čo je s lady? Bude... v poriadku?“

Zamračil sa, pevnejšie si ju k sebe pritisnúc. „Bude.“ Pretože jej ani nič iné nedovolí. Nesmie ho teraz opustiť a nechať ho naveky samého. Musí prežiť, aby na ňu mohol nakričať pre jej pochabosť. Ísť jazdiť na neosedlanom koni!

S potrasením hlavy sa rezkým krokom vybral rovno dovnútra. Dupal po schodíkoch, až sa pod ním otriasali, no pramálo ho to trápilo. Nevšímal si zvedavé pohľady, ktoré k nemu smerovali. Iba otvoril dvere na ich komnate a uložil ju na mäkké lôžko. Starostlivo ju prikryl až po krk tartanom. Vyzerala tam taká maličká a pokojná. Dva razy sa musel presvedčiť, či ešte dýcha. Len veľmi slabo a nepatrne. Ale stále bola medzi živými. Stál vedľa nej a nevedel si poradiť. Netušil, čo by pre ňu mohol urobiť. Ako ju prinútiť otvoriť oči a povedať niečo. Čokoľvek. Zúfalstvom sa mu podlamovali kolená. Pochytila ho opätovná zúrivosť. Nie je predsa ženská, aby padal k zemi slabosťou.

„Keith,“ ozvala sa za ním potichu Cornelia, „mal by si niečo vedieť.“

Len veľmi neochotne k nej otočil tvár. Keď videl starosti v jej očiach, zadrhol sa mu dych. „Čo by som mal vedieť?“ pýtal sa, no jeho hlas znel aj jemu samému cudzo.

Cornelia potichu vzlykla. „Nebola to náhoda.“

„Preboha, čo nebola náhoda? Vravte!“ súril ju, stále viac zmätený. Nemal najmenšej potuchy, čo sa mu snaží zvestovať.

„Elyon nespadla z neosedlaného koňa. Niekto jej k pádu dopomohol. V tráve sme našli sedlo. S narezaným remeňom.“