Kapitola 19.

14.01.2012 18:09

Aeon musela skloniť hlavu, aby si nikto nevšimol červeň, ktorá sa jej plazila po lícach a ušiach. Ako len mohla zabudnúť na tú knihu! Bolo neospravedlniteľné, že ju proste vytlačila do úzadia vlastnej mysle. Áno, bola väzňom ľudí, ktorí ju držali – ani nevedela ako dlho – proti jej vôli kdesi v podzemí, ale ani to nebol dôvod. Poznala iný, ale bála sa priznať to sama sebe. Lenže nech zapierala akokoľvek, stále to v nej ostávalo. Pravdou bolo, že jej to vyšumelo z hlavy vždy, keď sa pozrela do búrkových hlbočín Darrenových očí. Vtedy mala tendenciu zabudnúť na všetko okolo, dokonca aj na vlastné meno.

„Samozrejme, ak ťa nič nebolí,“ dodal Darren po chvíľke mlčania, keď si nesprávne vyložil jej zahanbenie. Nemala v úmysle vyvádzať ho z omylu. To by sa od hanby mohla rovno prepadnúť pod zem.

„Nie,“ pokrútila hlavou, „naozaj ma nič nebolí, čo je prinajmenšom zvláštne. Len neviem, či som už pripravená,“ vytresla prvé, čo jej skrslo v hlave. Na svoje veľké prekvapenie to nebola lož. Každý deň predsa neodkrýva spomienky staré niekoľko storočí. Každý by sa obával toho, čo uvidí.

Už uvoľnene sa na ňu usmial. „Nemusíš sa báť, kým prídeme na miesto, kde je kniha, budeš pripravená. Je na druhom konci mesta,“ povedal akoby nič.

Aeon naňho vypleštila oči. „Mesta? Akého mesta?“

Darren sa opäť posadil k nej na posteľ, záhadne sa usmievajúc. „Áno, mesta. Toto je mesto, hoci ti to teraz tak nepripadá. Hádam si si nemyslela, že žijeme v púšti len pod korunami stromov?“

„Nie, to som si nemyslela,“ krútila hlavou, „ale... prekvapilo ma to. Ako si hovoril, žijete na púšti, preto ma predstava mesta zarazila. Ako by ste ho dokázali postaviť na púšti?“ uvažovala.

„Máš pravdu, nebolo to jednoduché, ale toto miesto nie je len tak obyčajné. Jasné, je vo svete ľudí, kde mágia nie je bežnou súčasťou života, ale stále sú tu aj takí, ktorí ňou žijú. Jediným z nich je aj Julian, ktorý toto mesto postavil. Sám, len s pomocou mágie, ktorá v ňom koluje,“ začal jej vysvetľovať, no keď si všimol jej prekvapený výraz, stíchol.

„Čo sa deje?“ spýtal sa napokon, keď stále s rovnako vykoľajeným výrazom pozerala kamsi zaňho. Začínal mať o ňu obavy, tak ňou mierne zatriasol. Scvakli jej zuby, no oči mala rovnako vypleštené. Keď už začínal byť zúfalý, potriasla hlavou a zadívala sa naňho akoby sa ani nič nestalo. To ho šokovalo.

„Julian je predsa ľudský manžel Elizabeth. Alebo aj to bolo klamstvo a nie oficiálna verzia, ako sme si to mali myslieť?“ prehodila len tak mimochodom, čím ho prekvapila. Netušil, že ich tam bežne kŕmia takými príbehmi.

„Pravdou je, že Julian je skutočne jej manžel, no nikdy nebol človek. Je to mocný čarodejník, dokonca mocnejší ako ona. Nemohla ho zabiť, ale celý život sa ho túžila zbaviť. Vybrali jej ho rodičia. Keď sa verejne postavil na našu stranu, mala dôvod zavrhnúť ho a vyhnať ako nepriateľa vášho sveta. V skutočnosti ho len potrebovala dostať mimo svoje zákernosti, pretože Julian má oči všade – a to doslova. Vždy vedel o každom jej kroku,“ vysvetľoval jej. V hlase mu jasne znel hnev, takže bolo ihneď jasné, čo si o tom všetkom myslí. Aeon mala podobný, ak nie aj rovnaký, názor.

„Páni, ako je možné, že o tom toľko vieš? Myslela som, že sa to týka hlavne nášho sveta,“ zamrmlala, premýšľajúc, čo všetko by sa od neho mohla ešte dozvedieť.

Pokýval hlavou. „Vieš prečo toho toľko vieme? Pretože zatiaľ čo vy sa len učíte históriu, ktorú upravila Elizabeth, my sme ju skutočne žili. Aj preto sme pre ňu nebezpeční a je rada, že sme skončili tu. Lenže nevie všetko, čo je výhoda pre nás,“ premýšľal nahlas. Aeon sa zdalo, akoby bol duchom niekde úplne inde. A nech to bolo kdekoľvek, určite to nebolo len niekde za dverami izby, v ktorej boli.

Položila mu ruku na rameno. „Asi je zbytočné pýtať sa ťa, čo si tým myslel.“

Potriasol hlavou, akoby sa snažil prebrať. „Vieš,“ začal pomaly s previnilým výrazom, „tu nejde ani tak o to, že ti to nechcem povedať. Ani preto, že ti to vlastne chcela vysvetliť Macy. Bojím sa, že keby si vedela všetko o mne a mojej rodine, zavrhla by si ma. Viem, možno si myslíš, že je to hlúposť, ale keď budem všetko vedieť, uvedomíš si, že nie až taká veľká. Len mi daj ešte trochu času, nech si to premyslím. Dobre?“ ponúkol jej, čo ju úplne prekvapilo.

Jeho slová a hlavne tón, akým ich vyslovil, o ňom veľa vypovedali. Aeon ani neverila, že sa jej obyčajné vety môžu tak dotknúť, ale teraz zistila, že sa mýlila. Jeho slová v nej vyvolali dávno zabudnutý pocit. Bolo to dojatie, súzvuk duší. Pretože nech hovoril o hocičom, presne vedela ako sa cíti. A to ju desilo i tešilo zároveň.

Pomaly kývla hlavou na znak súhlasu. „Dám ti čas, Darren. Dovtedy ale,“ rozhodla sa náhle, bez predošlého zvažovania, „chcem vidieť tú knihu. Nikomu nepomôže, ak budem čakať.“

Darren sa na ňu vďačne usmial, v očiach veselé ohníčky. „Tak poď, ty môj malý zvedavec,“ zasmial sa, ťahajúc ju za ruku z postele.

Keď na zem dopadla prikrývka, všimol si, že sú v izbe sami. Zvláštne, ani si nevšimol, kedy Gwithiel odišla. Až tak bol pohltený Aeon a jej prítomnosťou, jej úsmevom a krásnym hlasom. Už nikdy v živote ju nepustí. A vedel, že nebude jediný, ktorý ju proste nenechá odísť, nech to stojí čo to stojí.   

Aeon pohladila zvláštnu látku, v ktorej bola odetá. Bola svetlomodrej farby a tesne jej priliehala na pokožku, zároveň ju chladiac. Bola mäkká a jemná. Dokonca jemnejšia ako páperie na krídlach malého dieťaťa. Z nej boli ušité šaty, ktoré jej siahali tesne pod kolená. Netušila, kto ju prezliekol, ale vybral dobre. Ten nový kus oblečenia sa jej veľmi páčil.  Zaumienila si, že rovnaké šaty zaobstará aj svojej sestričke. Niečo v jej vnútri jej hovorilo, že sa už čoskoro uvidia. A jej šiesty zmysel, ako to so smiechom nazývala Lili, ju doposiaľ nikdy nesklamal.

„Tak ideme?“ budil ju zo zamyslenia Darren. Usmiala sa naňho.

„Môžeme ísť,“ potvrdila a nechala sa ním ťahať kamsi von.

Snažila sa čo najviac si zapamätať z cesty, po ktorej kráčali. Najskôr prešli dlhú, tmavú chodbu, až sa ocitli priamo na lúčoch zapadajúceho slnka, ktoré ju na chvíľku oslepili. Keď začala vidieť aj niečo iné ako čierne škvrny, prekvapene zastala na mieste. Nemohla si pomôcť, ale z pohľadu na to miesto jej padla sánka. Takmer doslova. Nebolo to tu také farebné ako pri jej vodopádoch, ale malo to isté čaro. Úzku, kamenistú cestičku lemovali vysoké palmy. Netušila, že je to možné, no počula z nich spev nejakých vtáčikov. Po oboch stranách stáli neveľké domčeky, vyzerajúce takmer rovnako. Ak si niekedy predstavovala bezpečie, tu ho jasne cítila. Dýchlo na ňu z každučkého miestečka, na ktoré uprela zrak.

„Viem, nie je to bohviečo, ale stále je to domov,“ zašomral Darren, keď si zle vysvetlil jej prekvapenie.

Usmiala sa naňho, aby ho upokojila. „Páči sa mi tu. Je to tu krásne a pokojné. Hovor si čo chceš, ale toto je domov,“ ubezpečila ho, vykročiac za ním, aby mu dala jasne najavo, že môžu pokračovať.

Opäť ju chytil za ruku a na dôkaz, že ju nemieni pustiť, si s ňou preplietol prsty. Pomaly kráčali popod aleju paliem a Aeon sa očarene obzerala okolo seba. Teplý vánok jej strapatil dlhé vlasy a suchý vzduch ju tentoraz zvláštne upokojoval. Netušila, ako je to možné, ale bola to pravda. Len ju zarážalo, že nikoho nestretli. Prechádzali cez stíchnuté mestečko, kde akoby nikto nežil. V duchu sa obávala, že je to kvôli nej. Možno sa jej ostatní báli.

Odrazu zastavili pred jedným domom. Už na prvý pohľad bol iný ako ostatné, pretože bol celý biely a dookola ho lemovali kríky, ktoré jej siahali takmer po pás. Akoby vytvárali akýsi plot, aby ho oddelili od okolia. Prišlo jej to nanajvýš zvláštne.

„Kde sme teraz? Čo je to za dom?“ pýtala sa ho, keď zastali.

Darren uprel zrak na dom, akoby čakal, že z neho každú chvíľu niekto vyjde von. „Tento dom patrí Julianovi. Prišlo nám správne dať mu knihu, pretože ako jediný ju vedel ochrániť pred nepovolanými. Vieš, väčšina ľudí je tu zvedavých, pretože sa tu tak často nedeje nič výnimočné. Nechceli sme, aby si knihou kúziel nejako uškodili. Samozrejme náhodou,“ vysvetlil jej s úsmevom. Aeon si mimovoľne predstavila malé, zvedavé deti, ktoré so zatajeným dychom čítajú zaklínadlá z novej knihy. Darren mal rozhodne pravdu – nedopadlo by to najlepšie.

„Ak je to tak, na čo teda čakáme?“ spýtala sa, no skôr, než stihol odpovedať, ozval sa za nimi šuchot. Ani nestihla žmurknúť a pred nimi stál vysoký muž s havraními vlasmi a prenikavými oranžovými očami. Aeon sa pod jeho pohľadom trochu prikrčila, ale neodvrátila sa. Niečo akoby jej bránilo.

„Teraz tu čakáte,“ začal mäkkým, hlbokým hlasom, „na mňa, milá Aeon z rodu Darknight. Moje meno je Julian a veľmi ma teší, že sa s tebou môžem konečne stretnúť.“ Schmatol jej ruku a skôr, než stihla namietať, pobozkal ju na vrch dlane, akoby to bolo také samozrejmé ako dýchanie. Nemohol ju viac očariť - a zároveň vydesiť.

„A-a-ako viete, ako sa volám?“ vykoktala, keď pustil jej ruku.

Zmierlivo sa usmial. „Prepáč, nechcel som ťa vydesiť. Ale kým si spala, rozprával som sa s Darrenom. Spomínal ťa tak často, až mám pocit, že ťa poznám už roky.“ Na príťažlivej tvári sa mu zjavil nezbedný výraz. „Ale poďme dovnútra, nebudeme stáť zbytočne vonku.“

Prešiel cez malý oblúk tvorený drevom a popínavými ružami, ani nečakajúc, či ho vôbec budú nasledovať. Akoby už dopredu vedel, že proste neodolajú. Aeon poťahala Darrena za ruku, keď čakali, kým Julian odomkne dvere svojho príbytku.

„Takže ty si mu o mne rozprával?“ spýtala sa šeptom. Darren sa na ňu nevinne usmial, no neodpovedal nič. Tváril sa ako stelesnená nevinnosť, až sa musela Aeon potichu zachichotať.

Už oveľa pokojnejšia nasledovala pre ňu zatiaľ neznámeho muža dovnútra domu. Darren išiel teste za ňou, ruku položenú na jej ramene. Prešli cez krátku chodbičku a ocitli sa v miestnosti, v ktorej okrem farebného koberca a obrazov na stene nebolo nič. Nič okrem niekoľkých dverí. Julian sa vybral k tým najtmavším, ktoré vyzerali takmer ako čierne, a vošiel do nejakej miestnosti. Obaja ho bez slova nasledovali. To, čo Aeon videla, keď vošla, ju donútilo opäť otvoriť ústa šokom.

Ocitli sa v neveľkej miestnosti, v ktorej bol obyčajný kruhový stôl s pohodlne vyzerajúcimi stoličkami. Bolo ich šesť. No to nebolo to, čo ju tak prekvapilo. Bolo to veľké množstvo kníh, ktoré tu mal. Niektoré vyzerali byť úplne nové, akoby ich niekto len včera napísal, iné zase vyzerali, že držia pokope len silou vôle a pri trochu silnejšom kýchnutí sa vám rozpadnú pod rukami. Najviac ju však zaujala jediná kniha ležiaca uprostred ošúchaného, dubového stola. Bola pomerne hrubá, ošúchaná a... viazaná v čiernej koži. Nemohla ju nespoznať.

Takmer ako zhypnotizovaná prešla bližšie, pohladiac jej drsný povrch. Hoci tú knihu nikdy predtým nevidela inde ako v spomienkach svojich predkov, prepadol ju náhly pocit déjà vu. Už sa tešila, keď ju otvorí. No skôr, ako to stihla urobiť, zastavila ju iná ruka. No nepatrila Darrenovi.

Julian sa na ňu usmial, keď sa nechápavo otočila. „Vieš, poznám túto knihu lepšie než ktorúkoľvek inú a viem, čo znamená pre teba i tvoju rodinu. To, čo tam hľadáš, tam skutočne nájdeš, ale chcem ťa varovať. Niekedy je lepšie nechať spomienky pochované stenou času. Niečo sa už nedá napraviť. Si si istá, že toto je to, čo chceš?“ pýtal sa jej, no Aeon sa zdalo, akoby sa ju snažil varovať a ochrániť.

Pokrútila hlavou. „Viem, čo prináša hrabať sa v minulosti, ja to musím vedieť, keďže ju mám v hlave. Lenže niekto nám časť spomienok zobral, aby zakryl vlastné zámery a neprávosti. A okrem toho, bez toho sa necítim úplná. Akoby mi niečo stále unikalo pomedzi prsty,“ vysvetľovala so sklonenou hlavou.

Julian kývol na znak súhlasu. „Vedel som, čo odpovieš. Dúfam, že nájdeš odpovede na všetko, čo ťa trápi,“ pošepol a usmejúc sa na ňu, odišiel z miestnosti, aby im doprial súkromie. Sama pre seba sa usmiala. Ten muž sa jej pozdával.

„Tak sa do toho pustime,“ ozval sa vedľa nej Darren. Kývla naňho hlavou. Pohľad opäť zamerala na knihu ležiacu na stole.

Opatrne, takmer so zbožnou úctou, otvorila tvrdý obal. Ihneď na ňu vyskočili znaky staré ako svet sám. Bolo to malé varovanie napísané jazykom starých čarodejov. Vďaka spomienkam svojich predchodcov mu dobre rozumela. Vedomosti sú v rukách blázna nebezpečnou zbraňou. Nemohla s tým nesúhlasiť. Sama sa neraz na vlastnej koži presvedčila o pravdivosti tých slov.   

Hoci knihu nikdy predtým neotvorila, akoby ju teraz viedla neviditeľná sila, ktorá jej našepkávala, kde nájde to, čo potrebuje. Otáčala jednu stránku za druhou, až sa zastavila na predposlednej. Opäť to bola časť napísaná jazykom čarodejov, hoci všetko ostatné bolo v jazyku anjelov. Akoby to bol odkaz práve pre ňu a jej rodinu. Akoby bytosť, ktorá to tam napísala, veľmi dobre vedela, komu to poslúži.

S hlbokým nádychom sa zadívala na to, čo má urobiť. Zarazila ju jednoduchosť toho všetkého, ale nepochybovala. Poslednýkrát pozrela Darrenovi do očí. Akoby tam hľadala silu, ktorej sa jej odrazu nedostávalo. Pohladil ju po líci, následnej jej zovrúc rameno v povzbudivom geste. Upäto sa naňho usmiala, no pohľad stočila späť na zažltnutú stránku.

Prečítala si tie riadky niekoľkokrát, a keď mala pocit, že si ich dostatočne vryla do pamäti, zavrela oči. Sústredila sa na slová, ktoré jej opakovane zneli v hlave. Premieľali sa tam, odrážali od stien vedomia, hľadajúc tajnú cestičku k trinástej komnate jej spomienok. Cítila hmotné spojenie s čiernou temnotou vo svojom vnútri. Jasne počula tlkot vlastného srdca, ktorý bol čoraz rýchlejší a rýchlejší. Unisono s ním slová v dávno zabudnutej reči útočili na vysoký múr vedúci do záhrady poznania. Keď počula pukanie skál, usmiala sa.

Namiesto obrazov minulosti však uvidela len tmu. Vzápätí jej vnútrom otriasol vlastný krik premiešaný s dračím revom a dvomi rovnako silnými výkrikmi agónie. Potom na nad ňou zatvorila tmavá hladina poznania.

Ešte skôr ako jej telo stihlo dopadnúť na zem, zachytil ju Darren. So starostlivým výrazom v tvári sa na ňu zadíval. Na jeho prekvapenie mala dokorán otvorené oči a jej nevidomý pohľad sa upieral priamo naňho. Bol si však istý, že ho nevidí, že dokonca nevníma nič, čo je v miestnosti okolo nej. Telom bola pri ňom, no jej myseľ sa túlala ďaleko, preďaleko. Niekde v minulosti.

Jemne jej odhrnul vlasy z tváre. Keď vykríkla, zľakol sa, že sa jej niečo stalo. Teraz pochopil, že je všetko tak, ako to malo byť. Pamätal si, ako mu nedávno Julian povedal, že každá cesta za spomienkami so sebou nesie aj obrovskú bolesť. Teraz to už chápal. Nemôžete otvoriť bránu, ktorú niekto zamkol, bez toho, aby ste ju nezlomili. Keďže je vo vašej mysli, jej ničenie vám pôsobí bolesť; možno až muky.

Opatrne si jej telo vyšvihol do náručia. Nie je dôvod, aby tu ostávali. Ešte pred odchodom rýchlo zavrel knihu. Pripadalo mu to tak správne. Juliana nikde nevidel, ale bolo mu jasné, že vie o všetkom, čo sa okolo neho deje. Možno teraz trpel spoločne s Aeon, možno popíjal čaj na svojej malej terase za domom. Netrápilo ho to. Dávno sa naučil, že tento muž sa o seba za každých okolností postará a zároveň si zachová vlastné tajomstvá. Aj napriek tomu mu veril tak, že mu neraz do rúk vložil aj vlastný život.  

Pomaly prechádzal po cestičke k svojmu domu. Cítil, ako ho sprevádzajú zvedavé pohľady jeho bratov a sestier; takých ako je on sám. Boli zvedaví, kto je Aeon, ale neodvážili sa k nej priblížiť. Nebáli sa jej, ale dobre vedeli, že teraz by sa aj tak nič nedozvedeli. Usmial sa sám pre seba. Za tie roky ho všetci spoznali veľmi dobre a verili mu, nech už robil čokoľvek. Ešte stále ho to prekvapovalo. Aj po toľkých storočiach.

Jej ešte stále nevládne telo uložil späť do stredu postele, ale tentokrát ju neprikryl. Len sledoval, ako sa jej mihajú oči, hoci nepozerali po miestnosti. Desila ho tá prázdnota jej pohľadu, ale nemohol s tým nič urobiť. Teraz je v minulosti. Viac sa obával toho, že by jej svojim zásahom mohol ublížiť. Už chcel odísť, ísť sa pozrieť za svojou dcérou, keď jej pohľad náhle zastal na jeho tvári. Sústredil sa. O chvíľočku sa neprítomný pohľad začal vyjasňovať, až sa jej v očiach objavili opäť tie známe iskričky, ktoré zbožňoval. Úľavne si vydýchol.

Aeon rýchlo zažmurkala. Videla pred sebou Darrena, ale ešte nebola pripravená vnímať ho, alebo mu odpovedať. V hlave jej stále doznievali posledné obrazy minulosti, ktoré sa združili do jedinej vízie. Cítila v hlave prítomnosť svojich súrodencov, aj ich bezmocnosť, keď to všetko spolu prežívali. Zachvátili ju plamene nenávisti a hnevu nad toľkou neprávosťou a bezohľadnosťou. Elizabeth si zaslúžila smrť už len preto, že sa narodila.

Opatrne sa posadila na posteli. Potrebovala toho toľko naplánovať! No skôr, ako stihla otvoriť ústa, vbehlo dovnútra maličké dievčatko. Mohlo mať najviac tri roky. Bacuľatú tváričku mu zdobili blond vlnky siahajúce jej až pod  zadok. V modrých očkách jej blýskalo šibalstvo. Aeon sa najviac páčili rozkošné jamôčky v líčkach, keď sa usmievala. Vtom si však všimla niečo iné. Dievčatko nebolo len tak hocikto. Okrem neposedných vláskov jej telo lemovali aj biele... krídla.

Už-už sa chcela maličkej spýtať kde sa tu zobrala a odkiaľ je, keď sa zvonivo rozosmialo. Bez pohľadu jej smerom, a s veselým: „Ocko, ocko, ocko!“, sa vrhla Darrenovi okolo krku.