Kapitola 19.

14.08.2012 16:19

Tambe mal čo robiť, aby sa ovládol. Sánku zatínal tak silno, až mal pocit, že mu čoskoro pukne. V hlave mu hučal hnev a inštinkt vlka, ktorý mu našepkával, aby zadusil toho človeka, aby si z neho urobil večeru a jeho hlavu použil ako tú pomyselnú čerešničku na torte. A to všetko len preto, že z neho cítil majetníctvo nasmerované práve na Suri. Najskôr si myslel, že je to len láska brata, no keď zbadal jeho pohľad, takmer vyskočil z kože. Na chvíľu musel odvrátiť zrak, možno aj preto, aby sa po prvýkrát za svoj život sústredil na cestu pod svojimi nohami. Takto citovo rozrušený nebol snáď ešte nikdy.

„Čo mi máš povedať?“ dobiedzal ďalej a nútil svoj hlas, aby znel nezaujato. Ako však poznal Suri, určite ju neoklamal. Jej pohľad o tom jasne svedčil.

„Ja...“ zaváhala Suri v jeho náručí. Cítil, ako znervóznela. V hlave mu už hlodal červíček pochybností.

„Ak môžem...“ pútal na seba pozornosť človek. Len neochotne sa k nemu otočil. „Rád by som ti to vysvetlil. Volám sa Patrick Willard, technicky vzato som nevlastný brat Suri. Musím sa priznať, že pred chvíľou som si z teba uťahoval. Dúfam, že sa ťa to nijako nedotkne, ja som si len doberal Suri.“

Kým doposiaľ zo Suri prýštila nervozita, teraz tam bol len nefalšovaný šok. Vedel, že nech sa stalo čokoľvek, ten človek mu klame a robí to s takou samozrejmosťou, že by mu to každý obyčajný človek zhltol aj s navijakom. On však nebol človek. Vlčími inštinktmi, ktoré nestihol ovládnuť, aby ich mal úplne pod kontrolou, taktiež zacítil, že ten človek má pred ním rešpekt. To by mu aj radil, ak nechcel skončiť ako nový obraz nad rodinným krbom.

Prinútil sa usmiať, aj keď mu bolo jasné, že to bude vyzerať kŕčovito. „Tak... keď si tu už zo mňa uťahuješ, mal by som sa oficiálne predstaviť. Som Tambe, Surin partner.“ Posledné slovo vyslovil s poriadnou dávkou dôrazu, aby bolo jasné, ako vážne to berie minimálne on. A na dôvažok ju tesnejšie primkol k svojmu telu.

„Teší ma, Tambe. Teraz, ak ma ospravedlníte, musím ísť nájsť svoju mladšiu sestru. Suri, Tambe,“ kývol im a kým sa stihli spamätať, stratil sa v mäteži zabávajúcich sa ľudí.

„Jackov syn?“ spýtal sa Tambe, aby prerušil trochu trápne ticho.

Suri sa mu konečne zvrtla v náručí. Radosť v jej očiach ho hriala pri srdci. „Hej, teraz môj nevlastný brat. Mám ešte jedného nevlastného brata a sestru. Sú veľmi milí.“

„To ma neprekvapuje, celá tvoja rodina je taká,“ priznal potichučky, sotva počuteľne.

Surine oči sa rozžiarili nefalšovanou radosťou. „Takže ich nepovažuješ za mierne... bláznivých?“

Veselo sa zasmial. „To veru nie, aj keď musím uznať, že minimálne jedna z tvojich tiet je výstredná.“

„To skôr všetky. Ale sú to veľmi starostlivé tetušky.“ Líca jej mierne zružoveli a zatvárila sa trochu rozpačito. „Ehm... dúfam, že ťa tam nejako netrápili?“

Prevrátil očami. „Hej, riadili sa príkladom tvojej mamy a vyhrážali sa mi stratou niektorých častí tela, ak ti ublížim. Jedna sa dokonca dušovala, že má doma nabitú pušku.“ Opäť sa potichu zasial. „Musím sa však priznať, že z pohľadu jednej z nich som nebol dvakrát... pokojný,“ dodal trošku znepokojene.

„Stavím sa, že to bola Elena, ona tak pôsobí na každého. Povedala ti niečo?“

Pokrútil hlavou. „Nič, len sa predstavila. Ale ten jej pohľad hovoril za všetko – akoby odo mňa niečo čakala.“

„Hovorila som Lauryn, aby na ňu dávala pozor. Musíš jej to odpustiť, Elena je veštica. Hovorí, že kedykoľvek sa na niekoho pozrie, vie odhadnúť, akým smerom sa bude uberať jeho život. Raz sa priznala, že to súvisí aj s čítaním aury.“

Tambe sa poškrabal po brade. „Viem, že to bude žiť čudne, ale ako je možné, že práve v Tennessee žije rodina čarodejníc? Nehodí sa to skôr do Massachusetts?“

Suri sa jeho miernym rozpakom musela zasmiať. „To je pravda, čarodejnice asi naozaj spájajú skôr so Salemom, ale moje tety tu nežijú. Všetky sa presťahovali do New Orleans, v ktorom, ako iste vieš, prekvitá okultizmus a voodoo.“ Keď kývol, dodala: „Aj napriek stretnutiu s nimi nás nepovažuješ za bláznov, ktorí veria v nezmyselné čary a rozprávky?“

Tambe pozdvihol obočie. Ani nevedel, či ho viac prekvapila jej otázka alebo fakt, že samú seba pričlenila k svojim tetám. „Nuž, aj napriek tomu... myslím, že máš ešte relatívne normálnu rodinu,“ vykoktal nakoniec.

„A tá tvoja nie je?“ snažila sa nenápadne vyzvedať. Opäť.

Pokrútil hlavou. „Na mojej rodine nie je nič normálne a teraz vážne nemyslím to, že jej drvivá väčšina sa mení na chlpatých príbuzných strážnych psov.“

Suri doslova horela zvedavosťou. Už však bola zvyknutá, že to bol jediný pocit, ktorý pocíti v spojitosti s Tambeho minulosťou. Nech sa snažila akokoľvek, nedokázala ho presvedčiť o tom, že je dostatočne dôveryhodná na rozhovor o rodine. Myslela si, že mu to ukázala odhalením vlastných démonov, ale aj vtedy sa mýlila. Ak si myslela, že v detstve niečo pochytila od magických tiet, myslela si zle. Nedokázala niekoho jediným pohľadom prinútiť vyklopiť o sebe pravdu, hoci Lauryn ju to učila takmer neustále. Teraz by sa jej také niečo skutočne hodilo.

„Viac mi k tomu asi nepovieš, čo?“ prehodila sarkasticky.

Tambe sa jej zadíval do očí. V zelených hĺbkach videl veľkú zraniteľnosť a očakávanie, ale on jej nemohol dať to, čo od neho žiadala. Jeho minulosť patrila len jemu a nikomu inému. Možno ešte jeho malej sestričke, ale tá tiež patrí k minulosti. A tú pochoval dva metre pod zem spolu s ňou.

„Nie je o čom,“ vykrúcal sa čo najopatrnejšie.

Sklonila hlavu, aby nezbadal sklamanie, čo sa jej zračilo v očiach. „Povedz, Tambe...“ Záleží ti na mne aspoň trochu? chcela sa spýtať, ale namiesto toho len odvetila: „Naozaj si myslíš, že tvoja minulosť by pre mňa bola až taká nudná?“ S pokojom si uvedomila, ako normálne znie jej hlas. 

„Ja to viem, Suri,“ prehodil nežne a pohladil ju po vlasoch. V duchu však taký pokojný nebol. Bože, čo by som dal za nudnú minulosť! Dokázal by som pre to vraždiť... ako kedysi. Pri rýchlej spomienke, ktorá mu blesla mysľou, sa až mykol.

„Ale to nevieš naisto, kým mi to neporozprávaš,“ skúšala ďalej ako malé dieťa, drankajúce drahú hračku, ktorú zazrelo v najnovšej reklame.

Tambe začínal byť trochu zúfalý, ale kým stihol niečo vymyslieť, zjavila sa za Suriným chrbtom jej sestra. Takmer si úľavne vydýchol.

„Hanbi sa, Tambe. Takto si tu užívaš Suri sám a nám ju ani nepožičiaš,“ karhala ho ako malé dieťa. S pobavením si uvedomil, že to je jedna z hlavných čŕt v rodine Danielsovcov. Na jeho veľké prekvapenie ho to ani trochu neurážalo, práve naopak. Bavil sa tým.

Suri sa k nej bleskovo otočila. „Nebuď taká lakomá, sestrička. Mala som ťa na krku dvadsať rokov, je čas na zmenu,“ vyplazovala jej jazyk.

Odrazu sa Laira zamračila. „Si v poriadku? Vyzeráš akoby si mala každú chvíľu odkväcnúť.“

„Nebuď ako kvočka, Lai, len ma trochu bolí hlava,“ obhajovala sa, no to už si ju pozorne prezeral Tambe. Na prvý pohľad spoznal sklenenú clonu v jej očiach.

„Budem hádať – si náchylná chytiť chrípku od pacientov.“ V duchu si nadával, že to nezistil už skôr. Veď ju držal v náručí, zdalo sa mu, že má horúce čelo a ani sa nepokúsil zistiť, či to náhodou nebola pravda. Nie, on to odrazu pripísal prepracovanosti. Pche, vraj prepracovaný vlk! Naozaj sa musel zblázniť.

„Nič si z toho nerob, budem v pohode. Len si musím vypiť niečo studené,“ upokojovala ho Suri.

Laira jej položila ruku na rameno. „Si si istá, že nechceš lekára?“

„Zlatko, práve sa pozeráš na dvoch lekárov,“ zasmiala sa Suri.

„Ha-ha, ja som to myslela vážne,“ nedala a Laira.

„Počuj, keď mi bude fakt zle, pôjdem si ľahnúť. Teraz si nechcem kaziť večer, takže si s tebou,“ ukázala na Tambea, „idem zatancovať. Veď ma,“ podala mu ruku.

Tambe sa takmer zasmial výrazu zračiacemu sa na tvári tmavovlasej ženy. Rýchlo sa však ovládol, ponúkol Suri rameno, do ktorého sa ochotne oprela. Nenápadne sa snažil pozerať na nohy tancujúcim párom, aby si zopakoval tanečné kroky. Netúžil dnes večer riešiť aj pomliaždeniny nôh.

Keď sa o chvíľku ocitol v strede tanečného parketu, so Suri v náručí, boli tanečné kroky to posledné, na čo myslel. Celú jeho myseľ zapĺňali predstavy poddajného ženského tela, ktoré sa k nemu s dôverou tislo. Opäť žasol nielen nad tým neopísateľným pocitom, ktorý ho celého naplnil, ale aj nad dôverou, ktorú do neho neustále vkladala. A on, ako mizerný bastard, stále vyzeral akoby jej neveril. Za to sa nenávidel ešte viac.

„Dúfam, že mi teraz nepovieš, že si mám dávať pozor na špičky,“ uchechtla sa, keď ho konečne prinútila, aby ju chytil tak, ako sa patrí – ľavú ruku na driek, pravou zvierajúc jej ruku. Stále ju chcel objímať celým telom. Nie, žeby sa jej to nepáčilo, ale medzi desiatkami príbuzných, ktorí z nich majú hlavnú atrakciu? To radšej oželie aj príjemné teplo jeho tela.

„Ešte stále môžeš utiecť,“ hovoril, no aj tak sa začal pohojdávať do rytmu pomalej piesne, ktorú hralo sláčikové kvarteto. Naozaj netušil, kde sa tam tí hudobníci zobrali, keďže si ich predtým nevšimol.

V tichosti tancovali, ich telá sa vlnili v rytme pomalej piesne. Šero okolo nich vytváralo až intímnu atmosféru, akoby tam boli sami dvaja. Suri sa tesne tisla k Tambeovmu pevnému telu, akoby s ním chcela už naveky splynúť. Hoci spolu tancovali po prvýkrát, boli dokonale zladení. Akoby predvídali krok toho druhého. Tambea to trošku desilo, ale nakoniec pocítil len spokojnosť. Súzvuk tiel predsa neznamená nič zlé. Keby to boli duše, obával by sa.

„Nie si unavená?“ spýtal sa šeptom, keď pocítil, že sa oňho oprela celou váhou.

„Uhm-hmm...“ zamrmlala. „Som, ale musím ešte pozdraviť niekoľko ľudí,“ mrmlala ďalej. Bolo nad slnko jasnejšie, že ju pomalá hudba uspáva.

„Ak sa nemýlim, večierok pokračuje aj zajtra večer. Čo ty na to, keby sme to na dnes zabalili a išli spať? Obaja to potrebujeme,“ presviedčal ju. Zo všetkého najviac ju túžil dostať do postele, no tentoraz nie kvôli milovaniu, ale kvôli strachu, ktorý o ňu mal. Zdala sa mu krehká, akoby každú chvíľku mala spadnúť, alebo by ju mal odfúknuť vietor. Nepáčila sa mu síce predstava, že je takáto zraniteľná, ale uspokojoval ho aspoň fakt, že ju môže ochraňovať. To si skutočne užíval.

„Ale mne sa ešte nechce spať,“ trvala tvrdohlavo na svojom. Na potvrdenie svojich slov sa snažila čo najviac otvoriť oči.

„Hmm... A čo keby sme sa zašli prejsť? Vonku nie je až taká veľká zima.“

Suri napokon prikývla. „To je dobrý nápad. Môžem ti to tu poukazovať.“

Schytil ju za ruku a vedúc ju von z tanečnej sály, cítil, ako sa im do chrbtov opierajú zvedavé pohľady jej rodiny. 

„Nie je ti zima?“ spýtal sa hneď, ako sa ocitli vonku. Skôr, ako stihla Suri odpovedať, objavila sa oproti nim mladá, drobná dievčina. Mala pehy na lícach i nose, na ktorom mala malé, nenápadné okuliare. Ryšavo-hnedé vlasy mala vyčesané do zložitého vrkoču na temene hlavy. Spoza ucha jej trčala jemná, biela ruža.

„Suri!“ zapišťala dotyčná a už mu Suri kradla z náručia. Takmer neovládol nutkanie strhnúť ju späť k svojmu telu.

„Bože, Angie, ako rada ťa vidím,“ vzdychla Suri, v hlase už ani stopa po únave.

Buď je to veľmi dobrá herečka, alebo to vážne bolo len tou hudbou.

„Nevidela si niekde Patrica? Hľadám ho už asi hodinu a nikde ho nevidím.“

Suri pokrčila plecami. „Stretla som ho, keď som prišla, ale odvtedy nie. Prečo ho hľadáš?“

„Volala mu Rachel, jeho asistentka, či kto to je. Zabila by som ho za to. Otec mu hovoril, aby aspoň jeden deň v roku nechal prácu na pokoji a...“ Odrazu zodvihla hlavu a zarazila sa. Nebodaj si ma doteraz nevšimla?

„A toto je kto?“ vybafla, akoby bol nezvaný hosť. Dotklo sa ho to, ale aj naďalej sa tváril neprístupne.

„Och, prepáč, zabúdam na to predstavovanie. Angie, toto je môj partner Tambe Davis. Tambe, Angela Willardová, moja nevlastná sestra.“

Odrazu sa tvár drobnej Angie vyjasnila. „Jasné, vy ste ten záhadný chlapík, o ktorom každý hovorí a teší sa, že je so Suri.“

„Angie!“ napomenula ju Suri so smiechom „Ty malá Rebeka. Čo nevieš, to nepovieš, všakže?“

Nevinne pokrčila plecami. „O to je to zaujímavejšie. Mimochodom,“ otočila sa na Tambea, „naozaj ma teší. Ale teraz vás už nechám samých. Ak by sa tu náhodou mihol Patrick, povedz mu, čo sa stalo. Ak by si stretla Maxa, nevidela si ma,“ inštruovala Suri, následne rýchlo miznúc. Suri sa pousmiala pri spomienke na urasteného, ale koktavého Maxa, ktorý bol ctiteľom jej malej sestričky.

Tambe ostal len nemo pozerať na jej vzďaľujúci sa chrbát zahalený v olivovej farbe. „Zdá sa mi to, alebo nás všetci nenápadne nechávajú o samote?“

Suri kývla, opierajúc sa o Tambeovu pevnú hruď. „Nezdá sa ti to, naozaj to robia. Je to taká rodinná lojalita - vždy doprajú dostatok súkromia. Asi cítia, že my dvaja to potrebujeme.“

„Už som ti povedal, akú úžasnú máš rodinu?“ žasol Tambe. Keď si predstavil svoju rodinu, lojalita mu veru nenapadala. Tí by najradšej každého sledovali ako tieň, aby vedeli o všetkom, čo sa deje. Ak by nebolo schopnosti predvídať jedného z vodcov, bezpochyby by to tak robili aj v tejto chvíli.

„Tá malá to myslela vážne? Naozaj o mne všetci hovoria?“ spýtal sa, aby zahnal úvahy o tom, kým je a kým by mal byť – a kým nikdy byť nechcel.

„Hej, hovoria. Angie je naozaj taká malá Rebeka. Ale neber to v zlom. Oni sú len zvedaví a boja sa o mňa. Dlho som bola sama a smutná. Možno nemôžu uveriť, ako rýchlo po mojom odchode sa to zmenilo.“

Pri posledných slovách sa zamyslela, pretože ju prepadla pravdivosť vlastných slov. Keď odchádzala z domu, vôbec nečakala žiadnu zmenu svojho stavu. Len dúfala, že sa jej zmiernia depresie, alebo ju na čas opustia nočné mory. A namiesto toho dostala oveľa viac. Má po svojom boku silného muža, ktorý je k nej dobrý a pomáha jej prekonávať tiene minulosti.

Už sa nečudovala príbuzným, že si ho tak obzerali. Zrejme hľadali to niečo výnimočné, čo pomohlo aj jej. Veľmi dobre vedela, čo to spôsobilo – jeho dobré a starostlivé srdce. Keby to povedala Tambeovi, vysmial by ju, no Suri aj tak vedela, že je to svätosvätá pravda. Nikdy nestretla nikoho ako je on. Kým s Benom všetko prichádzalo v jemných vlnách, pri Tambeovi to bolo ako záplava, povodeň. Intenzívne. Jedinečné. Nezabudnuteľné.   

Odrazu ju z úvah prebudil jemný dotyk na krku. Hneď si uvedomila, že sú to jeho pery. Oprela sa viac o jeho mohutné telo a nechala sa objať. Cítila sa ako v bavlnke, hoci ju objímal naozaj pevne.

„Poď, poukazujem ti dom,“ zavrnela trochu nezrozumiteľne, keď jej zubami zaťahať ušný lalôčik.

Tambe sa usmial sám pre seba. Vzrušovalo ho, ako naňho bez zábran reagovala. „A ukážeš mi aj moju izbu?“ zapriadol jej do ucha, opäť jej bozkávajúc krk.

Nezmohla sa na viac než nejasné: „Hmm...“

Stočil si ju v náručí tak, aby si navzájom pozerali do očí. Suri nezaváhala a rýchlo sa vytiahnuc na špičky, pritisla pery k tým Tambeovým. Ich bozk bol vášnivý a nástojčivý, telá zahalené oparom vášne, mysle sústredené len na túžbu po tom druhom. No aj napriek tomu, že sa ich telá, stále zavesené jedno do druhého, pomaličky presúvali smerom k ceste späť k domu, ostávala v Surinej mysli jediná myšlienka, ktorá tam hlodala už veľmi dlho – bude jej Tambe vôbec niekedy patriť? Bude jej natoľko dôverovať?