Kapitola 2.
„Aha, pozri sa!“ kričala nadšene Lunna na Suri, ktorá sedela vedľa a nezaujato pozerala von oknom na padajúci sneh. Ak to pôjde aj naďalej takto, zapadne tu snehom a už sa nikam nedostane. Nie, žeby ju to trápilo kvôli nej, skôr kvôli Lunne, veď ako sa odtiaľto dostane domov?
„Hej, Suri, vnímaš ma?“
Suri potriasla hlavou a nakoniec sa predsa len obrátila na priateľku. Sotva ju však mohlo zaujať to, čo je chcela povedať. Takto to bolo už celé mesiace. Mimovoľne si pohladila neveľmi výrazné hrbolčeky na zápästiach, pozostatky jej zúfalstva.
„Chcela si niečo?“ spýtala sa jej napokon zdvorilo.
Lunna si povzdychla. „Bože, dievča, aspoň sa tvár, že ma počúvaš. Našla som ti úžasnú prácu. Je dobre platená a nemusíš dochádzať nejako ďaleko, len na druhý koniec mesta,“ zatrilkovala nadšene.
Suri sa snažila ovládnuť, aby neprevrátila očami a neodvrkla, že ju nejaká práca sotva zaujíma, ale keď videla nadšený výraz zdobiaci tvár priateľky, zarazila sa. Nechcela jej pokaziť tú nefalšovanú radosť, ktorá ju posadla, keď jej našla prácu. Proste sa usilovala. Radšej sa silene usmiala a zatvárila, že ju to ohromne potešilo.
„Ale nehovor. Aká práca a kde?“
„Nejaký doktor Davis hľadá sestričku do svojej ambulancie. Nepracuje v nemocnici, je to súkromný lekár. Ale to ti iste nebude prekážať. Plat vyzerá celkom dobre a ambulancia leží na druhom konci mesta, pri obchode Greyovcov. Vieš, kde myslím? Boli sme tam dnes spolu,“ nabádala ju k činnosti.
Isteže vie, kde to je. Veď do toho obchodu chodí dosť často. Keď si náhodou spomenula na staršiu pani s milým úsmevom, usmiala sa aj ona. Bola to jedna z tých žien, na ktoré sa len pozriete a máte pocit, že sa pozeráte na vlastnú starú mamu. Milá, vtipná, nevtieravá a veľmi starostlivá. Vždy sa v duchu zabávala, keď sa jej snažila dohovoriť, aké potraviny by si mala kupovať, aby nebola taká vychudnutá. Väčšinou to prešla len úsmevom, aby jej nemusela vysvetľovať, že jej nízka váha vôbec nesúvisí s chybným stravovaním, ale skôr so žiadnym stravovaním. Nechutenstvo je prosto strašné, aj keď si ho vyvolala sama.
„Je tu ten doktor nový?“ zaujímala sa Suri.
Lunna z nejakého jej neznámeho dôvodu zrozpačitela. „Nie, nemyslím. Prečo sa pýtaš?“
„No... však si bola v obchode. Vieš, že tam sa pretriasa každý. Tak mi napadlo, prečo som ešte nič nepočula o doktorovi Davisovi,“ pokrčila plecami.
„Čo ty vieš, možno je to jeden z tých nezaujímavých páprdov, čo sotva vylezú z postele a aj to len preto, lebo z nej spadnú.“
Lunna dúfala, že sa jej to podarilo zahovoriť, ale Suri neoklamala. Síce už nebola ako predtým, bola stále niekde vo svojom svete, ale aj tak spoznala, že jej priateľka klame. Ale prečo a v čom? Žeby bolo niečo v neporiadku so záhadným doktorom Davisom? To sa jej zdalo nepravdepodobné, je to len doktor, nič výnimočné. Jedine ak by to bol psychiater, ale toho tu predsa nemajú...
„Lu, čo mi tajíš?“ vybafla na ňu nakoniec, keď ju jen vnútorný monológ začal privádzať na divné teórie.
„Ale nič,“ zamrvila sa.
Chyba. Odpovedala príliš rýchlo. „Čo je to za doktora? Je to cvokár?“
„Nie, nie, to nie je. Je to normálny všeobecný. Ako každý iný.“
„Tak čo sa potom deje? Povieš mi to už konečne?“
„Nič sa nedeje, len... no dobre. Vieš, tá staršia pani v obchode?“
„Myslíš Millicent?“
„Hej, myslím. To ona mi o tom rozprávala, keď som sa jej pýtala na nejaké ponuky práce. Hovorila, že je to dobrý lekár, vraj jej pomohol, ale ostatní ľudia tam nechodia radi. Vraj sa ho boja.“ Lunna inštinktívne vynechala fakt, že jej povedala aj prečo si hľadá novú sestričku. Vedela, že by tým Suri len zbytočne ublížila a ona by to miesto neprijala.
„A to je všetko? Miestne klebety? Keby si tak vedela, čo všetko už narozprávali o mne,“ mávla rukou a Lunna si vydýchla. Zdalo sa, že sa už nebude pýtať.
Keď však Suri vydala pohľad priateľky, trochu zneistela. To nebolo všetko. Žeby... „Počuj, nie je to náhodou vlk?“
Pokrčila plecami. „To naozaj neviem, ale uznaj – zviera a doktor? To nejde príliš dohromady.“
„Oni nie sú zvieratá, Lu, sú to ľudia. Len v noci sa niekedy menia na vlkov. Povedala by som, že mnohí z nich sú lepší ako ľudia. A hlavne charakternejší.“ Teda, až na toho ich zabijaka, dodala si sama pre seba.
„Hovoríš, akoby to boli tvoji priatelia,“ začudovala sa Lunna a zašla si do znovu upratanej kuchyne po čaj. Keď si sadla naspäť, Suri poznamenala:
„Nie, moji priatelia to nie sú. Ale nedá sa prehliadnuť, ako o nich rozprávajú miestni.“
Prikývla. „Ale čo to miesto? Zoberieš ho? Je to naozaj výhodná ponuka,“ presviedčala ju opatrne.
Suri sa však pozerala na práve zapadnuté slnko. Obloha od neho ešte žiarila krvavou farbou. Ironicky pomyslela na tú symboliku. Krvavá obloha sa s ňou lúči, akoby vedela, k čomu sa odhodlala. Osud, ktorý si sama určila, už na ňu čaká.
„Nechám si to prejsť hlavou. Teraz sa pôjdem trochu prejsť, nadýchať sa čerstvého vzduchu.“
„Bojíš sa, že tú prácu nezvládneš?“ podpichla ju priateľka dobromyseľne.
Suri si odfrkla. „Päť rokov som sedela na medicíne a nezvládla by som byť sestrička nejakému doktorovi v takomto zapadákove? Pche! Veď obe veľmi dobre vieme, že keby som chcela, môžem si tu otvoriť aj vlastnú ambulanciu.“
Lunna sa jej slovám radostne zasmiala. „To je pravda. Ale naozaj sa chceš ísť teraz prechádzať? Je tam zima a navyše aj tma.“
Suri si okolo krku obkrútila hrubý, červený šál. Nechcela spomínať, kto jej ho daroval, tak odvetila: „Neboj, pôjdem len po chodníku.“ Ale ten chodník nevedie do mesta, práve naopak. Vedie do lesa.
„Nuž, dobre, ako myslíš. Ale dobre si rozmysli to miesto sestričky. Podľa mňa na teba nebude čakať večne.“
Suri, už obutá a oblečená, sa postavila medzi dvere a ľútostivo sa zadívala na nadšenú priateľku. Dúfala, že sa nebude veľmi trápiť pre to, čo sa chystala urobiť. Možno raz pochopí, ako veľmi túžila ísť ďalej a ako sa jej to nedarilo. Dokonca by mohla pochopiť aj to, aká prázdna sa cítila. Doslova ako škatuľa od mlieka, ktoré niekto vylial, pretože bolo pokazené. Aj ona je prázdna a pokazená.
„Lu?“ zakričala na ňu, a keď sa vo dverách objavila jej hlava, pošepla: „Som rada, že si tu.“ Dúfam, že na mňa čoskoro zabudneš.
Lunna sa usmiala. „Aj ja som rada. Teraz už utekaj, lebo sa celkom zvečerí a ty už neuvidíš absolútne nič.“
„Dobre, tak sa zatiaľ maj. A Lu... ďakujem za všetko, čo si pre mňa urobila a robíš.“ Zbohom, Lu, moje slniečko. Snáď si v živote nájdeš lepšiu priateľku, než akou som ti bola ja.
„Nemáš za čo, to je samozrejmé,“ zaškerila sa.
Dúfam, že mi raz odpustíš. Postaraj sa mi o Randa a Lai, buď pre nich oporou. Aj pre moju matku. Naposledy jej zakývala a vybrala sa do noci.
Lunna ešte dlho stála medzi dverami, ale čím viac si slová svojej priateľky opakovala, tým viac bola zmätenejšia. Snažila sa samu seba presvedčiť, že to tak nie je, ale bolo to márne. Jej slová zneli v jej mysli ako jasné zbohom...
vvv
„Je tam ešte niekto, Mey?“ spýtal sa mladý doktor Tambe sediaci za stolom.
Zodvihol tvár a vrúcne sa usmial na jedinú ženu, ktorá sa ho nebála. Vlastne na jediného človeka, ktorý sa ho nebál. Mey bola úžasná, to bez pochyby. Mala ho rada ako priateľa a ako jediná vedela, čo všetko zažil, kým sa dokázal vrátiť do svojho rodiska. Úprimne závidel jej manželovi, on sám sa takej úžasnej ženy už nikdy nedočká.
„Nie, už tam nikto nie je. Už stačí len pozakladať karty pacientov a môžeme ísť domov,“ usmiala sa malá červenovláska, až jej v tyrkysových očiach zaihralo. Rukou si pri tom hladila už značne vypuklé bruško.
„Už utekaj domov, ja to dokončím,“ povedal jej a prehrabol si trochu dlhšie svetlohnedé vlasy. Keď zavadil o strnisko na brade, mimovoľne mu napadalo, že už dlho nevidel žiletku.
Mey sa len zasmiala. „Stále by si ma vyháňal, Tambe. Za čo ma potom platíš? Alebo sa ma tak veľmi túžiš zbaviť?“ doberala si ho.
„Nie to nie, ale už by si mala začať myslieť aj na seba, nielen na druhých. Utekaj domov, oddychuj a pripravuj sa na príchod malého. Ja ti tu miesto veľmi rád podržím.“
Mey sa zadívala do jeho vlčích očí, ktoré mu ostávali aj v ľudskej podobe. Bolo to viac ako zvláštne, nikdy predtým sa to nestávalo. Dokonca ani ona – ako príslušníčka rodu vlkov – o tom nič nevedela. Tambe bol proste rarita a mnohí mu to nevedeli odpustiť.
„Si správy chlap, Tambe, nech už o tebe hovoria čokoľvek,“ vyhŕkla bez rozmyslu.
Usmievavá tvár razom zatvrdla do nepreniknuteľnej masky. „To skutočne nie, Mey.“
Pokrútila hlavou. „Tambe...“ nedokončila však, lebo jej pripravovanú kázeň prerušilo naliehavé klopanie na dvere. V duchu začala dotyčnému, ktorý ich vyrušil, pekne štipľavo nadávať.
„Dobrý večer, prajete si?“ spýtala sa Mey zdvorilo prichádzajúceho, či prichádzajúcej. Ani sa nepozerala, kto to je.
„Dobrý večer, hľadám doktora Davisa,“ ozval sa známy hlas.
Keď Tambe medzi dverami zbadal tie hriešne dlhé – a naozaj veľmi dobre tvarované – nohy v kratučkej minisukni, prepadol ho náhly pocit déjà vu. Akoby bol opäť tým dvadsať tri ročným mladíkom, pre ktorého bol svet gombička. Potom mu v mysli doslova vybuchla spomienka na tie dlhé nohy ovinuté okolo jeho pásu. Ruana Evyianová. Mohol si myslieť, že tá blond kráska rýchlo zistí, že je v meste.
„Tambe!“ ozval sa odrazu jej výkrik a rozbehla sa k nemu. Akoby čakala, že ju objíme. To však už nikdy neurobí, ani keby na to mal závisieť jeho život.
„Čo tu robíš, Evyianová?“ zavrčal na ňu. Mey za ňou len pozdvihla obočie a ďalej si ich nevšímala.
„Mey, choď už domov. Zajtra prídem skôr a dokončím to,“ povedal jej potichu Tambe, čí jej diskrétne naznačil, že to, čo bude nasledovať, nebude ani trochu slušné. Teda nič, čo by chcel, aby videla a počula.
Mey vytušila, že bude lepšie nechať ich o samote, tak sa presunula do čakárne a zavrela za sebou dvere. Nemohla odísť, na to bola príliš zvedavá.
„Niečo som sa pýtal. Čo tu chceš?“ zavrčal opäť.
„Nečerti sa, Tambe. Dopočula som sa, že hľadáš novú sestričku. Prišla som na pohovor,“ priadla tým svojim preafektovaným hlasom, ktorý používala len v jeho prítomnosti. Kedysi mu to strašne imponovalo. Teraz mal chuť zakryť si uši.
Jasné, vyštudovaná novinárka chce fušovať do medicíny. „Nie som taký idiot, aby som ti toto uveril. Prečo si prišla?“
„A čo ak poviem, že som prišla spomínať na staré dobré časy? Spomínaš niekedy na to, ako nám spolu bolo dobre?“
Tambe opäť zavrčal, tentokrát ešte zúrivejšie. „Ak ti to pred rokmi nedošlo, zopakujem ti to ešte raz – nepleť sa mi už do života!“ zrúkol, až sa mykla.
„Ale.. Tambe, nebuď taký...“ mrnčala ako decko.
„Zopakujem to len jediný raz: ešte raz prídeš do tejto ambulancie a ja prisahám, že s tebou vyrazím dvere. A bude mi jedno, že si dcérou jedného z vodcov!“
Ruana sa zarazila. Toto naozaj nebol Tambe, ktorého si pamätala. Tento neľútostný muž bez kúska citu mal s tým chalanom zo spomienok spoločnú len tvár. Aj oči mal iné, dokonca aj hlas. A ona sa márne snažila prísť na to, čo sa s ním stalo. Myslela si, že časom pochopil, čo sa v skutočnosti stalo pred tými rokmi, ale asi bola príliš naivná. Ako vždy.
„Tak mi aspoň povedz, ako sa mám Anahí, a potom odídem,“ pošepla po chvíľke ticha.
Tambe pri mene svojej sestry prudko zovrel ruky do pästí, až sa mu podarilo rozdrviť pero, s ktorým sa doteraz hral. Snažil sa potláčať trpké spomienky toľké roky, až sa z neho stala časovaná bomba. A teraz vybuchla s ničivosťou supernovy.
„Chceš vedieť ako sa má Anahí? Choď na cintorín a spýtaj sa to jej náhrobku!“ vyprskol priškrteným hlasom.
„Čože?“ vykríkla Ruana zdesene, vyskočiac na rovné nohy akoby ju niekto pichol do zadku špendlíkom.
„Vypadni už, preboha, ženská! A ak nechceš zomrieť, vyhýbaj sa mi oblúkom!“
Pri hrozivom tóne jeho hlasu sa bez pozdravu otočila a takmer vybehla von. Potom už len nasadla do auta a roztrasenými rukami naštartovala. Bola rozhodnutá nevzdať sa, hoci ju naozaj vystrašil. Alebo ju skôr dostala jeho bolesť. Chcela vedieť, prečo ju takto ponížil.
„Nemusel si k nej byť až taký hnusný,“ poznamenala Mey, keď zavrela dvere a dala si dolu biely plášť.
„Ver mi, ona si to zaslúžila. A právom. Ideš už domov, dúfam,“ odvetil jej takmer pokojným hlasom, ale obaja vedeli, že sa snaží len zúfalo hrať niečo, čo neexistuje. Bol rozrušený ako už dávno nie.
Zatvárila sa kyslo. „Keď ma tak vytrvalo vyháňaš, radšej pôjdem. Ale aj tak – sľúbila som Jamiemu, že prídem skôr. Chceme ísť do kina. Čo chystáš na večer ty?“
Pokrčil plecami. „Pôjdem sa prebehnúť,“ hovoril, zatiaľ čo si dal dolu biely plášť a obliekol si zimný kabát. Keď stál pri stole, do odpadkového koša rýchlo hodil zvyšky pera, ktoré zničil. To, že mal ruky modré od jeho tuhy si radšej nevšímal.
„Zabíjanie ti sestru nevráti,“ pípla Mey, čím ho opäť vrátila do prítomnosti.
Tambe sa zarazil. „To viem aj bez teba. Ale možno to zmierni môj pocit viny.“
Mey zakrútila hlavou. „Keby prestaneš sám seba trýzniť?“
Prešiel to bez poznámky. Na čo aj reagovať. „Uvidíme sa zajtra. Dobrú noc, Mey. A pozdrav manžela.“
„Dobrú noc aj tebe, Tambe. Dávaj na seba pozor,“ šepla, dívajúc sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát. V duchu sa samej seba pýtala, do kedy bude taký príšerne osamelý.
Bez obzretia zamieril k svojmu autu a po ceste sa odviezol do lesa, kde stál jeho malý dom. Presťahoval sa tam potom, čo sa vrátil späť do mesta. Už by nedokázal bývať v dome, kde predtým žil s rodinou. A nielen preto, že bol ten dom vyhorený, ale ja preto, že už nechcel spomínať. Možno aj preto každú noc chodil do lesa a lovil. Chcel predstierať, že sa nič z toho nestalo. Alebo, že týmto to do určitej mieri napraví.
Vystúpil z auta a jedinou myšlienkou sa zmenil na vlka. Nestihol ani dopadnúť na všetky štyri, keď ho prepadol pocit, že sa niečo deje. Zavetril a zistil zdroj svojho nepokoja – sotva dva kilometre severne od jeho domu sa potĺkal medveď. A neďaleko neho, zacítila aj... človeka. Ľudskú krv!
Silou vôle sa prinútil nemyslieť na tú vábivo voňajúcu krv a najvyššou rýchlosťou, akou dokázal, sa tam rozbehol. Jeho pomerne veľké laby dopadali na zľadovatenú zem a ozvena jeho dychu sa odrážala od stromov a skál. Nútil sa bežať rýchlejšie a rýchlejšie, ale jeho zmysly boli ako zmámené. Za to mohla čerstvá krv, ktorú jasne cítil. Dokázal však aj rozoznať, že medveď sa približoval k človeku. A dobre vedel, že ten človek to nemá ako prežiť. Mohol len dúfať, že ho nezradia jeho nanovo prebudené ochranárske inštinkty. Alebo to bola skôr chuť loviť?
Vybehol spomedzi stromov a zapozeral sa na scénu pred sebou. Na zemi ležalo telo človeka, ktoré sa strácalo v príliš veľkej vetrovke. Vedel, že je to žena, a nielen podľa dlhých vlasov. Jej telo bolo príliš útle na to, aby bolo mužské, či chlapčenské. Sotva desať metrov od nej bol rozzúrený medveď a bolo len otázkou času, kedy po nej opätovne skočí. Desivú scénu podčiarkoval horký pach krvi.
Tambe nezaváhal ani na chvíľku a potichu sa zakrádal smerom k medveďovi. Mal výhodu aj v tom, že mu bol otočený chrbtom a vietor fúkal smerom k vlkovi, nie k medveďovi. Bez jediného zaváhania skočil po medveďovi a trhnutím papule mu zlomil väz. Lesom sa šírila hrozivá ozvena nechutného puknutia.
Otočil sa k žene ležiacej v kaluži vlastnej krvi. Jediný pohľad mu stačil na to, aby zhodnotil, že je v bezvedomí a je na tom dosť zle. Dokonca v ohrození života. Premenil sa opäť na človeka, aby si ju mohol lepšie obzrieť. Zadíval sa jej do tváre a vďaka svojim zmyslom ju aj videl. S prekvapením si uvedomil, že tú ženu pozná. Často ju vídaval v noci, ako sa prechádza po ceste. Nikdy však nevkročila do lesa. Prečo je tu potom teraz?
Nezdržoval sa však odpoveďami. Už na prvý pohľad zistil, že má poranenú nohu a čo bolo horšie, možno aj poškodenú tepnu. Keď sa započúval, zazdalo sa mu, že dosť namáhavo dýcha. Pravdepodobne mala zranenú aj hlavu a ruku. Bez ďalšieho premýšľania ju zobral do náručia a rozbehol sa do domu. Dúfal, že mu dovtedy nevykrváca.