Kapitola 20.
„Na zdravie!“ zvolal Tambe z kuchyne, keď začul kýchnutie ozývajúce sa domom.
Sám pre seba si pokrútil hlavou, položil na podnos pariaci sa hrnček s čajom a opatrne sa vybral do obývačky, kde sa na pohovke chúlilo Surine chvejúce sa telo. Keď sa zadíval na jej potom zmáčanú tvár, prepadli ho úplne iracionálne výčitky svedomia. Vedel, že nemôže za chrípkovú epidémiu, ale akoby to mal zakódované kdesi hlboko v sebe – keď sa Suri čokoľvek stalo, či sa už porezala do prsta v kuchyni alebo dostala chrípku od pacientov –, cítil sa za to vinný, akoby to na ňu zoslal on. Občas sám seba pokladal za prekliateho.
„Si si istá, že to zvládneš sama?“ spýtal sa jej asi po stýkrát, keď položil ruku na jej rozpálené čelo. Horúčka jej opäť stúpla.
„Tambe,“ hovorila nosovým hlasom, „nie som malé dieťa. Nezabúdaj, že sa pozeráš na diplomovanú lekárku, ktorá má už niekoľko rokov praxe. Okrem toho, je tu ešte Selig. Síce sa teraz vznáša kdesi v oblakoch, ale čaj ešte dokáže uvariť.“ Jej hlas znel tlmene, umumlane, pohľad mala sklený, akoby zahalený mliečnou hmlou, akú bežne vidieť v San Franciscu.
Tambe sa však zamračil ešte viac, akoby reakciou na to čo videl a počul. „Mal by som ostať doma a starať sa o teba.“
Tentoraz sa zamračila Suri, poťahujúc nosom. „Už sme sa o tom bavili, hlupáčik. Aj ostatní ľudia ťa potrebujú, nemôžem byť taká sebecká. Kebyže nie je utorok, tak ti dovolím ostať doma, ale za týchto okolností poputuješ priamo do ordinácie. A nechci, aby som musela volať Mey,“ vyhrážala sa dobromyseľne. Obaja však vedeli, čo by im Mey odpovedala – samozrejme, ak by vôbec zodvihla telefón. Poslala by ho do ordinácie a sama by sa ponúkla, že ostane doma so Suri.
„Dobre, ale prídem domov skôr,“ presadzoval napokon rezignovane.
Suri si utrela slzy, ktoré jej vytryskli z opuchnutých očí. „Fajn, v tomto ti môžem ustúpiť, ale neopovážte sa mi každú hodinu volať, vážený doktor Davis. Ja sa chcem aj vyspať,“ hovorila, úplne odhadnúc, čo sa bude diať cez deň.
Prižmúril na ňu oči. „Ani nevieš, aké je to pre mňa ťažké – ísť do ordinácie a teba nechať doma bez mojej starostlivosti a dozoru,“ zahundral.
„Viem si to živo predstaviť,“ zamrmlala mu na odpoveď, zabaliac sa tesnejšie do huňatej deky. Plecia sa jej aj napriek tomu chveli.
„Ako tvoj partner som povinný postarať sa o teba, keď sa necítiš dobre a si chorá," trval na svojom, no Suri ho sotva vnímala. Mala čo robiť, aby ovládla triašku celého tela.
„Ja ťa chápem, ale tiež nechcem, aby si sa správal ako jaskynný muž," prehodila po chvíli opatrne, pretože sa ho nechcela dotknúť.
„Tambe, už ju netráp. Radšej choď do ordinácie. Ber to tak, že čím skôr vypadneš, tým skôr sa vrátiš,“ vložil sa odrazu do ich rozhovoru Selig, ktorý postával na poslednom schode.
Tambe takmer nečuje zavrčal. „Dobre, už idem, keď ma tu nechcete. Domov prídem o štvrtej. A ty,“ ukázal na Seliga s výstrahou v očiach, „ak sa jej čokoľvek stane, tak ťa tej tvojej Layle vrátim v troch kusoch. Rozumel si?“
Selig zodvihol ruky v bezmocnom geste. „Prisahám, že si horší ako nejaká prekliata kvočka.“
„Postaraj sa o ňu!“ odsekol, čím ho prinútil aspoň prikývnuť.
„Tak prepáč, ale ja sa o seba dokážem postarať aj sama,“ odvetila mu Suri.
Niežeby by ju jeho obavy nejako rozčuľovali, práve naopak, páčila sa jej jeho starostlivosť – lenže teraz to trošku preháňal. Selig mal predsa dosť starostí aj bez toho. Veď za pár týždňov mal odísť späť za Laylou - vlastne hneď po Vianociach - a on ho ešte zaťažuje starostlivosťou o jedného maróda. Niekedy si ho vážne predstavovala s dýkou v ruke, sediaceho v zatuchnutej jaskyni pred plápolajúcim ohňom. Došľaka, možno ju tá predstava nemala až tak vzrušovať!
„Ja viem, že sa o seba dokážeš postarať,“ mrmlal s perami na jej čele, „a práve to ma najväčšmi desí.“
vvv
Ruana práve stála na lesnej čistinke zapadanej snehom, z ktorej doslova sálal mier. Potrebovala sa dať dokopy po ďalšej hádke so svojim manželom. Potrebovala ticho a pokoj, aby sa upokojila, keďže v posledných dňoch bola akási výbušnejšia. Jej krehké prímerie s vlastnou mysľou však prerušil vyzváňajúci mobil. Keď to volajúci nevzdával, rozhodla sa naoko tváriť, ako je všetko v pohode.
„Prosím,“ prijala hovor.
„Dobrý deň, som Marie Combová, sestrička z ordinácie doktora Wellsendersa. Hovorím s pani Evyianovou?“ pýtal sa milý hlas mladej sestričky. Ruana sa pri rýchlej spomienke na ukecanú dievčinu musela usmiať.
„Pri telefóne.“
„Och, som rada, že som vás zastihla už takto skoro ráno. Ide o výsledky vašich krvných testov.“
Mobil v ruke zovrela silnejšie. Niečo sa určite deje, keď jej volá sestrička. „Ale iste, zistili ste niečo... ehm... dôležité?“ Prosím, nech mi nepovie, že mám ešte aj rakovinu, to by už bol vážne vrchol, modlila sa v duchu.
Hlas sestričky však znel radostne. „Je to dôležité. Z výsledkov vašej krvi sme zistili, že ste tehotná. Gratulujem vám, mamička.“
Ruana zalapala po dychu. Hoci si príliš neuvedomovala, čo sa deje, ruka jej samovoľne zbehla k plochému bruchu. Predstava, že v jej lone rastie malý človiečik, ju nadchla. Neovládla sa a začala opäť dúfať. Možno, že to maličké prinúti Ravena pozerať sa na mňa inak. Možno už na mne nebude neustále hľadať len chyby.
„Pani Evyianová? Ste tam? Je všetko v poriadku?“ preberal ju zo zamyslenia rozrušený hlas sestričky.
„Och, prepáčte... ja... len nemôžem uveriť...“ bľabotala nesúvislo.
Bolo počuť, ako si sestrička úľavne vydychuje. „Iste, to chápem, je to veľmi veľká zmena. Doktor Wellsenders mi ešte povedal, aby som vám pripomenula vyšetrenie na gynekológii. Chápete, aby sme mohli sledovať váš stav i stav dieťatka.“
„Určite tam zájdem. Ďakujem za dobré správy, Marie.“
„Nemáte za čo. Ešte raz gratulujem k tehotenstvu. Snáď vám to prinesie šťastie.“
„Snáď. Dopočutia.“
„Dopočutia a príjemný deň prajem.“
Ukončila hovor a zadívala sa okolo seba. Budem matkou, ja budem matkou... opakovala stále jej myseľ. Už si ani nepamätala, kedy naposledy bola taká nadšená, kedy naposledy bola vôbec šťastná. Mala pocit, že spolužitie s Ravenom ju oberá aj o posledné kvapôčky optimizmu, ktoré si kedy nazbierala. Teraz mala pocit, akoby táto jedna správa dokázala zmeniť jej manželské spolunažívanie. Vedela, že Raven túži po deťoch a má ich veľmi rád, aj keď sa to snaží skrývať. Ona ho však sledovala veľmi pozorne. Jeho láska k tým drobcom v jej vyvolávala neznámy pocit nehy.
S úsmevom na tvári sa rozbehla domov. Bolo jej jedno, že opäť začalo snežiť, že sa jej snehové vločky pletú do vlasov a rozpúšťajú sa tam. Chcela byť len čo najskôr doma pri Ravenovi.
Rozrazila dvere, ani sa neobťažovala zatváraním. Chcela vybehnúť do spálne, ale na prahu obývačky sa zastavila. Ťažko lapajúc po dychu sa pozerala na scénu ako z hororu. Na pohovke totiž ležal takmer úplne nahý Raven, ktorý mal na sebe len rozhalenú košeľu, a na ňom čiernovlasá barmanka Izal, ktorá si rukou zakrývala nahé prsia. Bolesť ju úplne ochromila, nohy ju sotva držali.
„A-a-ako...“ koktala, neschopná akejkoľvek inej reakcie. Obaja na ňu pozerali ako ona zjavenie. V ich očiach však nezbadala žiadnu vinu, či zahanbenie. Videla len hnev. Hnev, pretože ich vyrušila.
„Mieniš na nás takto pozerať ešte dlho?“ vybafol na ňu nevľúdne Raven.
Ruana však len nemo pozerala. Cítila bolesť, ktorá jej ovládla telo. Túžila po tom, aby ho mohla nenávidieť, aby to vedela. Ale nedokázala to. Čím viac jej ubližoval, tým viac ho ona milovala. Neznášala túto iracionálnu reakciu vlastného tela.
„Zhltla si si jazyk?“
„A-a-ako... ako si mohol?“ vzlykla zúfalo. Prepadol ju pocit číreho zúfalstva. To dieťa nie je požehnaním, je prekliatím, preletelo jej hlavou a následne sa jej v nej zatočilo. Prosila nebesá, aby jej dali silu neomdlieť.
Raven sa len zlomyseľne zasmial. „Ako som mohol? Jednoducho! Hovoril som ti predsa, že ja v posteli potrebujem vášnivú ženu, nie nafukovaciu bábu! A Izal mi takéto... služby dokáže poskytnúť,“ vysmieval sa jej, ťal do živého.
Jeho slová ju doslova zabíjali zaživa. Mala pocit, že ju na tomto svete drží len ten malý život v jej lone. Okamžite sa rozhodla – ak ju on nenávidí, bude nenávidieť aj ich dieťa a to nemôže dopustiť. Nemohla by sa pozerať na to, ako jej vlastné dieťa zažíva to, čo ona sama.
„Ty bastard!“ kričala a bolo jej jedno, že môže vidieť a počuť jej bolesť. „Kiežby si sa škvaril v pekle! Nenávidím ťa! Počuješ?! Nenávidím ťa!“ vzlykla.
Otáčajúc sa k dverám sa jej zazdalo, akoby sa Raven mykol, no ani na chvíľu tomu neverila. Bolo jej čudné len to, že sa jej nezačal opäť vysmievať.
Vyskočila z verandy a utekala do lesa. Chcela byť od toho diabla v ľudskom tele čo najďalej. Po pár minútach, keď sa jej konečne podarilo premeniť na vlka, sa hnala lesom ako víchor. Dokonca aj ako vlčici jej po chlpatej papuli stekali obrovské slzy bolesti a poníženia. Nepozerala kam uteká, ani čo je okolo nej. Zrazu však počula trúbenie, kvílenie bŕzd a prudký náraz, ktorý najskôr počula až potom pocítila.
Telo jej preletelo vzduchom. Po dopadne na zem sa začala kotúľať dolu kopcom do hlbokej rokliny. Cítila každú skalku, do ktorej narazilo jej telo, ktoré akoby bolo v ohni. Zdalo sa jej, že ten pád trvá príliš dlho. Nakoniec však dopadla - s bolestným vitím a na ostrú skalu. Okamžite pocítila, ako jej po kožuchu steká horúca, ba až vriaca, krv.
Ako v mrákotách počula, ako auto, ktoré do nej vrazilo, pokračuje ďalej v ceste, akoby bola len komár rozpleštený na prednom skle. Túžila sa premeniť a ochrániť svoje dieťa, no nemala na to silu. Okolo seba cítila vlastnú krv. Vedela, že sa všetko skončilo. Rezignovane zatvorila oči a oddala sa temnote. Dúfala, že v nej nájde pokoj.
vvv
„Panebože, Suri!“ vykríkol prekvapene Selig, ktorý v poslednej sekunde zachytil Suri padajúcu na kachličky v kúpeľni.
„Som... som v poriadku...“ mrmlala sotva počuteľne.
„Celá horíš! Musím nejako zraziť horúčku...“ premýšľal nahlas, keď cítil, ako jej horí telo.
Trvalo mu len pár sekúnd, kým sa rozhodol. Hoci boli obaja oblečení, okamžite pustil v sprche ľadovú vodu a so Suri v náručí sa postavil pod šľahajúci vodopád. Bolo mu jedno, že sa celý klepe. Pre neho bolo dôležitejšie, aby uľavil Suri.
V duchu si nadávajúc, schytil jej zmietajúce sa telo pevnejšie. Vedel, že nemá odchádzať ani na takú chvíľku, aby odbehol kúpiť lipový čaj, ale urobil to. Suri ho poň poslala, no kým sa on vrátil, ona usúdila, že sa dokáže sama osprchovať. Bože, aká len bola pochabá!
„Už je lepšie?“ pýtal sa jej trochu hlasnejšie, aby prekričal ohlušujúce dunenie vody.
Odpoveďou mu však bolo len nesúvislé mrmlanie.
Vodu vypol až o pár minút neskôr, keď bol úplne skrehnutý, a keď sa mu zazdalo, že má Suri aspoň trošku normálnejšiu farbu a teplotu.
„Suri, pomôž mi trošku, musím ťa prezliecť, aby si ešte viac neochorela,“ dohováral jej, sotva dúfajúc, že ho bude vôbec počuť. Na jeho veľké prekvapenie však otvorila oči a zadívala sa naňho kalným pohľadom.
„Odnes ma do spálne... Vyberiem si oblečenie zo skrine...“ šepkala.
Odľahčene si vydýchol, nesúc ju cez chodbu do spálne. Zastavil sa až pri skrini a inštruovaný Suri, vyberal z poličiek požadované oblečenie. Keď to zvládli, nastal väčší problém – ako sa prezlečie tak, aby to ani jednému z nich neprišlo trápne.
„Tak proste zavriem oči,“ filozofoval Selig.
Suri, omámená ešte stále vysokou horúčkou, sa zmohla len na kývnutie. „Ale drž ma pevne.“
Selig ju teda opatrne postavil na nohy, a keď si bol istý, že nezamdlie, alebo niečo podobné, podoprel ju len jednou rukou a tou druhou jej podával jednotlivé kusy oblečenia.
„Dúfam, že ti to nepríde príliš trápne,“ uisťovala sa Suri s červeňou na ušiach i lícach.
Potichu si odfrkol. „Ale nie, úplná pohodička. Stojím v spálni s chorou, ale nahou, frajerkou svojho bratranca, z ktorej ešte odkvapkáva voda. Ani netušíš, ako veľmi som po tomto vždy túžil,“ odvetil ironicky.
„Ale mne by si mohol prezradiť ako veľmi,“ ozval sa od dverí naštvaný hlas pripomínajúci hromobitie.