Kapitola 20.

Leonie sa zadívala na západ slnka a snažila sa prinútiť svoje oči ešte chvíľku vydržať a nenútiť ju uľahnúť na lôžko tak skoro. No jej telo sa pramálo zaujímalo o túžby jej srdca. Privykla si nikdy nekončiacej únave, ktorá ju v ťarchavosti tak často prepádala. Uprostred dňa zadriemala len tak opretá o vysoký strom a hoci prespala celú noc, prebúdzala sa skôr v čase obeda než raňajok. Všetci sa jej ospravedlneniam len usmievali, keďže svoj stav už nemohla a vlastne ani nechcela tajiť. Hoci ešte mala pre sebou takmer štyri mesiace, možno aj päť, brucho jej vytŕčalo spod záhybov akejkoľvek látky šiat. Svoj tartan sa ani neodvažovala nosiť. Stačilo jej, keď sa jej Carme vyhrážala, že jej ho spáli. Nemala jej to za zlé. Ako cudzinka nemohla poznať hlbokú úctu, ktorá ju viazala k jej klanu, i hrdosť, s akou nosila práve farby McCadenovcov, či predtým McLeodovcov. No ani jej neznalosť nemenila nič na slabej bolesti, ktorú pociťovala, keď tartan nechávala len tak pohodený kdesi v kúte komnaty. 

Keď sa za ňou hlasno zabuchli dvere, mierne nadskočila. Otočila sa práve včas, aby videla, ako jej priateľka padá únavou na krásne zdobenú stoličku potiahnutú najjemnejším zamatom. Neubránila sa úsmevu. Od toho večera, keď si vyberala medzi urodzenými mužmi ženícha, pretieklo veľa vody. Možno až príliš. Svadba sa každým dňom blížila a Leonie často spomínala na tú svoju, ktorá snáď akoby ani nebola jej. Pripadala si na nej ako cudzinec. Úplne inak ako Carme. V kútiku duše jej však závidela. Kiež by aj ona mohla ten výnimočný deň prežiť v takej radosti.

Carme si povdzychla, čím prerušila jej pochmúrne úvahy. „Ďakujem Bohu, že vydávať sa budem len jediný raz v živote,“ zabrblala a navzdor tomu, že bola princeznou, sa rozvalila na maličkom kúsku dreva, akoby to snáď bolo pohodlné lôžko.

Leonie sa jej spurnému výrazu musela zasmiať. „Si princezná, musíš zniesť toľko príprav, všetko musí byť dokonalé.“

„Ja nie som Elinor, nie som na to stavaná! To ju k tomu vychovávali!“ skríkla pobúrene. Vzápätí na Leonie vypleštila oči, akoby snáď povedala niečo, čo nemala. Leonie k nej podišla bližšie a rukami sa zaprela o stenu oproti priateľke. Zahľadela sa jej hlboko do očí.

„Kto je Elinor? Nikdy som o nej nepočula.“

Carme stisla pery do úzkej linky a len neochotne pokynula rukou k portrétu na stene. Leonie tam ihneď uprela zrak. Opäť raz sa dívala na majstrovské dielo podobizne samotného anjela. Vysoká dievčina s vlasmi nápadne čiernymi a svetlými očami, ktoré akoby sa pozerali na každého, kto si dovolil pohliadnuť na jej pokoj jestvovania na plátne majstra maliara.

Potriasla hlavou, aby si upokojila myseľ. Už toľkokrát bez pohnutia pozerala na ten výjav. Zakaždým, keď sa spýtala, kto to je, nikto jej neodpovedal. Služobníctvo sa tvárilo, že má veľa roboty a nemôže s ňou hovoriť o ich ctihodných pánoch. Carme len mlčala, akoby ani nepoznal odpoveď. Keď sa spýtala samotnej kráľovnej, ospravedlnila sa, že jej nie je dobre. Ale musela by snáď byť slepá, aby nevidela slzy, ktoré jej vytryskli do očí a z máčali jej dovtedy smiechom zrumenené líca.

„To je Elinor. Ale nepýtaj sa, kto to je. Nemôžem ti odpovedať.“

Leonie sa pri jej slovách zarazila. „Nesmieš alebo nechceš?“

„Prisahala som, že budem mlčať – až do príhodnej chvíle. Náš otec si neželá, aby sa o nej hovorilo, pretože to je tak nesmierne bolestivé. Preto tá svadba. Všetci dúfame v zázrak boží, ale ak by došlo k najhoršiemu, ja zaujmem jej miesto.“

Náš otec... jej miesto... náš otec... počula Leonie v ušiach akoby ozvenu Carmeiných slov. Strnula uprostred pohybu, keď jej vlastná myseľ ponúkla odpoveď na otázku, ktorú ani nepoložila.

„Ona je tvoja sestra.“

Carme strápene prikývla. Akoby nemala silu ani o nej premýšľať, nieto hovoriť. „Je to moja sestra a každý deň sa modlím, aby bola v poriadku. Prisahala som rodičom, že ti nič neprezradím. A ja ctím všetky sľuby, ktoré raz vyslovím, hoci občas by som svoje slovo rada zobrala aj späť...“ Odrazu sa pousmiala, akoby jej čosi napadlo. „Keby tu bol môj brat, rád by ti odpovedal na otázky a rozpovedal ti príbeh nášho nešťastia. Lenže on tu nie je. A nezmeníš to ani tým, keď pôjdeš do salónu, do ktorého ťa zaviedol hneď prvý deň.“

S posledným slovami sa jej naliehavo zadívala do očí a dokonca na ňu žmurkla. Skôr, ako sa Leonie stihla čo i len spýtať, čo to všetko má znamenať, vyskočila vratko na nohy, po únave ani chýru, ani slychu.

„Niekedy sa nedá čakať na odpovede. Človek ich musí nájsť sám.“

Leonie potom začula len ozvenu zatvorenia dverí. Ani nemusela zodvihnúť hlavu, aby sa uistila, že je sama. Vedela to. Po toľkých rokoch prežitých v odlúčení poznala pravú príchuť trpkej samoty. Lenže teraz ju vítala. Bola jej dokonca rada. Vedela, že to, čo jej povedala Carme, má nejaký význam, ktorý jej unikal. Niečo ukryté pod záhybmi múdrych slov a smutného, ba až útrápeného pohľadu. Hnev nad vlastnou bezmocnosťou a neschopnosťou sa v nej zrodil akoby z ničoho a snáď po prvýkrát vo svojom živote túžila rozbíjať a ničiť, len aby sa cítila lepšie.

Zadívala sa na podobizeň najstaršej dcéry kráľovstva akoby jej snáď vedela odpovedať. Čo by dala za to, keby mohla porozumieť návnade v hlase Carme. Čo sa jej to len snažila povedať? Aké posolstvo? Podľa nej by jej Alvar povedal pravdu, keby tu bol. Takže sa ho nemohla pýtať. A čakať, kým sa vráti, nechcela. Dovtedy by ju vlastné domnienky a zlé dohady pripravili aj o posledný záblesk zdravého rozumu, ktorý jej ešte ostával. Darilo sa jej ho zachovávať len vďaka tomu, že sa držala predstavy vlastného muža. Cítila sa ako topiaci sa, ktorý v skrehnutých prstoch držal napoly odtrhnuté steblo trávy a snažil sa len vďaka nemu odolať silnému prúdu. Zatriasla sa pri spomienke, keď sa sama ocitla vydaná napospas rozmarom matky prírody.

Nie! zahriakla sa v duchu. Potrebujem odpovede. A keď mi ich Alvar nemôže dať, prečo sa nevydať do tej siene, kde nás priviedol hneď prvý deň? Cestu si iste pamätám.

Leonie ani nevedela, čo za šialenstvo ju to prepadlo, ale nemienila zastaviť a pýtať sa samej seba, či je to dobrý nápad. Za oknami sa už rozťahovala všadeprítomná tma a svojou mocou prikryla všetko a všetkých. Leonie zobrala svietnik z podobločnice a pomodlila sa, aby cestou na niekoho nenarazila. Šťastie aspoň raz pri nej stálo, keď sa ukázalo, že na prekrásne zdobených a vždy čistučkých chodbách nie je ani živej duše. Zdalo sa, akoby všetci uľahli k spánku, len Leonie ešte chodí ako také strašidlo. Pramálo ju to trápilo. V mysli sa snažila vydolovať spomienky na tie dlhé týždne, ktoré prežila prechádzaním sa po veľkom paláci, kde nikdy nemohlo byť plno. Hoci bola ukrytá za vysokými múrmi, cítila sa tam podivne slobodná.

Ani nezaváhala, keď sa mala rozhodnúť, či doprava alebo doľava. Dávno sa naučila rozoznávať jednotlivé maličké znamenia, ktoré ju mohli priviesť k jej cieľu. Keby zamierila doľava a nechala sa viesť žltými ružami, prišla by k dverám do svojej komnaty. Musela len nasledovať vysoké biele vázy. Keď pocítila nočný chlad, ktorý sa jej pomaličky plazil po nohách, vedela, že ide správne. Stále viac a viac s približovala vysokej bráne, ktorá ju privedie na neveľké nádvorie. V duchu si pripomínala, že sa nesmie rozbehnúť. Bola tma, sotva si videla na špičky nôh ukryté pod záhybmi zeleného saténu a nechcela ohroziť vlastné dieťa svojou nerozvážnosťou.

Keď sa jej kroky začali rozliehať kamenným nádvorím, striasla sa. Ozvena sa k nej vracala s desivým úsmevom a chlad sa jej zarýval do každého kúsku tela a pripomínal, že sem ženie veľkú búrku. Leonie kráčala len vo svetle jedinej sviečky. Chránila plamienok vlastnou rukou, aby nezhasol tak, ako tie dva ďalšie. Ak nebude vidieť na zem pred sebou, nebude sa môcť ani vrátiť. A posledné, po čom túžila, bolo prežiť celú noc stojac na nohách a k tomu sa aj triasť od zimy.

Napätie z nej opadlo až vo chvíli, keď zatlačila do vysokých, dubových dvier, ktoré jemne vrzli, akoby jej hovorili, že tu nemá právo byť. Zaplašila výčitky vlastného svedomia a kráčala ďalej, hoci únava nad ňou víťazila stále viac a viac a každý schod sa zdal byť vyšší a vzdialenejší. Potriasla hlavou a zastala pred dverami, o ktorých tušila, že by mohli byť práve tými jej. Neverila, že by mohla mať toľko šťastia, ale predsa ich potisla. Zastala na prahu a poobzerala sa okolo seba.

Slabý tieň dopadol na veľkú sieň a Leonie sa v spomienkach začali vyjavovať obrazy toho, čo si zapamätala. Opatrne vošla dnu a zavrela za sebou, aby ju nebodaj niekto nepristihol pri takej nehanebnosti, akou zakrádanie sa po komnatách iných ľudí rozhodne bola. Zhlboka sa nadýchla, postavila svietnik na vysoký stôl a zadívala sa do tmy. Už-už si myslela, že jej tajná prechádzka bola na nič, keď vtom jej zrak padol na čosi položené na hrubej doske. Bol to ošúchaný pergamen bez pečate, ktorý bol rozhodne listom. Leonie sa v duchu zahriakla. Nie je predsa určený jej! No ruky nedbali a v tej chvíli zvierali ten zdrap, akoby ho mohli tým najmenším pohybom poničiť. So zatajeným dychom sa za dívala na roztekaný rukopis niekoho, kto akoby nemohol silno stisnúť brko medzi prstami.

Starý priateľu,

tvoja rozkošná sestra sa rozhodla robiť mi spoločnosť na ceste späť do Francúzska. Nezabúdaj, že kým nezvážiš dohodu, a nebudeš súhlasiť, domov sa nevráti. Je to nesmierne očarujúca mladá dáma a ani jeden z nás nechce, aby sa jej niečo nebodaj stalo. Matka ma síce vždy považovala za gentlemana, ale ak mi neprinesieš to, čo mi patrí aj s tým špinavcom Vaneom, zabudnem na slušné vychovanie a pošlem ti tvoju sestru späť po kúskoch. Nesnaž sa o žiadne úskoky, lebo ja sa o tom dozviem.

So srdečným pozdravom a dúfaním skorého stretnutia,

francúzsky priateľ

„Ja som vedela, že neodoláš a pochopíš návnadu, ktorú som ti podhodila. A takisto prečítaš list, ktorý som ti tu nechala,“ ozval sa z tmy známy hlas. Leonie poskočila a s napätím sledovala, ako sa Carme vynára z tieňov, na perách trpký úsmev.

„Nerozumiem...“ zamumlala a snažila sa prinútiť svoju otupenú myseľ pomôcť jej.

Carme pokrútila hlavou. „Len nechceš, Leonie. Ale je to pravda, každé slovo.“

Leonie zalapala po dychu, keď si konečne dovolila pochopiť pravú hrozbu skrývajúcu sa za zdanlivo slušnými slovami. Nech uniesol kráľovskú dcéru ktokoľvek, Alvar sa ju snaží oslobodiť aj za cenu vlastného života. Nikdy jej muža nezradil a ani to nechcel. Previnil sa len tým, že mu nič nepovedal. Leonie sa ani neodvažovala odhadovať prečo. Možno len mal svoju sestru priveľmi rád. Alebo prisahal svojim rodičom, že bude mlčať. Rovnako ako...

„Porušila si svoj sľub,“ pošepla tichučko, akoby to ani nechcela vysloviť.

„Neporušila,“ namietla Carme. „Nemala som ti nič povedať a ani som to neurobila. Našla som si vlastnú cestu, ako by si sa o tom mohla dozvedieť.“

„Ale... prečo?“

Carme sa smutne pousmiala. „Sľuby sú dôležité, aj ich dodržanie. Lenže aj za cenu straty šťastia? Nie, to veru nie. Našla som si cestu, ako ti to vypovedať aj bez toho, aby som porušila prísahu.“

Leonie pichlo pri srdci, keď jej povedala takmer to isté, čo pred časom Jocelin. Všemožne sa snažila pred tým zatvoriť oči, no nepomáhalo to. Lebo jedna jej časť vedela, že majú pravdu. Je čestné dodržať sľub daný sestre, ale je nesmierne hlúpe mlčať aj za cenu nešťastia v rodine.

„Takže tvoj brat nikdy nechcel môjho muža vydať napospas jeho minulým nepriateľom?“ vyhŕkla rýchlo, aby zaplašila vlastné nutkanie pomenovať sa tými najhoršími menami.

„Viac ako to, Leonie. Couillon by ho nikdy neprinútil súhlasiť s jeho... návrhom. Nezradil by Vanea. A tak uniesol Elinor, aby sa postaral o naplnenie svojho plánu. Lenže nemá ani potuchy, že ani to ho neochráni pred Alvarovým hnevom. Zabije ho s veľkým potešením,“ vyhŕkla hrdo a v očiach sa jej zablyslo spokojnosťou.

A zachráni tým aj Vanea a ostatných, dodala Leonie v duchu a odrazu mala pocit, že môže voľne dýchať.