Kapitola 21.
„Do šľaka, že ale vieš vystrašiť jedného vlka, Tambe!“ vykríkol stále z miery vyvedený Selig, teatrálne sa držiac za srdce.
Z Tambeho stále šľahali hromy-blesky, vyzeral doslova ako besný býk a Selig dobre vedel, kto bude za červené súkno. A vôbec nezáležalo na tom, že Suri už na sebe mala spodnú bielizeň a tričko. Majetníctvo vlkov bolo legendárne a čo sa týka Tambea - on by vyhral prvé miesto. Keby nedržal Suri, aby sa nezosypala, asi by mu aj poriadne nahlas zatlieskal.
„Ja som vedel, že ťa mám vyhodiť hneď ako si vkročil do môjho domu. Ty bastard, ako stále môžeš tak veľmi klamať? Vraj dve deti a milujúca žena? Čo si vymyslíš nabudúce?“ reval na neho.
Suri pri jeho doslova šialenom výstupe stuhla na kúsok kameňa, aj keď sa stále chvela zimnicou a horúčkou zároveň. Selig to však prechádzal bez povšimnutia. Hoci ho obviňovanie vlastného bratranca sklamávalo a trochu mu ubližovalo, vedel, že si za to v podstate mohol sám. Ale on predsa nemohol za to, že už na vysokej Tambe pôsobil ako človek, ktorý niekoho dokáže zabiť bez mihnutia oka! Proste tie dievčatá od seba odplašil tým, čím bol a ako im to povedal, a on bol najbližšie, aby ich chytal pri tom, ako utekajú do výskumných laboratórií, aby tam dali jeho bratranca zavrieť.
„Piánko, bratranček, len som tvojej drahej pomáhal s obliekaním, ale nepozeral som sa, prisahám!“ zadúšal sa.
Teraz bolo podstatné upokojiť ho skôr, ako Suri vystraší ešte väčšmi. Už teraz cítil, ako sa chveje a to stál takmer meter od nej. A chvenie z horúčky to už veru nebolo. Bála sa. A strach je prvý krok k neuváženému konaniu.
„To ti mám veriť?“ zapochyboval. Tambe si uvedomoval, že reaguje trochu prehnane, ale nedokázal to zastaviť. Teraz svoje vlčie gény nenávidel ešte viac. A ako čistokrvný bol vlastne z dvoch tretín zviera. Niekedy netvor.
„Nemusíš veriť mne, ale ver svojej družke. Naozaj sa nič nestalo, to, čo si počul pred chvíľou, bola len irónia,“ odvetil pokojne, akoby komentoval obraz na stene.
Vtom sa však Tambe ako víchor vrhol takmer cez polovicu miestnosti a z otočky dal Seligovi päsťou do brady, až sa zatackal. Suri, už úplne prebraná z mrákot, zhrozene skríkla.
„Tambe, prestaň! Snažil sa mi len pomôcť,“ obhajovala Seliga, no akosi to nepomáhalo.
Problém bol však aj v tom, že hoci ju Tambeho agresívne správanie desilo, kdesi hlboko v nej bola malá časť jej osobnosti, ktorú to nesmierne uspokojovalo. Bolo jasné, že žiarli a keď niekto na niekoho žiarli, je pravdepodobné, že mu na dotyčnom aspoň trochu musí záležať. Možno by ju to nemalo až tak veľmi tešiť, ale nemohla si pomôcť.
„Ďakujem, teraz budem mať modrý odtieň,“ prehodil Selig a opakom ruky si utrel krv na pere.
„Mal si na ňu dávať pozor a starať sa o ňu, ale nie až tak dôkladne. Koľkokrát ti mám opakovať, že čo je moje, to nepatrí tebe?“ zasyčal pomedzi zuby Tambe.
Suri odrazu zalapala po dychu. Prekvapilo ju, a zároveň veľmi zabolelo, keď počula, že o nej hovorí takmer ako o veci. Čo ju však opäť začalo trápiť bolo to, že jej nedôveruje. Zdalo sa jej akoby veril tomu, že by ho bola ochotná podviesť, využiť chvíľu, keď je sama doma a chorá, aby sa na niekoho vrhla. To bolo neuveriteľné! Veď s Tambeom si užívala celé noci, takže bola ráno celá rozboľavená a na niektorých miestach precitlivená, tak mohla mať sotva chuť na ďalší sex!
„Tambe, okamžite prestaň! To, že neveríš mne, ešte neznamená, že nemôžeš veriť ani jemu! Išiel mi kúpiť čaj, lebo som ho o to poprosila. Mala som ostať v posteli, no ja som sa chcela osprchovať a myslela si, že to zvládnem sama. Bola to pochabosť a nebyť jeho, ležím teraz rozpleštená na kachličkách v kúpeľni! To, že som celá mokrá má za následok to, že mi chcel zraziť horúčku, nie to, že by sme ťa podvádzali!“ syčala a popritom si podupkávala nohou. Nezabránila však emóciám, aby nerezonovali jej hlasom.
Tambe zarazene pozeral na Suri, hnev ho ihneď prešil. Prekvapene pustil Seligove tričko, ktoré zvieral v pästiach, a vykročil smerom k nej, ona však o krok cúvla. V očiach jej videl, že verí tomu, že on neverí jej. Mal chuť vyť od zúfalstva.
„Vypadni, Selig,“ povedal plechovo, stále pozerajúc na Suri.
Netušil, či ho počúvol alebo nie, on sa sústredil len na ženu, ktorá mala hlavu sklonenú k zemi a vyzerala, že jediné, čo si praje je to, aby bola niekde inde, možno s niekým iným. A nemohol jej to ani zazlievať, pretože vedel, že si to zaslúžil. Reagoval prehnane. Zbytočne prehnane. Panebože, určite sa jej teraz hnusí.
„Nie je pravda, že ti neverím. To Seligovi neverím. Tebe by som zveril aj vlastný život,“ pošepol jej nežne. Túžil ju objať, ale radšej sa neodvážil.
„Tvrdíš to, ale nikdy mi o ňom nerozprávaš...“ takmer vzlykla.
Prudko sa zvrtol a strhol si ju do náručia. Pritúlila sa k nemu. „Ja by som rád... Božemôj, vlastne to je to jediné, po čom túžim, ale... nemôžem. Niektoré veci je lepšie ponechať minulosti.“
„Tak veľmi sa bojíš, žeby som to nepochopila?“ pípla potichučky.
Pokrútil hlavou. „Nie, toho sa nebojím. Verím, žeby si to všetko pochopila.... a potom... potom by si ma znenávidela.“
Suri sebou prekvapene trhla. „To by som nikdy...“
„Ver mi, Suri. Doteraz to urobili všetci,“ povzdychol si.
V napätom tichu, ktoré náhle zavládlo, si Suri zhrozene uvedomila jednu vec – nie je pravda, že jej neverí, pravdou je, že jej verí, ale bojí sa jej povedať čokoľvek o sebe. V duchu sa samej seba pýtala, čo môže byť také hrozné v jeho minulosti, čo za démona ho to prenasleduje, keď mu nedovolí dôverovať niekomu natoľko, aby pred ním odhalil svoje vnútro.
„Netráp sa tým, zlatko, je to moja minulosť, moje spomienky. Nezaťažuj sa nimi,“ pošepol jej do ucha, akoby mohol počuť všetky jej úvahy.
„Ale...“
Položil jej prst na pery, aby zastavil jej protesty. „Žiadne ale. Poď, ideme sa najesť, doniesol som nám večeru,“ prehlásil hrdo, akoby práve objavil nové slnko, a začal ju ťahať za ruku do kuchyne.
Suri sa potichu zasmiala. Razom sa cítila úplne úžasne. Ako vždy, keď bola s Tambeom. „A čo dobré nám uvarila Mey tentokrát?“
Tambe zaprskal, keď zistil, že bol odhalený. „Kura,“ odvetil a potom sa rýchlo spýtal: „Ako si vedela, že to varila Mey? Čo ak som to niekde kúpil?“
Pokrútila hlavou a sadla si na stoličku. „Pretože sa priveľmi ponáhľaš domov, nemáš čas zastaviť sa v akejkoľvek reštike, takže nám nemôžeš kúpiť ani večeru. Preto viem, že to varila Mey.“
Pobavene pokrútil hlavou nad jej dôležito znejúcimi slovami. „Odhalila si ma,“ uznal jej víťazstvo, položiac pred ňu úžasne voňajúce jedlo.
„Ďakujem,“ zamrmlala potichu, hladne sa vrhajúc na varené jedlo.
Už tak dlho nič podobné nejedla. Hanbila sa za to, ale pravdou bolo, že varila len cez víkendy. Keď totiž cez týždeň prišli domov z ordinácie, bývalo už po deviatej, niekedy aj po desiatej. Vtedy sa jej rozhodne nechcelo variť, takže večeru vybavili len nejaký polotovarom prihrievaným v mikrovlnnej rúre. Nezdravé, ale niečo predsa jesť musia.
„Ako sa mám Mey a ten malý drobec... ako sa len volá... ahá... Sorno. Ako sa má Sorno? A ako Jamie?“ pýtala sa pomedzi jednotlivé hlty.
„Jamie sa má dobre, vraj ho povýšili v práci. Už je manažér celého oddelenia, verila by si tomu? Po piatich rokoch tak má to, po čom túžil," povedal uznanlivo a rýchlo prehltol ďalšiu ryžu. Potom pokračoval: „Mey celá žiari, materstvo jej prináša očividne radosť. Len malý Sorno je akýsi chorľavý, preto aj dnes prišla za mnou. Aj on ochorel. Pri tej príležitosti nám priniesla obed, ale keď zistila, že aj ty ležíš, dala mi obed so slovami: ‚Stavím sa, že teraz, keď je Suri chorá, ty variť nebudeš. A kľúčom k zdraviu je domáca strava‘.“
Suri sa zasmiala a do úst si vložila posledný kúsok kuraciny. „Mal si ju pozvať k nám.“
„To som mal v úmysle, ale nevedela, kedy bude môcť prísť. Vraj sa Jamie teraz vracia domov trochu neskôr, asi si ešte zvyká na novom poste. Ale som si istý, že v nedeľu sú tu všetci traja ako na koni.“
„To bude malý už zdravý?“ uisťovala sa.
Tambe s úľubou pozeral na to, ako sa jej v očiach vždy zvláštne rozsvieti, keď hovorí o deťoch. Bol si istý, že by jej materstvo veľmi pristalo, žeby to bola dokonalá matka. Zaprisahal sa, že sa jej pokúsi pomôcť, aby toho drobca raz mala. A najlepšie s ním. Pri tej predstave sa skoro zadúšal od pocitu majetníctva.
Potriasol hlavou, aby umlčal svoje nemiestne úvahy. „Ale iste, je len trochu prechladnutý.“
Suri sa chcela ešte na niečo spýtať, keď sa z ničoho-nič nocou prelialo mohutné vlčie zavytie. Tambe sa otočil k oknu.
„Neboj sa,“ chlácholil ju, keď zbadal, ako ňou trhlo, „to sa len Selig zabáva na náš účet. Ako vždy.“
Keď sa Suri trochu uvoľnila, zobrala zo stola taniere s úmyslom umyť ich. No keď za znovu ozvalo vytie – tentokrát dlhšie a dvakrát za sebou -, strhla sa nielen ona, ale aj Tambe.
„Toto nie je žart, niekto potrebuje pomoc,“ mrmlal, keď vstával. Zamieril k dverám a ona ho potichu nasledovala.
„Čo sa deje, Selig?“ spýtal sa čierneho vlka, ktorého najskôr počula, až potom videla.
Pozrela naňho a ostala v nemom úžase. Vyzeral úchvatne, taký silný, odhodlaný, no zároveň aj agresívny a nebezpečný. Vyzeral ako ktorýkoľvek iný vlk, až na to, že tento mal kožuch farby bezhviezdnej noci. Fascinoval ju i desil zároveň. Vedela, že by jej neublížil, ale mala sa pred ním na pozore. Nevedela však prísť na to, ako je možné, že v tej mäteži chlpov a šliach dokázal Tambe rozpoznať práve Seliga.
„Premeň sa, ťažko sa mi s tebou rozpráva,“ povedal Tambe, no zdalo sa, akoby reagoval na nejakú poznámku, ktorú ona nepočula.
„Akože nemôžeš? Chceš, aby som vyzeral ako idiot?“ hovoril ďalej, nevšímajúc si čoraz väčšmi zvedavú Suri.
Odrazu sa Tambe takmer ironicky zasmial. „Ďakujem, že mi to pripomínaš. Tak povieš mi už, čo sa stalo tentokrát?“ vyzvedal, akoby mu tá zvieracia tvárička mohlo odpovedať.
„Snažíš sa vystrašiť ma? Čo tam práve ona robila? Pochybujem, žeby ju manželíček niekam pustil.“
Vlk-Selig sa odrazu začal prechádzať sem a tam popred nich, akoby dával jasne najavo, že to, prečo prišiel, je veľmi naliehavé a neznesie to odklad.
„Je nezvestná už pol dňa? Preč o tom neviem? Čo sa tam stalo?“
Suri už začínala byť zúfalá a trochu vydesená. Podľa toho, čo videla a počula, usúdila, že Tambe s vlkom komunikuje nejako inak ako slovne. Akoby si odpovede na svoje otázky vyťahoval priamo zo zvieracej mysle. Tá myšlienka jej prišla rovnako bláznivá ako nepravdepodobná, ale nejako tušila, že nie je až tak ďaleko od pravdy.
„Takže je v tom zapletená aj Izal a toto máš od nej? No super, tak na čo čakáme? Ideme!“ zavelil Tambe, no nepomohol sa z miesta.
Namiesto toho akoby sa sústreďoval, alebo robil hocičo iné. Len stál na mieste a pozeral sa niekam do noci, ktorú osvetľovali len žiariace hviezdy. Ako sa Suri pozerala na muža, ktorého mala tak nesmierne rada, niečo sa zmenilo. Už tam totiž nestál muž s vlčími očami, ale vlčie oči s telom, ku ktorému patrili - teda, skôr ku kožuchu. Pred ňou sa týčil ohromný, šedý vlk, z ktorého sálal rešpekt a majestátnosť.
Porovnávala tých dvoch, ktorí stáli vedľa seba, a nemohla uveriť. Vlk-Tambe bol o pätnásť, možno dvadsať, centimetrov vyšší, huňatejší ako Selig a vyzeral omnoho hrôzostrašnejšie, vyvolával v jej inštinktívnu hrôzu, ale nebála sa jeho. Skôr sa bála toho, čo by mohol urobiť komukoľvek, kto by ho nejako naštval. Nevidela mu síce do očí, ale vedela, že sú rovnako sústredené ako ich pozná už od prvej chvíle, čo ich uvidela.
Bez jediného vyzvania sa doslova rozletel smerom do lesa, vôbec sa neobzrúc. Len Selig stál na mieste a s očakávaním na ňu pozeral.
„Čo je? Chceš, aby som išla aj ja?“ domyslela si rýchlo.
Vlk kývol chlpatou hlavou. Ani na sekundu nezaváhala. „Počkaj, len sa oblečiem a ty ma povedieš,“ kývla Suri.
vvv
Tambe letel temným lesom a nestaral sa o to, či ho niekto uvidí alebo začuje. Keď v Seligovej hlave videl to, čo mu prišiel povedať, zhrozil sa. Síce k Ruane neprechovával práve najvrúcnejšie city, ale nikdy jej nič zlé neželal. Rozhodne nie to, aby dopadla zradená, zlomená a možno aj zomierajúca v temnom lese sama a bez pomoci.
Ako len ten idiot mohol! Vedel som, že sa jej túži pomstiť, ale takto? Veď on ju úplne zlomil, zničil. Akoby nestačilo to, čo sa jej stalo v detstve! zúril v duchu. Keby sa mu Raven teraz dostal pod tesáky, bez milosti by ho zabil. Roztrhal by ho na maličké kúsočky a tie utopil. A potom by ich ešte rozpustil v kyseline.
Bol sotva dvadsať metrov od miesta, ktoré mu opísal Selig, keď začul vzrušené hlasy a zacítil pach krvi vznášajúci sa nad zemou ako para nad hrncom. Inštinktívne sa rozbehol ešte rýchlejšie.
„Tamto je Tambe!“ skríkol odrazu niekto. Keď vybehol spoza stromov, okamžite vedel, že ide o Suidana, Ruaninho otca, ktorého odjakživa neznášal. Nenávidel ho za to, že nechal svoju dcéru tak veľmi trpieť pre niečo, za čo nikto nikdy nemohol.
„Tambe, prosím, pomôž nám...“ zaprosil ho. Tambe však vedel, že čokoľvek teraz urobí, urobí to len a jedine pre Ruanu. Ešte jej toho ostal veľa dlžný.
Kývol vlčou hlavou a jasne cítil, ako všetci okolo neho ustupujú, ako sa ho boja a majú pred ním rešpekt. Prešiel až na koniec koridoru, ktorý mu vytvorili okolostojaci vlci a vlčice. Na jeho konci zbadal na zemi zakrvavený kožuch, ktorý tak dôverne poznal. Cítil, že je Ruana v bezvedomí, ale to nebolo jediné, čo cítil. Cítil v nej ešte niečo... niečo ako... nový život. Tambe sa zhrozil, keď si to náhle uvedomil. Ruana je tehotná. A jej život, i život toho malého drobca, visí na vlásku.
Bez ďalších prieťahov vložil svoje vedomie do jej mysle a prinútil ju premeniť sa. Neznášal tie svoje schopnosti, ale teraz mu prišli vhod. O necelú minútku pred ním ležalo dotlčené ženské telo, ktoré sa pred ním objavilo v jemnom záblesku modrej žiary. Pozeral za seba, no nech sa pozeral akokoľvek dôkladne, Ravena tu nevidel. Ten bastard mal šťastie. Rodina-nerodina, teraz by ho zabil s ešte väčším potešením a zadosťučinením ako pred pár minútami.
Otočil sa, že sa aj on v súkromí premení, aby nikto nezistil, že mu chvíľu trvá, kým naberie pevnú pôdu pod nohami. No namiesto toho sa len prekvapene zarazil. Neďaleko neho totiž stálo jeho vlastné auto, z ktorého vystupovala Suri. Podľa jej prekvapeného pohľadu vedel, že všetko videla a pochopila.
No došľaka, toto bude ešte poriadne dlhý a namáhavý deň, pomyslel si sarkasticky.