Kapitola 22.

Suri tam stála a nemohla uveriť vlastným očiam. Nevedela, či je skôr vydesená ako fascinovaná tým, čo videla. Ako sa však nad tým zamýšľala, pochopila, že je vydesená z toho, ako zle vyzerá žena na zemi. Krv bola všade okolo nej, na snehu boli od nej nechutné škvrny. Fascinovalo ju však to, čo urobil Tambe. Pochopila, že to on ju premenil späť na človeka, aj keď netušila, ako to mohla vôbec vedieť, keď o vlkoch nevedela takmer nič – ako pochopila až teraz. Nech jej však Tambe o sebe nepovedal čokoľvek, nemohlo to byť až také zlé, keď pomocou toho dokázal niekomu pomôcť. Dokonca mu zachrániť život. Pri srdci cítila zvláštny, hrejivý pocit, keď si to uvedomila.

„Tambe?“ obrátila sa na vlka. „Môžem ti nejako pomôcť?“

Zazdalo sa jej, akoby vlk-Tambe vypleštil oči. To tá horúčka. „No tak,“ popoháňala ho k odpovedi.

Namiesto odpovede sa však vlk otočil “na päte“ a vbehol kúsok do lesa. Prekvapene zamrkala. Aby nemusela premýšľať, zobrala z auta kufrík, v ktorom mali všetko potrebné, keď vyrážali na zásahy pred záchrankou, a následne zabuchla dvere. Vedľa nej sa zjavil Selig.

„Ďakujem, že si ma sem priviedol,“ kývla mu hlavou.

Usmial sa. „To je maličkosť. Vedel som, že bratrancovi sa bude hodiť pomoc.“ Chcela mu niečo odvetiť, ale vtedy ju prerušil hlboký hlas, ktorý sa ozval až prekvapivo blízko.

„Aj ja ďakujem,“ ozval sa Tambe, akoby sa naozaj zjavil odnikadiaľ, „ale neviem, či niečo zmôžeme.“ Jeho hlas znel zvláštne clivo, takmer akoby trpel pri pohľade na ženino zúbožené telo. Suri ho zatúžila utešiť, ale vedela, že to nie je vhodné. Nie teraz a rozhodne nie tu.

Davom ľudí, ktorí sa okolo nich zoskupili, prebehlo unisono zalapanie po dychu. „Chceš povedať, že moja dcéra... zomrie?“ zašepkal zlomene akýsi postarší muž.

Tambe však pokrútil hlavou. „Ruana nezomrie, je silná. Ide však o to, že...“ zaváhal, no nakoniec jedným dychom dokončil: „Je tehotná, nezachraňujeme teda len jeden život, ale dva.“

Dav opäť zaúpel, rovnako aj Suri. „Nemáme vybavenie na to, aby sme sa postarali aj o dieťa. Jediná možnosť je nemocnica v Barns,“ zaševelila sotva počuteľne. Srdce jej nivočila ľútosť nad vlastnou bezmocnosťou. Keby tak mohli...

Tambe kývol. „To je, len dúfam, že ju tam dostaneme včas. Ešteže vám napadlo predtým zavolať záchranku,“ kývol niekam medzi ľudí.

„Môžeme pre ňu niečo urobiť?“ pýtala sa úzkostlivo Suri, ťahajúc ho za rukáv.

„Netuším. Myslím, že má rozsiahle vnútorné zranenia, možno poškodené niektoré orgány. Nechcem s ňou príliš hýbať, pretože po náraze dopadla chrbticou na kamene, možno si vážne poškodila aj miechu,“ šepkal jej Tambe do ucha. Pochopila, že nechce zbytočne znepokojovať Ruaninu rodinu. Na očiach mu videla, ako mu na tom všetkom záleží. Bola naňho hrdá, ani nevedela prečo vlastne. A hlavne nevedela prísť na to, kde sa zobral taký cit.

„Tak jej pomôžeme ako sa len dá,“ prehlásila Suri presvedčene, na čo jej Tambe len spokojne kývol.

„Na čo teda čakáme?“ popohnala ho opäť, rozhadzujúc rukami.

vvv

„Myslíš, že to prežije ona aj dieťa?“ pýtala sa unavená Suri Tambea, keď spoločne, spoza skla, pozorovali poobväzované telo patriace Ruane.

Keď konečne prišla záchranka, podarilo sa im dať Ruanine telo do stabilizovanej polohy. Až v nemocnici, kde stále boli ako lekári, nie ako tichí pozorovatelia, zistili, že Ruana na tom bola ešte dosť dobre – vzhľadom na desivosť celej nehody. Mala pomliaždené štyri rebrá, nalomenú lakťovú kosť, vykĺbené rameno, natrhnutú slezinu, v brušnej dutine krv, no dieťa nebolo ani len v ohrození. Nikto si to nevedel vysvetliť, ale všetci sa nakoniec zhodli na tom, že nech za to môže čokoľvek, budú to brať pozitívne.

Tambe si povzdychol. „Úprimne dúfam, že je taká silná, ako si ju pamätám. Mala šťastie, že bola vo vlčej podobe, keď ju zrazilo auto. Vlčie telá sú trochu odolnejšie, čo malo za následok, že nezomrela.“

Suri zvedavo pozdvihla obočie. „Jej telo dokázalo ochrániť aj dieťatko, však?“ vypytovala sa ho ďalej.

„Som si tým istý,“ vzdychol unavene Tambe.

Suri sa posadila na jednu z plastových stoličiek pri stene a unavene si pošúchala čelo. Bol to pre ňu nesmierne dlhý deň, a nielen preto, lebo fungovala akoby na náhradný zdroj energie. Keď jej Tambe porozprával, čo predchádzalo nehode, bola taká naštvaná, že sa musela veľmi ovládať, aby hneď v tej minúte nešla nájsť Ruaninho manžela za účelom poriadne mu rozbiť hubu. Vždy si o sebe myslela, že je človek s pokojnou a mierumilovnou povahou, ale jemu by ublížila s veľkým zadosťučinením a ešte si to aj sadisticky užívala. Desila samú seba.

„Nad čím uvažuješ?“ vyzvedal Tambe, keď sa posadil na stoličku vedľa nej a jej ruky skryl do svojich veľkých.

Suri zažmurkala, akoby sa snažila prebrať z úvah. „Nad Ruanou a nad tým, čo sa jej stalo. Si si istý, že jej rodina o tom nič nevie?“ zaklamala pohotovo, hoci to neznelo extra presvedčivo.

Tambe sa takmer neovládal, aby si úľavne nevydýchol. Bol rád, že neuvažuje o tom, čo videla, že neuvažuje o tom, ako premenil Ruanu späť na človeka. Nepýtala sa ho na nič okolo jeho vlčieho ja, ale vedel, že otázky prídu. Určite. Už teraz ľutoval, že jej na ne neodpovie.

„Našťastie nie. Viem, že Ruana by ma za to zmlátila, takže som nikomu nič nepovedal. Vie sa o seba postarať, musela to tak robiť od malička. Vychovala nielen seba, ale aj mladšiu sestru.“

Suri si opäť pošúchala čelo. „Nechcem sa niekoho dotknúť, ale myslela som si, že Ruana je namyslená fiflena, ktorá má miesto mozgu kabelku od Gucci-ho.“

Jej prirovnaniu sa musel úprimne zasmiať. „Nie si jediná, na koho tak pôsobí. Je to len maska, ochrana pred svetom. Zistil som to až vtedy, keď som s ňou strávil pár mesiacov. Pred ňou som však stále predstieral, že jej pretvárke verím.“

„Prečo...“ chcela sa ďalej pýtať Suri, keď sa dvere náhle rozleteli, až s rinčaním dopadli na stenu, a dnu takmer vletel vysoký, urastený chlap s ametystovými očami. 

Tambe vyskočil na rovné nohy, stolička zarachotila na svetlom linoleu. „Ako sa opovažuješ vôbec sem prísť?!“ osopil sa na chlapa. Suri sa tiež postavila.

„Kde... kde... kde je moja... žena...“ lapal po dychu.

Dopekla, to bude asi ten Raven. Prekliaty chlap, zanadávala si Suri v duchu, inštinktívne zovrúc päste.

„Nemáš právo starať sa o to! Kvôli tebe takmer zomrela!“ kričal na neho ďalej Tambe. Suri sa začínala báť, aby sa tí dvaja do seba nepustili. Nenápadne pozerala okolo seba, či neuvidí niekoho z ochranky – v prípade potreby.

„Nestaraj sa o to, čo sa ťa netýka! Chcem vidieť svoju ženu!“ kričal aj druhý muž – Raven.

„Nepustím ťa k nej! Je na tom dosť zle aj bez toho, aby si ju otravoval!“ klamal mu, aby si cítil horšie. Aby sa cítil za to všetko vinný.

„Uhni mi z cesty! Ja sa o svoju ženu postarám aj sám!“ zastrájal sa Raven, mieriaci k preskleným dverám. V strede cesty ho zastavil Tambe, ktorý sa pred neho postavil.

„Postaráš sa o ňu? A kde si bol, keď ju zrazilo to prekliate auto? Kde si bol, keď ležala krvácajúca na zasneženej zemi? Kde si bol, keď bojovala za vlastný život i za život vášho dieťaťa? Nie, radšej ani neodpovedaj. Viem, kde si vtedy bol. Znížil si sa k tomu, aby si podvádzal vlastnú ženu s Izal! S tou pobehlicou, ktorú Ruana nenávidí zo všetkých najviac, pretože jej od malička ubližovala. Poviem ti to rovno, drahý bratranec – ty nemáš právo nazývať sa viac manželom tejto ženy. A ak si taký inteligentný ako si býval, uvedomíš si to aj sám,“ hovoril Tambe pokojným hlasom.

Suri už dôverne poznala tento jeho tón, aby vedela, že sa ho má báť. Pokoj bol horší ako hnev. Znamenalo to, že je v pohotovosti a v jedinej sekunde dokáže zaútočiť. Možno by sa vážne mala začať báť o to, že Raven odtiaľto odíde minimálne bez zubov.

„Chceš... chceš povedať, že... ona... čaká moje dieťa?“ zakoktal priškrtene Raven.

„Ak prežije aj dieťa, aj Ruana, som si istý... proste zaprie, že je tvoje,“ prehlásil, pričom len prvá časť vety bola klamstvom. Bolo jasné, že prežijú obaja, on to veľmi dobre vedel. Otázkou len ostávalo, kedy sa Ruana preberie z bezvedomia. Ešte stále existovala možnosť, že zranenie hlavy bolo vážnejšie než si na začiatku mysleli.

Raven sa hodil na stoličku ako vrece zemiakov. „Toto som nikdy nechcel,“ zašepkal, hlavu skloniac do dlaní. Zrazu vyzeral na smrť vyčerpaný.

Tambe si odfrkol. „Ale chcel, obaja to vieme veľmi dobre. Už pred desiatimi rokmi si prisahal, že ju zničíš.“

„Vtedy som bol mladý a sprostý, Tambe. To bolo predtým ako...“ začal, no nedokončil. Nemohol.

„Predtým ako čo? Predtým ako sa ti to podarilo? Dám ti jednu radu – zober svoj zadok a odsťahuj sa niekam ďaleko. Ruana to mala a má dosť ťažké aj bez toho, aby musela... utekať aj pred tebou,“ syčal pomedzi zuby Tambe.

„Došľaka, som jej manžel! Musím sa o ňu postarať!“ obhajoval sa ďalej Raven, ale všetkým trom bolo jasné, že sa snaží len chytiť nejakého pomyselného stebla, ako topiaci sa uprostred jazera.

„S dovolením, ale to som urobil už ja. Zachránil som jej život.“

Raven opäť vyskočil na nohy. „Chceš povedať, že si použil svoj... talent?“ osopil sa na neho, akoby to bol zločin.

Tambe sa ho však nezľakol, práve naopak. Pristúpil k nemu bližšie a ukazovák mu namieril do stredu hrude. „Nesnaž sa ma naštvať, nie som taký idiot ako ty, aby som použil celý svoj talent, ako si to pred chvíľou nazval. Teraz by som rád išiel domov a byť tebou – urobím tak, ako som ti poradil. Dokonca som ti ako správny bratranec kryl chrbát a nikomu nič nepovedal.“

Bez ďalšieho zbytočného slova objal Suri okolo pása a viedol ju cez chodbu von. Medzi dverami ho však zastavil Ravenov hlas:

„Vieš, Tambe... Mýlil som sa. Nie si slaboch,“ podotkol len tak mimochodom, dívajúc sa do zeme. Akoby ho ani nezaujímalo, čo, alebo či vôbec, mu odpovie

Tambe sa ironicky pousmial, pustiac Suri, aby sa k nemu mohol opäť obrátiť. „Zvláštne, že práve v tejto jedinej veci si sa nemýlil, bratranček,“ odvetil. Otočil sa na päte a pochodoval chodbou von.

Suri sa pozerala na Tambeov chrbát, a hoci bola úplne zmätená, poslušne cupitala za jeho mohutnou postavou do auta. Bola unavená a zvedavá. Dúfala, že sa jej podarí uhasiť aspoň tú zvedavosť. Opäť sa toho dozvedala príliš veľa na to, aby tomu chápala. Ale jedno aj tak vedela – nemá sa čoho báť.

„Raven je tvoj bratranec?“ spustila príval otázok len čo Tambe vyštartoval z nemocničného parkoviska.

Zasmial sa. „Už som sa bál, že si onemela.“

„Odpovieš mi na otázku?“ dobiedzala ďalej.

„Hej, je to niečo ako môj bratranec,“ povzdychol si po chvíľke ticha.

„Ako môže byť niekto niečo ako tvoj bratranec? Buď ním je alebo nie je.“ Suri bola úplne zmätená.

Tambe si opäť povzdychol. V duchu sa však trochu upokojil. Čakal od nej iné otázky. „Je to syn nevlastnej sestry mojej matky. Stačí?“

„Počkaj, ja som myslela, že keď má vlk družku, tak je to na celý život. Alebo nie?“ pýtala sa zmätene. Z toho, čo jej povedal Tambe a neskôr aj Selig, to takto chápala. Alebo to proste pochopila nejako zle? Nesprávne?

„Pochopila si to správne a väčšinou to tak aj funguje. Ak je to tá pravá, je na celý život. Niekedy má vlk viac družiek, ale to len vtedy, keď tá prvá zomrie alebo proste odíde. Lenže môj starý otec nemal ani jeden dôvod nájsť si novú... družku,“ zavrčal, keď si spomenul výraz na tvári svojej starej mamy, teraz úž mŕtvej, keď pozerala na druhú ženu svojho manžela. Tú bolesť by nedokázal nikto ani len popísať, nieto ešte prežiť. Vždy, keď si na to spomenul, s istotou vedel, že rozhodnutie zaprieť vlastnú rodinu bolo správne. A dokazovali to aj iné... okolnosti.

„Prečo to urobil?“

Pretože to bol idiot a bezcharakterný chrapúň, došľaka! „Netuším. Asi chcel mať viac potomstva.“

„A mal ho?“

Tambe sa ironicky zasmial. „V podstate hej, aj keď si za to vyslúžil len opovrhnutie svojich... žien.“

Suri sa chcela spýtať ešte na toľko vecí, ale to už Tambe parkoval pred domom. Nikde sa nesvietilo, ale to neznamenalo, že Selig nie je doma. Možno len spí. Veď už boli tri hodiny ráno. O pár hodín by oni dvaja mali skôr vstávať ako zaspávať.

„Aj ty si taká unavená ako ja?“ zívol si Tambe. Namiesto odpovede len kývla.

„Idem do sprchy, dobre?“

„Budem v obývačke,“ prisvedčila, pobozkajúc ho na líce.

Zatiaľ čo sa pustila voda v sprche, sadla si Suri do kresla a zasvietila si lampu. Po dnešnom dni bola zmätená zo všetkého čo sa stalo, dokonca bola aj nahnevaná na Ravena, že tak ublížil vlastnej žene. Toľko vecí sa zmenilo, ostalo tak veľa otázok. Jedno však vedela bez zaváhania – miluje toho nemožného vlka. Miluje ho tak veľmi, že chvíľka bez neho je ako večnosť. Vôbec však netušila, čo so svojou láskou urobí, ak by mala byť len jednostranná...

„Myslel som, že už budeš spať,“ prerušil jej úvahy rozospatý hlas patriaci Seligovi.

Až teraz si všimla, že leží schúlený na pohovke, takže sa pri jeho nečakanom hlase strhla od prekvapenia.

„Prepáč, asi som ťa zobudila,“ ospravedlňovala sa, snažiac sa upokojiť svoje srdce.

Pokrútil hlavou. „Ani som nespal. Nemohol som – potom, čo sa stalo. Chcel som vedieť, ako je na tom Ruana.“ Tými slovami akoby ju vyzval k odpovedi.

„Je stabilizovaná, aj keď je jej stav vážny. Ak neprestane bojovať, mala by to prežiť aj ona, aj dieťa. Musíme však čakať, kým sa preberie.“

„To sú myslím... dobré správy. Aj keď len potom ju čaká ten najväčší boj,“ povzdychol si. Vzápätí však pokračoval: „Je však ešte niečo, o čom s tebou chcem hovoriť.“

„O čom?“ divila sa.

„Vieš, aký deň je dvadsiateho štvrtého decembra? A teraz naozaj nemyslím deň v týždni.“

„Začínajú Vianoce?“ hádala nechápavo.

S úsmevom pokrútil hlavou. „Tambe má narodeniny.“

Suri otvorila ústa v šoku. „To som nevedela...“

„Nepochybujem o tom, Tambe nikdy neoslavuje svoje narodeniny. Ale tento rok, keď si tu ty... Chcel by som pre neho usporiadať oslavu. Pomôžeš mi?“

Po krátkej odmlke dodala: „Ale je to poza jeho chrbát. Neublíži mu to? Predsa len to bude pre neho asi šok,“ strachovala sa.

„Dovtedy sa to nedozvie, to až potom, keď príde čas. Bude pripravený,“ krútil hlavou Selig.

„Si si tým istý?“ pokračovala úzkostlivo.

„Úplne,“ kývol hlavou. Jeho odpoveď ju trochu upokojila.

Tajomne sa na seba usmiali, no ani jeden z nich nevidel tieň Tambeovho vzďaľujúceho sa chrbta, ktorý sa mihol medzi dverami.