Kapitola 22.

Nadyne sa zadívala dozadu na svoju spiacu dcéru a nemohla sa ubrániť úsmevu. Zdalo sa jej, akoby za posledné dni ubehlo niekoľko rokov, tak veľmi sa všetko v jej živote zmenilo. Možno až príliš, ale nehodlala sa nad tým pozastavovať a ľutovať to. Občas sa pod Dylanovým pohľadom cítila ako nahá, ale bol to len malý pocit nespokojnosti ako cena za to, že mohla zase slobodne dýchať. Ešte stále žila v strachu, nevedela, čo čakať od ďalšieho dňa a občas aj pochybovala, že nejaký bude. No tým, že povedala vlastnému manželovi o sebe pravdu, mala pocit, akoby niečo z jej pliec opadlo. Niečo, čo vážilo minimálne tonu a vrážalo ju to do zeme každý okamih viac a viac.

Keď jej na stehne pristála teplá ruka, mierne sebou mykla. Vzápätí sa v duchu okríkla, aby sa prestala správať ako precitlivený zbabelec, ktorý sa krčí už len pri silnejšom vetre. Lenže bolo ťažké zvrátiť vlastnú podstatu, zvyky, ktorým bola dennodenne verná.

„Neboj sa, už sme skoro tam. Pred chvíľou sme prešli okolo prvých domov.“

Nadyne prehltla hrču, ktorá jej náhle navrela v krku. „Stále si nie som istá, že je to dobrý nápad. Viem, je to tvoja stará mama a má narodeniny, ale ja ju nepoznám. Naposledy som ju videla na svadbe a nedá sa povedať, že vyzerala nadšene, keď zistila, čo sa to dostalo do jej rodiny.“

Dylan sa pousmial. „Neboj sa, nie je to žiadny generál, len je veľmi zásadová. Ale nedá dopustiť na tých, ktorých miluje.“

„A ja medzi nich nepatrím.“

„Nadie,“ povzdychol si. „Bude to dobré. Si moja manželka a ja nedovolím, aby ti niekto ublížil. Je to len oslava. Po jej skončení budeme trochu cestovať.“

Nadyne sa zamračila pri pripomienke ich dlhého výletu. Tešila by sa tej predstave spoločne stráveného času, keby ju v mysli stále nestrašil tieň hrozby, ktorý sa ukrýval a čakal na príležitosť naplno ju ovládnuť a zničiť jej doterajšie šťastie. Na jednu stranu už v tom nebola sama, Dylan ju podporoval a neustále ju upokojoval, že nech by sa dialo čokoľvek, on ju ochráni. Ju aj Andie. Lenže tá istá pochybnosť, ktorá ju nenechala zabudnúť na odhodlanosť muža, ktorý sa chcel pomstiť, ju neustále upozorňovala, že ani tá najlepšia ochrana ju nemôže skryť večne. Nie pred niekým, kto mal známosti na rôznych miestach a ktovie koľko verných priateľov, ktorí by mu pomohli s čímkoľvek... Dokonca aj s vraždou a jej ututlaním pred úradmi.

Pri tom pomyslení sa otriasla, až jej zuby scvakli o seba. „Stále si nemyslím, že je to dobrý nápad. Útek nič nevyrieši. Myslela som si, že ty to budeš vedieť.“

„Máš pravdu, možno to nič nerieši,“ priznal potichu, „lenže rovnako to nevyrieši ani skrývanie sa v tieňoch a očakávanie toho najhoršieho. Sme ľudia, žijeme svoje životy bez ohľadu na to, čo sa skrýva za najbližším rohom. Nemôžeme len sedieť a čakať, kým si po nás niekto príde.“

„Ale ani toto nie je riešenie. Čo ak ublíži niekomu v dome?“

Neodŕhajúc oči od cesty, pohladil ju rukou po stehne. Zachvela sa pri tom neskutočnom pocite. Pripomenulo jej to horúce noci plné vášne, keď sa nevedeli nabažiť jeden druhého. „Nemá na to dôvod, chce predovšetkým teba a ty tam nie si. A nebude preňho také ľahké ťa nájsť,“ namietol, akoby vedel, že chce niečo povedať. „Teraz už naňho nemysli, prosím. Skús sa uvoľniť, kvôli mne. Koniec koncov ideme na oslavu narodenín, nie na pohreb.“

Nadyne sa vážne pokúsila hodiť všetko za hlavu a len tak sa bezstarostne usmievať, lenže bolo to ťažšie než predpokladala. Smutne si povzdychla. „Aj tak neviem, prečo vlastne má niekto potrebu oslavovať výročie narodenia. Veď je to deň ako každý iný.“

Dylan sa zasmial. „Som si istý, že tak to vidí väčšina oslávencov, ale pre ostatných je to príležitosť, ako im pripomenúť, že sú pre nich dôležití.“

„Aj ty to tak berieš?“

„Hej, myslím, že to tak beriem. Hoci, keď som bol dieťa, miloval som svoje narodeniny. Vždy som sa tešil, že dostanem nejakú hračku.“

Nadyne sa pousmiala pri predstave Dylana ako dieťaťa s tým jeho sladkým úsmevom, plného očakávaní, čo asi nájde pod farebným baliacim papierom. Pri srdci ju pichla známa ľútosť, ktorou sa často zahrňovala. Necítila sa pri tom dobre, ale nevedela to zastaviť. Niektorí ľudia brali deň svojich narodenín ako každý iný, niektorí sa tak veľmi tešili, až to bolo otravné. Väčšina ľudí sa ich snažila neoslavovať, pretože im pripomínali, akí starí už sú. Mali svoje dôvody.

Nadyne neoslavovala svoje narodeniny, nie v pravom slova zmysle. Dylan a ostatní jej vždy usporiadali malú oslavu, mala tortu a nejaké tie darčeky a nikdy sa pri tom nemusela tváriť prekvapene, pretože sa tak skutočne cítila. Oslavovala vždy v deň, keď sa narodila pravá Nadyne. Cítila sa pri tom viac ako nepríjemne. Ona sama totiž netušila, ktorý deň, dokonca ani aký mesiac bol v kalendári, keď po prvýkrát otvorila oči. Vtedy bola plná spomienok, musela sa vyrovnávať so svojim dospelým telom a naučiť sa ho používať. Prvé mesiace boli naplnené len učením sa základných úkonov a niečo také ako narodeniny bolo len pripomienkou toho, že nie je normálna. Dokonca aj teraz, po toľkých rokoch prežitých s človekom ako bol Dylan, ktorý jej dával viac ako často najavo, aká je preňho dôležitá, mala pocit, že na niečo také ako oslavu nemá nárok.

Potriasla hlavou, keď sa jej zovrelo hrdlo podvedomým pocitom stiesnenosti. Panické záchvaty mávala zo začiatku často a bol zázrak, že žiadny nedostala, hlavne s ohľadom na to všetko, čo sa okolo nej dialo. A teraz sa zdalo, že začínala hyperventilovať. Zavrela oči a v duchu sa nútila sústrediť na počítanie jednotlivých výdychov a nádychov. K jej šťastiu jej to pomohlo. Alebo za to mohla teplá ruka, ktorá ešte stále pokojne spočívala na jej náhle studenej pokožke. Bolo to ako visieť na vlásku nad priepasťou.

„Si v poriadku?“ pýtal sa jej ustarostene. Jasné, nebol ani hluchý a hlavne nebol slepý, musel si všimnúť, ako sa roztriasla a na čele jej vyrazil pot.

S námahou prikývla. „Hej, len som sa trochu... stratila v myšlienkach.“

„Premýšľala si o nepodarených oslavách, ktoré si mala?“

„Neviem, ako taká nepodarená oslava vyzerá,“ odpovedala, použijúc jeho slová. „Okrem tých, ktoré si pre mňa usporiadal ty, som nijaké nikdy nemala. Nemám to s čím porovnávať. Ale tie, čo som mala možnosť zažiť, boli... pekné. Aspoň myslím.“

V duchu si vynadala, keď sa na ňu zamračil. Neotočil sa k nej, ale jasne to videla aj zboku, keď jej ukazoval len svoj profil. V snahe byť k nemu už len úprimná mu prezradila niečo, čo nedokázala priznať ani sama sebe – a to fakt, že oslavovala narodeniny len kvôli nemu. Pretože na niečo také nemala odvahu. Pretože niečo v nej jej stále našepkávalo, že na to nemá nárok.

„Tam, kde si... bola... neoslavovali ste spolu narodeniny?“

Nadyne potriasla hlavou. „Nebolo veľmi s kým. S ostatnými klonmi sme síce boli, takpovediac, na jednej lodi, ale všetci sme boli príliš zameraní na to, aby sme sa odtiaľ čo najskôr dostali. A pre tých, čo nás vytvorili – pre nich niečo také triviálne ako narodeniny nebolo veľmi dôležité. Popravde ani ich vlastné rodiny pre nich nič neznamenali.“

Len okrajovo vnímala, ako auto zrazu začalo spomaľovať, až zastali pri krajnici. Nemala silu poobzerať sa okolo, či už konečne dorazili na miesto určenia. Možno si len Dylan chcel urobiť prestávku. To všetko však bolo razom nepodstatné, hlavne vtedy, keď jej rukami objal tvár a naliehavo sa jej zadíval do očí.

„Nikdy si ani sama sebe v duchu nezapriala všetko najlepšie? Nikdy?“

Pokrútila hlavou, cítila, ako sa jej slzy derú do očí nad starým smútkom, ktorý sa stále skrýval v kútiku jej duše. „Nezdalo sa mi to fér. V čase, keď som zistila, že niečo také ako oslava na výročie dňa tvojho narodenia existuje, bolo príliš neskoro.“

„Čo tým myslíš?“ Palcami jej hladil spodnú peru, akoby sa ju snažil zhypnotizovať. Bohužiaľ to na ňu zaberalo. V tomto rozpoložení by mu dokázala prezradiť čokoľvek. Dokonca aj to, čo nevedela.

„Proste som nikdy nepoznala ten... správny dátum. A nejaký si vymyslieť mi proste neprišlo fér.“

„Chceš povedať, že ty nevieš... kedy si sa narodila?“ V hlase sa mu ozývala zvláštna bolesť.

Nadyne sa zachmúrila. „Nie, že by sa niekto taký ako ja skutočne narodil.“

Dylan ňou mierne mykol. „To je hlúposť. Si človek, taký istý ako ja alebo ktokoľvek iný. Jasné, si jedinečná, ale to nemení nič na tom, že si taká istá, ako každý iný člen ľudstva. Preboha, veď máš aj pupok ako každý iný, ktorý bol kedysi pupočnou šnúrou spojený s matkou! Takže si sa narodila. Možno už ako dospelá, ale narodila.“

„A to je tá chyba,“ povedala jemne, takmer šepkala. „Možno tebe to pripadá normálne, ale nie je to tak. Toto všetko,“ poukázala na svoje telo, „je len ilúzia, šikovná práca chirurgov, aby sme vyzerali tak, ako ostatní. Nemôžeme sa líšiť, potrebujeme zapadnúť. Ale v skutočnosti nie sme ľudia, nie v pravom slova zmysle. Boli sme umelo vytvorení v bazéne plnej neznámej tekutiny behom niekoľkých týždňov a do života sme prišli ako dospelí. My nemáme právo oslavovať narodeniny, naša existencia je v podstate proti prírode.“

Dylan na ňu chvíľu len nemo pozeral, akoby hľadal slová, ktorými by jej odpovedal. Nadyne to vnímala len napol. Druhá jej časť sa snažila vyrovnať s bolesťou, ktorá ju doslova prevalcovala, akoby bola len bezvýznamným chrústom pod kopytami divokých mustangov. Možno sa správala detinsky, ale nemohla predstierať, že cíti niečo iné. Nechcela už klamať. Nikdy. A hlavne nie Dylanovi.

„Nezáleží na tom, ako si prišla na svet,“ ozval sa odrazu ponuro. „Každá bytosť si zaslúži svoj špeciálny deň, keby by jej ostatní pripomenuli, aká je pre nich dôležitá. Ty si nepamätáš, kedy to bolo, tak prečo nevyberieme iný dátum? Taký, v ktorý si skutočne začala žiť?“

Niečo v jej mysli odmietlo naplno uznať pravý význam jeho slov a miesto toho sa sústredila na jediný dátum, ktorý v jej živote znamenal niečo lepšie. Ten prvý, keď mohla odísť zo strediska ako slobodná žena. Hoci len v určitom ponímaní.

„Deň, keď som odišla zo strediska.“

Dylan spokojne prikývol. „Tak si ten dátum zapamätám a vtedy budeme oslavovať.“

„Ale čo povieš ostatným? Stále si myslia, že som tá istá žena, ktorá s tebou chodila ešte na strednej.“

„Nemusím im nič vysvetľovať. Došľaka, mohol by som každý deň oslavovať, že s tebou môžem byť a im by to mohlo byť srdečne jedno. Je to len o mojej vďačnosti za to, že ťa mám.“

Nadyne cítila, ako sa jej do očí tisnú slzy. Opakom ruky si ich utrela a s pocitom neopakovateľného šťastia sa vrhla manželovi do náručia. V duchu s ním stále nesúhlasila, ale to, čo jej povedal a hlavne akým tónom, bolo akoby jej vyznal lásku. Bola preňho dôležitá, predstavovala preňho ľudskú bytosť, ktorá dýcha a zaslúži si byť milovaná. A to ju zaplavovalo vlnou pokoja a hlavne úľavy. Od prvej chvíle, kedy otvorila oči do svojho dospelého života, niečo v nej podvedome vedelo, že si nezaslúži obyčajné radosti ako ktokoľvek iný.

„Ďakujem,“ pošepla rozcítene a zľahka ho pobozkala na pery.

Dylan ticho zavrčal a odtiahol sa od nej. Hlavu vnoril do opierky, ruky zovrel do pästí a rýchlo ich položil späť na volant. „Máš šťastie, že sme už na mieste, inak by som ti ukázal, čo všetko sa dá robiť na prednom sedadle.“

Usmiala sa vášni, ktorá mu zaznievala v hlase. Och nie, preňho nebola ničím iná než bežný človek. „Myslela som, že podobné veci sa robia na zadných sedadlách – veď vieš, je tam viac miesta.“

„Chceš snáď našej dcére ukázať radosti manželského života?“

Nadyne sa previnilo pozrela cez rameno na spiacu dcérku. Jej otec vždy dokonale spôsobil, že zabudla na okolitý svet. Čo bolo, vzhľadom na to, čomu ešte stále čelia, viac ako nepraktické. Ba dokonca nebezpečné. Ale nedokázala odolať, aby aspoň v tento vzácny moment naplno nevyužila krátke rozptýlenie.

„O našu dcéru by som sa bála menej ako o okoloidúcich, ktorí by cez to dokonale prehľadné čelné sklo mohli vidieť tvoju... ehm... lekciu.“

Dylan sa zachechtal. „Nemyslel som si, že si exhibicionista. V tom prípade môžeme použiť aj kapotu. Ešte je vyhriata, takže by ti bolo teplo.“

Nadyne sa zasmiala a jej samej pripadal vlastný hlas až príliš zachrípnutý. Bože, ten chlap s ňou robil divy a to sa len rozprávali. Nevedela si predstaviť, že by teraz boli vo svojej spálni. Bola si istá, že tie letné šaty, do ktorých sa opäť dokázala napchať, by na nej dlho neostali.

„Mali by sme radšej ísť,“ dodala s povzdychom. Cítila sa trochu vinná pre to, že zabila tú nádherne intímnu atmosféru, ale po krátkom obzretí sa po okolí si uvedomila, že hoci stoja na malom parkovisku, nie sú ani zďaleka jediní a každú chvíľu by sa tam niekto mohol ukázať.

Dylan prikývol, rýchlo ju pobozkal na ucho a pošepkal: „Večer.“

Po celom tele jej prešla triaška a tackavo vystúpila. Počkala, kým Dylan vybral z auta ich driemajúcu dcéru a nepodal jej ju. Automaticky si ju uložila do náručia a pohladila ju po jemných vláskoch. Andie bola jej všetkým, no bez jej otca by to neznamenalo nič. Len kúsok šťastia z tej eufórie, čo prežívala.

Zodvihla hlavu a pozrela sa na veľký, viktoriánsky dom s obrovskou terasou plnou kvetín, stolov a ľudí. V duchu sa otriasla, no bola odhodlaná to vydržať kvôli Dylanovi. Toto bolo preňho dôležité.

„Videla tvoja stará mama niekedy Nadyne?“ Dúfala, že sa dovtípi, čo mala na mysli. A to stretnutia ešte pred svadbou, keď ona ešte neexistovala.

Neochotne prikývol. „Stretla sa s ňou len raz, ešte na začiatku nášho... vzťahu. Vtedy povedala, že...“ Odrazu stíchol. Myslela si, že len hľadá správne slová, no keď aj naďalej mlčal, kútikom oka sa naňho zadívala.

„Že?“ pobádala ho k odpovedi.

Povzdychol si. „Tak, aby o tom nikto nevedel mi pošepla, že to dievča nie je pre mňa to pravé.“ Zaváhala v strede kroku a snažila sa vstrebať jeho slová. „Ale na tom nezáleží, ty nie si ona.“

Nepatrne prikývla, akoby s ním súhlasila a nechala sa ním objať okolo pliec. Aj keď sa navonok snažila seba a darkyňu vlastnej DNA oddeliť, v duchu sa s ňou vždy spájala. Možno preto, že vyzerala ako ona, alebo žila s mužom, s ktorým ona kedysi chodila. Nech už na to bol akýkoľvek dôvod, z Dylanovho priznania sa cítila celá nesvoja. Zmietali ňou protichodné pocity. Niektoré jej prikazovali utiecť, iné ju okrikovali, aby si nechala nikým zasahovať do svojho spokojného života. Aj keby ju nikto z jeho rodiny neprijal, bola odhodlaná to ignorovať. Dylan bol ten, na kom skutočne záležalo. A on ju miloval. Uisťoval sa, že jej do každodenne dáva dostatočne najavo.

S novým odhodlaním sa nechala viesť až do samého stredu davu pre ňu neznámych ľudí. Jediný aspoň trochu blízki jej boli rodičia Dylana, ktorí jej zdvorilo zamávali. Ale kde je potom...

„Kde je Matt? Myslela som si, že odišiel ešte pred nami. Nemal by tu už byť?“

Dylan sa trochu stiesnene pousmial. „Musel ešte niekoho vyzdvihnúť.“

Nedostala šancu spýtať sa, o koho ide, pretože v tú chvíľu sa pri nich zastavila postaršia dáma v dlhých, kvetovaných šatách, ktorá sa črtami tváre až nápadne pobodala na Dylanovu matku. Takže toto musela byť jeho stará mama.

„Koho to nevidím. Môj veľký vnuk.“ S úsmevom sa vrhla k Dylanovi a nechala sa ním vybozkávať na obe líca. Nadyne to prišlo viac ako rozkošné a nemohla sa ubrániť úsmevu.

„Stará mama,“ usmial sa Dylan a opäť objal Nadyne okolo pliec. „Nadyne si určite pamätáš.“

„Dobrý deň,“ slušne a mierne nervózne pozdravila Nadyne.

„Samozrejme,“ usmiala sa. „A táto malá princeznička bude vaša dcéra.“

Skôr, ako stihol ktokoľvek z nich odpovedať, vzniesol sa nad dav pomerne vysoký výkrik plný radosti nasledovaný ešte nadšenejším: „Dylan!“ Nadyne sa úkosom pozrela na manžela, ale ten sa už obracal smerom, odkiaľ ten hlas prišiel a s ospravedlňujúcim kývnutím hlavy sa stratil v dave. Nadyne namáhavo prehltla. Toto si s ním ešte vydiskutuje.

„Neboj sa, dušička, Dylan sa len musel ísť zbaviť... jednej otravnej ropuchy.“

Nadyne sa zamračila. „Ako to myslíte?“

„Tak, ako som to povedala. Ten krik pochádzal od dcéry môjho synovca. Vlastne nevlastnej dcéry, keďže sa len oženil s jej matkou. A odvtedy nám všetkým obe znepríjemňujú život. Ešte, že ich musím trpieť len na rodinných oslavách.“

Ešte viac sa zamračiac a poobzerala dookola. Netušila, čím si to dievča vyslúžilo takú nesympatiu, ktorú voči nej pociťovala Dylanova stará mama. Hoci sa to skôr dalo nazvať pohŕdanie. Keď jej však oči skĺzli po štíhlej postave zahalenej do miništiat červenej farby, ktoré mali pôvodne byť skôr tričkom, dokonale jej rozpoloženie chápala. Pri pohľade na jej dokonalé telo, ktoré sa vešalo na Dylana, jej vrela krv v žilách. Dlho bojovala s vlastnými pochybnosťami, aby s ním mohla byť šťastná a žiadna kostnatá kráska si ho nebude na verejnosti privlastňovať. Dylan je len a jedine jej!

Stará mama jej položila ruku na rameno. „Hádam, že ani tebe sa nepáči.“

„Nepáči sa mi hlavne to, ako blízko je pri mojom manželovi.“

Stará pani sa ticho zasmiala a nastavila ruky. „Postrážim ti malú, zatiaľ čo tamtej opache pripomenieš, aký význam má obrúčka na prste muža.“

Opatrne jej do náručia podala Andie. Napol očakávala, že sa rozplače, ale ostávala ticho a zvedavo si prezerala novú osobu vo svojom živote. Jej malý anjel bol dokonale pokojný. „Ďakujem.“

„Neďakuj mi. Ja som len rada, že si za tie roky dospela a zobrala si si moju radu k srdcu. Obe predsa vieme, že Dylan je pre teba ten pravý.“

Bojovala s nutkaním spýtať sa jej na to, čo jej povedala, ale odolala. Nechcela na seba pútať príliš veľkú pozornosť. Miesto toho len prikývla a pomaly sa vybrala k Dylanovi. Ak aj po ceste do niekoho vrazila, neuvedomovala si to. To jediné, čo vnímala, bol pohľad, ktorý na ňu upieral cez plece ten ženy. V duchu si už predstavovala, ako jej vytrhá vlasy, že si dovolila čo i len pomyslieť na Dylana v inom zmysle ako platonickom. Lenže hneď na to sa zahriakla. Možno pre ňu oslavy narodenín veľa neznamenali, ale to neplatilo pre všetkých. Mala by to vybaviť čo najdiskrétnejšie.

Natiahla ruku a zaklopala dotyčnej na rameno, aby upútala jej pozornosť. Venovala jej namrzený pohľad, no nebola natoľko nezdvorilá, aby sa hneď odvrátila. Nadyne musela uznať, že aj pod tým všetkým, čo si na tvár naniesla, a pripomínalo to skôr omietku než make-up, bola veľmi príťažlivá a podľa nadradenosti, ktorá z nej vyžarovala, si to jasne uvedomovala.

„Milá slečna, je mi jedno, odkiaľ ste a kto si vôbec myslíte, že ste, ale to, na čom práve visíte, je môj manžel a nie vešiak.“ V duchu sa sama sebe čudovala. Ešte pred pár mesiacmi by len ticho sedela v kúte a sužovala sa myšlienkou na svojho manžela v náručí inej ženy. Dnes bola odhodlaná bojovať do posledného dychu. Zvlážne, ako sa človek dokázal zmeniť.

Šok, ktorý sa mihol na tvári tej nádhery, bol na nezaplatenie. Pokým sa snažila vstrebať tú informáciu, aby nejako reagovala, pretiahla sa Nadyne okolo nej a schmatla Dylana za ruku. Ten sa k nej sklonil a pobozkal ju na pery.

„Prišla si ma zachrániť?“ pošepol jej do ucha.

Pozdvihla naňho obočie. „Síce si nevyzeral, že niečo také potrebuješ, ale musela som ti pripomenúť, komu patríš.“

„Tieto majetnícke sklony si v sebe mala vždy, alebo je to len niečo sezónne, ako chrípka?“

Roztopašne sa zasmiala, ignorujúc všetkých okolo. „Prebúdzaš vo mne to najhoršie.“

Opatrne ju pobozkal na pery, akoby sa mohla pri silnejšom zadutí vetra rozpadnúť. Občas sa tak naozaj cítila. Lenže on ju držal svojimi veľkými rukami pokope.

„To je dobré, pretože ty vo mne prebúdzaš to najlepšie.“