Kapitola 24.

 „A čo má nové ona?“ spýtal sa Tambe s úsmevom, zatvárajúc za sebou dvere ordinácie. Bol rád, že sa mu to poradilo bez toho, aby mu niečo spadlo na zem.

Suri si musela nenápadne vydýchnuť, upokojujúc tak seba aj svoje srdce. Nespoznal, že klame, hoci to bolo takmer očividné. Mädlila si spotené ruky, uhýbala pohľadom a korunu tomu nasadila už len tým, že sa jej na konci zachvel hlas. No on si to nevšímal. Vyzeral, že ho potešilo niečo celkom iné. Nech to bolo čokoľvek, bola za to rada No pocit viny ju neopúšťal.

„V bufete som stretol Lunnu s tvojím bratom,“ priznal Tambe, keď jej podával syrový sendvič a úžasne voňajúcu kávu s kopou peny a škoricou.

Slastne vdýchla vôňu kofeínu. „Vážne? Už som ich dlho nevidela, vlastne od toho večierka,“ zamyslela sa Suri, chlipkajúc z kávy.

„Hej, hovorili, že sa sem vrátili na niečo ako... dovolenku. Som si istý, že tvoja prítomnosť s tým nemá nič spoločné,“ prehodil ironicky.

Odrazu jej zobral z ruky horúci pohár z umelej hmoty, následne ho položiac na stôl. Chcela protestovať, no to už ju ťahal na nohy, aby sa mohol posadiť do svojho kresla. Bez toho aby ju čo i len na sekundu pustil si ju obkročmo posadil kolená. Urobil to s takou samozrejmosťou, až sa musela zasmiať. Nohy v čiernych nohaviciach mu zakliesnila okolo pása, ruky zase obmotala okolo krku. Síce bola tá poloha nanajvýš nepohodlná, ale nemienila na nej niečo meniť.

„Máme službu,“ poznamenala, keď zazrela ohníčky v jeho očiach. Bože, ale ako milovala tie nežné pohladenia a sladké bozky! Cítila sa ako kedysi, keď sa ako študentka na strednej škole spolu s Benom chodila skrývať za posledný regál v knižnici. Aj vtedy robila niečo, čo sa nemalo a pri čom ju mohli každú chvíľku nachytať. Ale za to vzrušenie to rozhodne stálo. Aj vtedy, aj teraz.

Zodvihol ruky akoby v bezmocnom geste. „Len tu sedíme, pokiaľ viem, aj tak máme ešte prestávku. Nezneužívam situáciu, prisahám,“ vysvetľoval takmer svätuškársky. Bolo jej však jasné, že len zahovára. Aj jemu sa to páčilo.

„Čo má ešte nové Lunna?“ odviedla rozhovor na inú tému, mimovoľne ho hladkajúc po vlasoch na krku.

„Rand sa k nej nasťahoval a plánujú si krásnu budúcnosť. Myslím, že sú... šťastní.“ Šťastní ako ja, žiadalo sa mu dodať, ale radšej ostal ticho.

„Prajem im to, Lunna si to po Nateovi zaslúži,“ odfrkla si.

„Kto je Nate? Ďalší príbuzný?“ vyzvedal.

 V očiach sa jej objavilo pobúrenie. „Našťastie nie, inak by sme ho dávno vydedili. Je to taký arogantný idiot, ktorý si myslí, že mu pri nohách leží celý svet. Ešte dobre, že sa s ním rozišla - hoci ju to na nejaký čas položilo na lopatky,“ rozčertila sa Suri.

Tambe sa na ňu s úžasom pozeral. Vedel si ju predstaviť ako jednu z najsilnejších vlčíc. Bola odhodlaná, niekedy krvilačná a zároveň tak neuveriteľne srdečná a milá. Dokáže sa postarať o všetkých okolo so samozrejmosťou, o ktorej sa niektorým ľuďom ani nesníva. Miloval ju každou bunkou svojho tela a už sa nebál priznať si to. Nedokázal to len priznať jej. Akoby mal v sebe akúsi neviditeľnú zábranu, ktorá mu vždy zavrela ústa, keď sa k tomu odhodlal. A jeho myseľ s tým známym – ona teba nemôže milovať – akoby ten múr ešte spevňovala.

„Vieš ako milujem, keď sa čertíš?“ doberal si ju, zaháňajúc dotieravé myšlienky do neznáma.

Potešene sa zasmiala. „A prečo to tak miluješ?“

„Pretože vtedy si neuveriteľne sexy,“ zavrčal jej do ucha. Jeho chvejúci sa hlas prezrádzal túžbu.

„A čo ďalšie na mne miluješ?“ dobiedzala zachrípnuto, trochu ho poťahajúc za vlasy, aby si vynútila jeho odpoveď.

Namiesto toho jej nosom prešiel od ucha po sánku, kde ju jemne pobozkal. „Slová sú zbytočné,“ zavrnel jej do ucha ako spokojný kocúr, rukami hladiac jemnú pokožku na krku...

vvv

Suri vedela, že sníva aj podľa toho, že mala dlhé vlasy. Vedela to aj preto, lebo videla svoje staré červené auto, ktoré dala pred tromi rokmi zošrotovať, pretože sa takmer rozpadalo za jazdy. Ale vedela to najmä vďaka tomu, že pred sebou videla orieškovohnedé oči, cez ktoré prevísala dlhá štica tmavohnedých, mierne zvlnených, vlasov. Pozerala sa na Bena akoby stál pred ňou aj v skutočnosti, akoby sa nič nezmenilo a on stále žil.

Sedeli vedľa seba na hojdačke v záhrade, kde chodili vždy po škole, a rozprávali sa v podstate o ničom. Stále však cítila tú hrejivosť jeho blízkosti, súzvuk duší. Ale bol to len sen, to pochopila, keď sa obraz náhle zmenil. Videla Bena o pár rokov neskôr so strhanou tvárou, keď sa vrátil neskoro domov z práce. Videla, ako si sadá za stôl v kuchyni, objíma ju okolo pása a bozkáva na nos tak, ako to mal vždy vo zvyku.

Odrazu sa však jeho tvár zmenila, už to totiž nebola jeho tvár. Brada sa predĺžila a v jej strede sa vyhĺbila maličká jamka, lícne kosti získali na šírke. Teraz vyzerala tvár prísne a tvrdo, zároveň však srdečne a odhodlane. Oči pobledli, až boli úplne žlté a zmenili tvar. Nakoniec sa zjavili po bradu dlhé vlasy, omnoho svetlejšie a rovnejšie ako tie pôvodné, hoci aj tieto tak trochu odstávali na všetky strany. Už sa nepozerala na Bena, ale na Tambea.

Sedeli v obývačke, objímali jeden druhého a pozerali akýsi film. Rozprávali sa, no slová počula akoby s ozvenou.

„Milujem ťa, Tambe Davis, vieš o tom?“ hovorilo jej snové ja a usmievalo sa.

„Ja teba tiež, Suri Danielsová,“ bozkával ju do vlasov. Jeho hlas znel v sne ešte príťažlivejšie ako ho poznala. Prekypovali ním city a nebolo vôbec pochýb o tom, že to, čo vyslovil, myslel nanajvýš úprimne.

„Sľubuješ, že ma neopustíš? Nikdy?“ Jej hlas znel odrazu úzkostlivo a stiesnene, úplne inak ako predtým, dokonca aj sen sa náhle zmenil.

„Nikdy neodídem. Nedokázal by som to,“ presviedčal ju sladkým hlasom.

Cítila, že sa zo sna usmieva, no to len do chvíle, kým sa obraz opäť nezmenil. Akoby niekto pretočil kapitolu v knihe. Videla samú seba ako stojí na prahu dverí a oproti nej Tambe... s kuframi a odhodlaným výrazom na tvári.

„Neodchádzaj, prosím! Sľúbil si, že so mnou ostaneš!“ prosíkala ho so slzami. Snovú bolesť cítila tak ostro, akoby jej niekto v skutočnosti bodol dýku do srdca a zatočil ňou.

Jeho tvár teraz vyzerala ešte tvrdšie, akoby ju niekto vytesal z kameňa. „Nepamätám si, žeby som ti to sľúbil. Nie si nič! Nič! Moja vlčica je pre mňa vhodnejšia ako obyčajný človek!“ vybafol na ňu.

„Ale... miluješ ma. Alebo si ma aspoň... miloval...“

„Miloval? Ako som kedy mohol čo i len pozrieť na také nič ako si ty? Pozri na seba! Si obyčajná, priemerná, možno ani to nie! Stále len vyzvedáš, prečo potrebuješ toho toľko vedieť?“ vyčítal jej ďalej.

„Prosím! Ja ťa potrebujem!“ prosila ho, no on už bol na konci príjazdovej cesty k domu.

„Tvoja láska pre mňa nikdy nič neznamenala, nepotrebujem ju. Musím ísť...“ šepkal jeho tvrdý hlas.

„Neodchádzaj!“ kričala... a odrazu si uvedomila, že sedí na posteli a niekto ju upokojujúco hladí po chrbte.

„Pšššt, ššš... Bol to len sen... len sen...“ utišoval ju Tambe šeptom a snažil sa znieť pokojne, no nedokázal to. Nevydesilo ho ani tak to, že Suri mala opäť zlý sen – už asi tretíkrát tento týždeň -, ale to, že sa vždy budila s tým istým výkrikom a s tou istou bolesťou v očiach i hlase. Trhalo ho to na kusy a cítil takú obrovskú bezmocnosť, žeby ju mohol vyvážať do zahraničia. Nevedel jej pomôcť, ani ju ochrániť. Dopekla s tým!

„Prosím, povedz mi, čo ťa straší,“ úpenlivo ju prosil, no vopred vedel, že povie nie. Akoby ju o to nežiadal vždy, keď ho prebudil jej krik. Týralo ho, keď ju videl takú nešťastnú.

„Nemôžem... nechcem o tom hovoriť...“ lapala po dychu.

Ako mu, pre boha živého, mala povedať, že sa bojí povedať mu, ako veľmi ho miluje len preto, lebo sa bála, že ju opustí? Že odíde, hoci sľúbil, že s ňou ostane navždy? Ako Ben... Aj on prisahal, že s ňou ostane do konca života, hovoril o tom, ako spolu budú hojdať vnúčatá, ale nedodržal slovo. Odišiel skôr, ako sa vôbec stal otcom. Nechal ju samú, opustil ju.

„Ani nevieš, ako ma bolí vidieť ťa trpieť,“ pípol Tambe takmer nečujne, viac pre seba ako pre ňu.

„Ty zase nevieš, ako mňa bolí, keď mi nechceš o sebe nič povedať,“ odvrkla mu Suri.

Bola nahnevaná a už ju nebavilo predstierať, ako je všetko v pohode. V skutočnosti nebolo nič v poriadku. A hlavne nie ich vzťah. Rozumieť si v posteli ešte neznamená silný pár. Bola z toho všetkého nervózna, stále vybuchovala a pocit viny tomu tiež nepomáhal. Prekliata oslava! Mala to zrušiť už dávno, lenže teraz už bolo neskoro. Oslava je dnes.

„Suri, o tom sme sa už bavili. Ja ti nemám čo povedať,“ povzdychol si, posadiac sa na posteli. Následne zasvietil lampu, v duchu sa pripravil na hádku.

 „Tak prečo žiadaš, aby som ti niečo hovorila ja? Takto to nefunguje, už to pochop!“ zvreskla po ňom Suri, totálne vyvedená z miery. Strach a obavy sa miesili s dávnou túžbou po pocite dôvery.

„A ty pochop, že náš vzťah nie je založený na princípe výmenného obchodu! Nie je to niečo za niečo. Ak to berieš takto, si pekne naivná!“ kričal už aj Tambe.

Viac ako to, že sa opäť hádajú, ho dožierala skutočnosť, že Suri mala v podstate pravdu. Vzťah je niečo ako druh výmenného obchodu. Za dôveru získa lásku, za lásku budúcnosť. Lenže teraz sa to všetko zase rúcalo tak, ako to predpokladal hneď od začiatku. Mal zostať pri tom, na čo bol zvyknutý. Nemal počúvať Mey a Suri poslať domov hneď, ako sa prebudila. Lenže on si ju namiesto toho nasťahoval do domu. A akoby to nestačilo, nakoniec si ju nasťahoval aj do srdca. A novou adresou to už nevyrieši. V jeho srdci už ostane navždy. To vedel aj odprisahať.

„Prečo mi nedokážeš dôverovať? Sklamala som ťa nejako?“ vzlykla po dlhšom tichu Suri.

Nálada jej klesala a stúpala úmerne tomu, ako veľmi bola nahnevaná. Trápilo ju, ako po sebe opäť kričali a nielen preto, že sa Selig nevyspí, rovnako ako oni dvaja. Nedokázala sa s tým zmieriť hlavne preto, lebo sa v skutočnosti nemali prečo hádať. Rozumeli si stále viac a viac. Cítila, akoby jej niekedy dokázal čítať myšlienky, bez jediného jej slova vedel, čo potrebuje, vedel, čo má rada a čo neznáša. Tak prečo, pre všetko sväté, sa aj tak stále hádali?!

„Tu nejde o dôveru, Suri. Ja ti dôverujem a nikdy si ma nesklamala. Ide len o to, že... ja proste nedokážem hovoriť o tom, čo bolo kedysi. Snažím sa na to všetko zabudnúť, chápeš?“

„Ja ťa veľmi dobre chápem, ale na minulosť nemôžeš zabudnúť, ani ju zmeniť tým, že o nej nebudeš hovoriť. Môžeš sa s ňou len zmieriť, prípadne sa poučiť.“ Na konci už len šepkala. Uvedomila si, že slová, ktoré pôvodne adresovala jemu, boli mierené skôr na ňu.

Tambe sa zadíval Suri hlboko do očí, snažil sa v nich nájsť aspoň náznak ústupu, ale veľmi dobre vedel, aká je tvrdohlavá. V snoch si často predstavoval, že jej rozpráva o svojom živote – veď ho to mátalo a to doslovnejšie, než si odvážil priznať. Potreboval to zo seba dostať. Problém bol však v tom, že doteraz o sebe rozprával len trom ľuďom mimo vlčí okruh spoločnosti. Jeden z nich ho vysmial, že má za sebou len divokú noc plnú alkoholu a sexu, druhý sa mu otočil chrbtom a ten tretí... tretí sa ho pokúsil zabiť. A práve ten tretí ho donútil k rozhodnutiu uzamknúť to všetko v sebe. O jeho minulosti tak vedela už len jeho rodina, lenže ich za rodinu nikdy nepovažoval.

„Ja viem, poučil som sa. Preto o tom nehovorím,“ odvetil jej, zdvihol sa z postele a išiel si do kuchyne po pohár vody.

Keď sa vrátil, dúfal, že Suri bude spať alebo aspoň ležať. No ona sedela na krajíčku postele, že sa len tak-tak udržala na mieste, aby nespadla, a ramená sa jej otriasali bezmocnými vzlykmi. Okamžite ho prepadla neha. Načiahol sa po ňu, opatrne ju berúc do náručia.

Utrel jej slzy stekajúce po tvári. „Prepáč. Ja... toto som vážne nechcel.“

„A-ani... ja...“ vzlykala ďalej Suri. „Len... chápem, p-preč-čo o tom ne-nechceš hovoriť...“

„Ale aj tak to chceš vedieť?“ dokončil za ňu opäť Tambe. V poslednom čase to robil dosť často.

„Som zvedavá, nezadržím to v sebe. Stále mám pocit, akoby si mi nepatril, akoby bola ešte časť tvojej osobnosti, ktorá patrí minulosti. A to ťa láka odo mňa preč. Akoby si bol tu a zároveň nebol,“ zdôverila sa mu. Po lícach jej stekali už len tiché potôčiky žiaľu.

Tambe ostal na chvíľku šokovaný. Desilo ho to, ako presne dokázala odhadnúť, čo sa s ním deje. Ale nedokázal to zmeniť. Vždy bude nejaká časť jeho ja, ktorá tej minulosti patriť bude. Bohužiaľ je to dosť veľká časť. Ale tá druhá bude vždy patriť jej. Tá časť, ktorá cíti. Srdce.

„Raz ti to možno porozprávam, ale dovtedy budeš musieť byť trpezlivá. Pochop, ja... Ak som to niekomu doteraz povedal, nedopadlo to najlepšie. Len sa bojím, aby si... aby si ma neopustila,“ priznal sotva počuteľne so sklonenou hlavou.

Suri mu zodvihla tvár, prekvapene sa mu zadívajú do očí, akoby chcela dovidieť až na samé dno jeho duše. To bolo po prvýkrát, keď jej povedal, čo v skutočnosti cíti. Až teraz naozaj pochopila, aký neistý je vo vnútri, ako sa obáva toho, čo bude ďalej. Rovnako ako ona. Potešilo ju to viac, ako si bola ochotná priznať.

„Nemyslime už na to, dobre? Sľubujem, že sa budem snažiť byť trpezlivá, ale aj moja trpezlivosť má hranice, to dúfam vieš,“ upozornila ho, hladiac ho po zarastenej brade. Milovala ten pocit, keď ju jemným strniskom škrabkal po pokožke. Vzrušovalo ju to.

„Čo budeme dnes robiť? Sú Vianoce,“ zaujímala sa Suri po chvíľke zvláštneho ticha.

Bola nedočkavá, veď večer mala byť oslava. Viac ako inokedy predtým si priala, aby bol Tambe šťastný. Lenže to záleží aj na tom, koho Selig na tú oslavu pozval. Snažila sa mu veriť, veď Tambeho poznal dlhšie ako ona, ale obavy nedokázala umlčať. Bola znechutená sama zo seba. V poslednom čase sa stále len strachovala. Možno za to mohli aj jej zdravotné problémy. Mala by čo najskôr zájsť k doktorovi. Lenže sa bála toho, čo by jej mohol povedať.

„Čo by si povedala na malý výlet do neďalekých hôr? Hovorila si predsa, že sa rada korčuľuješ, a v Barns Paradise majú najlepšiu ľadovú plochu v okolí.“

Suri ho udrela do ramena. „To si mi nevedel povedať už skôr?“ vyletela hneď naňho, ale v kútikoch úst jej pomykával úsmev.

„Skôr nemali otvorené. Tak ideme?“ vyzvedal, no jej hnevlivý pohľad hovoril za všetko. „Tak sa poďme pripraviť.“

Obaja sa pomaly vyhrabali z postele, hoci bolo len niečo málo po siedmej, ako zistila Suri, keď sa zadívala na žltý budík s Tweetym, ktorý si doniesla z domu a mala ho od detstva. Možno bol pre niekoho detinský, ale pre ňu znamenal veľa, lebo to bola jedna z vecí, ktoré jej daroval otec.

„Ja nemám korčule!“ skríkla prekvapene, keď si obliekala čierne rifle.

Tambe sa zasmial, zapínajúc si malé gombíky na modrej košeli. Suri mala čo robiť, aby naňho doslova nezízala. „Tie nemám ani ja, ale neboj sa – nebudeme sa korčuľovať na podrážkach. Tam sa dajú požičať.“

„Ako to vieš? Chceš mi povedať, že tam chodievaš?“ spýtala sa zvedavo, ruky v bok.

Tambe sa na chvíľku zamračil. Možno by ju tam nemal brať, veď to miesto v ňom vyvoláva spomienky už teraz a to ešte nie sú ani len na ceste tam. Lenže Suri je taká šťastná, že tam idú... Nie, musí to vydržať. Nesmie spomínať. Minulosť zomrela s jeho sestrou, spomienky odišli s rodičmi. Nemá nič viac a nič menej ako bezútešnú prítomnosť, v ktorej jediné farby hýri práve Suri, žena, ktorú nadovšetko zbožňuje. Každý deň ďakoval Bohu, že mu ju priviedol do cesty.

Nonšalantne pokrčil plecami, no aj napriek tomu cítil napätie. „Chodieval som tam ešte ako dieťa. Odvtedy sa tam toho veľa nezmenilo.“

Suri sa zasmiala. „Neviem si ťa predstaviť ako malé chlapča, ktoré neisto stojí na korčuliach.“

„To je zvláštne, ja si ťa tak viem predstaviť veľmi jasne,“ zasmial sa aj Tambe, opäť vo svojej koži prítomnosti. Jej smiech ho dokázal za každých okolností upokojiť a rozsvietiť pochmúrny deň. S ňou sa vedel vyrovnať aj s nepríjemnými spomienkami. S ňou akoby neexistovali, nestali sa.

„Ak na mňa takto budeš pozerať ešte päť minút, začnem sa červenať,“ začala si ho doberať a Tambe si uvedomil, že na ňu zíza s pootvorenými perami. Musel vyzerať ako idiot. Ale šťastný idiot, hoci sa strápnil ako už dávno nie.

Veselo štebotajúc sa Suri rýchlo obliekla a zamierila za Tambeom do kuchyne, kde im rýchlo pripravila sendviče. Po dva zabalila aj na poobedie. Netušila, ako dlho ostanú na klzisku, ale určite ho odtiaľ nepustí skôr ako na obed. Odrazu jej aj tá tajná oslava pripadala ako bezvýznamná reklama v telke. Myšlienku na ňu proste upratala niekde do úzadia vlastnej mysle a usmievala sa ešte šťastnejšie. Predstava, že bude mať Tambea celý deň len pre seba ju vzrušovala. Najmä fakt, že nebudú v ordinácii v obložení desiatok pacientov.

„Môžeme ísť?“ budil ju zo zamyslenia Tambe.

Suri s prekvapením zamrkala, uvedomujúc si, že stojí v kuchyni len tak bez pohnutia a pozerá von oknom. Na ušiach okamžite pocítila tú prekliatu horúčosť a radšej rýchlo dobalila sendviče so šunkou. Následne ich vložila do plastovej nádoby, ktorú hodila do kabely.

Suri sa usmiala. „Teraz už môžeme ísť.“

Tambe len pokrútil hlavou nad jej nadšením, no nepovedal ani slovo. Len si spokojne sadol do auta, počkajúc, kým aj Suri nasadne. Potom sa už vybral von z mesta smerom k horám. Cesta im ubiehala rýchlo, ponorená v príjemnom tichu. Suri sa očarene pozerala na pomaly sa prebúdzajúce okolie. Deň sa začínal a vychádzajúce slnko, hoci ukryté za mrakmi, hralo veselými odleskami na zamrznutom snehu. Pripadalo jej to ako umelecké dielo a s detským nadšením pozerala na ten nevídaný zázrak. Tambe sa na jej zaujatí len potichu zabával. Bola taká rozkošná s rukou pritisnutou na skle okienka a očami dokorán otvorenými! Vedel by sa na ňu pozerať celú večnosť.

Keď zaparkoval pred vysokou budovou s opadanou omietkou, otočila sa naňho. „To je to špeciálne miesto? Vyzerá to ako naša stará telocvičňa,“ prehodila ironicky, vystupujúc z auta.

Tambe sa len usmial a objímuc ju okolo pliec, kývol hlavou k budove. „Vyzerá dosť zanedbane, veď má už viac ako šesťdesiat rokov, ale vo vnútri je prvotriedny ľad. Je to starý zimný štadión, ktorý bol po výstavbe nového predaný majiteľom strediska. Pamätám si, že tam kedysi bývali koncerty.“

Bez ďalších zbytočných otázok ju viedol smerom k preskleným dverám, ktoré jej galantne otvoril. Suri ani len netušila, že sa v ňom skrýva čosi také, ale nekomentovala to. Len si s úsmevom užívala jeho pozornosť. Keď sa za nimi s tichým buchnutím zavreli dvere, ovanul ich príjemne teplý vánok zmiešaný s vôňou ihličia.

„Poď,“ poťahal ju Tambe za rukáv. Vyberúc sa za ním, všimla si zívajúceho muža v stredných rokoch s plešinou na hlave a obrovskými okuliarmi na konci nosa. Pred ním stál stôl s počítačom.

„Dobré ráno, vitajte na klzisku strediska Barns Paradise,“ uvítal ich omnoho srdečnejšie a nadšenejšie než sa tváril. „Môžem vám pomôcť?“

Tambe naňho kývol na znak pozdravu. „Dobré ráno aj vám. My by sme chceli dva lístky na celý deň a k tomu potrebujeme dvoje korčule.“

Muž sa na nich unavene usmial, no začal niečo ťukať do obstarožne vyzerajúceho počítača, ktorý stál pred ním. „Akú veľkosť majú mať tie korčule? Neviem totiž, či ich budeme mať. Na vypožičanie ponúkame celkovo tridsať párov a z toho pätnásť je už rezervovaných. To tie sviatky,“ zamrmlal bez toho, aby sa na nich pozrel.

Suri sa naňho skepticky pozrela. „Potrebujeme štyridsať trojky a tridsať osmičky. Máte?“

Muž sa opäť zadíval do počítača, niečo postláčal. O pol minúty sa na nich pozrel so spokojným úsmevom. „Máme. Ak chvíľku vydržíte, donesiem vám ich zo skladu.“ S tými slovami sa obrátil a vybral sa kamsi dozadu. Suri si až vtedy všimla, že za ním sú biele dvere.

S pokrčením pliec sa pozrela okolo seba. Vyzeralo to tam omnoho útulnejšie než zvonku. Presne ako hovoril Tambe. Príjemná vôňa ihličia a lesa sa šírila zo živých stromčekov zostrihaných ako bonsaje stojace po obvode celej miestnosti. Drevené obloženie stien, rovnakej farby ako nábytok, a obrazy krajiniek pôsobili takým typicky domácim dojmom. Ak si Suri niekedy predstavovala domy na Aljaške, podobalo sa to tejto neveľkej hale.

„Nech sa páči. Tu sú vaše lístky a korčule. Chcete platiť kartou alebo v hotovosti?“ prebral zrazu Suri zo snívania hlas muža spoza počítača.

Pozrela jeho smerom, no to mu už Tambe podával malú, farebnú kartičku. Prižmúrila oči, no nepovedala ani slovo. Ak chce platiť, nechá ho. Ešte mala v živej pamäti, ako jeden chlapík nechal jej nevlastnú sestru len kvôli tomu, že nechcela dopustiť, aby za ňu stále platil. Chcela byť samostatnejšia, no to sa mu nepozdávalo. Niektorí muži si očividne myslia, že je to iba ich úloha postarať sa o platenie účtov. Občas sa správali akoby bol ešte stále stredovek.

Zrazu ju ktosi poťahal za ruku. Bol to Tambe. „Tak poď, lebo tu zaspíš.“

Mala chuť naňho vyplaziť jazyk, no ovládla. S veľavravným úsmevom si od neho zobrala podávané korčule čiernej farby. Na chvíľku ju prepadli obavy, no nechala ich odplávať kamsi za obzor. Určite je to ako bicyklovanie. Keď sa to raz naučíte, už to nezabudnete. Čo na tom, že naposledy stála na ľade, keď mala devätnásť. Mala rada korčuľovanie a nenechá si tento zážitok ničím pokaziť.

Prešli cez ďalšie presklené dvere, keď sa pred nimi zjavila ľadová plocha nie o veľa väčšia ako volejbalové ihrisko.

Suri si s prekvapením všimla, že na ľade sa už korčuľuje najmenej desať ľudí, hoci hodiny ukazovali len niečo málo po deviatej. A to si myslela, že bude nanajvýš divné, ak sem prídu ráno. Rozhodne si nemala robiť starosti.

Posadiac sa na lavičku, rýchlo si prezula korčule. Prekvapilo ju, že jej takmer dokonale padli. Asi to bolo spôsobené tým, že boli značne obnosené. Pozrela na Tambea. Ten však už pokladal aj druhú nohu na ľad. So sánkou takmer pri kolenách sledovala, ako sa dokonale kĺzal tam a zase späť. Suri však očividne nebola jediná, ktorá si to všimla. Prakticky všetky ženy – odrazu ich tam bolo akosi veľa – sa pozerali na jeho dokonalý zadok, ktorý sa napol pri každom pohybe. Prepadol ju až takmer iracionálny pálivý pocit v celom tele. Veľmi dobre ho poznala a to viac ju vystrašil. Ona predsa nemá dôvod žiarliť! No svoje srdce o tom nevedela presvedčiť.

Prudko pokrútila hlavou, aby si ju vyčistila. Bez ďalšieho pohľadu na Tambea sa vybrala smerom ku klzisku. Išla pomerne rýchlo, no nezáležalo jej na tom. Chcela byť čo najskôr pri ňom, aby každému dala najavo, že je len jej. Aká obrovská chyba to bola pochopila v tej sekunde, keď jej nohy prudko vyleteli do vzduchu. S prudkým vydýchnutím dopadla na zadok. Očividne to nie je ako pri bicyklovaní.

Odrazu sa nad ňou ozval známy, sýty smiech. Silné ruky ju vyťahovali späť na nohy. „Čo to vyvádzaš? Nebodaj sa chceš bližšie zoznámiť s našim ľadom?“ smial sa so zvláštnym leskom v očiach.

Zamračila sa naňho. „Ha-ha, naozaj vtipné. Nemysli si, že to bolo z nepozornosti. Proste sa to stalo,“ odfrkla si a na dôkaz svojich slov chcela odkorčuľovať z jeho náručia. Na jej obrovské prekvapenie jej však nohy opäť vyleteli do vzduchu a nebyť Tambeovej duchaprítomnosti, opäť by skončila presne na zadku.

„Aj toto sa proste stalo?“ vysmieval sa jej.

Zamračila sa naňho ešte viac, no tentokrát sa vybrala vpred oveľa jemnejšie. Nohy sa jej klepali, no keď pocítila Tambeovu ruku na chrbte, upokojila sa. So spokojným úsmevom sa ním nechala viesť. Jej zámer sa podaril, hoci inak ako očakávala. Cítila na sebe závistlivé pohľady ostatných žien, no bolo jej to jedno. Pokiaľ bude Tambe pri nej, je jej celkom jedno, kto všetko na nich pozerá.

„Korčuľuješ lepšie než som dúfala,“ poznamenala, keď celú plochu prešli tretíkrát bez pádu. Samozrejme bez jej pádu.

Potichu sa zasmial, čo vyvolalo úsmev aj na jej perách. „A ty zase horšie ako som sa obával,“ pošepol jej do ucha hravo. Bože zatrať ho, ale rád ju podpichoval.

Čo najsilnejšie ho udrela do ramena. „Ja viem korčuľovať veľmi dobre, to vy máte klzký ľad!“ odvrkla, no v očiach jej nezbedne svietilo.

Na chvíľu sa cítila ako bezstarostné dieťa. Len s tým rozdielom, že ako malé dievčatko by sa pri ňom necítila ako jediná na svete. Keď jej jemne hladkal plecia, mala chuť oprieť sa oňho a nechať sa vynášať do výšin. No to nemohla. Neboli sami a na chrbte jasne cítila ako ich uprene sledujú.

Večer, prisahala v duchu.

Z ničoho-nič, bez akéhokoľvek varovania, ju postrčil dopredu. Moment prekvapenia v spojitosti s jej nie práve dokonalými schopnosťami mal za následok to, že opäť skončila na zadku. Tambe stál asi dva metre od nej a kútikmi úst mu mykalo ako sa snažil zadržať smiech. Prižmúrila naňho oči, opatrne sa štverajúc na nohy.

Však počkaj, Tambe Davis. Ešte uvidíme, kto sa bude smiať ako posledný.