Kapitola 25.
„Prisahám, že ešte jeden takýto deň a budem žiadať transplantáciu zadku,“ posťažovala sa Suri, šúchajúc si spomínanú časť tela, ktorú mala poriadne poudieranú.
Korčuľovanie mala v podstate rada, hoci dlho nevidela žiadne korčule, ale neznášala príliš šmykľavý ľad a rozptýlenie v podobe sledovania Tambeho ladných pohybov. Nikdy by si nepomyslela, že taký veľký chlap dokáže lietať po ľade s takou ľahkosťou. Pri pohľade naňho mu dokonca prepáčila aj to, ako ju neustále podpichoval a smial sa, keď skončila na zadku. Boh je jej svedkom, že tam takmer vždy skončila kvôli nemu.
Tambe sa zasmial, bozkávajúc ju za ucho. Objal ju okolo pliec a pritisol k sebe. „To bude v poriadku,“ zavrnel. Po tomto dni sa cítil taký spokojný ako snáď ešte nikdy.
Poťapkala ho po ruke, ktorou jej zvieral driek. „Vieš, čo mi napadlo, keď sme boli tam na ľade?“
„To netuším,“ priznal Tambe s úsmevom.
Zamračila sa na neho s predstieraným hnevom. „Sú Vianoce a my nemáme ani len vianočný stromček, to si ako predstavuješ?“ vyčítala mu.
„Myslel som, že na Silvestra ideme k vašim.“
„To neznamená, že nemôžeme mať stromček,“ dodala trucovito.
Tambe si povzdychol, keď počul jej odhodlaný tón. A nakoniec... možno to bude zábava. S ňou. Spoločne strávený čas. No dopekla, ešte sa začne tešiť! „Ozdoby sú v podkroví a stromček sa tu nájde rýchlo. Už si spokojnejšia?“ doberal si ju naoko.
„Úplne,“ usmiala sa Suri, už trochu nervózna.
Odrazu Tambe otvoril dvere, vedúc ich dovnútra. Všade bolo ticho, akoby predzvesť toho, čo ich čaká. V duchu sa dokonca začala modliť, aby všetko dobre dopadlo. Nechcela, aby sa niečo pokazilo. A najviac zo všetkého chcela, aby bol Tambe šťastný. Aby sa opäť usmieval.
Rýchlo si vyzula topánky, no skôr, ako stihla urobiť niečo iné, zem pod jej nohami zmizla a nahradili ju Tambeho pevné paže, ktorými si ju tisol k vzrušene bijúcemu srdcu. Usmievali sa na seba. Keď však prechádzali okolo obývačky, z ničoho-nič sa v nej rozsvietilo a z každej strany na nich dopadal veselý krik:
„Všetko najlepšie, Tambe! Všetko najlepšie k narodeninám!“ V tom momente Suri zamrzla.
Tambe nechal skĺznuť Surine telo po svojom, pozorne sa zadívajúc na výjav pred sebou. Dvakrát zažmurkal, aby sa uistil či sa mu len niečo nesníva, ale nesnívalo. Skutočne tam všetci tí ľudia boli a priali mu všetko najlepšie k narodeninám? Odrazu nadobudol pocit, že má niečo v hrdle. Niečo, vďaka čomu sa mu zle dýcha.
Poobzeral sa okolo seba, akoby stále nemohol uveriť. Boli tam balóniky, svetielka, lampióny a konfety. Celá obývačka žiarila ako kasíno v Las Vegas, v pozadí hrala veselá hudba nejakej rockovej piesne, ktorú nepoznal. V rohu zbadal aj maličký vianočný stromček, pod ktorým neboli darčeky, čo ho potešilo ešte viac. Bol dojatý. Už viac ako dvadsať rokov neoslavoval narodeniny, pretože... si ich nikto nikdy nepamätal. Narodil sa na Štedrý deň, čo pre všetkých znamenalo Vianoce a nie výročie jeho narodenia. Nakoniec to dopadlo tak, že ich prestal oslavovať aj on a proste na ne... zabudol; zabudol na deň vlastného zrodenia. Ten deň sa preňho stal obyčajným, ničím výnimočný čas, keď nemusí do práce a môže spať až do obeda.
„Povedz už niečo,“ pípla vedľa neho Suri takmer previnilo.
Usmial sa na ňu, pevne ju k sebe pritisnúc. Všimol si, ako sa celá chveje. Akoby sa obávala, že ho nejako nahnevá... že sa bude hnevať na ňu. Akoby niečo také mohol vôbec niekedy dopustiť. Na ňu by sa nikdy nedokázal hnevať.
„Neviem čo mám povedať... toto všetko...“ zakoktal.
„Dúfam, že nás teraz všetkých nepošleš do pekla, máme darčeky,“ ponúkal mu Selig, ktorý sa náhle vynoril spoza mladej ženy s veľkými, zelenými očami. Tie oči už niekde videl, ale teraz si nevedel rýchlo spomenúť, kde v pekle to bolo. Určite s ňou však nič nemal, to by tu nebola. Nikto by neriskoval, že by tu vyrobila nejakú scénu alebo sa naňho rovno vrhla s úmyslom zabiť ho.
„Myslím, že darčeky by ma neprinútili, aby som vám im nehodil do chrbta,“ prehodil so smiechom.
„To myslíš vážne?“ vypleštila oči Suri.
Ona si myslí, že to myslím smrteľne vážne. Pohladil ju po vlasoch. „Iba žartujem, to by som neurobil.“
„Nie si nahnevaný? Viem, že nemáš rád prekvapenia,“ uisťovala sa ešte stále s obavami Suri.
„Nie som nahnevaný, aj keď prekvapenia naozaj nemám príliš v láske. Lenže toto... Vieš koľko rokov si nikto nespomenul, že mám vôbec narodeniny?“ priznal sa jej šeptom, aby ho nikto iný okrem nej nepočul.
„Keby si netrepal, vážený doktor Davis. Ja si spomeniem každý rok, hoci ty si to nikdy nevedel oceniť,“ ozvala sa odrazu z neveľkej skupinky ľudí Mey, ktorá v náručí zvierala spiaceho synčeka.
„Ale vedel, len ty si moje ocenenia nevedela pochopiť,“ podpichol ju Tambe s úsmevom.
Až v tejto chvíli, keď videla Tambeovu usmiatu tvár, počula jeho smiech a cítila jeho radosť, si Suri skutočne vydýchla. Obávala sa zbytočne. Lenže predtým si nevedela nijako predstaviť, žeby bol nadšený oslavou narodenín, keďže ich nikdy neoslavoval. Ale neoslavoval ich nie preto, že by nechcel, ale preto, lebo všetci zabudli. Odrazu jej to všetko prišlo strašne ľúto. Úprimne ľutovala toho malého, strateného a zabudnutého chlapca, ktorým musel kedysi byť.
Akoby ho videla ako stojí pod obrovským stromčekom a čaká, ako mu niekto zablahoželá k narodeninám. Lenže to nikto neurobil. Potom sa nemohla čudovať, že z neho vyrástol tvrdý muž, ktorý iróniou a hnevom všetkých od seba odháňal. Proste sa bál, že by mu mohli opäť ublížiť. Ona to chápala veľmi dobre. Sama to po tej nehode robila, vlastne to robila až dovtedy, kým do jej života nevstúpil Tambe. To on jej ukázal inú tvár života, takú veselšiu. Plnšiu lásky.
„Ak sa budeš ešte pár minút takto idiotsky sladko usmievať, prisahám, že tu budeme mať inváziu mravcov,“ podpichol ju Selig, ťahajúc oboch do obývačky, kde bolo síce len pár ľudí, ale všetci tí, ktorí mali radi Tambea. A ktorých mal rád on. Dokonca tam boli aj Lunna s Random, ktorí sa na Suri nadšene usmievali, držiac sa za ruky.
„Poďte, niekoho vám chcem predstaviť,“ poťahal ich k v rohu stojacej malej hnedovláske s veľkými, zelenými očami.
„Layla, toto sú Tambe a Suri. Tambe a Suri – Layla, moja snúbenica,“ rýchlo ich predstavil.
Tambe natiahol ruku, aby prijal tú jej podávanú. „Vedel som, že tie kukadlá odniekiaľ poznám. Teší ma opäť ťa vidieť a oneskorene gratulujem k... zasnúbeniu. Si prvá žena, ktorej sa podarilo dostať ho pod papuču,“ zasmial sa, ignorujúc Seligov vražedný pohľad.
„Ďakujem a všetko najlepšie k narodeninám,“ šepla tichým hláskom, líca jej očerveneli.
„Aj mňa teší,“ podotkla Suri, ktorá jej len kývla hlavou.
„Ale máme ešte jednu novinku,“ prehlásil Selig pyšne, objímajúc telo svojej snúbenice, ktoré mu siahalo sotva po rameno. Obaja žiarili viac ako svetielka na stromčeku. „Presne tretieho sa presťahujeme. Rozhodli sme sa, že žiť spolu môžeme aj bez toho cirkusu okolo svadby. A hlavne bez otravných svadobčanov,“ usmieval sa Selig. Idiotsky spokojne.
No, či mu to len nesvedčí... Len dúfam, že nemám podobný výraz. „Takto sa mi páčiš,“ zasmial sa spokojne Tambe a pobúchal Seliga po ramene.
„Môžem vás na chvíľku vyrušiť?“ ozval sa odrazu za nimi tichý hlas, ktorý všetci okamžite spoznali. No, možno len Layla nie, predsa len už vo Wolves nebola dlhé roky.
„Ruana?“ vypleštil oči Tambe. „Čo ty tu robíš?“ zvolal prekvapene, narážajúc na jej nie až tak dávnu nehodu. Vyzerala už síce v poriadku, ale aj tak by sa ešte nemala namáhať.
„Selig mi povedal, čo sa chystá za udalosť. Pozval ma, ale som tu len na skok. Nerada by som niekde po ceste stretla Ravena,“ nakrčila nos.
Tambe zobral Suri za ruku, pristúpiac bližšie k Ruane. Po prvýkrát po dlhých rokoch sa na ňu pozeral bez štipky hnevu. Odrazu si uvedomil, že ju má stále rád – ale už len ako priateľku. Popravde, oni dvaja skôr boli len priatelia ako dvaja zaľúbenci, hoci nejaký čas spávali v jednej posteli. Teraz, s odstupom času, si nevedel vybaviť, prečo ju vlastne obvinil z toho, že ho zradila. Žeby preto, lebo o ich vzťahu a o tom maličkom incidente vedeli vodcovia? Došľaka, veď to mohol urobiť aj ktokoľvek iný! Aký sprostý vtedy bol, aký obmedzený!
„Si v poriadku?“ vyzvedal Tambe, ani jej nedal možnosť povedať čokoľvek iné.
Zasmiala sa. „Som... teda... v rámci možností som. Odsťahovala som sa od Ravena. Teraz bývam až v lesoch na druhej strane mesta. Neďaleko je už len Wolves Green Lake.“
„Wolves Green Lake? Chceš povedať, že bývaš až pri jazere?“ uisťoval sa Tambe, hoci to jasne počul z jej vlastných úst.
„Nepodarilo sa mi nájsť dom inde, tak, aby som ostala blízko Wolves a zároveň ďaleko od Ravena.“
„Ako je to vlastne s vami dvoma? Odišla si od neho nadobro?“ spýtala sa jej Suri, hoci vedela, že ju do toho vlastne nič nie je.
„Môžem vás tu na chvíľku nechať? Musím si pohovoriť s Jamiem,“ povedal Tambe, pobozkal Suri na líce a už ho nebolo. Dokonca ani nepočkal na odpoveď. Obidve sa za ním chvíľu prekvapene pozerali.
„K tomu s Ravenom...“ ozvala sa potichučky Ruana. „Vieš, že ani neviem? Teraz som rada, že som od neho preč, ale keď príde dieťa... Nechcem ho stratiť, ale to, čo urobil...“ povzdychla si Ruana, pohladiac si zatiaľ len jemne vystupujúce bruško.
„Miluješ ho, však?“ dovtípila sa Suri.
Ruana sklonila hlavu akoby sa hanbila. „Viac ako čokoľvek iné na svete, ale nedokážem mu odpustiť. Na to je príliš skoro.“
Suri jej položila ruku na rameno. „Neboj, to sa vyrieši. Daj tomu voľný priebeh. On príde aj sám.“
„Ako to môžeš vedieť?“ odporovala jej Ruana, hoci v kútiku duše si priala počuť práve toto.
„Ako? Stačí sa naňho pozrieť a je jasné, ako veľmi ťa miluje. Hoci urobil to, čo urobil.“
Ruana sa pousmiala. „Vieš, musím sa priznať, že som ťa zo začiatku naozaj nemala rada.“
Suri bola prekvapená takým tvrdením, ale najmä tým, že sa s ňou Ruana vôbec rozpráva. Predtým sa stretli len asi trikrát, ale nedá sa povedať, žeby mali nutkanie spoznať sa s tou druhou. Nepoznali sa a teraz jej Ruana hovorila veci, aké sa hovoria len najlepšej kamarátke, ktorá vás pozná už od malička a vie o vás všetko, dokonca aj to, ako sa cítite, hoci mlčíte. Lenže ona nebola ani len jej známa...
Radšej rýchlo zatrepala hlavou, aby jej nenapadlo ešte niečo iné. „A teraz? Je to lepšie?“ doberala si ju Suri.
Ruana sa na chvíľku zamyslela, no potom dodala: „Nechceš ma prísť niekedy navštíviť? Pravdepodobne budem potrebovať niekoho, komu sa môžem vyrozprávať bez toho, aby som prezradila niečo nevhodné. Ty už totiž všetko vieš.“
„Ale ja neviem, ako ťa nájsť," snažila sa vykrútiť Suri.
„Vieš, kde je odbočka na cestu do Barns?“ spýtala sa jej zamyslene. Keď Suri rezignovane kývla, dodala: „Tak pôjdeš tou druhou cestou, potom zabočíš doprava. Na konci stojí jediný dom. Tam bývam. Nemôžeš sa stratiť,“ povzbudzujúco sa usmievala.
„Prečo vlastne...“ chcela sa ešte niečo spýtať, keď ju prerušilo tiché odkašľanie si. Keď pozrela tým smerom, zazrela postaršiu ženu, ktorú nikdy predtým nevidela, no na prvý pohľad ju uchvátila. Nejako vedela, že je to vlk, aj keď netušila, ako na to prišla.
„Prepáčte, že ruším, ale kde môžem položiť toto?“ pokývala zabalenou škatuľou. Jej oči farby akvamarínu však aj napriek tomu vyzerali akési zvláštne smutné.
„Poice? Čo ty tu robíš?“ vyhŕkla šokovane Ruana.
No super, zase niekto, o kom nič neviem. „Prišli ste na oslavu?“
Oči, tentokrát plné srdečnosti, sa sústredili opäť na Suri. „Nie, dušička, ale prišla som svoju drahému chlapčekovi dať malý darček.“
„Svojmu... chlapčekovi?“ prekvapila sa Suri.
Poice sa zasmiala, až sa jej pokýval vrkoč, ktorý jej prevísal cez plece a siahal takmer k pásu. „To nie je podstatné, dušička. Dáš mu ho?“ podávala jej škatuľu v tmavomodrom papieri bez mašle.
„A ako bude vedieť od koho je?“ pýtala sa Suri ďalej.
Nechcela, aby tá žena, nech je už hocikým, odišla. Nejakým spôsobom sa pri nej cítila veľmi dobre, akoby ju už poznala. A to bol najčudnejší pocit, aký kedy zažila. Lenže taký pocit mala takmer pri každom vlkovi, s ktorým sa stretla. Teda, až na Ravena. Toho dvakrát nemusela. Keď sa dívala na Ruanin smutný pohľad, hneď vedela prečo.
„On to bude vedieť. Vždy všetko vedel,“ pošepla a už sa otáčala na odchod, keď sa odrazu zarazila, akoby jej niečo napadlo.
Znovu sa otočila na Suri, zobrala jej škatuľu z rúk a podala ju ešte stále zarazenej Ruane. Potom jej, teraz už voľné, ruky zobrala do svojich teplých dlaní.
„Ach, ako rada by som ťa spoznala, dušička. Musíš byť veľmi... výnimočná, keď si pre Tambea celým svetom. Radujem sa aj za neho,“ povedala, pustiac jej ruky.
Suri stuhla na mieste. „Kto to bol?“ spýtala sa, ešte stále šokovaná, keď sa dívala na odchádzajúci chrbát staršej ženy.
„To bola...“ No nemohla dohovoriť, pretože odrazu sa, akoby odnikiaľ, miestnosťou ozval prekvapený výkrik: „Poice?“
Odrazu všetko stíchlo, len tichá, veselá hudba sa odrážala od stien spolu s ozvenou otázky, ktorú nepoložil nikto iný, než sám oslávenec. Všetci vlci v miestnosti sa s obavou v tvárach pozerali na Tambea. Suri sa dívala do jeho očí a odrazu mala pocit, že tam vidí niečo, čo tam nikdy nebolo... Azda slzy. Oči sa mu leskli, no aj napriek tomu bol akýsi zvláštne šťastný. Proste to z neho žiarilo.
„Prepáč, Tambe, už idem,“ povedala Poice, no Tambe sa po jej slovách zamračil.
„Kam chceš odísť? Vieš, ako dlho som ťa nevidel?“ zahrmel a v tom momente nestál vedľa prekvapenej Mey, ale na druhej strane izby a v náručí zvieral krehké telo drobnej ženy, ktoré až zodvihol zo zeme.
Akoby šibnutím čarovného prútika sa všetci uvoľnili, rozhovory pokračovali ďalej, len Suri ostávala rovnako zmätená ako pred piatimi minútami. Vlastne rovnako, ako bola zmätená celý tento večer. A pochybovala, že je to spôsobené únavou.
„Kde si sa tu vzala?“ pýtal sa jej nadšený Tambe, vôbec si nevšímajúc Suri, ktorá sa mu, poháňaná neskonalou zvedavosťou, zjavila za chrbtom. Cítila sa zvláštne, že nakúka cez plece, ale nemohla odolať. Proste sa o tom večnom tajnostkárovi musela niečo dozvedieť.
„Selig povedal, čo sa chystá. Nechcela som prísť, ale nakoniec som neodolala,“ pošepla s rozžiarenými očami.
„Som rád, že si prišla. Tak dávno som ťa nevidel!“ zvolal Tambe, v očiach vpísanú lásku a nadšenie.
„Ani ja teba. A niečo som ti priniesla,“ povedal Poice, zadívajúc sa na Suri, ktorá na ňu pozerala spoza Tambeho chrbta.
Keď si Suri všimla, že bola prichytená pri čine, začervenala sa ako školáčka, ktorú chytili pri tom, ako pokladá učiteľke pripináčiky na stoličku. Nemala by počúvať cudzie rozhovory. Prekliata zvedavosť! nadávala si v duchu.
„Ou,“ prekvapil sa Tambe, keď ju zbadal. „Vlastne... by som vás dve mal predstaviť. Poice, toto je Suri, moja partnerka. A Suri, toto je Poice, žena, ktorej vďačím za veľmi veľa, predovšetkým za svoj život,“ predstavoval ich, v hlase hrdosť a lásku.
„Dušička, ja som vedela, že si výnimočná," usmievala sa. Oči však rýchlo uprela späť na oslávenca. „Tambe, táto žena je naozaj úžasná, vieš to, však? Som rada, že si si vybral práve ju, skvele sa k sebe hodíte,“ štebotala Poice, berúc Ruane z náručia škatuľu, následne ju podajúc Tambeovi.
„Ale nehovor, ty dohadzovačka,“ doberal si ju so smiechom Tambe. Odrazu však zvážnel. „Čo je tam?“ díval sa na škatuľu vo svojich rukách.
„Otvor to, potom uvidíš,“ nabádala ho Poice.
Suri mu nakúkala popod rameno, keď škatuľu pomaly zbavoval papiera, akoby sa bál, že tam vnútri nájde bombu. Zdalo sa jej, že čaká večnosť, kým bol baliaci papier skrčený v guličke, ktorú Tambe dokonalým oblúčikom poslal priamo do koša až v kuchyni. Všetci traja upreli pohľady na jeho ruky. Poice mala v pohľade nádej, Suri zase očakávanie a zvedavosť, no a Tambe... Tambe tam mal niečo, čo nedokázal nikto z nich identifikovať. Suri však mala pocit, že sa odrazu pozerá do tváre muža, ktorý je starší, než sa na prvý pohľad zdá.
„Neverím...“ pošepol takmer nečujne, keď opatrne, akoby ho niečo mohlo pohrýzť, zodvihol veko pomerne malej škatule.
„Namaľovala ho Anahí. Všetky ostatné si zničil, ostal mi len tento a ten, ktorý mám zavesený v izbe. Zober si ho, vieš, žeby sa tomu potešila,“ povedala mu Poice, jej hlas znel priškrtene, akoby sa snažila v sebe udusiť nejakú silnú emóciu.
„Ja...“ začal Tambe, no hneď stíchol. Opatrne, akoby vyberal najvzácnejší poklad na svete, ktorý by sa mohol slabým poryvom vetra rozbiť, odtiaľ vybral malý obrázok s ebenovým rámom.
Suri sa pozorne zadívala na ten obraz. Na prvý pohľad ju uchvátil, hoci na ňom nebolo nič výnimočné, len malý, drevený domček učupený medzi stromami, pokrytými snehom. Z komína sa dymilo, za oknami boli akési tiene. Sú tam ľudia, napadlo Suri takmer okamžite.
Bol to obyčajný domček, no nech sa naň pozerala z akéhokoľvek uhlu, nebol... všedný. Ten, kto ho nakreslil, očividne to miesto veľmi dobre poznal a mal ho rád. Láska k nemu sa odrážala na každom ťahu štetca, ktorý sa dal v záplave farby rozpoznať. Pozerala na obrázok a nevidela len domček v lese, videla... domov. Skutočný domov, kde ste vždy v bezpečí a nájdete tam lásku a oporu. Miesto, kde sú tí, ktorí vás milujú a aj vy milujete ich. Napadlo jej, že toto všetko pre ňu znamená ich farma a teraz aj Tambeho dom. A v kútiku duše dúfala, že raz to bude ich domov...
„Prečo práve tento?“ spýtal sa po dlhom tichu Tambe, hlas zvláštne podfarbený bolesťou.
„Je to pripomienka toho, kým si bol a kým bola ona. Je to miesto, kde ste boli najšťastnejší,“ vysvetľovala Poice s jemným úsmevom na perách.
Z ničoho-nič ju opäť prudko objal, tvár zaboriac do jej vlasov. Suri pochopila, že je tu úplne zbytočná, tak sa, stále akoby v omámení, vybrala k stolu. Potrebovala sa napiť vody. Z jej nedostatku sa jej začalo trochu krútiť v hlave. Možno to bolo aj tým, že sa v noci zle vyspala a tak málo jedla.
„Si v poriadku?“ vyzvedala Ruana, keď ju našla postávať v rohu miestnosti s neprítomným pohľadom upretým niekam do noci.
Suri pokrútila hlavou, akoby sa snažila prebrať. „Hej, som. Len som sa... zamyslela.“
Ruana však nevyzerala, že by jej to uverila. Vedela, že ju niečo trápi, ale takisto vedela, že jej to povie, keď bude chcieť sama. Nikdy nebola z tých, čo niečo z niekoho násilne ťahajú.
„Len som ti chcela povedať, že už idem. Tak šťastné a veselé,“ popriala jej.
Suri sa na ňu usmiala. Vykročila k nej, že ju aspoň objíme, keď sa jej nohy zvláštne zachveli, až musela zastaviť.
„Tomuto ty hovoríš v poriadku?“ vyrútila sa na ňu Ruana, prichystaná zachytiť ju.
„Naozaj mi nič nie je, len som unavená a celý deň som takmer nič nejedla. To bude v poriadku,“ presviedčala ju. Mimovoľne jej napadlo, či sa to nesnaží nahovoriť skôr sebe.
„Nezahrávaj sa, dievča,“ poučovala ju Ruana.
Suri sa na ňu usmiala a objala ju okolo pliec. „Neboj, viem, čo robím. Som predsa lekárka.“
Ruana ju prebodla pohľadom typu ‚Myslíš, že som včerajšia?‘ „Práve tí si myslia, že nemôžu byť chorí.“
„Šťastné a veselé aj tebe, Ruana,“ popriala jej Suri, aby uzavrela tému o jej zdravotnom stave.
Ruana si odfrkla. „Dobre, keď sa ma chceš zbaviť, tak už idem. A v krátkej dobe očakávam návštevu,“ ukázala na ňu prstom, aby dodala svojim slovám na vážnosti.
„Budúci týždeň ma tam máš ako na koni.“ Najskôr však zájdem k doktorovi, dodala si sama pre seba, snažiac sa ignorovať iracionálny pocit paniky, ktorý jej ako ľadová smršť zasiahol srdce. Musí byť v poriadku...