Kapitola 25.

Kapitola 25.

Leonie ešte stále nemohla uveriť. Zdalo sa jej, akoby ubehlo sotva niekoľko okamihov, odkedy opustili krásy horúceho ostrova, aby odišli žiť do večne chladnej a neprajnej Vysočiny. Cesta dlhá niekoľko týždňov sa jej videla ako nejasná spomienka čohosi príjemného. Ale nič nemohlo nahradiť ten neopakovateľný pocit, ktorý jej zvieral srdce a nútil ju smiať sa i plakať zároveň. Bola doma. A navzdor tomu, že jej telo bičoval ostrý vietor a zabáral sa jej do pokožky, odmietala ísť sa skryť do prístrešia domu, kde ich už všetci čakali. Nastavila tvár prvým kvapkám dažďa a s mužom po boku vychutnávala ten slastný, známy pocit. Ani tie najväčší poklady sveta by ju neprinútili zabudnúť na pocit voľnosti, ktorý ju ovládal, keď jej tartan tancoval v prudkom vetre. A ona to všetko zdieľala so svojim milovaným.

„Poď, Leonie,“ súril ju Vane, v hlase obavy a nesúhlas. „Mrznúť na daždi môžeš aj zajtra, teraz by si sa mala ísť ukryť dovnútra.“

„Po toľkých mesiacoch sme opäť doma. Ty sa netešíš?“

Vane pokýval hlavou na znak súhlasu. „Som šťastný, ale ešte väčšiu radosť mi urobíš, keď budeš v bezpečí a teple, kde ti nič nehrozí.“

Pohladila ho po tvári. „Tak poďme. Iste sa už nevedia dočkať,“ pošepla jemným hlasom a tak, ako po mnoho ráz predtým, sa nechala svojim mužom viesť po ceste vpred.

Neľutovala ani jediný okamih z plavby, dokonca by sa tam rada aj vrátila. Len pre to, aby opäť mohla cítiť slnko na tvári a hrejivú náruč Vaneových paží, ktoré ju tak často privykli objímať. Toto bol zväzok, po ktorom odjakživa túžila a bála sa svoj sen, najvrúcnejšie prianie, čo i len nahlas vysloviť.

Počula, ako za nimi poslušne a celkom nehlučne kráča niekoľko mužov spoločne s Cielle a Jocie. Všetci ostanú s nimi a ako jedna veľká rodina si budú nažívať na teraz už mierom pokojnej zemi McCadena. Leonie si ešte celkom neprivykla tej myšlienke, ale nebránila sa jej. Chcela byť šťastná.

Keď vstúpili dovnútra, na veľké počudovanie všetkých, ich nikto nevítal. Iste, bolo viac ako ťažké posielať správy z lode, takže ani len sám zeman nemal najmenšej potuchy, či sa jeho brat ešte vôbec niekedy vráti. Lenže to ťaživé ticho bolo viac ako podozrivé. Leonie premkol zlý pocit, no silou vôle ho zaplašila. Nechcela si priznať, že by sa snáď niekomu niečo stalo, alebo dokonca niekto odišiel v sláve bože na onen svet. Z pochmúrnych úvah ju prebralo až rinčanie, ktoré priveľmi pripomínalo rozbíjanie veľkej misy. Jablká sa rozsypali a za hlasného búchania sa rozkotúľali všade navôkol nich, no nikto neprejavil ani tú najmenšiu námahu, aby ich pozbieral. Nie, keď oproti nim stála žena samotného zemana s rukou pritisnutou na ústach a so slzami v očiach.

„Vy ste sa vrátili...“ pošepla pomedzi nehybné pery. Leonie jej tichá gaelština znela v ušiach ako tá najkrajšia pieseň.

Vane zaváhal sotva na okamih, keď vykročil smerom k nej a zovrel ju v medveďom objatí. „Hádam si prestala veriť v náš návrat. Veď tu je náš domov.“

„Určite som to vyčítala z tých listov, ktoré ste nám posielali každý deň,“ odvrkla nahnevane, no v očiach mala nesmiernu radosť. Leonie zahanbene sklonila hlavu, aby nikto nevidel jej rumenec. Úplne zabudla na svoju rodinu, na to, že by sa o nich mohli báť. Ani jedinou myšlienkou jej nenapadlo, že by bolo viac ako správne poslať na Vysočinu správu. A podľa výrazu v tvári vlastného muža vedela, že nebola sama.

„Nehnevaj sa na nás, Elyon. Veď sme už doma,“ prehovorila konečne Leonie a postavila sa po boku Vaneovi. Keď na páse pocítila mierne ťarchu jeho ruky, sama pre seba sa u smiala.

Elyon si ju premerala od hlavy po päty a očami zastala na jej vystúpenom bruchu. „Aspoň, že sa to malé narodí na Vysočine.“

„Už sa toľko nehundri. Poď, niekoho ti chcem predstaviť.“ Vane ukázal smerom k Jocelin. Zdráhavo sa usmievala, keďže nerozumela ani slovo z toho, čo hovorili. Spoza jej sukne nesmelo vykúkala Cielle, akoby sa bála, že sa im nezapáči. Len traja členovia Vaneovej starej posádky, medzi ktorými bol kuchár Enzo, mladý Neal a ďalší mladík, ktorého meno Leonie nikdy nepočula, sa tvárili akoby sa v takýchto situáciách ocitali každý deň.

„Toto je Jocelin, je mi ako sestra. So svojou dcérkou bude bývať v tomto dome. Krátko po svadbe ovdovela a ja som prisahal, že ju budem ochraňovať miesto jeho brata,“ prehovoril Vane po anglicky.

Leonie jeho slová prekvapili, ale ani v najmenšom nehodlala protestovať. Jocie bude mať ľahší život, ak nikto nebude mať najmenšej potuchy o živote, ktorý predtým viedla. A pre Cielle to bude príležitosť nájsť šťastie a novú rodinu. Leonie sa zovrelo hrdlo pri spomienke na smutný osud, ktorý im určili mocní a bohatí. Nie je ich vina, že sa nenarodili do zlatej kolísky, ale do tej starej drevenej, za to poctivej.

Elyon sa usmiala a vykročila k Jocie. „Vaneova sestra je aj mojou sestrou. Vítam ťa na Vysočine. Ty a tvoja dcérka sa tu cíťte ako doma. A aj tvoji... ehm... priatelia,“ dodala a pohľadom spočinula na francúzskych pirátoch, z ktorých jej len jeden rozumel. Leonie sa usmiala. Čaká ich zábavný život.

„Elyon, ukážeš Jocie izbu, kde by sa mohla zabývať? Moji muži budú spávať s ostatnými bojovníkmi,“ prehovoril Vane, aby zachránil ťaživú situáciu. „Kde je Keith?“

Elyon sa pri mene svojmu muža zamračila. „Tvoj drahý brat už od rána vysedáva vo veľkej sieni so všetkými, ktorí sú dostatočne silní na to, aby v ruke udržali meč.“

„Niekto nám vyhlásil vojnu?“

„Nie, vojnu nie. Vzbúrenci sa rozhodli, že už dávno nič nezničili. Keith je celý bez seba od zlosti, lebo ich nevie nájsť. A má hlavu tvrdšiu ako baran, aby prijal pomoc zemana McLeoda.“

Leonie cítila, ako ju oblieva horúčava a hneď vzápätí zima taká strašná, až ju striaslo. Nemohla uveriť vlastným ušiam, no nech sa snažila akokoľvek zabudnúť, pravdu mala stále rovno pod nosom. Vzbúrenci z jej klanu nedodržali slovo. Nestačila im obeť, ku ktorej donútili ju a Vanea. Ani ich sobáš ich neprinútil zotrvať v mieri. Svet jej pred očami začal plávať. Nemala silu utrieť si vlastné slzy. Veď ani nevedela, či plače z bezmocnosti, alebo hnevu. Cítila, ako jej veľká, hrejivá ruka dopadla na rameno. Tak veľmi sa chcela primknúť k tomu teplu a zahnať chlad, ktorý sa jej náhle rozľahol v srdci.

„Prečo?“ pošepla Leonie tak potichu, až sa obávala, že ju nepočuli. Prsty na ramene ju stisli o čosi mocnejšie, akoby ju chceli udržať na nohách.

„Pred pár dňami doniesol unavený posol správu od ich vodcu. Poďte, ukážem vám ju.“

Leonie zodvihla hlavu, no nepozrela sa na Vanea. Pohľad upierala na Elyon, ktorá prikročila k vysokej truhlici hneď na začiatku chodbičky, ktorá viedla nielen do veľkej siene, ale aj do komory. Zaprela sa nohami a otvorila ťažké, dubové veko. Chvíľu sa tam prehrabovala a pritom si mrmlala popod nos. O chvíľku neskôr k nim kráčala so zdrapom pergamenu nápadne ohorenom na rohoch. Akoby sa ho niekto snažil zničiť v plameňoch. Ten niekto musel byť Keith.

Mlčky im ho podala. Vane ho rozbalil a podržal tak, aby Leonie videla, čo je tam napísané. Takmer bez dychu čítala slová napísané takým známym rukopisom. V krku jej odrazu narástla veľká hrča, vďaka ktorej nemohla dýchať.

Váš smiešny mier nás nikdy neoklamal. Miesto splnenia dohody ste odtiaľto odvliekli našu pani Leonie. Chceme ju späť. Máte čas do polnoci presne o šesť dní od doručenia tejto správy. Inak začne boj.

Tých pár slov nebolo podpísaných, no Leonie nič nemohlo presvedčiť o tom, že autorom tejto vyhrážky je niekto, koho veľmi dobre pozná. Povzdychla si a v duchu zapremýšľala, prečo len je svojhlavosť hlavnou črtou niektorých členov jej rodiny.

„Kedy prišiel posol?“ spýtal sa potichu Vane, no odpoveď už aj sám dobre poznal.

Elyon sa zamračila. „Pred šiestimi dňami.“

Vane sa dlho díval kamsi v diaľ, akoby ani nebol na rovnako mieste ako ostatní, ale kdesi úplne inde. Keď pohľad sklonil na svoju ženu, nemohla sa Leonie ani pohnúť. Len tam stála a premýšľala, čo asi vidí v jej očiach, čo sa tam snaží objaviť. Vyzeral, akoby sa jej čosi chcel spýtať. Pátrala po najmenšom prejave hnevu, či nenávisti, ale miesto toho našla len nesmiernu únavu. Akoby nemal viac silu bojovať proti duchom minulosti. Leonie ho chápala, no na druhej strane cítila, ako jej hnev plní telo silou a vedela, že keby teraz mala vzbúrencov na dosah, sama by im ukázala, ako vážny je mier, ktorý medzi sebou uzavreli. Len tie páry očí, ktoré sa na nich upierali, jej zabránili v tom, aby sa ihneď nerozbehla na miesto, o ktorom vedela, že vždy bolo a bude ich útočiskom.

„Elyon, odveď Jocie a jej dcéru do niektorej z prázdnych komnát na poschodí a postaraj sa, aby dostali najesť. Moji muži pôjdu so mnou.“

Mlčky počkal, kým Elyon odišla. Leonie počula, ako čosi potichu vysvetľuje Jocie, no musela by sa priveľmi snažiť, aby rozumela jej slovám. Všetku jej pozornosť k sebe pútala tvár jej muža, ktorá sa jej zdala až priveľmi ďaleko, hoci ju mala sotva na dosah. Srdce jej krvácalo len pri predstave, že na svete jestvuje čosi, čo by ju mohlo od Vanea oddeliť. Jej minulosť.

Keď sa otočil so zámerom odísť do veľkej siene, zachytila medzi prstami jeho tartan. Keby nebol chcel, nezastavila by ho ani so všetkou silou, ktorú v sebe ešte mala.

„Čo chceš robiť?“ spýtala sa pošepky. Bála sa odpovede.

Vane rozhodil rukami v bezmocnom geste. „Pokúsim sa zastaviť svojho brata, alebo ho aspoň presvedčiť, nech ich nezabíja.“

Leonie po chrbte prebehol mráz. „Počkaj, mohla by som...“ No nenechal ju hovoriť.

„Nie, Leonie. Nemohla by si. Choď do svojej komnaty, to bude najlepšie. Nechaj ma, nech sa o toto postarám.“

„Nie,“ hovorila naliehavo, naťahujúc k nemu ruku, „ty nerozumieš. Musím...“

„To ty nerozumieš!“ zvýšil hlas, čím jej opäť znemožnil dopovedať to, čo mala na srdci už dávno. „Nechcem ťa vystaviť nebezpečenstvu. Ak sa niektorý z tvojich podarených priateľov preriekne, môj brat sa nezastaví, aby ťa nepotrestal. Či si moja žena alebo nie! Aspoň raz v živote urob to, čo ti hovorím a choď do komnaty! A modli sa k Bohu, aby som ťa dokázal udržať v bezpečí, keď si to sama nedokázala.“

Leonie sa pri jeho slovách celá triasla. Ešte nikdy s ňou takto nehovoril. Ako s vrahom. No nemohla mu to mať za zlé, akokoľvek mocne jej to trhalo srdce. Veril očividnému. Bola len jej chyba, že mu nikdy nepovedala pravdu.

Pokrútila hlavou, aby sa aspoň trochu upokojila. „Vane, teraz nejde o mňa. Ty nevieš, čo ti chcem povedať. Počúvaj ma!“ naliehala, no on sa každým slovom tváril neústupčivejšie.

„Nechcem už nič počuť!“ zrúkol rozzúrene. Leonie zaskočil výdych na polceste von z úst a kútikom oka videla, že nebola jediná, koho jeho hnev prekvapil a zabolel. „Prisahal som, že nedovolím, aby nám minulosť ešte viac zničila život. Nechaj ma, nech to ukončím.“

„Keby si aspoň na chvíľu prestal predstierať, že vieš, čo ti chcem povedať!“ obvinila ho Leonie a zamračila sa aj navzdor tomu, ako veľmi zraniteľne sa pod jeho horúcim pohľadom cítila.

Vane potriasol hlavou na znak nesúhlasu. „Nemám čas na tvoje vysvetlenia, Leonie. Najlepšie urobíš, keď pôjdeš tam, kde budeš v bezpečí. Aspoň sa nebudem musieť strachovať.“

Skôr, ako stihla čo i len žmurknúť, vytrhol sa z jej zovretia a vybral sa smerom do veľkej siene. Leonie bola taká zaskočená tým, čo povedal a urobil, že sa ho už znovu nepokúsila zastaviť. V duchu prosila Boha, aby jej odpustil. Bola taká odhodlaná porušiť prísahu, ktorú dala svojej sestre. Chcela ich všetkých ochrániť. Lenže Vane nechcel počuť, čo mu chcela povedať. Stále žil v presvedčení, že patrila k vzbúrencom. Snažil sa ju ochrániť pred hnevom vlastného brata. V kútiku duše bola za to nesmierne vďačná.

Zrazu pocítila na pleci zvráskavenú ruku. S prekvapením sa otočila. Zabudla na to, že s Vaneom sa posledné mesiace rozprávali po anglicky, aby im ostatní mohli rozumieť. Ešte stále ten zvyk nevedomky dodržiavali. Takže Enzo všetkému rozumel.

„Nebuď smutná, dievča. Má len príliš tvrdú hlavu na to, aby pochopil, že ťa nemusí ochraňovať, lebo si nič zlé nevykonala.“

Leonie sa jeho láskavosti usmiala. „Dokonca sa naňho nemôžem pre to ani hnevať.“

„Ak chceš, moje päste mu pomôžu pochopiť,“ ponúkol jej úplne pokojne, akoby sa jej pýtal, či je hladná.

„Nie. Choďte radšej za ním a dajte mi naňho pozor.“

Enzo prikývol a pokynul ostatným, aby ho nasledovali. Keď okolo nej prechádzali, povzbudivo sa na ňu usmiali. Nemuseli rozumieť každému slovu, aby pochopili, že sa práve pohádali. Ich záujem ju zvláštne dojal. Ešte skôr, ako sa stihla zahanbujúco rozplakať, otočila sa na päte a vybrala sa do svojej komnaty. Premkol ju prazvláštny pocit. Naposledy videla to veľké lôžko, truhlice a starý kozub v deň, keď opustila Vysočinu, aby sa vydala na cestu do neznámej krajiny. Chcela vtedy zachrániť Vanea, hoci netušila pred čím. Rovnako ako teraz túžil on ochraňovať ju. Len keby tak vedel, že to robiť nemusí.

Zadýchaná za sebou zavrela ťažké dvere a sadla si na podobločnicu. Predtým toto bolo miesto, odkiaľ potichu pozerala život ľudí okolo seba, jediná cesta ako byť súčasťou toho všetkého bez toho, aby kohokoľvek zaťažovala svojou nepotrebnou prítomnosťou. Takmer zabudla na ten pocit opustenosti, ktorý zakúšala každučký deň len kvôli tomu, aké meno nosila pred sobášom s Vaneom. Teraz jej ten pocit pripadal taký vzdialený, cudzí. Láska dokázala divy, dokonca vďaka nej ľudia dokázali odpúšťať aj zdanlivo neodpustiteľné. Alebo to, čo sa ani nestalo. Leonie priložila ruku k chladnému oknu, po ktorom tiekli potôčiky chladných dažďových kvapiek. Ani nevedela, prečo ešte váha. Vedela, čo sa rozhodla urobiť už v tej chvíli, keď videla ten známy rukopis.

S povzdychom sa otočila a otvorila vlastnú truhlicu. Ani netušila čo vlastne hľadá, kým v rukách nezvierala svoj starý plášť tmavý ako bezhviezdna noc. Zaodela sa doňho a kapucňou si zakryla hlavu. Vedela, že ak to má stihnúť ešte predtým, ako na lesy padne tma, musí byť rýchla. Nemohla by sadnúť na koňa ani kedy chcela. Natoľko si vážila život vlastného dieťatka. V duchu sa pripravovala na hnev svojho muža a potichu otvorila dvere na komnate.

Všade bolo rovnaké ticho ako predtým. Sama seba sa pýtala, kam sa všetci podeli. Nečakala, pokým nájde odpoveď. Miesto toho sa sústredila na tiché našľapovanie na drevených schodoch. Dovolila si vydýchnuť až keď za sebou zatvorila veľké dvere a zistila, že muži, ktorí stoja väčšinou na stráži a starajú sa o bezpečie všetkých vo vnútri, teraz kdesi odbehli. Iste boli so svojim zemanom a spoločne plánovali veľký útok na hŕstku vzbúrencov. Nikto z nich netušil, koľko ich je, alebo kde ich hľadať. Nikto – až na Leonie. V duchu častovala vlastnú sestru nie práve peknými menami. To len kvôli nej sa teraz dažďom plahočila do lesa, kde by ju, za normálnych okolností, v takomto nečase nedostali ani záprahom koní.

Cítila, ako sa jej každým ďalším krokom zmocňuje stále väčšia a väčšia únava. Deň sa dávno prehupol do druhej polovice a tá sa pomaličky, ale o to istejšie, chýlila ku koncu. Leonie bola vďačná za trošku dlhšie dni. Nebála sa predstavy, že by musela niekde prespať. Hlavne keď tam bude sucho. Neskôr svojho muža poprosí o odpustenie.

Neustále sa obracala, či za ňou niekto nejde, ale bola sama. Možno to tak bolo aj lepšie. Aspoň nikto nebol svedkom ako si popod nos mrmle slová, ktoré by žena ani do úst brať nemala. Cesta pod nohami jej ubiehala pomerne rýchlo, čo ju neustále prekvapovalo. Cítila sa taká nemotorná. Bála sa, že prekračovaním koreňov stromov a zlomených konárov bude náročnejšie. Hlavne s ohľadom na jej stav.

Keď pred sebou odrazu zbadala cieľ svojej cesty, takmer zvýskla od radosti. No to len do chvíle, keď nezbadala niekoľkých koňov priviazaných o starú ohradu. Mala pravdu, stále sa ukrývali na tom istom mieste. Opustený kostolík učupený v lese bol dokonalým miestom. Keďže bol tak ďaleko od ľudí, kňazi v ňom neprebývali. Nikdy. Kedysi honosný chrám boží teraz už len chátral a slúžil ako útočisko pre utečencov. Rovnako ako v deň, keď odhalila toto miesto, sa cítila aj teraz. Ten hnev a bezmocnosť ňou opäť zatriasli. Prečo len musí byť jej sestra taká zatrpknutá?

Poháňaná viac hnevom ako odhodlaním podišla k pootvoreným vrátam a prudko ich rozrazila. Oči šiestich mužov a dvoch žien sa na ňu upreli. Hoci jedna z nich sa dala považovať sotva za dievčinu. Čierne kadere sa jej vlnili okolo krásnej tváre, v ktorej sa miesilo rozčarovanie s prekvapením takým mocným, až ju pripravilo o reč. Jej sestra.

„Leonie!“ vykríkla konečne a chcela sa jej vrhnúť okolo krku. Zastavil ju až výraz na jej tvári a skutočnosť, že o dva kroky odstúpila, ako by sa jej bála.

Leonie sa mračila najviac ako vedela. „Čo to tu vyvádzaš? Načisto ťa omrzel život?! Niečo si mi sľúbila a ja som očakávala, že svojmu slovu aj dostojíš, Bridgid!“

„A čo som mala robiť, keď ťa odtiaľto odvliekli na akúsi loď? Tvrdili, že si tam išla dobrovoľne! Neoklamali ma!“

„Ale ja som išla naozaj z vlastnej vôle. Nie, že by si musela nutne vedieť.“

Bridgid pristúpila až tesne k nej a dívala sa na ňu. V očiach mala hnev a neochotu uveriť jej slovám. Leonie si až teraz uvedomila, že v ruke zviera ťažký otcov meč, ktorým ona sama kedysi zranila vlastného muža. Po chrbte jej mimovoľne prešiel mráz.

„Neklam! Nesnaž sa ho chrániť!“ zrúkla na ňu.

Leonie si unavene vzdychla. „A čo urobíš, ak ti neuhnem z cesty a nechám ťa páchať ďalšie hlúposti? Prebodneš ma otcovým mečom a spolu so sestrou si zabiješ aj synovca alebo neter?“ Jej slová nezneli ani trochu nahnevane. Skôr bezmocne.

Bridgid akoby sa až teraz konečne pozrela na svoju sestru. Od hlavy po päty. Zastavila sa až na jej vystúpenom bruchu, ktoré už nedokázala zakryť ani hrubá látka teraz už mokrého plášťu. Inštinktívne zodvihla ruku a opäť ju spustila. Je to predsa jej sestra. Neublížila by jej.

„Čo tu teda robíš? A ešte v tomto stave?“

Leonie sa jej otázke musela zasmiať. „Niekto musí zastaviť tú pochabosť, ktorú sa chystáš vykonať. Nestačili ti už životy, ktoré si poničila? Už raz som ti krk zachraňovala, dokonca som sa obetovala a súhlasila som so sobášom, aby som zaistila mier. Čo ešte mám urobiť, aby som ti v tomto všetkom zabránila? Myslíš, že by Hagen niečo z tohto chcel? Bol síce rebel, ale nie vrah! A presne tým sa chceš teraz stať ty!“

„Už nikdy predo mnou nevyslov jeho meno,“ pošepla Bridgid takmer nečujne, no o to bolestivejšie.

„Myslíš, že ho tým vzkriesiš? Keď budeš ničiť domovy ostatným? Hagen len nechcel, aby sme tak ľahko zabudli na staré nepriateľstvo, ale dokonca aj on by rešpektoval tento mier. Prečo to nemôžeš urobiť aj ty? Nenúť ostatných robiť tú istú chybu, ktorú sme urobili my dve. Neži už v minulosti. Prosím ťa o to ako sestra.“

Po tvári sa jej pustili prvé slzy. Nemala silu utierať si ich, len ďalej v ruke zvierala meč. „Mlč! Mlč!“ skríkla, až sa Leonie mykla. „Nevieš, aké to je prísť o niekoho, koho si milovala!“

„Myslíš, že ja som ho nemala rada? Boli sme priatelia od detstva, vyrástli sme spolu. Možno pre teba znamenal viac, ale jeho smrť mnou otriasla rovnako!“

Bridgid sa usmiala. Ostatní okolo nej ju len mlčky sledovali, akoby ju videli po prvýkrát v živote. Leonie nerozumela krutosti v jej očiach. Až kým nezodvihla do výšky aj druhú ruku, v ktorej zvierala dlhú dýku so zvláštnym znakom na rukoväti. Vyzeralo to ako nejaký erb...

„Ty tú dýku stále máš? Tvrdila si mi, že si ju zobrala len pre to, aby nás s ňou nemohol zabiť!“

„Tak som ti klamala! Urobila som to len pre to, že by si sa ma snažila presvedčiť, aby som toho prekliateho McCadena nezabíjala. To som nemohla. Pretože si nezaslúži žiť nikto taký ako on. Obyčajný vrah!“

Leonie srdcom prebehla ochromujúca bolesť, ktorá ju prinútila zalapať po dychu. Nemohla uveriť, čo sa to stalo s jej malou, večne usmiatou sestrou. Táto zatrpknutá a pomstou posadnutá dievčina jej nebola ani trochu podobná, hoci nosila jej tvár. Celé tie roky len hľadala zámienku, aby mohla zabiť Vanea. Žila v presvedčení, že to on má na svedomí smrť jej milého a nikto ju nedokázal presvedčiť o opaku. Bola odhodlaná vidieť jej muža mŕtveho. A najradšej by ho zahrdúsila vlastnými rukami – alebo bodla jeho dýkou.

„Nedovolím ti, aby si ho zabila, Bridgid. Nedovolím!“

Ona sa len smiala. „A ako mi v tom zabrániš? Ešte v tomto stave? Nepozdvihla by si proti mne meč! Som tvoja sestra!“ vysmievala sa jej a Leonie vedela, že mala pravdu. Bez ohľadu na to, čo predtým povedala. Cítila sa príliš slabá na to, aby ju mohla zastaviť.

„Ale ja proti tebe meč pozdvihnúť môžem,“ ozval sa odrazu za nimi až príliš pokojný hlas. Leonie zavrela oči a priala si, aby sa jej to len snívalo. Nemala toľké šťastie. Vane naozaj stál sotva dva kroky za ňou a s ním tam boli len traja muži z jeho niekdajšej posádky. A všetci sa tvárili nanajvýš pokojne. To neveštilo nič dobré.

Bridgid sa zákerne usmiala, hoci ostatní jej spoločníci sa začali obzerať, akoby hľadali nejaké okno, ktorým by mohli utiecť. „Konečne si sa rozhodol nebyť zbabelcom a čeliť svojmu osudu ako muž?“

„Spochybňuješ snáď moju česť?“

„Nielen, že ju spochybňujem, ja prehlasujem, že žiadnu nemáš. Keby si mal v sebe čo i len kúštik čestnosti, nezabil by si neozbrojeného muža. Ale ty si to urobil. A nebyť mojej hlúpej sestry, zabila by som ťa v ten večer pred niekoľkými rokmi!“

Ak aj Vanea jej odpoveď zarazila, nedal na sebe nič znať. „Neviem o nikom, koho by som zabil. To, z čoho ma obviňuješ, bola len nešťastná náhoda.“

„Nie! Ja viem, že si Hagena zabil!“

Vane sa usmial. Leonie si až v tú chvíľu uvedomila, že pri sebe nemal meč. „Nezabil som ho. Pamätám si toho chlapca. Chytili sme ho pri tom, ako sa snaží vypustiť stádo koní. Nesnažil sa utiecť, ani nás zraniť, tak som mu ponúkol dohodu. A on na ňu pristúpil. Ešte skôr, ako sme odtiaľ stihli odísť, strhla sa búrka. Hromy vyplašili zvieratá. Jeden zo žrebcov sa rozbehol smerom na jedného z bojovníkov môjho brata.“ Vane si strápene povzdychol. „Ten tvoj priateľ to videl a urobil jedinú vec, ktorú mohol – strhol ho z cesty, no sám už nestihol uskočiť. Zviera ho takmer zadupalo do zeme. Bol mŕtvy skôr, ako sme k nemu stihli dobehnúť. Jeho telo sme zaniesli späť k jeho rodine a povedali jeho matke pravdu – že jej syn zomrel ako hrdina. Keby si sa jej na to spýtala, vedela by si to!“ Posledné slová už rozhorčene skríkol. Leonie sa stiahlo srdce. Verila mu každé slovo, pretože sa to tak veľmi podobalo na Hagena, ktorého sama poznala, že nemohla neuveriť. Všetko toto vlastne vzniklo kvôli nedorozumeniu.

„To nie je možné...“ mrmlala si Bridgid sama pre seba, v tvári výraz, akoby ju niekto zabíjal zvnútra.

Vane pristúpil o pár krokov bližšie. „Ver tomu alebo nie, ale snažíš sa ma zabiť pre niečo, čo som nikdy neurobil. Buď rada, že je tvoja sestra mojou ženou, inak by som nebol zhovievavý.“

Leonie už nemohla počúvať viac. Vane bol tu a to, čomu sa snažila najviac zabrániť, sa aj tak stalo. Možno by to mela nechať na jeho pleciach. Jej sestra spáchala veľa zlého, možno až príliš. Prečo by nemala pykať za svoje chyby rovnako ako ktokoľvek iný? Leonie už bola unavená neustálym zachraňovaním ostatných. Chcela si len pokojne ľahnúť a pospať si. Nebolo jej to zatiaľ dopriate.

Prestala počúvať zvuky okolo seba. Miesto toho sa otočila na päte a zamierila von z kostolíku. Zastavila sa až pod strieškou. Neďaleko zbadala štyroch žrebcov, dôvod, prečo sa sem Vane dostal tak rýchlo. Pravdepodobne ju sledoval. Možno sa mala cítiť ublížene, ale miesto toho bola len rada, že to všetko ukončil.

Nevedela, ako dlho tam len tak stála a pozerala, ako sa konáre prehýbajú pod návalom dažďa a silného vetra. Pritiahla si k sebe cípy mokrého plášťa ešte viac v márnej snahe trošku sa zahriať. Odrazu za sebou počula nezameniteľný zvuk ťažkých, mužských krokov.

„Teraz by som si mal kľaknúť a požiadať ťa o odpustenie,“ ozval sa za ňou Vaneov hlas, ktorý znel viac ako previnilo. Nedokázala sa otočiť. Bála sa toho, čo by mohla vidieť v jeho očiach.

„Prečo o odpustenie?“

Na chvíľu sa odmlčal. „Prisahal som, že budem ctiť tvoje tajomstvo. V prvom rade som nikdy nemal ani na okamih uveriť, že by si mohla patriť k povstalcom. Ty, ktorá si dokonca klamala, aby si ochránila neznámych ľudí, ktorí na teba zaútočili kameňmi.“

Jeho slová ju prinútili zvrtnúť sa k nemu. Zalapala po dychu a nevedela, čo skôr. Či sa radovať, že už pozná pravdu, alebo sa desiť toho, čo všetko sa o nej ešte dozvedel.

„Odkiaľ... odkiaľ....“ Hlasno si odkašľala. „Kto ti to povedal?“

Vane sa mierne zamračil. „Ak myslíš to o tých kameňoch, tak to viem od Elyon. Vykričala mi to, keď vletela do veľkej siene ako rozbúrená voda a tvrdila, že si utiekla do lesa.“

„Tak to ona ma sledovala...“ zauvažovala nahlas

„Nie, nesledovala. Bola náhoda a veľké šťastie, že sa pozrela cez okno práve včas, aby videla, ako sa vytrácaš kdesi do dažďa. Bratovi som len tak-tak zabránil, aby nešiel so mnou. Ešte, že tam bola jeho žena. Tú počúvne najskôr.“

Leonie mlčala. Nevedela, čo povedať. Tak dlho rešpektovala tajomstvá vlastnej sestry, že teraz, keď už žiadne nejestvovali, sa nevedela striasť naliehavého pocitu podobnému zrade. Hoci vedela, že je to hlúposť. Vaneovi pravdu nepovedala ona. Domyslel si ju. Alebo stále veril tomu, že pustošila územie jeho brata.

„Tvoja sestra mi povedala pravdu, Leonie,“ prehovoril, akoby vedel, na čo práve myslí. „Porozprávala mi, čo sa stalo ten večer, keď sme spolu bojovali.“

„Nevedela som, čo mala v pláne urobiť, Vane. Dokonca som si nebola ani istá, že to ona má na svedomí všetko to vyčíňanie a spálené domy. Je to moja sestra, nechcela som veriť tomu, že by dokázala úmyselne ubližovať ľuďom okolo seba," vyhŕkla poplašene.

Vane sa na ňu uprene zadíval. „Prečo si tam v tú noc bola?“

Leonie si povzdychla a zvláštne ľahká sa rozhodla konečne mu vypovedať to strašné tajomstvo, ktoré ju tak dlho ťažilo. „Ten večer,“ začala takmer šeptom, „som svoju sestru sledovala, keď sa večer vytratila z domu. Už dlhšie som mala podozrenie, že robí niečo zlé, tak som sa vydala za ňou, aby som ju ochránila. Keď ma jej stopa zaviedla až na toto miesto, vedela som, že moje najväčšie obavy sa vyplnili. Bridgid viedla vzbúrencov. Nevedela som, čo robiť. Na koho sa obrátiť. No nemusela som dlho premýšľať. Sotva o okamih neskôr, ako som sem dorazila, sa všetci pustili cez les smerom na vaše územie. Vedeli, kde ich budeš čakať a práve s tebou sa chceli stretnúť. Počula som zvesti o tebe a tvojej sile. Nemohla som dopustiť, aby si mi zabil sestru – aj keď by si nevedel, že je ženou. Preto som s tebou bojovala.“

Vane sa nadýchol cez stisnuté zuby. Len to prezrádzalo, že vôbec nie je taký pokojný, ako na prvý pohľad vyzerá. „A čo potom? Sledovala si ju ešte niekedy?“

Leonie pokrútila hlavou. „Nevedela som ju zastaviť. Bola by išla, aj keby som ju priviazala. Keď neskôr môj brat začal s tvojim uvažovať o sobáši, súhlasila som. Výmenou za svoju slobodu som vymámila zo sestry prísahu, že už nikdy nebude útočiť na tých ľudí. Na oplátku som jej sľúbila, že nech by sa dialo čokoľvek, zachovám jej tajomstvo.“ Smutne si povzdychla. „Ani nevieš, koľkokrát som ti chcela povedať celú pravdu. Na jednej strane bol môj muž a na druhej lojalita k sestre. Nevedela som, čo robiť.“

„Tak si nakoniec obetovala vlastné šťastie,“ zahundral Vane, akoby odrazu chápal úplne všetko.

„Musela som – kvôli sestre.“

Leonie sklonila hlavu. Už sa viac nemohla pozerať na zamyslený pohľad v tvári vlastného muža. Teraz už vedel, koho má po svojom boku. A nevedel, ako s tým naložiť. Keď zacítila jeho prsty vo vlasoch, nevzpierala sa. Keď však skončila uvelebená v jeho náruči, prekvapene vydýchla.

„Nezaslúžim si ťa, Leonie. Nie takú dobrú ženu, akou bezpochyby si. Celý život ťa budem prosiť o odpustenie. Ničím to nebudem môcť odčiniť.“

Neodpovedala mu. Ani nevedela, čo by na to mohla odvetiť. Len tam stála ukrytá v jeho teplom náručí a kúpala sa v krásnych lúčoch jeho lásky. Mohol by na nich aj spadnúť kostol a ona by si to ani nevšimla. Kým ju bude Vane takto objímať a jemne ju bozkávať vo vlasoch, všetko na svete prekoná.

„Ako potrestáš moju sestru?“ odvážila sa nakoniec spýtať. Vedela, že si za to všetko trest zaslúži.

Vane sa zasmial. „Začalo to sobášmi, tak to nimi aj skončí. Myslím, že prišiel čas, aby sa Bridgid stala ženou jedného z bojovníkov môjho brata.“

Leonie sa predstave svoje sestry ako poslušnej ženy a matky musela zasmiať. „Ty sa mi smeješ? Prečo som mal pocit, že ma budeš chcieť skôr zabiť za to, čo sa jej chystám urobiť?“

„Ľúbim ťa celý svojím srdcom, Vane. Bola by som ochotná ti odpustiť aj to, keby si ju vydal do rúk spravodlivosti tvojho brata. Všetko – len keď so mnou ostaneš.“ To, čo vyslovila, si uvedomila až vtedy, keď už bolo neskoro. Ale neľutovala to. Veď prečo by sa mala hanbiť za lásku k mužovi, ktorý jej city opätoval.

Cítila, ako Vane stuhol. Odtiahol sa od nej, aby sa jej mohol prekvapene zadívať do očí. „Čo si to povedala?“

Potmehúdsky sa usmiala. Presne vedela, na čo sa pýta. „Myslíš tú časť, že by som ti bola ochotná odpustiť, aj keby si moju sestru odovzdal tvojmu bratovi?“

Vane sa na ňu zamračil. Rozhodne nechcel počuť toto. No skôr, ako to mohol Leonie povedať, sa za nimi ozval Enzov krik, v ktorom sa ozýval smiech.

„Tak čo, kapitán, máme ti už kopať hrob, alebo si ju stihol odzbrojiť?“

Keď počul, ako sa Leonie snaží dusiť smiech v jeho tartane, v očiach sa mu zablýskalo. „Ak ihneď nezmiznete, budete si musieť vykopať vlastný hrob.“

Okolo nich sa vzniesol ešte hlasnejší smiech, no Vane naň veľmi rýchlo zabudol. Leonie sa natiahla na špičky, perami ho jemne pohladila po krku a vzápätí mu pošepkala do ucha: „Nevieš sa správať, ale aj tak ťa ľúbim.“

Vane sa k nej sklonil a pobozkal ju so všetkou vášňou a láskou, akej bol schopný. Počul, ako zalapala po dychu a vyšla mu v ústrety. Keby mu niekto pred mnohými rokmi povedal, že sa raz ožení a vzdá sa života na lodi, vysmial by sa mu. Lenže teraz netúžil po ničom inom ako ostať žiť na pevnine a kormidlovať len spoločne s Leonie ich vlastný život. Získal to, v čo nikdy nedúfal. A stačilo k tomu len podriadiť sa sobášu z donútenia, ktorým mali ochrániť krehký mier...