Kapitola 26.

Suri potichu sedela na kuchynskej linke, pochlipkávajúc už studený čaj. Nespala už takmer dve hodiny, a keďže nechcela nikoho budiť, zišla dolu a odvtedy sa odtiaľ nepohla. Znechutene sa pozrela na dno pohára. Mala pocit, že ten čaj už nikdy nedopije. Posledných pár dní bola často akási podivne hladná, no nič jej nechutilo. To bolo zvláštne. Najzvláštnejšie však bolo, že bola bledá a pod očami mala kruhy. Nebolo jej zle, dokonca nebola ani unavená – teda, len niektoré dni -, ale aj tak bola biela ako riaditeľ vápenky. Nahovárala si, že sa to môže stať každému aj len tak pre nič, ale svoje lekárske ja nedokázala oblafnúť. Niečo ako červená kontrolka stále blikala na okraji jej mysle a nech by si na to prekliate svetielko zobrala hoci aj kladivo a rozmlátila ho, nezhaslo by. Vedela, čo musí urobiť, ale čím viac nad tým uvažovala, tým menej sa jej to pozdávalo.

„Prečo ešte nespíš?“ vyrušil ju zo zamyslenia ospalý hlas pripomínajúci hromy.

Usmiala sa na Tambea, hoci absolútne netušila, či to nevyzeralo skôr ako výraz, keď niekto žuje citrón. „Nemohla som zaspať, tak som si sadla tu, aby som ťa nebudila.“

„Ja som sa zobudil hneď potom, čo si odišla z postele,“ priznal potichu, sadajúc si k nej na linku. Svojimi mocnými pažami ju okamžite čo najpevnejšie objal okolo celého tela, akoby chcel byť jej kožou. Cítila, ako jej srdce zrýchlilo. Ako vždy, keď jej bol nablízku.

„Prepáč, to som nechcela,“ začervenala sa, spokojne sa zavrtiac v jeho objatí.

„Kto to volal v noci?“ spýtal sa, hladkajúc ju po chrbte. Akoby mimovoľne.

Suri odrazu zneistela. Bola si takmer istá, že sa nezobudil, pokiaľ zodvihla telefón, ale očividne sa mýlila. Našťastie však nepočul, s kým sa rozprávala. Aspoň v to dúfala, pretože nechcela aby zistil, že volala s Patrickom. Neodvažovala sa ani odhadovať, čo by potom mohol urobiť, ako by reagoval. Bála sa, aby nevybuchol. Vedela, že by nikomu neublížil, ale slová niekedy bolia viac a dlhšie ako facky.

„Hm... To bola zase Angie, zabudla na časový posun,“ zaklamala takmer pohotovo.

Vždy je lepšie, keď o niektorých veciach nevie, akoby ho mali bolieť. Tak sa rozhodla ešte predtým, keď sa snažila ospravedlniť svoje prvé klamstvo, keď volala s Patrickom a povedala, že to bola Angie. Rovnako ako teraz. Veď čo oko nevidí, srdce nebolí, zaveršovala si v duchu Suri, snažiac sa prestať cítiť, akoby na ňu svietili reflektorom, aby všetci videli zradcu.

„Čo potrebovala?“ pýtal sa nevinne Tambe.

Možno by sa to dalo použiť ako alibi, keďže idem k doktorovi až do Juneau. „Ale, vraj letí obchodne do mesta a chcela by ma vidieť. Sľúbila som jej, že dnes prídem na letisko. Nevadí ti to?“

Tambe pokrútil hlavou. „Vôbec nie, buď so svojou rodinou. Len jedno nechápem - prečo ide obchodne do Juneau uprostred vianočných sviatkov?“ položil skôr rečnícku otázku.

Suri nasucho prehltla. „Mňa sa nepýtaj, ja nie som jej šéf. Ale nie je to nič výnimočné. Minulý rok mala rokovanie s klientom presne na štedrý deň. Myslím, že domov sa vrátila asi hodinu pred večerou,“ odvetila mu rýchlo, aby mu nenapadlo spýtať sa ešte na niečo iné.

Tambe si zaboril tvár do jej vlasov. „Takže ťa nebudem môcť mať celý deň pre seba, ako som plánoval?“ posťažoval sa jej, pričom vyzeral ako malé dieťa prosiace o ďalší cukrík.

„Prepáč, to naozaj nie. Budem sa ale snažiť prísť čo najskôr.“ Zdalo sa jej, alebo vo svojom hlase naozaj počula previnilý tón?

„Kedy odlieta jej lietadlo?“

Počkať... kedy to hovoril ten Patrick, že odlieta? „Myslím, že niečo málo po siedmej.“

Odrazu sa Tambe zatváril ešte smutnejšie. „Takže sa mi vrátiš až okolo deviatej večer?“ hrane zavzlykal, na čo sa Suri srdečne zasmiala. Pocit viny ju však neopúšťal. Ty krava, to si mu nemohla povedať pravdu hneď na začiatku? nadávala si v duchu. Vedela, že aj keby chcela vyrukovať s pravdou, teraz to už nešlo.

„Tambe, mala by som sa ísť obliecť,“ povedala smutne, keď pozrela na hodiny. Bolo takmer osem hodín, hoci bola tma akoby bola polnoc.

Tambe sa nakoniec, úplne neochotne, zviezol na zem, no Suri stále držal okolo pásu. V očiach sa mu diabolsky zaiskrilo, keď si ju vyhadzoval na plece ako vrece zemiakov. Nevšímajúc si jej krik, s diabolským smiechom si ju niesol do izby, akoby bola jeho trofejou v boji. Vedel si predstaviť, ako idiotsky spokojne sa usmieva.

„Ja to myslím vážne, Tambe Davis. Okamžite ma polož na zem!“ kričala naňho medzi záchvatmi smiechu Suri.

„Ani mi nenapadne! Tento poklad som našiel sám a nemienim sa oň s nikým deliť! Ani s tvojou nevlastnou sestrou. Počuješ? Ani s ňou nie!“ kričal na ňu spätne Tambe. V jeho hlase bolo jasne poznať, že sa dobre baví, ale svoje slová myslí vážne.

Suri odrazu prepadol ešte väčší pocit viny. Tambe ju má rád, záleží mu na nej, a ona mu klame. Ako ho potom môže ešte obviňovať, že jej neverí, lebo nehovorí o tom, čo bolo? Došľaka, veď jej vlastne ani nemá dôvod povedať jej to. On sa jej pýtal jednoduché otázky a ona na ne ani neodpovie pravdivo. Prečo mu nepovedala, že to volal Patrick? Prečo mu nepovedala, že ide k doktorovi, lebo sa cíti divne? Prečo sa mu nezdôverila s obavami o svoje zdravie?

„Suri,“ oslovil ju odrazu potichu Tambe, „ja som to nemyslel vážne, naozaj.“ Jeho hlas znel tak kajúcne, že mala chuť zahrabať sa dva metre pod zem a už nikdy odtiaľ nevyliezť. Možno aj hlbšie ako dva metre.

„Nie, ja viem, že si to tak nemyslel, len... Nechcem byť celý deň bez teba,“ povedala prvú pravdu, ktorú mala po ruke.

Tambe ju odrazu opäť položil na nohy, zadívajúc sa jej uprene do očí. V tých jeho čítala oddanosť, šťastie, lásku. To všetko, čo tam zbadala, ju zahrialo pri srdci. A nielen preto, že tie emócie smerovali k nej. Najmä preto, lebo po prvýkrát za ten čas, čo boli spolu, bol pred ňou otvorený. Nič nezahmlieval, nemlčal, neodháňal. V tento jediný moment akoby zanikol okolitý svet. Ostali len oni dvaja. Dve bytosti, ktoré k sebe majú najbližšie ako je možné.

„Ja nechcem byť bez teba, Suri. Prisahám, že každú sekundu budem počítať ako ďalší deň,“ pošepol jej do ucha, jej tvár držiac v dlaniach. Hoci sa veľmi snažil, jeho hlas aj tak znel podivne zachrípnuto a roztrasene.

„Je to len jeden deň, nie mesiac,“ uistila ho Suri, no jej hlas znel jej samej až príliš žalostne. Hlboko v sebe cítila, že sa niečo stane. Veď lož má vždy krátke nohy... Nakoniec to však pustila z hlavy, pretože už čoskoro nepočula nič iné len vlastné vzdychy. A hoci sa ponáhľala, aj tak odišla oveľa neskôr ako plánovala.

vvv

Tambe sa opäť pohniezdil na pohovke, zrak uprúc na hodiny na stene. Od poslednej chvíle, keď sa na ne pozeral, ubehlo len prekliatych desať minút! Zdalo sa mu, akoby to tie hodiny robili naschvál. Dokonca by bol schopný odprisahať, že sa posúvajú aj dozadu – dve minúty vpred, jednu vzad. Ako keď sa snažíte niekam dostať vo víchrici.

Hlavu položil do dlaní, smejúc sa sám na sebe. Pripadal si ako úbohý idiot. Veď kto iný by sa pozeral každých päť minút na hodiny, či už náhodou nie je večer, aby sa už konečne vrátila Suri? Chýbala mu tak veľmi, až mal pocit, že stratil nejaký dôležitý, životne dôležitý, orgán. Pravdepodobne srdce, tam jej má aj tak najviac.

Pozbieraj sa, idiot. Veď je to smiešne! kričal na seba v duchu. No nech sa snažil akokoľvek, nedokázal si pomôcť.

Odlúčenie ho týralo, chýbala mu žena, ktorá sa stala dôležitejšou ako vzduch, ktorý vdychoval. Nezáležalo mu už na ničom inom. Keby zo seba nechcel urobiť ešte väčšieho debila, okamžite by sadol do auta a išiel by za ňou. Chcel zahnať pocit samoty, ktorý ho tak náhle prepadol, a ešte jeden, omnoho prekvapivejší cit – mal neodbytný pocit, že pod povrchom niečo vrie. Akoby to bolo v Suri. Keď sa jej občas pozeral do očí, zdalo sa mu, že sa mu vzďaľuje. Akoby bola pri ňom a zároveň niekde inde. Možno s niekým iným...

Jeho zmätené myšlienky však odrazu prerušilo naliehavé zvonenie mobilu. S nadávaním ho schmatol zo stolíka, vôbec sa nepozrúc kto volá. Aj tak to vedel.

„Ahoj, Mey, niečo sa stalo?“ spýtal sa najmilšie ako za daných okolností dokázal.

„Tambe?“ ozval sa tichučký hlások, ktorý ani omylom nepatril jeho niekdajšej sestričke.

V tej sekunde stál na nohách. „Ruana? Stalo sa niečo? Si zranená?“ vybafol na ňu okamžite. Nepáčil sa mu jej roztrasený hlas.

„Ja... neviem...“ fňukala.

„Pšššt... Upokoj sa,“ nabádal ju a keď fikanie na chvíľku ustalo, spýtal sa jej: „Čo sa stalo?“

„Bolí to...“

Tambe sa vystrel ako struna. „Kde ťa to bolí?“ Snažil sa znieť pokojne, aby ju ešte viac nerozrušil.

„Ja neviem... Keď chodím, strašne ma pichá v bruchu. Prečo?“

Tambe rýchlo premietal, čo všetko by to mohlo znamenať. Ak nekrvácala, nemuselo to automaticky znamenať, že je niečo zle. Vo všeobecnosti sa vedelo, že deti vlkov sú čulejšie už oveľa skôr ako bežné ľudské. Pichanie v bruchu a iné nepríjemné pocity pri chôdzi, či inej činnosti, teda môže spôsobovať aj prípadná hyperaktivita toho drobca, ale tiež to nebolo definitívne. Premýšľal sotva pár sekúnd, keď sa opäť začal pýtať:

„Krvácala si?“

„Nie... nemyslím si... To by som cítila.“

„Počúvaj ma, Ruana. Teraz sa musíš sústrediť, dobre? Pokús sa upokojiť, rozumieš mi?“

„Nemôžem...“

Tú odpoveď aj tak čakal. „Teraz pôjdem po teba, kde si?“

„Som s Neemou v dome nášho otca.“

Tambe takmer zaúpel. Neznášal to miesto. Lenže teraz nebol čas na jeho osobné averzie k obyvateľom vlčieho pôvodu. Teraz musel pomôcť Ruane.

„Dobre, o chvíľku po teba prídem a spoločne pôjdeme do Barns.“

„Nie, nie do Barns. Mám doktora v Juneau, chcem ísť tam,“ nástojila.

„Sú Vianoce, aká je pravdepodobnosť, že bude ordinovať? V Barns na pohotovosti ti určite pomôžu. A je to bližšie.“

„Nie! Na pohotovosti je teraz Ravenov najlepší kamarát. Nechcem, aby to Raven alebo ktokoľvek iný zistil. Rozumieš?! Nechcem!“ vzlykla zúfalo.

„Dobre, dobre, ale čo ak tam nebude ten tvoj doktor? Čo potom?“ chytal sa ešte poslednej slamky.

„Ak tam nebude, bude tam jeho kolega. Vysvetľovali mi, že tam cez sviatky vždy aspoň jeden ostane – ak by nastali nejaké akútne prípady.“

Tambe si rezignovane povzdychol. Bolo mu jasné, že Ruanu do Barns nedostane, ani keby ju postrašil, že príde o dieťa. Bola tvrdohlavejšia ako mulica. A teraz ešte viac ako si pamätal.

„Dobre teda. Priprav sa, o desať minút som tam.“ Vo svojom hlase nedokázal potlačiť rezignáciu.

„Ponáhľaj sa,“ pípla, potom zložila.

No vidíš, ty idiot. Konečne máš dôvod sadnúť do toho prekliateho auta a ísť do Juneau! pomyslel si posmešne, keď vstával, aby si obliekol niečo slušnejšie ako roztrhané tepláky.

vvv

„Slečna Danielsová?“ ozvala sa sestrička stojaca medzi dverami do ambulancie obvodného lekára. Keď Suri zodvihla hlavu, postaršia žena s babičkovskými okuliarmi na nose a profesionálnym úsmevom na perách jej pokynula, aby išla za ňou. Srdce jej opäť bilo o niečo rýchlejšie.

„Prosím, posaďte sa,“ pokynul jej svetlovlasý lekár, tridsiatnik, s milým úsmevom na tvári. „Tak, čo vás trápi, slečna?“

Suri si potichu vzdychla. „V poslednom čase bývam často unavená, hoci spávam veľmi dobre. Nevenovala som tomu pozornosť, keďže teraz nedávno som prekonala chrípku, no potom som mala párkrát aj závraty. Proste sa mi zatočilo v hlave. Dnes som aj veľmi bledá,“ odrecitovala mu Suri svoje príznaky najlepšie ako vedela. Hoci každý z nich vedela priradiť aspoň k desiatim chorobám, teraz si na ne nevedela spomenúť. Strach jej zatemnil rozum, až sa obávala, že skolabuje.

„Hmm,“ zauvažoval lekár, „to sú rôzne príznaky, slečna. Vo vašej zdravotnej dokumentácii som našiel zmienku o otcovej chudokrvnosti. Obávam sa, že podľa príznakov môže ísť práve o anémiu.“

Suri okamžite skamenela. Nie, je to v poriadku. Ešte to nevieš stopercentne. „Žiadny z mojich súrodencov anémiu nemá, pán doktor.“

„To nie je nevyhnutné, takisto nie je nevyhnutné, že chudokrvnosť naozaj máte. To zistíme rýchlym krvným testom, čo poviete?“

Kým prikývla, dvakrát sa zhlboka nadýchnuc. Keď k nej pristúpila sestrička so škrtidlom v ruke a upokojujúcim úsmevom na perách, takmer sa neudržala a utiekla. Začala sa obávať, čo všetko by jej mohlo byť. Bolo to o to horšie, že priebeh takmer každej choroby poznala či už zo štúdií na vysokej alebo z vlastne lekárskej praxe. Cez desivé predstavy však opäť raz poďakovala Bohu za rozhodnutie vybrať si lekára tak ďaleko od miesta, kde bývala. Lekári síce mali niečo ako lekársky kódex, vďaka ktorému nerozprávali o svojich pacientoch, lenže sestričky také niečo nepoznali. Čo ak by sa niektorá preriekla, že tam bola? To by sa určite dozvedel aj Tambe a to nechcela. To posledné, po čom túžila, bolo nejako ho vystrašiť, kým nepozná skutočný dôvod svojich problémov.

„No vidíte, ani to nebolelo,“ prebudil ju odrazu z tranzu hlas sestričky. Ani si neuvedomila, že jej prepichla pokožku a do ampulky stieklo niekoľko mililitrov jej vlastnej krvi.

„Ďakujem, Nathalie. Mohli by ste tú ampulku zaniesť doktorovi Staffordovi? Teraz je v laboratóriu na druhom poschodí. Povedzte mu, že je to pre mňa. Nech zistí všetko, čo sa dá. Je to naliehavé,“ dodal a významne pozrel na Suri sediacu ako kôpku nešťastia pred jeho stolom.

Sestrička len rýchlo kývla hlavou, odchádzajúc z ordinácie. Suri si pevnejšie pritisla vatový vankúšik na maličkú krvavú bodku a zadívala sa na lekára, ktorý ju zvedavo sledoval.

„Aby ste tomu rozumeli, doktor Stafford je môj dlhoročný dobrý priateľ a kolega, ktorý pracuje v laboratóriu. Bežne trvajú výsledky testov krvi niekoľko hodín, zriedkakedy pol dňa, ale keďže je to pre mňa, je ochotný preskočiť poradie a výsledky budú do pol hodiny.“

„Ďakujem vám za to,“ pípla potichučky Suri.

„Nemáte absolútne za čo, slečna. Veď sú Vianoce, preboha živého! Nikto by sa nemal strachovať o svoj zdravotný stav dlhšie než je zdravé, všakže,“ prehodil odľahčeným tónom, za čo mu v duchu ďakovala. Bolo to lepšie než mŕtve ticho a jeho sústredený, ba až zamračený, výraz.

„Prezraďte mi – je takáto prekrásna mladá žena ešte voľná, alebo má priateľa?“ spýtal sa odrazu lekár, na jeho tvári úprimný záujem.

Suri sa po prvýkrát od vstupu do ordinácie usmiala. „Musím vás sklamať, doktor Patiffier, ale mám vážnu známosť.“

Doktor potichu buchol po doske stola. „Ach, mám ja to ale smolu!" zvolal smutne. „Každá krásna žena už priateľa má. Čo ja budem robiť?“ povzdychol si.

„Jedného dňa iste nájdete tú pravú,“ chichotala sa na ňom Suri.

„A kde je váš pán priateľ? Tuším, že na chodbe som nikoho iného sedieť nevidel,“ zauvažoval po chvíľke priateľského ticha.

Suri zacítila, ako jej po ušiach prebehla horúčosť. „Viete... nepovedala som mu, že sem idem.“

„Tomu nerozumiem. Mali ste na to nejaký vážny dôvod?“ zaujímal sa okamžite.

„Nechcela som, aby sa zbytočne o mňa bál. Má sklon preháňať pokiaľ ide o mňa.“

Doktorova tvár sa opäť vyjasnila. „Och, tomu plne rozumiem. Zamilovaní chlapi už raz takí bývajú. Na to si budete musieť zvyknúť, bude to už len horšie,“ radil jej.

Skôr, ako sa Suri stihla nad tým tvrdením zamyslieť, ozvalo sa odo dverí strohé odkašľanie. Na prahu už stála sestrička s papierom v rukách. Surine telo opäť stuhlo.

„Och, Nathalie, vy už ste tu. To bolo naozaj rýchle,“ šomral si pre seba doktor, keď si bral papier s výsledkami. Pozeral naň sotva päť minút, keď sa jeho tvár náhle rozjasnila, pery vyčarovali spokojný úsmev.

Pokojný pohľad uprel na Suri. „Mám pre vás dve správy, slečna Danielsová. Jednu dobrú a jednu zlú. Tou dobrou je, že netrpíte anémiou, ako sme sa obávali, vaše krvinky sú v úplnom poriadku. Tou zlou však je, že by ste asi mali začať šetriť.“

Suri sa zaradovala, že nie je chorá, no tomu druhému vôbec nerozumela. Nechápavosť sa zrejme odrážala aj na jej tvári, keďže doktor rýchlo dodal:

„Čaká vás prírastok do rodiny, slečna. Ste tehotná. Gratulujem.“