Kapitola 27.

Suri sedela bez pohnutia na stoličke, v tvári určite rovnako biela ako steny, ktoré ju obklopovali a každou sekundou akoby boli bližšie a bližšie. V hlave jej stále znela ozvena doktorových slov. Nemohla uveriť. Ona a tehotná? Dávno sa tej predstavy vzdala. Bolo to nemysliteľné, aby ona otehotnela. Je predsa lekárka a aj keby nebola, nikdy na zázraky neverila. Ani teraz nezačne.

„Slečna? Ste v poriadku?“ ozval sa odrazu starostlivý hlas lekára.

„Ja...“ začala, no na viac sa nezmohla. V hlave jej dookola zneli tie isté slová, akoby to bola kontrolka oznamujúca, že sa vám vybil mobil. Tehotná. Tehotná. Tehotná! Snažila sa to zastaviť, no nemohla. Neverila, no slová počula stále, akoby jej ich niekto kričal priamo do ucha.

„Nechcete pohár vody?“ pýtal sa ďalej lekár. Nepozerala mu do tváre, takže nevedela určiť, ako sa asi tak tvári, ale vedela si to predstaviť. Určite vyzerá rovnako ako ona, keď sa strachuje o svojho chorého pacienta.

„To musí byť omyl,“ prehlásila odrazu so železnou istotou, „ja predsa nemôžem mať deti.“

Keď otočila tvár, zistila, že lekár nechápavo krúti hlavou. „Keby ste ich mať nemohli, neboli by ste teraz tehotná. Poznám vašu zdravotnú dokumentáciu, takže viem, že ste takmer pred dvomi rokmi prišli o dieťa. Dlho potom ste sa liečili z vnútorných zranení, po ktorých doliečení vám oznámili, že deti možno mať nebudete. No tak, slečna Danielsová, ste lekárka rovnako ako ja. Obaja vieme, že ľudské telo je svojim spôsobom ten najúžasnejší zázrak na svete. Pred dvomi rokmi ste deti mať nemohli, no teraz ste tehotná,“ presviedčal ju pevným hlasom.

„Tridsať percent je príliš málo. A pred dvomi týždňami som mala menštruáciu,“ trvala si Suri tvrdohlavo na svojom.

Tak dlho túžila po dieťati, no keď stále neprichádzalo, vzdala sa tej predstavy. Nechcela uveriť, aby oň neprišla. Ak by prišla o ďalšieho drobca, o ďalší malý zázrak, ktorý má ochraňovať, neprežila by to. Nechcela opäť zlyhať. Nemohla by sa opäť pozerať na svoje prázdne lono v zrkadle. Potom by už so sebou vôbec nedokázala žiť.

„Ako som povedal, tridsať percent je predsa len dosť a čas je najlepší liečiteľ. A k menštruácii – občas sa stáva, že telo matky si nestihne uvedomiť zmenu a cyklus sa preruší až neskôr. To vám asi tiež nemusím pripomínať.“

„V obore gynekológie sa nevyznám,“ pípla Suri. Jej hlas znel akoby hovorila do hrnca.

Lekár sa zasmial. „To nie je podstatné. Keď ste sem prišli, príznaky, ktoré ste mi popísali, mohli naozaj byť predzvesťou veľmi veľa ochorení. Ani ja som nepomyslel na tehotenstvo, ale vualá – pod srdcom vám rastie malé stvorenie. Neodmietajte ho,“ dodal takmer nežne.

„Ja...“ opäť sa zakoktala, po čom nasledoval unavený povzdych.

„Tak to skúsme inak. Beriete antikoncepciu? Alebo sa chránite inak? Alebo sa o ochranu postaral váš partner?“ skúsil ešte posledný pokus.

Suri pokrútila hlavou. „Antikoncepciu nemôžem užívať, pretože mi vždy klesá a stúpa hladina hormónov. Inú antikoncepciu nepoužívam a Tambe...“ Nedokončila.

Odrazu ju prepadla pravdivosť vlastných slov. Ona antikoncepciu neužíva a nenapadlo jej chrániť sa inak, keďže neverila, že ešte vôbec môže otehotnieť. Keď prišiel Tambe, tiež jej to nenapadlo. Nestarala sa o ochranu pred počatím, veď ani nevedela, že skončí v jeho posteli. Tambe to predsa tiež neplánoval. Veď vtedy, keď sa milovali po prvýkrát, sa naňho doslova vrhla. Neskôr z jej slov vedel a pochopil, že deti mať nemôže, takže ochranu nepoužil.

Odrazu jej hlavou blysli jej vlastné slová, ktoré ako lekárka povedala svojej dobrej priateľke a kolegyni, keď k nej prišla s podobným problémom, aký má teraz sama.

„Ale no tak, April. Vieš, ako sa volajú ľudí, ktorí občas zabudnú na antikoncepciu?“

„Nie, to naozaj netuším...“

„Predsa rodičia!“

Suri rýchlo potriasla hlavou, aby zahnala starú spomienku. „Ja som... tehotná,“ pripustila nakoniec s vypleštenými očami.

Ruky mala odrazu založené na plochom bruchu. Po mnohých mesiacoch si opäť trúfla zaspomínať na tie časy, keď mala brucho veľké ako najmenej polovicu rozlohy Spojených štátov amerických. Budem aj teraz rovnako guľatá? prehodnocovala v duchu. Sama pre seba sa usmiala, keď si to predstavila.

„Aleluja!“ zvolal lekár, prerušiac tak Surine predstavy a dohady.

Hneď pocítila, ako sa jej po ušiach šíri to zvláštne teplo, ktoré z duše neznáša. „Prepáčte, ja som len...“ No jej slová zastavil zodvihnutím ruky.

„Chápem to. Mal som už niekoľko prípadov podobných tomu vášmu. Keď lekári začnú šance na nové tehotenstvo preratúvať na percentá, neverí už v takú možnosť takmer nikto. Prvá reakcia je potom väčšinou smiech, nechápavosť, po prípade ešte agresia.“

Suri sa začervenala ešte viac, až bola nútená skloniť hlavu. „Ospravedlňujem sa za to,“ pípla napokon.

Doktor sa zasmial. „Nemáte sa za čo. Teraz by ste ale mali ísť domov a podeliť sa o túto úžasnú správu so svojím priateľom. A potom navštíviť gynekológa, aby vás vyšetril a ubezpečil, že je všetko v poriadku.“

Suri súhlasne kývla hlavou, vstávajúc zo stoličky. Ruky sa jej nadšením triasli. „Hneď vyrazím, je to dosť ďaleko.“

Lekár sa odrazu zamyslel, akoby mu niečo napadlo. „Prepáčte za otázku, ale odkiaľ ste?“

Síce ju otázka zarazila, no aj tak odpovedala: „Pochádzam z Tennessee, ale teraz bývam vo Wolves. Prečo vás to zaujíma?“

Prekvapene sa zachmúril. „Bude príliš indiskrétne ak sa spýtam, či je otec vášho dieťatka vlk?“

Zachmúrila sa a len ťažko skrývala vnútorný nepokoj. „Je to indiskrétne, ale odpoviem vám aj tak – áno, jeho otec je vlk,“ prehlásila hrdo, rukou zvierajúc látku trička na bruchu.

„Prepáčte, je to zvláštna otázka, ale chcem sa len uistiť, že vás pošlem k správnemu gynekológovi. Keďže je otec toho malého vlk, bude najlepšie, ak pôjdete k doktorovi Goodingovi. Je to skvelý odborník a o existencii vlkov vie snáď všetko. Vyhnete sa tak zbytočným otázkam a nedaj bože vyšetreniam, či pokusom.“ Pri poslednom slove znel jeho hlas doslova zhnusene.

„Ja...“ chcela poďakovať, no vtom ju prerušilo zvonenie jej mobilu. Ani nemusela pozrieť na displey, aby vedela, že je to Patrick. Očividne je už na letisku a čaká na ňu.

„Utekajte. Vášmu priateľovi očividne chýbate. A ešte raz gratulujem,“ dodal s úsmevom. Suri mu len kývla, vybehnúc na chodbu, aby mohla prijať hovor skôr, ako ten príšerný zvonivý zvuk prebudí polovicu mesta.

O necelých štyridsať minút neskôr už vchádzala do letiskovej haly. Ani sa nepozrela okolo seba, odrazu zamierila ku kaviarni, nad ktorou svietil modrý nápis Air’s. Suri si pomyslela, že názov nemohol byť ani okázalejší, no splnil svoj účel – kaviareň s okrúhlymi, kovovými stolmi bola plná k prasknutiu a mladá servírka s jazykom takmer na brade, mala čo robiť, aby všetkých obslúžila. Z posledného stola pri dverách na ňu mával nadšený Patrick. Nemohla si ho nevšimnúť, keď kaviareň bola celá presklená.

S povzdychom sa k nemu vybrala a skôr, než stihla pozdraviť alebo urobiť čokoľvek iné, zavesil sa jej dotyčný okolo krku, vrúcne ju bozkávajúc na líce. Chvíľku ostala šokovaná, no rýchlo mu objatie opätovala, aby ho nebodaj neurazila. To ani v najmenšom nemala v úmysle.

„Aký som rád, že ťa konečne vidím,“ zvolal nadšene, ťahajúc ju k malému stolu, na ktorom už stáli dve biele kávy.

„Ty si nám objednal kávu?“ uisťovala sa Suri, keď sa posadila.

Oproti nej doslova podskakoval vysmiaty Patrick. V duchu sa samej seba pýtala, či si ho náhodou nepomýlila s niekým, kto vyzerá úplne identicky. Veď jej nevlastný brat nikdy, a za žiadnych okolností, nebol prehnane veselý. Možno vyhral v lotérii, hádala Suri v duchu. No jej skeptická myšlienka ju aj tak nepresvedčila. Poza chrbát ho volali Mrzút, pretože od svojich pätnástich bol prehnane rezervovaný. A určite by sa to nezmenilo v priebehu niekoľkých dní.

„Samozrejme. Ak si dobre spomínam, máš rada bielu kávu bez cukru. Tak máš bielu kávu bez cukru,“ dodal, prerušiac tak jej ‘konšpiračné teórie‘.

Hej, to bolo predtým, lenže teraz nebudem riskovať už naozaj nič. A už vôbec nie pitie kávy. „To áno, ale teraz mám chuť skôr na... ovocný čaj,“ zaklamala rýchlo, hoci by si voňavú kávu rozhodne dala. Možno by sa po nej aspoň trochu upokojila – ako aj predtým.

„Suri? Si v poriadku?“ ozval sa odrazu ustarane.

Zamračila sa naňho. „Som v úplnom poriadku, no nemáš náhodou horúčku ty? Alebo si podchladený?“

„Prečo si to myslíš?“ ohradil sa urazene.

Suri mu, ani nevediac ako, položila ruky na tie jeho, spočívajúce na stole. „Kedy naposledy si sa úprimne zaujímal o svoje okolie?“

„Ha-ha, naozaj vtipné,“ prehodil sarkasticky, no neprestal sa vyškierať.

Tiež sa naňho usmiala, no odrazu ju prepadol zvláštny pocit. Niečo podobné cítila v miestnosti plnej ľudí, o ktorých vie, že sledujú každý jej krok. Lenže teraz nebola v sále plnej ľudí, ktorí by na ňu pozerali. Nemohla si pomôcť. Nenápadne sa otočila, či niekto nestojí za ňou, no nikoho nezbadala. Aspoň nikoho známeho. Sama pre seba si pokrčila plecami a opäť sa sústredila na príliš čulého Patricka.

„Porozprávaj mi o tej tvojej priateľke,“ vyzvala ho po dlhšom tichu. Sčasti sa pýtala preto, lebo bola zvedavá, no z väčšej preto, aby zabudla na neodbytný pocit, že sa jej niečí pohľad vpaľuje do chrbta.

Patrick sa pohniezdil na stoličke. Na tvári sa mu zjavil výraz totálneho vytrženia. „Vieš, Rachel... Hej, moja asistentka. Ona je úžasná...“

vvv

Asi päť hodín neskôr už Suri sedela za volantom svojho auta neďaleko od Wolves. Stále sa v duchu bavila Patrickovým príliš omámeným výrazom a nadšením v hlase. Nikdy by si nebola predstavila, že skončí práve s Rachel. Jeho asistentku poznala síce iba z jeho rozprávania, no podľa jeho opisu ju skôr odhadovala na prísnu starú ropuchu okolo šesťdesiatky. No z jej predstavy sa nakoniec vykľula asi dvadsať päť ročná ryšavka so sklonmi prehnanej starostlivosti o svojho šéfa. Ale kto mohol tušiť, že sa doňho na prvý pohľad zamilovala? Predsa nikto. Lenže nikto ani nepredpokladal, že Patrick k nej prechovával rovnaké city, len bol príliš zbabelý a zaujatý práve Surinou osobou. Keby sa nestretol s Tambeom, nikdy by neskončil s Rachel.

Pri spomienke na Tambea si dlaňou mimovoľne prešla po bruchu, ako dnes už mnohokrát. Pokým bola s Patrickom, nemala čas uvažovať o tom, čo bude, no teraz, keď bola sama, uvažovala až príliš. Nad všetky emócie nadšenia a radosti však vzrástol práve strach. Bála sa, ako na to zareaguje Tambe. Panebože, veď dieťa neplánovali, ani sa o tom nikdy nerozprávali. Hoci ho milovala, nebola si vôbec istá jeho citmi voči svojej osobe. A čo potom dieťa? Obávala sa, žeby ho mohol odmietnuť a to by neprežila.

No tak, nebuď zbabelec. Tambe je predsa čestný muž. Neposlal by ťa preč len preto, lebo pod srdcom nosíš jeho dieťa, upokojovala sa v duchu.

Jej úvahy však náhle prerušil zvláštny zvuk, ktorý vychádzal z domu, pred ktorým práve parkovala. Pripomínalo jej to rozbíjanie skla. Rýchlo vybehla z auta. Prekvapili ju dokorán otvorené vstupné dvere a svetlá rozsvietené v každej miestnosti. Bolo to viac ako zvláštne a hlavne preto, že nikde nevidela Seliga, ktorý tu ráno určite bol a s ním aj jeho milovaná Layla. Lenže teraz bol dom úplne prázdny.

„Tambe?“ opýtala sa, keď ho našla stáť uprostred obývačky, obklopeného sklom z rozbitej lampy. Pri pohľade na ostré črepiny pocítila prichádzajúce problémy a vo vzduchu visiacu hádku.

Keď sa k nej zvrtol, v očiach mal chlad väčší ako mráz na Antarktíde. Mimovoľne sa zachvela. „Užila si si s Patrickom?“ Jeho meno vypľul akoby to bola tá najohavnejšia nadávka.

Surine telo hneď stuhlo, srdce vynechalo dva údery. On to vie. „Ty... ty si tam... b-bol?“ koktala, úplne vyvedená z konceptu.

Tambe si ju zhnusene prezeral od hlavy po päty. „Mal som tú česť na vlastné oči vidieť, že som ti nestačil. To som bol až taký mizerný milenec, že si išla hľadať útechu k nemu do postele? Alebo vieš čo? Nič nehovor, aj tak by si mi klamala.“

„N-nie... to nie je tak...“ snažila sa mu povedať, no on ju zastavil zodvihnutím ruky.

„Obvinila si ma, že ti neverím. Možno som nemal, možno by ma toto všetko tak neprekvapilo,“ prehlásil, šúchajúc si spotené čelo.

„Tambe, prosím. Musím ti niečo povedať,“ snažila sa ho presvedčiť.

„Jasné, môžeš odísť k nemu. Pokojne ťa pobalím. Dofrasa, je mi jedno, čo urobíš, už ťa nechcem vidieť!“ vybuchol opäť, až mu oči nenávistne zablikali.

Po prvýkrát odvtedy, čo ho spoznala, v ňom videla skutočnú hrozbu. Prvýkrát v ňom zbadala vlka, nie človeka. Mala nutkanie ustúpiť krok od neho, no vydržala. Musí ho upokojiť a všetko mu vysvetliť. Chce mu predsa povedať, že ho ľúbi viac ako čokoľvek iné na svete a pod srdcom nocí ich dieťa. Zázrak, ktorý sa zrodil z ich lásky. Nesmie mu dať viac dôvodov, aby o nej pochyboval.

„Nie, ja nechcem odísť! Nechaj ma to vysvetliť. Prosím,“ úpenlivo prosila. Pripadala si, že viac sa už ponížiť nemôže. Ale vlastná pýcha jej teraz pripadala najmenej podstatná.

„Nemienim počúvať ani jednu z tvojich lží, už nikdy. Zbaľ si veci a odíď. Je mi jedno kam pôjdeš, len naveky zmizni z môjho života a neopovažuj sa mi opäť pliesť do cesty! Ak ťa ešte niekedy stretnem, zabijem ťa,“ prehlásil tak pokojne, až sa jej zježili chĺpky na krku.

Keď sa otočil, že odíde, schytila ho za ruku. Striasol ju, akoby bola špina. „Viac sa ma nedotýkaj, už nikdy.“

„Nič nechápeš!“ vzlykla Suri, oči vyvalené šokom a nesmiernou bolesťou.

Zhnusene na ňu pozrel. „Ale chápem, vždy som to chápal. Nech mi na niekom akokoľvek záležalo, nakoniec mi vrazil nôž do chrbta, opustil ma. Celé tie týždne som sám sebe nahováral, že si iná, že ti na mne záleží. Opäť som sa mýlil,“ odfrkol si. „Ale vieš čo je dobré? Zistil som to ešte predtým, ako som ťa stihol požiadať o ruku,“ vybafol neľútostne a niečo jej hodil k nohám. Ten predmet sa dvakrát odrazil, až napokon cinkol o rozbité sklo. Nemala odvahu pozrieť sa, čo to bolo.

Tambe sa otočil na odchod. „Keď sa o dve hodiny vrátim, nechcem ťa nájsť vo svojom dome, ani so svojom živote. Ak tu budeš, zavolám na teba políciu.“

V Suri hrklo, no nedokázala ho už viac zastaviť. Pripadala si ako v tranze. Nič necítila, takmer ani nevidela. Hoci vedela, čo sa stalo, akoby jej myseľ nechápala a nechcela pochopiť. Strnulo pozrela na predmet, ktorý jej hodil k nohám. S hrôzou zistila, že to bol zásnubný prsteň s ametystovým očkom v tvare srdca. On ju chcel naozaj požiadať o ruku...

Pozbierala posledné zvyšky síl, aby svoju bezútešnú telesnú schránku prinútila k pohybu. Vedela, že by si nedokázala zbaliť všetky svoje veci, tak sa snažila zobrať len to najnutnejšie. Toaletné potreby, pár tričiek, nohavice, svetre, nejakú bielizeň. Jedinú vec, ktorú si zobrala a nebola jej, bola kniha, ktorú s Tambeom často čítali. Boli to staré grécke mýty a báje. Rozhodla sa, že ich bude čítať aj ich dieťatku. Nebude poznať otca, nikdy ho neuvidí, ale ona mu ho vykreslí tak, ako ho poznala. Pri tej myšlienke zacítila tupý tlak tam, kde mávala srdce.

S malou taškou v ruke sa strnulo posadila do auta. Trvalo jej sotva pár sekúnd kým prišla na to, kam pôjde. Vedela, že keby išla k Lunne alebo priamo domov, len by všetko zhoršila. A aj napriek tomu, že ju Tambe teraz nenávidí, chcela mu byť nablízku. Hoci aj tak, aby o nej nič nevedel.

Čas ani cestu plynúcu za oknami nevnímala. Keď začalo snežiť, len zapla stierače, aby niečo videla. Nestarala sa síce o to, čo sa deje okolo, no nechcela zomrieť. Teraz žije dva životy, nielen svoj. Už to nie je len o nej, nemôže byť sebecká. Kým bude dýchať, bude dýchať aj maličké stvorenie v jej vnútri.

Ani nevedela ako, odrazu parkovala pred maličkým domčekom učupeným medzi stromami. Z komína sa dymilo, čo jej potvrdilo, že je jej novoobjavená kamarátka doma. Schmatla tašku zo sedadla spolujazdca, vystúpila z auta. Zvuk vŕzgajúce snehu, ktorý by inokedy pokladala za najkrajšiu symfóniu, teraz vnímala ako pohrebný pochod.

Potichu zaklopala. Dvere sa takmer okamžite otvorili, akoby Ruana stála hneď za nimi a čakala, kým sa to prekliate klopanie predsa len ozve.

„Panebože, Suri! Stalo sa niečo? Zomrel niekto?“ sypala vyplašená Ruana otázky.

Bez jediného slova sa jej Suri vrhla okolo krku, akoby bola len handrová bábika bez vlastnej vôle. Z posledných síl ju objala a... potom sa konečne rozplakala. Zúfalé vzlyky sa odrážali a so žalostnou ozvenou sa k nej vracali.