Kapitola 27.

Dylan ešte stále nemal tušenia, prečo toto všetko robí. Sedel za volantom svojho starého auta a mieril do mesta, kde by sa mal stretnúť so svojou niekdajšou láskou. Tashou. Bolo divné na ňu myslieť inak ako na Nadyne, ale ako sama povedala, to meno patrilo jej minulosti. Už viac nebola tým dievčaťom. Teraz bola zasnúbenou ženou, ktorá sa mala čoskoro vydávať. Preto nechápal, prečo ho poprosila o stretnutie. Nevedel si predstaviť dôvod, kvôli ktorému by ho volala do mesta. Lenže bola neodbytná. A nakoniec to zahrala na jeho citlivejšiu strunu, keď mu pripomenula jeho vlastný sľub. Hej, jasné, mal v pláne sa s ňou z času na čas stretnúť, posedieť si pri kávičke a porozprávať sa o živote. Akoby boli starí priatelia. Len mal pocit, že nebol pripravený urobiť to takto skoro. Hoci od ich poslednej konfrontácie ubehlo niekoľko mesiacov.

Napriek svojich pochybnostiam Andie zveril do opatery jej starých rodičov – ktorí sa pomaly ale isto začínali sťažovať, že nemôžu vidieť vlastnú vnučku. Zamaskoval svoje bočné, mierne zajačie úmysly sladkými rečičkami a s prvým možným okamihom vyrazil na cestu. Len dúfal, že to nebude ľutovať.

Nájsť voľné miesto na preplnenom parkovisku pred nákupným centrom bolo takmer nemožné. Nakoniec musel byť veľmi drzý, aby sa niekam dostal. S ponurou náladou sa prepletal v dave a hľadal kaviareň, v ktorej by ho už mala čakať Nadyne. Teda, vlastne Tasha. V duchu sa sám sebe vysmial. Bez ohľadu na to, čo hovorí, to preňho vždy bude jeho malá Nadyne. Hoci to bolo mätúce, jeho srdce poznalo rozdiel. A každý deň ho naplno preciťovalo.

„Ideš neskoro,“ ozval sa vedľa neho hlas, až takmer nadskočil od ľaku.

Zastal a obzrel sa cez rameno. A tam, vedľa neho, v oddelenej časti chodby, ktorá predstavovala časť kaviarne, sedela v kresle tá, s ktorou sa mal stretnúť. V duchu musel uznať, že niečo na jej novom vzhľade mu imponovalo. Nie sexuálne, ale nebol taký idiot, aby neuznal, že sa pozerá na veľmi krásnu ženu. Lenže okrem priateľského záujmu už neostalo nič, čo by sa čo i len vzdialene podobalo vášni, ktorú zdieľali kedysi. Pri tom uvedomení si úľavne povzdychol. Občas si myslel, že si to všetko len vymyslel.

Obišiel kvetináč s napodobeninou nejakej exotickej rastliny a posadil sa do nízkeho kresla oproti nej. Vlasy mala trošku dlhšie ako naposledy, ale stále príliš krátke na to, aby boli považované za čokoľvek iné ako strapaté hniezdo. Ale kto bol on, aby to súdil?

„Prepáč, bolo takmer umenie nájsť niekde voľné parkovacie miesto.“

Tasha sa zasmiala. „Hej, dnes je to tu divoké. To vieš, začiatok výpredajov pred maturitnými plesmi.“

Dylan sa pristihol pri tom, že napriek svojej nevedomosti sa cíti zvláštne uvoľnený. „Hoci by som rád s tebou klebetil, som si istý, že si ma sem nepozvala len kvôli tomu.“

„Nie, to nie. Ale prečo si najskôr niečo neobjednáme? Pravdepodobne budeš potrebovať cukor.“

Už-už sa chcel spýtať, prečo by ho mal potrebovať, ale v poslednej sekunde si zahryzol do jazyka. Možno chcela len získať nejaký čas a to, čo mu chcela povedať, pre ňu bolo ťažké vysloviť. Nakoniec to nemuselo byť naozaj hrozné. Ktovie, či si len nechcela zaspomínať... No hneď však tú myšlienku zavrhol. Nikdy nebola typ osoby, ktorá by si zakladala na sentimentalite.

Po love na čašníka a objednaní si kávy a koláča stále zotrvávali v tichosti. Tasha vyzerala, akoby nevedela, čo s očami. Pozerala sa okolo seba a občas vyzerala, akoby niekoho hľadala. Ale skôr, ako sa jej na to stihol spýtať, opäť sa zdalo, akoby len bola zvedavá na okoloidúcich.

„Povieš mi, čo sa deje, alebo musím hádať?“

Tasha si povzdychla a ruky si zložila do lona. „Neviem, ako ti to povedať.“

„Ale no tak, určite to nebude také hrozné.“

„Neviem, či si to budeš myslieť aj potom, čo ti to poviem.“

Dylan sa natiahol a stisol jej ruku. „Máš snáď pochybnosti pred svadbou?“

„Ver mi, keby to bolo také jednoduché, bola by som v podstate šťastná.“ Tasha si povzdychla a na chvíľu sa zadívala kamsi do neznáma, akoby premýšľala, ako formulovať to, čo chce povedať. Bez ohľadu na to, čo predtým Dylan povedal a ako nonšalantne sa snažil správať, vnútro mu zvieral strach. S touto ženou už nemal nič spoločné – teda, okrem minulosti a súčasného priateľstva -, ale ak by mala nejaký problém, zasiahlo by ho to bez ohľadu na to, ako veľmi by sa snažil o opak.

„Ide o tvoju ženu.“

Dylan sa naprial a chvíľu sa presviedčal, že len zle počul. „Čo je s ňou? Veď si ju ani nestretla.“

„Nezáleží na tom, či som ju niekedy stretla alebo nie, záleží na tom, že ty s ňou žiješ a miluješ ju. A okrem toho vznikla z mojej DNA, takže sa za ňu zvráteným spôsobom cítim zodpovedná.“

„No, je to divné, nie je to tak, akoby bola tvoja dcéra,“ skonštatoval Dylan, ale vnútorne horel nedočkavosťou, aby sa dozvedel, čo mu chce povedať. V duchu sa modlil, aby to nebolo nič hrozné. Lenže koho sa snažil oklamať? Tasha vyzerala ako dve minúty pred infarktom a to určite neznamenalo, že mu chcela oznámiť niečo pekné alebo radostné. Skôr naopak.

„Žarty bokom. Vieš, ako som ti naposledy hovorila o tajomstvá v stredisku, kde som sa zúčastnila toho všetkého?“

Dylan opatrne prikývol. „Spomínala si, že ak mlčíš, nechávajú ťa žiť tvoj život.“

Aj Tasha prikývla, no oveľa roztrasenejšie. „To je pravda. A ako iste tušíš, na výskume sa podieľalo nesmierne veľa ľudí. Nielen tí, čo darovali DNA a už nikdy sa na to miesto nevrátili a ani sa nezaujímajú o to, čo sa tam vlastne dialo. Teraz hovorím aj o vedcoch, ktorý tej práci zasvätili svoje životy a urobili by čokoľvek, aby sa dopracovali k výsledkom, ktoré ešte nikto nikdy nedosiahol.“

„Hovorí sa tomu ctižiadostivosť. Ale to si mi asi nechcela povedať,“ povedal netrpezlivo.

„Nie, nechcela,“ prisvedčila s povzdychom. „Pointa tohto rozhovoru je oveľa... horšia. Keďže som sama darovala DNA, musela som podpísať zmluvu. Sľub mlčanlivosti a to všetko spoločne s malým dodatkom, ktorý hovorí, že ak by títo vedci potrebovali ďalšiu vzorku, ochotne im ju dám. Pretože to je moja jediná povinnosť.“

„A ty si to podpísala?“

Zatvárali sa previnilo, no vzápätí zatvrdila svoju tvár, akoby mu dávala najavo, že nemá právo ju súdiť. A bola to pravda. Nemal to právo. Už nie. „Nemala som, takpovediac, na výber. Dostala som za to peniaze a navyše každý z nás vedel, že ide o jednorazovú záležitosť.“

„Tak prečo mi o tom teda rozprávaš?“

„Pretože ma pred pár dňami kontaktovali. Požadovali ďalšiu vzorku mojej DNA. Chcela som odmietnuť, ale bohužiaľ, majú v rukách zmluvu. Nemôžem s niečím takým ísť na súd, aby sa domáhali svojich práv, ale ver mi, majú iné spôsoby, ako ťa prinútiť poslúchať.“

Dylan na chvíľu stuhol, neschopný pochopiť, čo sa mu to snaží povedať. „Čo to znamená pre mňa?“

„Pozri, ja netuším, či je na tom niečo pravdy, ale ak chcú od teda niečo takéto, znamená to, že chcú vytvoriť ďalší klon. Jedna moja priateľka mi to potvrdila. Pracuje vo výskume. Nemohla mi pre zradiť nič konkrétne, ale pochopila som toľko, že čoskoro po zemi bude behať ďalšia moja napodobenina. Teda, ak sa už tak nestalo.“

„Vieš o tom niečo bližšie?“

Tasha bezradne pokrútila hlavou. „Nie, viac mi nepovedala. V stredisku sa deje niečo veľké. Akoby niekoho alebo niečo hľadali. Prečo vytvárajú ďalší môj klon, to netuším. Ale tvoja žena by mohla byť v nebezpečenstve. Preto som si myslela, že by si to chcel vedieť.“

Dylan zamrzol na mieste, no tentoraz sa ani nesnažil nejako to zamaskovať. Len tam sedel a pozeral niekde do steny nad jej hlavou. Okrajovo vnímal, akoby mu niečo ešte hovorila, ale nedokázal pochopiť význam slov. Jediné, čo mu jeho myseľ predostierala, bola spomienka na ten prvý telefonát od nej. Ako zvláštne znela, akoby si nebola istá, čo a kedy má povedať. Ako znel jej hlas. Neisto. Ľadovo. Vzdialene. Akoby ju už viac nepoznal. A potom to vyznanie lásky... lásky, ktorá v jej hlase neznela. Takže to nebola paranoja. S tým uvedomením ho zaplavil príliv hnevu. Mal chuť rozbehnúť sa do sveta a nájsť svoju Nadyne, aby ju mohol zamknúť v ich spálni a najmenej mesiac ju odtiaľ nepustiť. Zabránilo mu v tom len pomyslenie na fakt, že celý svoj krátky život bola v podstate väzňom toho prekliateho čipu. Ba čo ešte horšie, bola jeho otrokom.

Zodvihol hlavu. „Ospravedlň ma na chvíľu.“ Aj jemu samotnému jeho hlas znel priškrtene a cudzo, ale nehodlal sa tým teraz zaoberať. Mal dôležitejšie poslanie.

Postavil sa a zamieril k najbližšej lavičke. Posadil sa tam a vybral z vrecka mobil. Bez zaváhania vytočil číslo svojej manželky a čakal, kým to zodvihne. Po dvoch zvoneniach sa tak stalo.

„Zlatko, to ti už chýbam? Veď som ti mala zavolať až večer.“

Opäť tá cudzosť v jej hlase. Tá inakosť. Nie, toto nebola jeho Nadya. „Kto si a kde je moja žena?“

Na druhej strane sa neozvalo nič. Žiadny smiech a pokus o vyvrátenie jeho tvrdenia. Len šuchot a tiché pukanie, akoby na druhej strane fúkalo. Už si myslel, že sa odpovede nedočká, keď mu do ucha zaznel hrubý smiech. Mužský.

„Šach mat, vážený pane. Vaša manželka je v našej opatere a zatiaľ neexistuje nič, čo by ste mohli urobiť, aby ste to zmenili.“ S tým sa spojenie prerušilo a on ostal sám so svojou bolesťou a zúrivosťou.

***

Nadyne vedela, že sa niečo deje. Muselo sa, pretože dovtedy tichá cela, ktorú obývala s Irene, sa naplnila rôznymi ľuďmi, ktorí ju začali strážiť. Pre nič iné tam byť nemohli. Ostražito pozorovali každý tieň, pri každom zvuku sa strhávali a ak sa náhodou otvorili dvere, vrhli sa k nim a návštevníka najskôr spútali a až potom sa začali pýtať, kto to je a čo chce. Takmer vždy to však bol ich nadriadený. Alebo aspoň tak vyzeral. Chlapík, ktorý ju uniesol akoby tam mal všetko pod palcom. A aj tak takmer vždy vyzeral, akoby sa niekoho pýtal na potvrdenie. O povolenie urobiť to, čo chcel. Čo bolo viac ako divné, ale pravdepodobne si to predstavovala.

Väčšinu času len tak bezmocne ležala na zemi. Nebolo nič, čo by mohla urobiť a zdalo sa, že ani Irene nemá čo povedať. A ona tam bola omnoho dlhšie, než Nadyne vôbec vedela. Takže jediné, čo mohla robiť, bolo snažiť sa zaspať a dúfať, že ju Andrew kontaktuje. Lenže pozoruhodne, aj napriek svojej nesmiernej únave, sa nedokázala preniesť do ríše snov. Alebo proste odpadnúť únavou a na chvíľu uniknúť tej nočnej more.

„Zdá sa, že tvoj manželíček je predsa len múdrejší, než sa na prvý pohľad zdá.“

Mužský hlas ju prinútil zodvihnúť hlavu. Alebo ju skôr otočiť tak, aby sa pozerala na svojho únoscu bez toho, aby musela kvôli nemu vstávať. „Akýkoľvek kus nábytku je desaťkrát bystrejší než ty, takže ma to neprekvapuje.“

Zacmukal na ňu. „No nie si ty malé, odvážne stvorenie?“

„Čo chceš?“ vypľula naňho. Bože, keby pohľad mohol zabíjať, už dávno by sa odtiaľto dostala. Takto si svoju zlosť kumulovala v sebe. To jediné ju držalo pri zdravom rozume. Čo bolo takmer ironické, keďže sa nikdy nepovažovala za násilného človeka.

„Rozmýšľam, čo s tebou urobím. Tvoj drahý nám pokazil zábavu, takže by si nám ju mala poskytnúť ty.“

Nadyne ho zmrazila pohľadom, hoci vnútorne mrzla strachom. „Som väzeň, nie klaun na tvoje pobavenie.“

„Vieš, ten tvoj malý červ tak trochu odhalil naše plány a ak nechceš, aby sa mu niečo stalo, mala by si byť ku mne milá.“ Hodil po nej takým chlipným pohľadom, že nebolo pochýb o tom, ako svoje slová myslel. Čo od nej očakáva. Len pri tom pomyslení sa jej zodvihol žalúdok. Po prvý raz ďakovala za to, že ich v podstate ničím nekŕmia.

„Radšej by som si odhryzla vlastnú ruku, než aby som sa ťa dotkla.“

Pozdvihol na ňu obočie a bolo jasné, že ju neberie vážne. „Ale no tak, nebuď taká nedotklivá.“

Kým stihla akokoľvek reagovať, sklonil sa k nej a snažil sa ju pobozkať. Žalúdok jej zaprotestoval ešte hlasnejšie. Rukami hýbať nemohla, aby ho odtisla. Vykopla nohami, ale pohotovo ich zachytil svojimi stehnami. Bola ako v pasci a predsa bola jediná vec, ktorú urobiť mohla. Naoko sa poddala jeho zovretiu, za čo ju odmenil tichým zastenaním. V duchu samu seba upokojovala, aby to vydržala len pár sekúnd. Nechala ho, nech si myslí, že sa vzdala. Pevnejšie sa prisal k jej ústam. A keď spustil svoju ostražitosť, čo najsilnejšie medzi zubami stlačila jeho spodnú peru.

Zavyl od bolesti a odtrhol sa od nej. Jeho váha sa z nej zvalila. Sedel nad ňou a tváril sa ako boh pomsty. Bolo by to však oveľa efektívnejšie, keby si ruku nepritískal ku krvácajúcej pere.

„Ty malá fľandra! Pohrýzla si ma!“

No skôr, ako sa mu stihla vysmiať, pristála jej na sánke tvrdá rana, ktorá ju poslala do ríše temnoty. Tak dlho čakala na ten moment. No keď prišiel, nebola pripravená. A rozhodne to nemalo byť takou bolestivou cestou...

Keď otvorila oči, ocitla sa na tom istom mieste, kde bola predtým, len s tým rozdielom, že teraz tu bola sama. Teda, ak nepočítala postavu, ktorá sa pozerala von malým oknom. Chvatne sa pozbierala na nohy. Mala prekvapivo veľa sily, ale čo mohla čakať od snového sveta. Nič tam nebolo skutočné. Dokonca ju nič nebolelo, ako predtým. Žiadne podliatiny na zviazaných zápästiach, či boľavá sánka. Nič, len mizivá sloboda. Ktorá však nebude trvať dlho.

„Zistil si niečo?“

Andrew sa neotočil, len pokračoval v zízaní von oknom. „Po prvý raz by som si prial, aby som mohol odpovedať záporne.“

„To by som asi nemala chcieť poznať odpoveď.“

Keď sa k nej konečne otočil, jeho tvár vyzerala, akoby práve videl mŕtvolu. Preľakla sa, no navonok nedala nič znať.

„Pred pár dňami ma kontaktoval sám Paul Smith, aby ma požiadal o pomoc. Tvrdil, že jeho priateľka, istá Irene, zmizla a namiesto nej sedí v jej labáku nevábna náhrada. Súhlasil som, nemal som dôvod povedať niečo iné. Keby som vedel, kde ma to dovedie, bol by som odmietol.“

„Čo si zistil?“

Andrew sa otriasol. „Zistil som, že v stredisku existuje tajná organizácia, ktorú volajú Victus. Pôvodne som si myslel, že sa len niektorí vedci nudili a pomenovali si vlastné kancelárie, ale bohužiaľ som sa mýlil. Táto malá organizácia má za úlohu jediné – kradnúť výskumy, aby mohli vytvárať vlastné klony nezávisle na vybavení strediska. Klony, ktoré by boli ovládané a kontrolované jediným človekom.“

Nadyne sa prudko nadýchla. „Moderné otroctvo.“

„Dalo by sa to tak nazvať,“ prisvedčil Andrew znechutene. „Keby to nesiahalo ešte ďalej. Táto organizácia sa tiež venuje niečomu viac... utajenejšiemu. Vyvíja druh zbrane, ktorá by mala vyhladiť pôvodné obyvateľstvo. A teraz nehovorí o niekoľkých desiatkach ľudí, ale miliardách. Dokonca majú aj plán na znovu osídlenie zeme.“

„Klonmi?“

„Presne tak, klonmi. Umelými ľudskými bytosťami bez vlastnej vôle, ktoré sú ovládané jediným bábkarom.“

Po chrbte jej prebehol mráz. „Mám chcieť vedieť, kto je za tým?“

„Myslím, že obaja poznáme muža, ktorý je za toto šialenstvo zodpovedný.“ Adrew znel akoby niekto zomrel.

Nadyne nezaváhala. „Zachriel Thompson.“ Ozvena toho mena sa k nej vracala so zlovestným zachvením jej vlastných kostí. Bože, prečo sa tejto nočnej mory nevie zbaviť?