Kapitola 28.

Elyon sa zhlboka nadýchla a silno k sebe pritisla viečka. Viac ako inokedy predtým si želala, aby to bol len zlý sen, z ktorého sa prebudí v náručí svojho milovaného. Pobozká ju na čelo a nepustí ju, kým sa neprestane triasť. Lenže toto nebola len nočná mora a ju nečaká žiadne prebudenie. Každý kúsok jej úbohého tela ju bolel a trýznil ju akoby bola už pred bránami samotného očistca. No nič sa nemohlo rovnať mukám duše, ktoré ju kmásali a trhali na kusy, ktoré už neboli nikoho a predsa ich kedysi poznala. Srdce len slabučko bilo, akoby sa bálo, že by sa aj z neho stala obeť. Prudko sa vztýčila, až jej nové rany bolestne vzopreli. Sykla a opäť, ako už veľakrát za posledného pol dňa, sa pozrela do vylešteného kusu striebra. Nemala ani potuchy, odkiaľ sa tu vzala taká vzácnosť, ale mohla v nej vidieť svoj vlastný odraz. Trpko sa pousmiala tej krutosti osudu.

Ako malé dievčatko pochabo snívala o dni, keď samu seba uvidí ako nevestu. Teraz jej radosť bola na hony ďaleko a netúžila sa k nej navrátiť. Ani teraz, ani nikdy potom. Vedela, že ju čakajú muky. Sám Angličan, muž, ktorého sa bála takmer viac ako vlastnej smrti, ju o tom presvedčil. Stačila chvíľka s ním osamote a všetko, čo si vydobyla v novom domove, zahojené rany, ktoré jej tak láskavo zacelil jej jediný a skutočný muž, sa opäť roztvorili a uvítali svojho kata. Telo ukryté pod záhybmi toho najjemnejšieho hodvábu jasne vypovedalo o živote, ktorý ju už víta s otvorenou náručou.

Obzerala si svoj šat záhuby. Ako prvý sneh biele závoje a volány ju halili od hlavy až po päty. Každá žena túži po takých skvostných šatách; takých, aké nosia len kráľovné v deň svojej svadby. Ona teraz jedny také mala a jediné, po čom túžila, bolo spáliť ich a zobrať si späť svoj tartan. Vedela kam patrí a chcela, aby to videli aj ostatní. Lenže nemohla. Jej tartan... zhorel. Popol rozniesol vietor do okolitého sveta, akoby každý mal vedieť o jej hanbe. Korzet ju pevne objímal a nadýchnuť sa zhlboka bolo ťažšie než inokedy. Výstrih jej jemne lemoval ňadrá a hlbokú priehlbinu vyplnil najblyšťavejší náhrdelník. Nikdy nemala parádu ako ostatné mladé dámy. Len snívala o tej nádhere na kráľovskom dvore, o šatách a tancoch, blyšťavých kamienkoch. Teraz to nechcela. Netúžila po tom. Chcela len svoju temer Bohom zabudnutú Vysočinu. Žiť pánubohu za chrbtom a na Anglicko spomínať len v snoch. Ale to jej nebude nikdy dopriate...

Odrazu ju z planých úvah prebudilo prudké otvorenie dverí. Medzi nimi zbadala stáť nevysokú dievčinu, ktorú videla po prvý raz v živote. Bola mladá, možno mladšia než Elyon, a pôsobila dojmom, že nevie, či sa má smiať alebo plakať. Keď pozrela na Elyon, zalomila rukami akoby sa stalo nešťastie.

„Boh vám žehnaj, lady. Aká ste len prekrásna nevesta!“ zvolala naradostene a doslova sa vrhla k nej.

Nevesta. Elyon sa nad tým slovom musela trpko zasmiať. Cítila sa skôr ako mŕtva idúca na vlastný pohreb. Mohla mať šaty farby nevinnosti, závoj prikrývajúci jej tvár, akoby bola ešte cudnou pannou, ktorá celý život prežila medzi stenami kláštora, no nebola nevestou. Nie, bola žena odtrhnutá z náručia svojho muža.

Kláštor... Pri tom jedinom slove sa zmäť jej úvah opäť pobrala iným smerom. Spomienka na bratov bola rovnako bolestná ako veselá. Vedela, že ich už nikdy neuvidí. Takých rovnakých a predsa iných bratov. Bastiena, ktorý by jej bol zniesol aj modré z neba, aby bola spokojná. Rainea, muža mnohých tvárí. Prešiel peklom, aby ju mohol ochraňovať a mračiť sa na každého, kto túžil po jej bolesti. No neboli to len bratia, ktorých strácala. Nikoho už nikdy neuvidí. A všetci budú naveky v jej srdci.

Vane a jeho oddanosť, i vrúcnosť ukrývaná v záhyboch nevrlosti a zlosti. Starostlivá Cornelia, vždy nablízku, aby jej mohla pofúkať boliestku a uistiť ju, že sa zahojí. Kenna... tak dlho čakala, kým jej sestra vyzdravie a príde za ňou, že ju prepásla. Nikdy by si nemohla priať lepšiu matku. Merill, vážny a verný, veselý bratranec Colin pripravený vždy tu byť pre ňu, mladá Keltie, ktorá ju považovala za sestru ešte predtým, než sa streli, maličká Skye, všetečné dievčatko s milým úsmevom. Jej rodina sa rozpadala.

No viac ako toto bolelo len pomyslenie, že príde o Keitha. Dokázala by žiť aj s vedomím, že ju nenávidí pre ten ohavný skutok, ktorým zahubila inú dýchajúcu bytosť. Človeka, ktorému nemala právo privodiť smrť, keď mu nevdýchla život. Milovaný muž... Pred neskutočnou bolesťou mnohých ostrých dýk zabodnutých v srdci privrela oči, no aj tak jej po líci stiekla slza. Myslela si, že keď prišla o otca, puká jej srdce. No teraz akoby bolo rozdrvené, pošliapané v prachu čakajúce na poslednú chvíľku života na tomto svete.

„Och, iste ste celá nesvoja. Ste taká bledá! Prinesiem vám nejaké jedlo!“ ozvala sa odrazu dievčina a pútala tak na seba pozornosť.

Elyon s veľkým sebazaprením potriasla hlavou. „Dnes je môj svadobný deň, som len... trošku vystrašená.“ Keby len trošku... Desila sa toho, čo sa stane, keď príde zeman a odvedie ju pred kňaza. Lenže tomu nemohla zabrániť! Nemohla by žiť s vedomím, že sa niečo stalo jeho rodine pre jej sebeckosť a strach.

„Pôjdem povedať pánovi, že ste už nachystaná,“ povedala po chvíli dievčina a rovnako rýchlo ako sa zjavila, aj vybehla z komnaty.

Elyon opäť osamela. Závoj zapletený vo vlasoch vypnutých na temene pohladila hranou dlane. Bol jemný ako pohladenie milujúcej ruky a na okamih zatúžila, aby ju pri kňazovi čakal niekto iný ako chamtivý barón. Hoci nevedela, koľko ľudí so sebou priviedol, tušila, že niekde tu bude aj jej nehanebný strýko. Ach, ako rada by obom oplatila starostlivosť akou ju zahŕňali celé dlhé roky. No miesto sily pocítila len bezmocnosť. Cit taký známy, až sa jej z neho chcelo kričať. Jej spoločníci sú jej verní až po hrob. A ten už jej iste začali kopať.

Odrazu sa dvere opätovne otvorili. Elyon odmietala pozrieť sa za seba a ďalej hľadela von bez toho, aby videla niečo iné ako pavučinu v jeho rohu. Ako temný závoj prikrývalo ten čistučký kus komnaty a pohlcoval ho. Malé kráľovstvo uprostred celého kraja. Akoby pavúk seba trýzne utkal aj pre jej dušu rovnako temné rúcho.

„Dievča, musíme ísť,“ ozval sa za ňou hlboký a strápený hlas starého zemana.

Otočila sa k nemu a pousmiala sa. „Nech už je koniec,“ prisvedčila. Akoby len jeho prítomnosť vliala do nej novú silu vydržať. Ak bude poslušná, aspoň on bude môcť byť šťastný.

Posledný raz pozrela na svoj odraz v tom hladkom a naleštenom kuse kovu. Jej tvár bola nápadne červená a oči na tom neboli o nič lepšie. Z času na čas ju nutkalo kýchať. Vedela, že prechladla, ale nemohla zaliezť pod teplú prikrývku a prečkať tú slabosť. Miesto ľútosti sa nadýchla najviac ako jej tesný korzet dovoľoval a závojom si prekryla tvár. No ešte skôr, ako sa stihla otočiť, postavil sa vedľa nej zeman.

Pozrel jej uprene do očí. V tých jeho bola nesmierna ľútosť. „Ani neviem ako vyjadriť svoju ľútosť, Elyon. Nemal som byť nenásytný. Tvoj muž, McCaden, bol vždy čestný, no ja som v honbe za dávno prežitou minulosťou ničil životy všetkým okolo nás. Mohla by si raz starcovi odpustiť jeho pochabosť?“

Neveselo sa usmiala. „Odpustiť vám, zeman McLeod? Nemám čo. Rodina pre vás znamená všetko a dodržať starý sľub dávno mŕtvemu otcovi bolo pre vás prvoradé. Ako by som sa mohla na vás vôbec hnevať?“ povedala, no nepýtala sa ho.

Poznala príbeh, ktorý sa viazal k tomu nešťastnému sporu. Dlhé chvíle spolu boli zatvorení v tejto malej komnate a než by sa mali zblázniť zo ziel, ktoré ich trestali, rozprávali si o svojich domovoch. Možno si tým ešte väčšmi  ubližovali, ale Elyon pocítila aj prazvláštny pokoj.

Pohladil ju po vlasoch, ako to kedysi robieval jej vlastný otec. „Keby som nebol taký svojhlavý starec, mohli sme žiť v mieri a teraz by som ťa nemusel viesť na sobáš proti tvojej vôli.“

„Verte,“ snažila sa vypovedať pokojne, „že tento Angličan by priviedol k dokonalosti svoj zámer nech by to stálo čokoľvek.“

Pobozkal ju na čelo a vzápätí jej naň urobil znak kríža. „Nech ťa boh chráni, Elyon. Nech tvoju dobrotu uchová a prinesie ti úľavu v trápení.“

Miesto odpovede sa len usmiala. Keď jej ponúkol rameno, vďačne sa oňho oprela. Napriek dlhým rokom prežitým v tomto kraji to bol statný muž a kedysi aj silný bojovník. Hoci sa cítil pokorený a podvedený, niesol sa hrdo ako pravý zeman, hlavu niesol vysoko a každý, kto naňho vzhliadol, videl na ňom škótsku silu a nepoddajnosť. Vlastnosti, ktoré im akoby prisudzoval ich kraj, ich domov. Ich milovaná Vysočina.

Každý schod, ktorým sa ocitla bližšie pri svojom nastávajúcom sa chvela viac a viac. Nohy odmietali poslušnosť a srdce snáď chcelo odísť do sveta, utiecť pred neblahým osudom. Iskierka nádeje stále plápolala kdesi hlboko v nej, ale každým poryvom vetra beznádeje chradla a slabla. Stále sa snažila veriť, že Keith príde. Zachráni ju tak, ako mnohokrát predtým. Vari neprišiel vždy, keď ho potrebovala? Prisahal jej, že nedovolí, aby trpela. Chránil ju. Svoje slovo dodržal. Prosila Boha, aby mu dal silu stáť si za ním aj teraz.

No keď zostúpila aj posledný stupienok a zodvihla tvár od kameňov pod svojimi nohami, jej prosby oslabli na naliehavosti, modlitby strácali vrúcnosť. Nohy sa jej triasli tak mocne, až hrozilo, že skončí na zemi. Len stisk na jej ruke jej v tom bránil. Úkosom pozrela na svojho spoločníka a vzápätí sa rozhliadla. Zalapala po dychu nad tým, čo videla.

Keď uvidela svoje svadobné rúcho, mala očakávať aj toto. Ale ani jej najdivokejšie sny by jej nedokázali odhaliť pravú tvár zverstva jej nastávajúceho. Akoby bola uhranutá, pozerala na lupene kvetov, ktoré spočívali na zemi pod jej nohami, na voňavé kvety, ktoré zdobili malú kaplnku na opačnom konci malého nádvoria. Takto si predstavovala vlastný sobáš. Kvety, biele šaty a jej otec. Lenže ten bol mŕtvy a zabil ho ten istý muž, ktorý teraz na ňu čakal s ľadovým výrazom v očiach prisľubujúcich bolesť.

S porazeným vzdychom vykročila k malej kaplnke. Bola prázdna, necítila nič. Mala len chuť plakať, hoci nevedela, či z ľútosti alebo bezmocnosti. No neurobila by barónovi takú radosť, že by prejavila slabosť. S hrdo zodvihnutou hlavou k nemu kráčala. Ale len dovtedy, kým si nevšimla, kto stojí len na krok za ním. Bol to ten istý had s dlhými čiernymi vlasmi, ktorý jej a Kenne prekazil útek. Muž chladnejší než mrazivá noc. A teraz držal nôž na krku zemanovej najstaršej dcére Leonie, ktorá mala o dva alebo tri roky viac ako Elyon. Poznala ju len z rozprávania jej otca, ale bola naozaj krásna a nezlomná. Podobne, ako jej brat a otec, mala svetlé vlasy, ktoré jej poletovali vo vetre. Nevidela, akú farbu majú jej oči, no mala pocit, akoby blčali. Stála tam v otrhanom tartane a pri tom vysokom mužovi vyzerala takmer ako dieťa. No napriek tomu tam stála pevne a bez jediného prejavu slabosti akoby celý život nerobila nič iné iba postávala s nožom pritisnutým k hrdlu. Bola to pripomienka pre Elyon. Hrozba, ktorá sa naplní, keď sa pokúsi vzdorovať.

Keď jej Leonie kývla hlavou, nemala ani potuchy, čo to má znamenať. Len napodobnila jej gesto a postúpila tých pár zostávajúci krokov do brány pekelnej. Zeman McLeod takmer obradne zobral jej ruku a vložil ju do slizkých rúk Angličana. Srdce jej pukalo, keď jej drobné prsty uchopili tie obrovské a silno ich stlačili. Pripomínal jej, akú ma nad ňou prevahu. Lenže ona si to veľmi dobre pamätala aj bez jeho pripomínania. Triasla sa od strachu i bezmocnosti, ale napriek tomu vysoko zodvihla hlavu ako hrdá dcéra Vysočiny. Život ju naučil mnohé. Pred časom sa pred ním krčila, cítila sa slabá. Teraz už však nie. Už mu neukáže, aká sa pri ňom cíti slabá a zraniteľná. Nie potom, čo všetko jej spôsobil.

Vyrovnane kráčala vedľa neho a neprehovorila ani keď sa jej voľačo spýtal. Len pozerala pred seba na to, čo ju vítalo ako starú priateľku. Keď vošli do malej kaplnky, na krátky okamih sa prekvapene zarazila. Zvonku vyzerala byť menšia ako komora, no napriek tomu sa tam vedľa seba tislo niekoľko bojovníkov. Nevedela, či patria k barónovi, alebo sú to muži zemana McLeoda. Nech to bolo akokoľvek, boli zvláštni. Tvárili sa nanajvýš vážne a predsa medzi nimi stáli muži odetí do dlhých rúch aké nosili mnísi. Na hlboko sklonených hlavách mali kapucne a nepohli sa ani o piaď. Nemohla ich posčitovať, ale bolo ich len zopár, menej ako desať určite. Veď to ani nemuseli byť bojovníci, ale mnísi z ďalekého opátstva. Bola ochotná tomu uveriť najmä potom, čo vzhliadla k malému oltáriku. Pred ním stál človek, ktorý jej bol známy a pri pohľade naňho mala chuť schúliť sa a nariekať. Otec Beagan, kňaz, ktorý oddal ju a Keitha.

Keď o chvíľu zastali, celá kaplnka stíchla. Slúžka, o ktorej ani nevedela, že ide za nimi, jej podávala kytičku poľných kvietkov a šťastne sa pri tom usmievala. Akoby si vôbec nevšimla hlboké zachmúrenie na tvári svojho zemana.

Otec Beagan so smutným pohľadom začal obrad. Elyon ho nepočúvala, alebo sa aspoň o to snažila. Len tam stála a snažila sa prinútiť čas plynúť rýchlejšie, aby jej utrpenie skončilo. Chcela to mať čo najskôr za sebou. Vedela, že hneď potom odídu. Barón mal v úmysle ukázať Škótom, že vyhral a získal ženu jedného z nich. Lekcia, na akú sa nezabúda. Hneď potom si ju odvedie na panstvo jej mŕtveho otca, na ktorom prebývali jej bratia. Vyženie ich bez jediného mihnutia okom. A ju zavrie do cely, aby ju mohol chovať ako nejaké zvieratko. Prudko sa striasla, keď jej mimovoľne napadlo, že smrť je to posledné, čo ju v Anglicku čaká.

„Áno,“ ozval sa odrazu barón samoľúbo a spokojne, čím Elyon prebudil z jej úvah. O chvíľu bude musieť povedať to isté tiež. No ešte skôr, ako stihol otec Beagan položiť otázku, nastal za nimi zvláštny hluk. Napol sa otočila, keď sa malou kaplnkou rozľahol rozzúrený krik:

„Odstúp od mojej ženy, ak ti je život milý, ty prekliaty anglický bastard!"

Elyon sa úľavou takmer rozplakala, keď spoznala ten hromový hlas. O chvíľku už hľadela do tváre svojho Keitha. Vraštil ju od náporu nevôle a ruky sa mu triasli hnevom. No napriek tomu nebol nikdy krajší ako v tento moment, keď zabránil nešťastiu. Dodržal slovo a zachránil ju.

Barón sa zlovestne zasmial. „Ideš neskoro, Škót. Táto malá pobehlica je už moja.“

„Len cez moju mŕtvolu!“ skríkol Keith a postúpil o dva kroky vpred, ruku na rukoväti meča.

„Ako si želáš,“ zasyčal barón a skôr, ako stihol ktokoľvek žmurknúť, vrhol sa na Keitha s dýkou v jednej ruke a s mečom v druhej.

Elyon od hrôzy ani nestihla vykríknuť. Keith bol mladý a rýchly, ale barón bol úlisný ako had. Bála sa, že ho zraní alebo ešte zabije. Vrhla sa vpred, ale zastavila ju ruka, ktorá jej stisla rameno. Pohľadom zistila, že to bol sám zeman. A tvár mu zdobil úsmev!

„Neboj sa oňho, Elyon. Práve teraz bojuje za tvoju česť.“

Elyon striedavo privierala a otvárala oči. Nemohla sa na to pozerať, no zároveň nemohla zo strachu o Keitha odtrhnúť pohľad. V duchu ho nazývala všakovakými pochabými menami, ktoré sa ani zamak nehodili do úst mladej dámy. Prečo len musel byť ten Škót taký svojhlavý. Prisahala, že ak ju teraz opustí, do smrti ho bude preklínať. Strach ustúpil a jeho miesto nahradil hnev taký mocný, až sa ho sama obávala. Keď Keith odrazu zreval ako nasrdený medveď, prudko sa mykla. Vzápätí jeho meč našiel svoj cieľ v srdci prekvapeného baróna. S hrôzou v očiach pozerala, ako sa pomaly vznáša k zemi. Nemohla pozerať na kaluž karmínovej krvi, ktorá sa každým okamihom zväčšovala a narastala. Zodvihla zrak a pozerala do nebeských očí svojho Keitha. Pohľad do nich bolel i tešil zároveň. Bol ako kamenná socha. Nehýbal sa a zdalo sa, že snáď ani nedýcha.

„Kto je s týmto anglickým bastardom a túži ho nasledovať na večnosť?“ zavrčal smerom k nehybným bojovníkom.

Všetci zborovo potriasali hlavami v náznaku nesúhlasu. Elyon nemohla byť viac zarazená. Až do chvíle, kým muži v habitoch nezodvihli hlavy a kapucne nespadli dole. Nahlas zhíkla, pustila kytičku na zem a s dlaňou pritisnutou na srdce pozerala do usmievavých tvárí, ktoré tak dobre poznala. Colin a Merill sa vyškierali akoby sa práve stal zázrak, aj ostatní bojovníci, ktorých nepoznala po mene, ale boli z klanu, sa tvárili spokojne. Vane sa usmieval, no previnilo klonil hlavu k zemi. A tam, vedľa vchodu, učupené v tme, stáli tri postavy, ktoré pre ňu znamenali veľmi veľa. Jej bratia a Kenna, ktorej sa po lícach tichučko rinuli hotové potoky sĺz. Pri pohľade na úľavu v jej očiach sa jej roztriasli kolená a všetko, čo ju tak ťažilo, akoby padlo z nej. Veľký balvan sa prepadol pod zem a ostala len radosť taká prudká, až ju nútila žmurkať.

„Otec!“ ozval sa výkrik, ktorý prerušil ticho a odrazu starého zemana objímala okolo krku jeho dcéra Leonie.

Dovnútra vstúpila postaršia žena a Elyon v nej poznala ženu zemana. Mala rovnako krásnu tvár ako jej dcéra Leonie a s láskou pozerala na svojho muža. Vedľa nej stáli ešte dve menšie dievčatá, obe mali matkine hnedé vlasy a iste boli tiež zemanovými dcérami. A kúsok za nimi postával ich veľký brat, ktorý sa zdráhavo usmieval.

„Aj napriek tomu, aký som pochábeľ, si mi zachránil rodinu, McCaden. Prečo medzi našimi klanmi nemôže konečne zavládnuť pokoj a mier?“

Keith sa pozrel na zemana nečitateľným pohľadom. No už sa nedozvedela, čo mu odpovedal, pretože v ten moment k nej priskočila Kenna a vytiahla ju von na svetlo božie. Objala ju tak mocne, až jej do očí vyhŕkli slzy. Ďakovala bohu, že má ešte stále na sebe tú príšernú róbu aj závoj. Tak jej bolesť a slabosť ostala skrytá nielen pred tetou, ale aj ostaným svetom.

„Och, som rada, že je už po všetkom! Tak sme sa báli, aby sme to všetko stihli včas! Môj muž nám v tom skoro zabránil, ale Vane si s ním hravo poradil... A tvoj muž s ostatnými," pošepla. „Hovor! Si v poriadku, Elyon?" mrmlala jej Kenna do ucha, no odmietala ju pustiť. Urobila to až vtedy, keď si za nimi niekto odkašľal. Elyon sa obzeral práve včas, aby videla Keitha stále s nečitateľnou tvárou. Za ním postávali jej bratia a Vane.

„Opováž sa ju ešte niekedy stratiť!“ vyhrážala sa mu Kenna, no ostrosť jej slov zmiernil šťastný úsmev. Všetkým bolo jasné, že to nemyslela vážne.

Keď Elyon osamela s Keithom, odrazu nevedela, čo s rukami. Žmolila hladký okraj korzetu a oči klopila k zemi. Nezniesla by vyčítavý pohľad svojho milovaného. Musel vedieť pravdu, Vane mu iste všetko vypovedal. Prišiel len pre to, lebo svoje sľuby vždy plnil.

„Prečo sa na mňa nepozrieš, Elyon?“ spýtal sa, no jeho hlas bol tvrdý ako najtvrdší kameň.

Striasla sa, no nakoniec poslúchla. „Keith?“ pobádala ho dorozprávania.

„Si v poriadku? Nie si zranená?“

Zadívala sa mu do očí a priala si uveriť, že má o ňu skutočný strach. „Nič mi nie je, prišiel si včas. Ďakujem ti za to,“ zamrmlala. „Teraz sa môžeš vrátiť domov a mňa nechať odísť s bratmi.“

Odrazu pocítila ako si ju Keith pritiahol bližšie k sebe. Prinútil ju, aby sa mu pozerala do očí. V tých jeho sa odrazu blysli také mocné city, až sa Elyon celá zachvela a zalapala po dychu.  

„Elyon, si moja žena, prečo by som mal odísť domov bez teba?“

Naprázdno prehltla. „Lebo som.... lebo som... som... zabila...“ vzlykla sotva počuteľne.

„Elyon,“ začal pomaly, „som priveľký sebec na to, aby som ťa vinil z niečoho, čo nie je tvoje dielo.“

„Ale... ale...“ snažila sa namietnuť.

Na pery jej priložil prst, aby ju umlčal. „Edith som odmietol ja. Mal som myslieť na jej zlosť a žiarlivosť, ale nikdy by mi nenapadlo, že niekto ako ona by bol schopný toľkej zloby. Keby si sa nebránila, teraz by si tu nebola so mnou. Nemám ti čo odpúšťať, Elyon. Si tu so mnou a to je najdôležitejšie. Si moja žena.“

Elyon rozochvene potriasla hlavou. „Nie som, Keith. Kráľ náš zväzok anuloval. Si slobodný muž.“

„Potom nie na dlho, mám v úmysle pojať ťa za ženu. Kňaz je tu.“

Zatajila dych, keď počula jeho rýchlu a odhodlanú odpoveď. „Ale... prečo?“

Nežne sa usmial a pohladil jej spodnú peru palcom. „Elyon,“ začal tichým hlasom, „si všetko, čo mám. Keď si sa nevrátila a ja som zistil, aké nebezpečenstvo ti hrozí, takmer som zošalel. Ľúbim ťa tak veľmi, že ak by som ťa mal stratiť, zomrel by som.“

Cítila jeho vrúcnosť i úprimnosť hlboko v srdci a strach, ktorý ju doteraz celú zvieral, odrazu pominul akoby nikdy predtým ani nejestvoval. Šťastne sa usmiala a keď jej Keith nadvihol závoj, nechala sa pobozkať. Nikdy neverila na zázraky, no teraz mala neodvratný pocit, akoby sa jeden práve dial. Muž, ktorého miluje z celého srdca a viac ako vlastný život, jej city opätuje a chce s ňou zostarnúť.

Pohladila ho po líci. „Nemôžem si ťa zobrať,“ pošepla, no keď videla jeho bolestný výraz, rýchlo dodala: „Nie v týchto prekliatych šatách. Môj tartan spálili," dodala smutne.

„Tak nech si lady zoberie môj!“ zakričal niekto z bojovníkov.

Elyon otočila hlavu a v tej chvíli sa začali prekrikovať jeden cez druhého. Boli tam takmer všetci bojovníci z klanu. Každý jej chcel dať svoj tartan. Rozväzovali si uzly a jeden do druhého vrážali. Dokonca aj Vane jej dával svoj. Elyon sa zaliali oči slzami radosti a neskutočného dojatia. Nikdy nemala ani domov, ani rodinu. Vždy bola sama napospas svetu a krutosti. A teraz žila na Vysočine, ktorá jej prirástla k srdcu a muži, ktorí na ňu predtým hľadeli s nedôverou, ba až obavou, si ju teraz vážili akoby bola jednou z nich. Mala skutočnú rodinu.  

„Ak si zoberie niečí tartan,“ zodvihol sa odrazu nad krik Keithov hlas, „tak to bude ten môj.“

Otočil si Elyon k sebe a vložil jej do rúk vlastný tartan. Sám tam ostal stáť len v tenkých nohaviciach a s odhalenou hruďou. Nemohla sa nabažiť pohľadu naňho a keď ju Kenna ťahala do sídla, aby sa preobliekla, takmer ju okríkla, aby ju nechala.

Keď o chvíľu neskôr nedočkavo kráčala sprevádzaná svojimi bratmi k usmiatemu Keithovi, mala pocit, že jej pukne srdce radosťou. Ako dieťa o tomto snívala, no potom už taká naivná nebola. Nedúfala, že ju niečo takéto čaká. Muž, ktorý ju odmietal a ona jeho túžila zahrdúsiť, sa na ňu teraz pozeral s toľkou láskou, až ju to dojímalo. Splnil prísahu, ktorú jej dal. Ochraňoval ju ako najviac vedel a tým si získal jej srdce. Darovala mu ho celé. Vedela, že sa oň dobre postará. Rovnako ako o ňu...