Kapitola 28.

„Suri?“ spýtala sa potichučky Ruana, keď vchádzala do jej tmavej izby.

S povzdychom si všimla, že sa nepohla ani o milimeter. Takmer celý týždeň len ležala na posteli, pozerajúc do steny. Vedela, že plače len v noci, keď si myslí, že ju nikto nemôže počuť, ale Ruana ju počuje. A ten zvuk jej trhá srdce.

Opäť v mysli zablúdila k spomienke na to, ako prišla v ten usnežený deň. Ona sama sa vtedy vrátila sotva tri hodiny pred ňou, no ona bola spokojná, lebo jej dieťatko bolo v úplnom poriadku. Nikdy v živote však nezabudne na zúfalstvo, s ktorým sa jej držala, akoby bola posledným pevným bodom vo vesmíre. Aj bez pýtania vedela, čo sa stalo – Tambe ju vyhodil zo svojho života. Nevedela, čo sa pokazilo, ale domyslieť si to mohla. Tambe bol od prírody podozrievavý a len ťažko dokázal v niečo veriť. Ak mal pochybnosti aj predtým – čo určite mal – stačil maličký impulz a vybuchol. V tomto prípade to bolo zamlčané stretnutie s nevlastným bratom.

„Suri, prosím, nelež tu tak. Nenechaj ho, aby ti zničil život. Skús zabudnúť,“ snažila sa ju utešiť.

No odrazu, akoby sa Suri náhle prebrala, k nej otočila bledú tvár s tmavofialovými kruhmi pod očami. „Nemôžem len tak zabudnúť, už navždy bude v mojom živote. Príliš ho milujem na to, aby som zabudla a ani nechcem. Musím si ho pamätať. Už len kvôli tomu malému,“ prezradila jej hlasom bez akejkoľvek emócie.

Do Ruany akoby udrel blesk, no svoj šok sa snažila zakryť. „Chceš mi povedať, že ťa vyhodil, hoci vedel, že s ním čakáš dieťa?!“ vybuchla.

„Nevie o tom! Nestihla som mu to povedať,“ obhajovala ho zlomená Suri.

Ruana si všetko ostatné domyslela. „Ahá, nepustil ťa k slovu, všakže. A ty si mu to nepovedala, pretože by ti neveril, že si tehotná alebo to, že je dieťa jeho... Tvrdohlavec jeden, veď ten problém nie je taký pálčivý ako si myslí,“ povzdychla si, sadnúc si na posteľ k Suri.

„Sklamala som jeho dôveru, už mi nikdy nebude veriť. Skončilo to,“ vzlykla, obviňujúc samú seba.

Poťapkala ju po pleci. „Nehádž hneď všetko za hlavu, je pravda, že k tebe stratil dôveru, ale to je jeho večný problém. Okrem seba neverí nikomu, hoci tvrdí niečo iné.“

Suri nahlas smrkla. Hoci ju reči o Tambeovi boleli, akoby mala v srdci jednu veľkú čiernu dieru, ktorá všetko pohlcuje, túžila po odpovediach. Túžila po tom, aby ho konečne pochopila. Možno potom by aj ona bola schopná povedať, že všetko nie je stratené. Potrebovala akési svetielko na konci tunela, ktoré by neznamenalo smrť, ale nádej. Pre ňu a pre to maličké.

„Tvrdil, že by mi bol ochotný zveriť aj vlastný život. Vraj mi naozaj veril,“ odvetila jej neobvykle živým hlasom. Najživším, aký vedela predstierať.

Ruana neveriacky pokrútila hlavou. „Ale to nestačí a on to dobre vedel. Snažil sa pochovať minulosť, lenže tá žila s ním len preto, že sa s ňou nevyrovnal. Nehovorí o tom, čo bolo, lebo sa bojí, že by si ho preto zavrhla.“

„Prečo by som to robila? Milujem ho a vyrovnám sa s hocičím, čo sa o ňom dozviem. Preboha, veď ja som prehltla aj to, že je celkom iný živočíšny druh ako ja!“ prehlásila rozhorčene Suri, posadiac sa na posteli.

„Ty ho sotva presvedčíš. Jeho zavrhli aj príslušníci jeho rodu, čo je potom reakcia obyčajného človeka? Očakával tú istú, preto o sebe nehovorí. Nedokáže prekonať vlastný strach a možno aj bolesť,“ skonštatovala Ruana.

„Čo sa mu v živote stalo také hrozné?“

Ruana si v mysli rýchlo premietla, kde začať. „Rozprával ti niekedy Tambe o tom, ako vznikol náš druh?“

„Myslíš tú starú legendu o prvej vlčici? Jasné, o tom mi rozprával,“ priznala Suri, márne sa pokúšajúc nespomínať.

Jediný spôsob ako sa ušetriť bolesti bolo nespomínať, nemyslieť na to, čo bolo a čo už nebude. No nemohla si pomôcť. Spomienky ju priveľmi tlačili a stiesňovali, aby ich len tak mohla potlačiť. Boli ešte intenzívnejšie ako bolestná prázdnota v srdci. V duchu opäť videla ten pokojný večer, keď sa ona zvedavo pýtala na vlkov. Doteraz si vedela presne vybaviť výraz v jeho tvári, keď jej odpovedal. Nesucho prehltla bolesť, v duchu sa snažiac zastaviť ten príliv. Bolo to márne. Akoby ste sa rukou snažili preraziť betónovú stenu.

„Myslím tú starú legendu. Počula si niekedy o vlkoch, ktorých volajú Mocní?“

Suri sa vyjavila len nejasná spomienka, no nevedela ju polapiť. Namiesto odpovede len pokrútila hlavou.

„Voláme tak určitú skupinu vlkov,“ zadívala sa na Suri, „ale predpokladám, že vôbec netušíš, prečo.“ Keď Suri opäť pokrútila hlavou, pokračovala: „Ako Mocných označujeme skupinu vlkov, ktorí sú z pôvodnej línie, ktorú stvorila ešte prvá vlčica. Ide o potomkov dvadsiatich párov, ktoré si Aear vytvorila, aby na svete nebola sama.“

„Tambe povedal, že nežije žiadny priamy potom prvej vlčice!“ vybafla rozhorčene.

„To mal pravdu, priamy potomok prvej vlčice nežije, pretože ona žiadnych potomkov nikdy nemala. Za nový život vo vlčom kožuchu zaplatila najvyššiu cenu – stratila schopnosť porodiť nový život. Mala schopnosť, ktorou ho vytvorila, ale to nie je to isté. Preto naozaj nejestvuje žiadny jej potomok.“

„Prečo potom tá legenda hovorí, že hrozilo premnoženie vlkov?“ Teraz toho chápala ešte nemej ako predtým.

„Hrozilo, Suri. Aear stvorila dvadsať párov na vrchole plodnosti. Do pätnástich rokov bolo viac ako sto vlkov. V čase, keď táto legenda vznikala, bolo na svete len veľmi málo ľudí. Hrozilo premnoženie vlkov,“ prisvedčila pokojným hlasom, akoby rozprávala o farbe stien a nie o histórii vlastného rodu.

„Ako to ale súvisí s,“ prehltla hrču, ktorá jej navrela v krku, „Tambeom?“ Jeho meno len zašepkala.

Ruana zodvihla ruku v upokojujúcom geste. „Neboj sa, aj na to príde. Vieš, dvadsať párov vlkov je veľa a keďže Aeara bola predsa len obyčajná žena, hoci najmocnejšia, potrebovala niekoho, kto by jej pomohol ovládať stále sa zväčšujúci národ vlkov. Preto jedného z mužov obdarila zvláštnymi schopnosťami – dokázal sa dostať do hlavy každému jednému vlkovi, vedel ho ovládnuť, lenže... bol tu háčik. Čím viac chcel ovládať, tým viac životnej sily dotyčnému odčerpal. Nikto z nás si nevie predstaviť, prečo to tak bolo, ale kedykoľvek použil na niekoho celú svoju moc, nedopadlo to dobre.“

Suri prekvapene zažmurkala, keď si náhle uvedomila, čo jej povedala. „Chceš povedať, že Tambe...“

Prikývla. „Tambe je posledný žijúci potomok toho vlka. Má schopnosť dostať sa ktorémukoľvek vlkovi do hlavy a prinútiť ho urobiť to, čo chce. Okrem iného vie vycítiť životné sily jednotlivých vlkov, aby vedel, koľko ich vlastne je a kde sa nachádzajú. Má vlčie oči, pretože je viac vlkom ako človekom. Má ľudské telo, to hej, ale bez neho je to vlk. Dokonca tak dosť často premýšľa. Lenže to vôbec nie je také fantastické, ako to znie. Vlk, obdarený takouto mocou, je vlastne jej otrokom. Stačí jediné pošmyknutie a skončí to zle pre neho samotného, alebo pre niekoho iného.“

„Ja to... nechápem...“ priznala Suri po dlhom tichu, keď sa snažila všetko pochopiť. Výsledkom však bolo to, že nerozumela už vôbec ničomu. Dokázala si len uvedomiť to, ako vtedy Tambe zistil, že nezachraňujú len Ruanu, ale aj jej dieťa.

„Tambe svoje schopnosti nenávidel, no musel s nimi žiť. Celá jeho rodina sa mu otočila chrbtom. Keď mal jedenásť, opustili ho rodičia a nechali po sebe len jeho maličkú sestru Anahí...“ No nemohla pokračovať, pretože ju Suri prerušila:

„Tambe má malú sestru? Prečo mi o nej nikdy nepovedal?“ Nepodarilo sa jej zakryť dotknutý podtón. Prečo jej, preboha živého, nepovedal, že má sestru, keď sa ho pýtala? Kde vôbec teraz je?

„Pretože je jeho sestra mŕtva, Suri. A on si myslí, že ju zabil.“

„Tomu neverím,“ prehlásila Suri bez rozmyslu, ani nepremýšľajúc nad takou možnosťou. On by nikomu nedokázal ublížiť. A už vôbec nie niekomu, na kom mu záleží. To vedela.

Ruana pomaly pokrútila hlavou. „Sú aj takí, ktorí tomu veria. Anahí sa narodila s nejakou vrodenou chybou... myslím, že to volal svalová dystrofia. Lenže to tak nebolo. Ešte predtým, než sa Anahí vôbec narodila, sa Tambe snažil ovládnuť svoje schopnosti, aby ich mohol naveky pochovať. Lenže začal rásť a mocnieť a nedarilo sa mu. Skončilo to nešťastím pre jeho matku – Marie. Nechtiac sa v sne dostal do jej hlavy, ale nečerpal jej silu, ale silu svojej sestry. Narodila sa... proste sa narodila chorá.“

Suri vypleštila oči ešte viac. „Ale to nebola jeho chyba! Nemohol za to,“ obhajovala ho.

„Ja to viem, ale nie všetci si to myslia. Aj jeho rodičia ho obviňovali a namiesto toho, aby sa pokúsili svojej dcére nejako pomôcť, odišli. Tambe v tom čase nevedel, čo robiť. Obrátil sa na vodcov, ale tí si ho nevšímali. Báli sa ho, báli sa aj jeho očí, ktoré v tom čase nevyzerali ako vlčie stále. Boli také len vtedy, keď sa naozaj naštval. Snažil sa získať pomoc aj od iných. No keď im povedal, kým je, otočili sa mu chrbtom, vysmiali sa mu alebo sa ho len báli.“

„Panebože...“ povzdychla si Suri smutne. „Teraz už chápem, prečo sa to snažil pochovať v sebe. Preto povedal, že nemá rodičov ani súrodencov... To mu nikto nechcel pomôcť?“

Ruana si pohoršene odfrkla. „To on sa mal starať o nich. Sú to starí blázni bez chrbtovej kosti! Keby premýšľali, nemuselo to dopadnúť tak, ako to dopadlo.“

„Čo všetko mu ešte urobili?“ spýtala sa so strachom Suri. Na jednej strane nechcela a nemohla počúvať o tom, aký bol Tambe osamelý a zúfalý, ale na druhej strane... ho proste chcela pochopiť.

„Zakázali mu stretávať sa s vlčicami. Chceli, aby boli ich dcéry uchránené, takže si mal nájsť ľudskú družku. Ani to nedopadlo podľa ich predstáv – zaplietol sa so mnou.“

„Koľko ste vtedy mali rokov?“ vyzvedala Suri nevinne.

Ruana sa pousmiala kútikom úst. „Ja som vtedy mala osemnásť, Tambe mal takmer dvadsať jedna a za sebou päť semestrov medicíny. Stretávali sme sa spolu tajne takmer štyri roky. Lenže on pred necelými tromi rokmi zmizol. Nikto nevie kde bol a čo robil, ale jeho sestra sa už nikdy nevrátila s ním. Stal sa z neho lekár a neľútostný muž, pred ktorým mal každý rešpekt. Dokázal sa až desivo ovládať, hoci každú noc chodil na lov. Preto vznikla tá divná historka o zabijakovi. Vodcovia si mysleli, že keď loví medvede, bude loviť aj ľudí,“ dodala a tón jej hlasu jasne naznačoval, čo si o tej bláznivej historke myslí. V duchu s ňou plne súhlasila.

„Prečo sa sem vracal? Nebolo by mu lepšie kdekoľvek inde na svete?“ premýšľala Suri nahlas, úplne zabudnúc na príbeh, ktorý si kedysi vypočula v bare. Teraz skôr nechápala, prečo sa vracal. Ak mu všetci ubližovali a obracali sa mu chrbtom, mohol si nájsť lepšie miesto na život.

„To sa spýtaj jeho,“ dodala ešte, zodvihla sa z postele a bez slova odišla.

Suri sa opäť hodila tvárou do vankúšov, no tentoraz nezačala plakať. Stále premýšľala a nemohla tomu všetkému uveriť. Teraz síce dokázala Tambea lepšie pochopiť, no to nič nemení na tom, že to medzi nimi skončilo. Dal jasne najavo, že to je presne to, čo chce zo všetkého najviac.

Nemiloval ma tak, ako ja jeho. Preňho som bola len rozptýlením, ktoré potreboval. Som človek, pri mne sa nemusel tak ovládať, uzavrela v duchu.

Bolestné prehlásenie jej však aj napriek tomu nivočilo a trhalo dušu. A nielen to. Trápila sa preto, aký ťažký život mal jej milovaný. Ľutovala všetko, čo musel prežiť, no aj tak to všetko bola záhada. Akoby len čítala príbeh v knihe, ktorý sa jej netýkal. Potrebovala to všetko počuť práve od neho. Verila Ruane, hoci netušila, kde v pekle sa to všetko mohla dozvedieť, no aj tak jej to v ničom nemohlo pomôcť. Kým sa Tambe neodváži porozprávať sa s ňou, nič sa nevysvetlí. Lenže on s ňou už nikdy neprehovorí. Vyhrážal sa jej, že ju zabije, ak sa mu pripletie do cesty.

Zo zúfalstva, ktoré pociťovala zo svojich vlastných myšlienok, sa napokon opäť rozplakala. Nič sa nemení... znelo jej v hlave ako ozvena, ktorá bolela viac ako fakt, že hoci ho ona miluje takmer na zbláznenie, on ňou opovrhuje.

vvv

Tambe sa opäť prevrátil na posteli, hľadajúc správnu polohu na spanie. Lenže sa mu to vôbec, ale naozaj vôbec nedarilo. Už týždeň sa poriadne nevyspal. Vedel, čo spôsobuje jeho nespavosť – absencia teplého tela, ktoré sa k nemu tislo tak dôverne, až občas nadobúdal pocit, že hoci sú dve odlišné bytosti, telo majú spoločné. Odrazu mal okolo seba až príliš miesta, ktoré nedokázal vyplniť.

Odhodil prikrývku a zamieril tam, kde mal aspoň relatívny pokoj – do kuchyne, kde mal na stole neustále položenú fľašu vodky. Nemalo to naňho žiadny účinok, ale aspoň sa mal čím zamestnať v čase, keď nebol v práci alebo nelovil v lese medveďov.

Hneď pri vstupe do kuchyne zbadal hrnček, ktorý nikto nepoužil už týždeň. Patril jej a hoci ju vyhodil zo svojho života, zo srdca ju vyhnať nevedel. Všetko naokolo mu ju pripomínalo. Prázdna posteľ, ticho v dome, ešte aj ten prekliaty hrnček, ktorý nedokázal vyhodiť alebo aspoň odložiť. Takto mal pocit, že opäť neprehral.

Odrazu cestu jeho ruky s pohárikom vodky zastavilo ostré búchanie na dvere. Rýchlo ho do seba hodil, odhodlaný nenechať sa rušiť vo svojom alkoholickom opojení. No keď ten človek za dverami nestrácal trpezlivosť a stále sa vbíjal dovnútra, vybral sa tam. Sotva otvoril dvere, na brade mu prudko dopadla niečia tvrdá päsť, až mu odletela hlava.

„Ty bastard!“ zakričal odrazu hlas, ktorý veľmi dobre poznal. Hlas jej brata.

„Rand, upokoj sa!“ zakričal naňho druhý hlas, ktorý zase patril jeho priateľke – Lunne.

Nezaujato si utrel krv, ktorá sa mu pustila z preseknutej pery. „Môžem vám pomôcť?“ spýtal sa znudene Tambe, jasne dávajúc najavo, žeby bol najradšej, keby odišli.

„Kde je moja sestra?!“ dožadoval sa pozornosti totálne napálený Rand.

„A ja to mám ako vedieť? Nie som jej pestún!“ obhajoval sa Tambe.

Rand sa naňho zamračil ešte viac. „Čo si urobil mojej sestre? Mama sa o ňu bojí, vraj sa jej neozýva, ani mobil jej nezodvihla!“

„Ja. Nie. Som. Jej. Pestún. Teraz vypadnite!“ vybafol, tisnúc každé slovo pomedzi pevne stisnuté zuby.

„Rand, no tak, poďme,“ prosila ho už značne vystrašená Lunna.

Rand striasol jej ruku, ktorou mu zvierala rukáv. „Najskôr nech mi odpovie. Čo si jej urobil?“

Tambe rozhodil rukami. „Rozišli sme sa, dobre? Už si spokojný? Netuším, kde je a je mi to úplne jedno,“ prehlásil takmer chladne, no tvrdo zaťaté päste jasne naznačovali, že mu to nie je tak jedno, ako sa tvári.

Randovi padla sánka. „Prečo ste sa rozišli? Prečo si ju vyhnal?“

„Podviedla ma, jasné? Teraz si dostal svoje odpovede, tak sa prac!“ vyháňal ho opäť Tambe.

Rand napokon strnulo prikývol, no ešte skôr, ako Tambe zavrel dvere, zakričal za ním: „Netuším, čo sa medzi vami stalo, ani prečo si ju poslal preč. No rozmysli si jedno – naozaj ti tvoje pochybnosti stoja za to, aby si stratil takú úžasnú ženu?“

Tambe tresol dverami, až hrozilo, že sa vylomia. V duchu ho častoval nie práve slušnými výrazmi, no aj tak vedel, že má možno pravdu. Pochybnosti ho vždy spútavali a kvôli nim nedokáže normálne žiť...

Nie, podviedla ma, nemám dôvod cítiť sa vinný, zakričal na seba v duchu.

Totálne vytočený vbehol do kuchyne, no namiesto toho, aby si nalial ďalší pohárik, zodvihol obyčajný hrnček, ticho stojaci na pulte. Poťažkal ho v ruke. Už-už sa ho chystal položiť späť, keď ho takmer bleskovým pohybom hodil o stenu, kde sa rozbil na márne kúsočky. Bez ďalšieho pohľadu na hromádku črepov schmatol fľašu vodky a poriadne sa napil. Pri pálivom pocite, keď mu alkohol tiekol dolu hrdlom, si pomyslel, že jeho život je presne ako tá hromádka rozbitých črepín. Nikto si ich nevšíma, nikoho nezaujímajú a nikto ich nikdy neposkladá.