Kapitola 29.

Suri sa prevalila na pohovke. Zrakom zastala na úhľadne poukladaných letáčikoch, ktoré zdobili malý stolík pred telkou. Mala si ich prečítať, no nemohla. Dal jej ich doktor Gooding, gynekológ, keď tam bola spoločne s Ruanou, aby sa presvedčila, že jej drobčekovi nič nechýba. Po absolvovaní vyšetrení a prvého ultrazvuku, kde sa takmer rozplakala ako malé dievčatko, ktoré si odrelo koleno pri páde z nového bicykla, dostala aj tehotenský preukaz a nekonečné množstvo rád. A dozvedela sa veľa nového.

Doteraz netušila, že jej tehotenstvo môže byť nejako iné len preto, že čaká dieťa vlka. Ani netušila, ako veľmi sa mýlila. Jasné, nikdy predtým sa o to nezaujímala, keďže jej reči o deťoch občas spôsobovali muky, takže bola veľmi prekvapená, keď zistila, že svojho drobca nebude nosiť v bruchu deväť mesiacov, ale pravdepodobne len šesť, či sedem. Prekvapilo ju to. Obávala sa, že za tak krátky čas by sa jej drobček nemusel stihnúť správne vyvinúť, ale lekár ju ubezpečil, že jej, ani tomu malému, nič nehrozí.

Nakoniec jej do náručia vopchal niekoľko letákov s odporúčaním, aby si ich pozorne prečítala. Keď videla nápisy o správnom stravovaní v tehotenstve, takmer sa znovu rozplakala. Mala tam byť s Tambeom, spoločne mali pozerať tú malú bodku na obrazovke a tešiť sa z neho. Večer si mali čítať tie letáčiky a Tambe by ju určite hrešil a staral sa o to, aby dodržiavala všetky správne zásady stravovania, či oddychovania. Týrala sa tou predstavou, no nedokázala sa jej vzdať. Nie teraz.

Keď sa s Ruanou vrátili späť do domčeka, mala chuť hodiť tie papiere rovno do koša a ten ešte podpáliť. Neurobila tak. Ani nevedela, čo ju zastavilo, ale odvtedy tie malé kusy papiera ležali na stolíku a zapadali prachom.

„Naozaj nič nepotrebuješ?“ spýtala sa znovu Ruana, prerušiac tak jej bolestné spomínanie. Rýchlo zakrútila hlavou, pohľad uprúc na teplo oblečenú priateľku. Jasné, hovorila jej, že sa chystá do obchodu až do Barns.

Keďže sa Suri rozhodla tak trochu ukryť pred svetom, a hlavne pred Tambeom, bolo pre ňu až priveľmi pohodlné bývať s Ruanou. V domčeku na konci lesnej cesty by ju hľadal naozaj len málokto, veď kto vôbec tušil, že tam nejaký dom stojí. Len realitná maklérka a tej sa rozhodne nikto na názor pýtať nebude. V duchu si síce stále vyčítala, že sa ešte nikomu zo svojej rodiny neozvala, ale dokázala tie obvinenia samej seba dokonale umlčať. Veď bola dospelá, nikto sa nemusí strachovať, že by sa o seba nepostarala, hoci teraz sa o ňu starala Ruana, ktorá všetko platila. Prisahala si však, že ako náhle bude mať možnosť a prostriedky, všetko jej vráti. Veľmi živo si vedela predstaviť jej hlasné protesty, ktorými ju bezpochyby zahrnie.

„Naozaj nič nepotrebujem, mám všetko,“ zopakovala opäť ako papagáj, usmievajúc sa jedným kútikom úst.

Pre ňu bol výkon aj taký malý úškľabok, nieto ešte naozajstný úsmev. Zdalo sa jej to zvláštne, no odvtedy, čo sa s Tambeom pred vyše mesiacom rozišli, sa nevedela smiať. Domnievala sa, že je to preto, lebo jej ublížil, no pravda bola inde. On ju postavil na nohy, keď bola úplne na dne, vďaka nemu sa naučila smiať a radovať sa zo života. Keď odišla, akoby znovu zabudla, no tentoraz už bez možnosti opätovného naučenia sa tohto zázraku.

„No dobre, dobre, už idem,“ zabrblala Ruana, ledva sa zdvíhajúc zo stoličky. Niežeby bola až taká guľatá, veď za sebou mala len polovicu tehotenstva, ale s pribúdajúcimi kilami sa cítila viac a viac nemotorná.

„Počuj, Ruana,“ zvolala za ňou Suri, „čo ty tu vlastne robíš celé dni?“ Na toto sa ju chcela spýtať takmer od prvého dňa, čo sem prišla, no akosi nenašla odvahu, ani nevedela prečo. Možno sa bála, že povie, ako celý čas telefonuje so svojou rodinou. Ona na to odvahu nenašla.

„By si neverila, aká kreatívna môže byť takáto samota. Naučila som sa pliesť. No dobre, nie som šedivá dôchodkyňa, ale ponožky sa hodia, vzhľadom na to, kde žijeme. Prečo sa pýtaš? Nebodaj si sa začala nudiť?“

Suri pokrčila plecami. „Napadlo mi, že keď už tu s tebou bývam, mala by som o tebe vedieť viac.“

Ruana sa odrazu zastavila v polovici pohybu, zadívajúc sa jej uprene do očí. „Viem, že ti to už nemám pripomínať a hovorili sme o tom asi tisíckrát, ale aj tak. Nechceš radšej...“ No Suri ju zastavila zodvihnutím ruky.

„Viem, viem... odísť k svojej rodine. Ruana, ja tam nechcem ísť. Nie preto, žeby mi nechýbali, to vôbec nie, ale nechcem hovoriť o ničom, čo bolo. Hoci vyzerám v pohode... týra ma to, som vnútorne vyhorená, akoby bez života. Moja rodina by to nenechala na pokoji. Sú to úžasní ľudia, ale momentálne upokojenia typu ‘neboj, to bude zase dobré‘, naozaj nepotrebujem,“ priznala s plačom na krajíčku.

Z ničoho-nič sa Ruana vrhla cez pol miestnosti a už visela Suri na krku. „A nechceš, aby sa niektorý z tvojich bratov nezbalil a nešiel zmlátiť Tambea, mám pravdu?“ hádala, stopercentne presvedčená o pravdivosti svojich slov.

Suri sa jej bez jediného slova stúlila viac do náručia a rozvzlykala sa, ako mnohokrát predtým. Snažila sa prúd sĺz zadržať, no bolo to márne tak, akoby ste sa snažila zastaviť západ slnka. Nemohla prestať nariekať nad svojou hlúposťou, ktorá ju priviedla do tejto situácie. Ak si predtým myslela, že sa cíti vinná, lebo mu nepovedala kto v skutočnosti volal, bolo to nič v porovnaní s tým, ako sa cítila teraz.

Mala pocit, že sa každú chvíľku zadusí, hoci vedela, že sa jej pľúca pravidelne plnia vzduchom. Neviditeľná ruka jej však zvierala hrdlo a nedovolila jej zabudnúť. Rovnako aj tá druhá, ktorá si s jej mozgom zahrávala ako s tenisovou loptičkou a udierala do stien lebky. Ak by mala opísať pocit viny teraz, povedala by jediné – smrť je lepšia ako dusivý pocit prázdnoty a bolesti nielen na duši, ale aj v srdci. Veď kto by túžil po tom, aby ho vlastné výčitky držali pod krkom, akoby chceli ukončiť jeho biedne živorenie.

„Chcem zabudnúť... zabudnúť...“ fňukala Suri dookola, vôbec si neuvedomujúc, že tie slová sformovali jej vlastné ústa, akoby chceli prezradiť svetu jej mizériu. Zradcovia.

„Hádam by si nechcela zabudnúť na lásku, ktorá splodila toho drobca,“ dohovárala jej Ruana. Znela, akoby bola o svojich slovách pevne presvedčená.

„Aká láska, aká láska! Keby ma mal aspoň z polovice tak rád ako ja jeho, počúval by ma!“ rozhorčila sa na ňu Suri.

„Aká láska, Suri? Nebuď smiešna. Tambe jej síce korunovaný vôl a nechápavý ignorant, ale je to jeden z mála mužov, či vlkov, ktorý keď miluje, tak celý srdcom. Neverím tomu, že by ťa nemal rád. Kebyže to tak nie je, nereaguje tak prehnane a teraz by si bola s ním.“

No Suri len bezmocne krútila hlavou, pričom jej po lícach a krku padali hotové vodopády soli. „Nikdy ma ani len trochu nemiloval. Je to len majetníctvo. Sám povedal, že vlci si vždy strážia to, čo považujú za svoje. Preňho som bola len kus... nábytku.“

Ruana sa zasmiala. „Kus nábytku? To nemyslíš vážne! On ťa miloval a stále miluje! Myslíš, že som nepočula o tom, že sa vrátil k svojim starým zvykom? Že každý deň vypije minimálne dve fľaše vodky a do ordinácie príde len vtedy, keď ho tam niekto dotiahne za vlasy?“ hovorila naliehavo.

Uvedomovala si, že bola neľútostná, ale nedokázala jej inak pomôcť. Po tom mesiaci samoty a seba obviňovania by sa mala pozrieť pravde do očí. Mala by konečne vedieť, aká dôležitá bola a stále je v jeho živote.

„Nehovor mi o tom! Je mi jedno, čo robí so svojím životom!“ vykríkla Suri, vytrhnúc sa jej z náručia.

Bez jediného obzretia utiekla do malej izbičky, ktorá sa v tomto období stala jej domovom. Obzerala sa po holých stenách, neustlanej posteli a znovu jej napadlo, že takýto rozhádzaný a opustený je jej vlastný život. Detinsky si zakryla uši, no slová, ktoré je doslova vykričala Ruana, sa k nej aj tak vracali s nepríjemnou ozvenou. Možno v kútiku duše predsa len túžila po tom, aby boli pravdivé

„Tým, že utečieš, sa nič nevyrieši. Chápem, že ti ublížil, ale to aj mne Raven. Radila si mi, aby som prehltla hrdosť a odpustila mu. Tak prečo to neurobíš aj ty? Prehltni hrdosť a povedz mu aspoň to, že bude otcom!“ zakričala na ňu Ruana. O pár sekúnd neskôr sa ozvalo buchnutie dverí nasledované hučaním motora jej auta.

Hodila sebou na posteľ, až starožitné pružiny nahlas zaprotestovali. Snažila sa z mysle vypudiť všetko, čo jej dnes Ruana povedala a poradila, ale nedarilo sa jej. Bolo jej jasné, že nech by sa akokoľvek snažila, nedokázala by prehltnúť niečo, čo nemá. Hrdosť stratila už dávno, presnejšie vtedy, keď ju podupal Tambe tým, že ju nazval klamárkou, pobehlicou a ženou nehodnou akéhokoľvek citu. Samozrejme, nepovedal jej to priamo, ale nemusela byť vedma, aby ten skrytý význam pochopila. A posledným kopancom pre jej hrdosť bol prsteň podhodený k jej nohám.

Nie, Tambe Davis nie je schopný lásky, určite nie k nej. Keby to tak bolo, nevyhrážal by sa jej smrťou. Netušila, či by to bol schopný urobiť, ale radšej – vo vlastnom záujem – to ani overovať nebude.

„Počuješ?! On nie je schopný akéhokoľvek pozitívneho citu k mojej osobe!“ zakričala z plného hrdla, akoby ju Ruana mohla počuť.

Osamelá slza jej opäť stiekla po líci, dopadnúc na pokrčený vankúš. Po toľkých prebdených nociach plných plaču sa ešte čudovala, že v nej ostala vôbec nejaká voda, ktorú by jej telo mohlo nejakým spôsobom vylúčiť, ale bolo to tak. Lebo na slzy sa vždy nejaká nájde, všakže? Odrazu sa však pomedzi tie potôčiky naširoko usmiala. Nie ako predtým, keď sa jej chabý pokus o prejavenie radosti podobal skôr úškrnu bolesti, teraz sa skutočne usmievala, až mala v lícach jamky.

Ale bolo by pekné, keby ma miloval, prehnalo sa jej pri tom hlavou.

Impulzívne si utrela líca, schmatla zo stolíka takmer zabudnutý mobil a vyťukala číslo, o ktorom vedela, že naň mala zavolať už pred mesiacom. Hovor bol po prvom zvonení prijatý, akoby niekto sedel priamo na telefóne, ani nie vedľa neho.

„Haló, mama? To som ja, Suri,“ ozvala sa previnilo do tej malej škatuľky.

vvv

Tambe do seba obrátil ďalší pohárik whisky. Prešiel na ňu potom, či dopil úplne všetku vodku a nechcelo sa mu ísť nakupovať. Whisky bola dokonca ešte lepšia. Nevedel síce, aký obsah alkoholu má, ale podľa intenzity pálenia v krku asi nebol malý. Len tak z rozmaru sa zadíval na hodiny, akoby na nich mohol niečo zistiť. Ten pohľad mu však povedal len to, že ubehlo sotva pár hodín odvtedy, čo sa ne ten prekliaty zázrak pozeral naposledy. Najradšej by bol čas zrýchlil, aby jeho utrpenie netrvalo tak smrteľne dlho.

Prekliate vlčie telo! Kebyže som normálny chlap, mám teraz prinajmenšom otravu alkoholom! zanadával si v duchu.

Toto všetko bolo len za účelom na chvíľu zabudnúť na svoj rozbitý život, rovnako aj na hrnček, ktorý už takmer celý mesiac ležal v rovnakom stave na podlahe v kuchyni. A zvyšok domu nevyzeral o nič lepšie, no nemal kvôli tomu výčitky. Na čo mať uprataný a útulný dom, ktorý aj tak nikdy nebude domovom? Zbytočne by plytval energiou, ktorú môže využiť na lov medveďov.

Odrazu jeho plánovanie na večer prerušilo ostré búchanie na dvere. Bez toho, aby sa zamýšľal, kto, do pekla, ho zase otravuje, išiel otvoriť. Za dverami stála jeho bývalá sestrička, ktorá bola v značne rozladenej nálade a v ruke mala panvicu. Ani nevedel, či ho viac prekvapila práve jej prítomnosť, alebo prítomnosť tej panvice.

Usmial sa na ňu. „Vitaj, Mey. Doniesla si mi obed?“ spýtal sa najmilšie ako vedel. Dúfal, že sa jej skôr zbaví. Už doslova počul, ako ho nedopitá fľaša volá späť k sebe.

„Pôvodne tam skutočne ten obed bol, ale nakoniec skončil v tvojej popolnici! Teraz by som ťa tou panvicou najradšej umlátila, ty idiot! Povedz, máš v hlave ešte aspoň piliny, ktoré predtým boli zdravým rozumom, alebo si aj tie predal do zberných surovín?!“ rozkričala sa naňho, prešmyknúc sa mu do domu.

„Hej, kam si myslíš, že ideš!“ zvolal za ňou. Svoj krik ešte zdôraznil hlasným zabuchnutím dverí.

„Nechcem, aby ma počula všetka lesná zver, ktorá je v okolí. Hoci... možno by aspoň tá pochopila, čo sa deje! Povedz, si teraz spokojný? Vlastne nie, neodpovedaj mi, už som tú pesničku počula. Spieva si ju celé mesto! Je o podrbanom doktorovi, ktorý si nevidí ďalej od nosa a poslal do riti jedinú ženu, s ktorou mohol byť šťastný!“ prskala naňho ďalej tá malá dračica. Mal pocit, že odrazu vyrástla aspoň o pol metra.

„Prišla si mi ju zaspievať?“ prehodil ironicky.

„Nie, najradšej by som ťa zabila. Čo máš v tej hlave, že si vyhnal Suri? A nehovor mi, že ťa podviedla, to som už počula a neverím tomu,“ založila ruky na hrudi v očakávaní jeho brilantného vysvetlenia.

„Ale podviedla ma, došľaka! Možno niekoľkokrát a nebolo to s nikým iným, než s Patrickom, o ktorom vždy prehlasovala, že je len jej milovaným bratom.“ Jeho hlas len tak sršal iróniou.

„Ak som pochopila správne to, čo mi povedala Lunna do telefónu, tak sa ten milovaný brat, ako ho ty voláš, asi pred týždňom oženil, no nebola to Suri, koho si bral,“ odvetila mu neľútostným tónom a so škodoradosťou sa pozerala, ako sa snaží skryť prekvapenie.

Trhane sa nadýchol. „To neznamená, že ma nepodviedla,“ obhajoval sa, no jeho presvedčenie značne kolísalo.

„Videl si ich pri tom, ako ťa podvádzajú? Alebo si im pri tom svietil? Patrick sám totiž povedal, že jediné, pri čom si ich mohol vidieť bolo to, ako spoločne pijú kávu.“

Tambemu nebezpečne zažiarili oči. „Mala mi povedať, že idú na kávu. Ak nemala čo skrývať, prečo mi to jednoducho nepovedala? Há?“ vypytoval sa skrz zaťaté zuby. Nechcelo sa mu veriť, že by bol až taký idiot, ktorý podlieha žiarlivosti.

„Prečo ti to nepovedala? Ty sa ešte pýtaš? Možno by ti to povedala, keby si sa nebil do hrude ako nejaký jaskynný muž a občas premýšľal o pocitoch iných než o svojich vlastných!“ vybafla naňho, zovrúc pevnejšie rúčku panvice.

„O iných pocitoch ako vlastných?! Tak prepáč, ale ona ku mne žiadne pocity neprechovávala. Ak by ma milovala, prečo by to nepovedala? Nemohla, pretože to tak nebolo. Bola mi len vďačná za záchranu života a pretože nevedela, ako sa mi ospravedlniť, ponúkla mi sex. Takže áno, nepremýšľam o cudzích pocitoch, hlavne ak žiadne neexistujú.“

Ani nedopovedal a Mey mu pohrozila hrubou, teflónovou panvicou. Tambe musel uznať, že keby mu pristála na hlave, rozhodne by si to zapamätal. „Prečo máš vlastne tú panvicu?“ nevydržal a spýtal sa jej. Zdalo sa mu, že nejaká časť tohto rozhovoru mu unikla.

„Na čo? Doniesla som ti v nej obed, ktorý pred chvíľou skončil v koši. A teraz ju mám preto, lebo ty nikdy nepočúvaš, čo ti kto hovorí. Mám to na presvedčovanie, ale najradšej by som to použila na pomstu. Teraz si hovoril, akoby Suri bola nejaká štetka, pobehlica. Nebola a dobre to vieš! Keby ťa nemilovala, neostala by s tebou, pretože si fakt príšerný chlap, Tambe Davis,“ pripomenula mu.

Prudko zaťal sánku, až mu zaškrípali zuby. „Nemilovala ma, to ja som bol ten, kto miloval ju. A bolo to viac ako očividné, no ona moju lásku odmietla!“ vmietol jej do tváre poslednú námietku.

„Očividné, že ju miluješ? Nechci ma rozosmiať, na tebe nie je očividné ani len to, či spíš alebo bdieš!“ prehodila ironicky.

„To nebolo vtipné,“ zavrčal.

„Nie, tu nie je vtipné vôbec nič, Tambe." Jej hlas ako na dôkaz zvážnel. „Pozri, čo si urobil so svojím životom. Než aby si sa postavil čelom problémom, ktoré si vytvoril ty sám, vrátil si sa k starým zvykom, vďaka ktorým si si všetkých držal od tela. Prestaň chlastať ako dúha, aj tak to nepomáha, len zbytočne objímaš poháriky. Prestať loviť ako pomätený, lebo za chvíľu budú medvede ohrozený druh. Vráť sa do ordinácie, tvoji pacienti ťa potrebujú. Ale zo všetkého najskôr zodvihni mobil a zavolaj Suri. Je mi jedno, čo jej povieš, ale chcem, aby sa vrátila a ty to chceš tiež. A modli sa, aby ti to vôbec zodvihla.“

Po týchto slovách sa otočila doslova na päte a vybehla von. Nebol si istý, ale zdalo sa mu, že z jeho príjazdovej cesty odišlo nejaké auto. Bol však natoľko zaujatý vlastnými úvahami, že mu to bolo jedno. Zhrozil sa z toho, čo mu povedala Mey. Kdesi hlboko v sebe však veľmi dobre vedel, že si len našiel zámienku ako odohnať Suri skôr, ako by odohnala ona jeho. Došľaka, mal ju aspoň na päť minút počúvať, veď mu to chcela vysvetliť!

Tambe Davis, si naozaj mizerný chlap, mali by ťa buď zabiť alebo vykastrovať, nech sa už tvoje prekliate gény nešíria ďalej, nadával si v duchu.

Hodil do seba posledný dúšok whisky, do ruky berúc mobil. Mey mala pravdu. Mal jej zavolať už dávno, mal ju počúvať. Do riti, veď takú úžasnú ženu už nikdy v živote nenájde. Nie, žeby túžil po jej hľadaní.

Rýchlo, kým ho stihla opustiť odvaha, vytočil dobre známe číslo. No hneď sa ozval obsadzovací tón. Polohlasne zanadával, no nevzdal to. Pokúšal sa jej dovolať najbližšiu polhodinu, hoci sa mu stále ozýval len ten prekliaty zvuk. Keď sa rozhodol, že to skúša poslednýkrát, na druhej strane sa konečne ozvalo tón, ktorý mu napovedal, že Suri už s nikým nevolá. Jeho veselosť však trvala iba dovtedy, kým sa mu namiesto jej hlasu neohlásila odkazová schránka.

Nahnevaný sám na seba aj na celý svet hodil mobil o stenu, až sa rozbil na márne kúsky. Keď sa zadíval na tie kúsočky elektroniky, veľmi dobre vedel, že za jeho mizériu nemôže to úbohé zariadenie, ale absencia odvahy. Bolo predsa jednoduchšie poslať ju preč ako priznať si, ako veľmi mu na nej záleží. Ako veľmi ju miluje, ako ju potrebuje a že je to práve ona, s kým chce prežiť zvyšok života. A predovšetkým – bolo to lepšie ako priznať jej vlastnú minulosť.

No, Tambe Davis, ty nie si len výstavný kus vola, ale aj korunovaný zbabelec, otituloval sa v duchu.