Kapitola 3.

Tambe sa vyčerpane zrútil na stoličku vedľa vlastnej postele a opätovne si pretrel oči. Mal pocit, akoby sa znova narodil. A nielen on, ale aj žena, ktorá celá obviazaná ležala na jeho obrovskej posteli a vyzerala tam taká maličká a... zraniteľná. Jej tvár videl pred očami, ale neustále ju prehlušoval opar jej krvavých zranení a jaziev, ktoré náhodou objavil na zápästiach, keď jej chcel napichnúť transfúziu s krvou a infúziu. Prekvapilo ho to, ale naďalej sa usiloval zachrániť jej život.

Zavrel oči a opäť zablúdil k spomienkam, ktoré mu vybuchovali v hlave ako farebný ohňostroj. Ženu vo svojom náručí nepoznal, ale chcel ju zachrániť. Nielen preto, že je lekár a má to v popise práce, dokonca ani preto, lebo je súcitný - aspoň kedysi taký bol. Mal nejasný pocit, že keby ju nezachránil, prišiel by o niečo. Čo bolo nemysliteľné, keďže sa na ľudí nikdy neviazal a jedna ľudská žena ho mohla sotva zaujať natoľko, aby sa za ňou vôbec niekedy obzrel, ak by ju stretol. V kútiku mysle však mal aj iné vysvetlenie – chcel vedieť, prečo je taká krásna žena smutná. To na nej videl pri tých príležitostiach, keď ju náhodou zazrel potulovať sa v blízkosti lesa. Smútok, nešťastie, možno aj rezignáciu. Pocity, ktoré boli jeho jedinými spoločníkmi dlhé roky.

„Zachránil si jej život, môžeš byť na seba hrdý,“ poznamenala Mey stojaca medzi dverami a pozorujúca ho nežným pohľadom.

„Aj tak je na tom ešte zle. Ak chce prežiť, musí bojovať. Keď sa na ňu pozriem, vidím len... porážku. Veď prečo by inak riskovala a išla v noci do lesa? A ešte k tomu aj pri splne? To je hotové bláznovstvo! Pochabosť!“ zúril.

Ľudská hlúposť ho vždy vedela vyprovokovať, niekedy až do nepríčetnosti. Za to mohla tá jeho prekliata výbušnosť. V mysli to tiež pripisoval splnu, ktorý mal na jeho druh vždy zhubný vplyv. Pri splne robili vlci a vlčice kdejaké kraviny, hoci to nikdy nebývalo až také strašné. Nikdy nikoho nezabili.

„No tak, Tambe. Možno to bola len náhoda,“ poťapkala ho upokojujúco po pleci.

Pokrútil hlavou a opäť si pretrel oči. „To teda nebola. Vídaval som ju na lesnej ceste aj predtým, ale vždy mimo lesa. Ani si nechcem predstaviť, čoby sa stalo, keby som sa neovládol, alebo prišiel o pár minút neskôr,“ zhrozil sa.

Mey ho opäť potľapkala po pleci. „Ber to tak, že ťa osvietilo v pravej chvíli a zachránil si ľudský život. Myslela som, že ťa to poteší.“

„Teší ma jej záchrana, ale to ostatné nie. Vŕta mi v hlave, ako som sa mohol ovládnuť, keď som zacítil krv. Veď krv je pre vlka vo mne lákadlo, jedlo, prísľub mäsa. Nechápem to.“

„A čo nechápeš? Veď ty nie si zlý, ani nebezpečný.“

„Nikdy som nepochopil, ako si tým môžeš byť taká istá. Som vrah, zabijak. A ty si aj tak nezapochybovala a ihneď vedela, že som tú ženu našiel v lese. Každý iný, kto by videl jej zakrvavené telo, by ma obvinil, ale ty nie. Len si sa spýtala, či to bol medveď... Ako si to mohla vedieť?“

„Pretože viem, že tu,“ ruku mu položila na srdce, „si skutočne dobrý. Si láskavý a správny muž. Možno divoký, výbušný a občas nebezpečný, ale srdce máš na pravom mieste,“ usmiala sa.

Tambe si odfrkol a jej ruku opatrne odsotil. „Ale prosím ťa! Tomu neverí nikto, ani ja sám, nieto ešte ty. Nič si nenahováraj. Len preto, že sa mi zbláznili inštinkty a náhodou som ju nezabil, ešte nie som dobrý a láskavý. Vodcovia vedia, prečo sa ma boja, vedia, prečo varovali ľudí pred mojim lovením a zakázali vstup do lesa. Aj ľudia sa ma boja a nemusia ma poznať. Stačí jediný pohľad do mojich očí a sú polomŕtvi od strachu!“ rozhorčoval sa.

Mey len zmierlivo krútila hlavou. „Si strašný chlap, vieš o tom? Snažíš sa samému sebe nahovoriť tie nezmysly, čo o tebe prehlasujú. Som zvedavá, kedy si konečne uvedomíš, že klamstvami nič nenapravíš.“

Tambe si trpiteľsky povzdychol. Toto mal na tanieri takmer každý deň už celé tri roky. „Choď radšej domov, Mey. Som rád, že si mi pomohla, ale aj tak som ťa nemal ťahať z rande s Jamiem. Utekaj k nemu, bude naštvaný.“

Mey sa natiahla ako mačka. „Nuž, dobre. A čo ordinácia? Otvoríš ju dnes?“ spýtala sa, keď sa pohľadom na hodiny uistila, že je už skutočne ráno.

„Nie, musím sa postarať o tú ženu.“

„Tak vidíš, máš srdce, keď si ju uložil do vlastnej postele a staráš sa o ňu,“ pochválila ho pyšne a srdečne sa usmiala.

Tambe, naopak, celý stuhol. „Priniesol som ju sem iba preto, lebo do nemocnice som ju zaviesť nemohol. Vlčice by urobili poplach a ja naozaj netúžim po tom, aby mi išli po krku aj vodcovia. Nemám náladu ani na nijaké vysvetľovanie, pričom obaja vieme, že by mi vôbec neverili! Tak si prestať mýliť pojmy s dojmami, Mey! Tá žena je tu len preto, lebo nemám inú možnosť. Keby som nebol zabijak, za ktorého ma vyhlasujú, nebola by tu!“ kričal zúrivo, no Mey ani nežmurkla. Akoby sa jeho krik od nej odrážal.

„Už si skončil?“ Premeriavala ho pohľadom od hlavy po päty. „Prisahám, že si najuhundranejší a najneprístupnejší chlap pod slnkom, Tambe Davis! Ak ma budeš potrebovať, som na telefóne. Dovtedy sa modli, aby sa ťa tá žena bála, lebo keď sa ti dostane pod kožu, čo aj urobí, neochráni ťa ani to tvoje večné frflanie.“

„Prestaň tu na mňa vyťahovať tie svoje veštecké kraviny, nejde ti to! Radšej vypadni skôr, ako zabudnem, že si žena a k tomu aj tehotná. Padaj!“ vyháňal ju vzdorovito. Ako malý, nahnevaný chlapček.

„Ako myslíš. Dobrú noc, Tambe. Večer prídem.“

„Už choď!“ zakričal za ňou Tambe a kopol do stolíka pri posteli.

Ženská jedna prekliata! Ako nenávidel tie jej všetečné reči a to, ako sa mu snažila nahovoriť, že má dobré srdce. Keby ho mal, nebol by teraz tým, čím je. Je prekliaty a vždy bol. Netušil, ako si čo i len na chvíľu mohol zameniť sivú s čiernou a vliezť s tou strašnou bielou vlčicou do postele. Vtedy nepremýšľal, inak to vysvetliť nedokázal. Keby premýšľal, vyhol by sa Ruane Evyianovej širokým oblúkom a tú prekliatu vec vo svojich nohaviciach by na ňu nikdy nepoužil.

Opäť kopol do stolíka pri posteli, až sa s rachotom odrazil do steny a prevrátil sa. Jeho pád sprevádzalo aj rinčanie rozbitého skla z pohára, ktorý tam mával vždy položený. Úkosom pozrel na ženu spiacu na jeho veľkej posteli, ale jediný pohľad mu stačil na to, aby sa uistil, že to s ňou ani trochu nepohlo. Mal taký pocit, že sa len tak nepreberie. To by musela chcieť a jej sa očividne nechce. To ju tu bude mať na krku ešte dlho.

„Do riti! To som musel byť taký idiot a doslova sa dolámať, aby som jej zachránil ten mizerný život, ktorý ani nechce?!“ vyhŕkol rozhorčene a vypochodoval z izby s črepinami v ruke.

V kuchyni ich hodil rovno do koša, a potom sa sklonil, aby zo skrinky pod pultom vybral plnú fľašu vodky. Zo skrinky so sklenenými dvierkami vybral pohár a až po okraj ho naplnil vodkou. Na ex ju vypil. Nemal obavu, že by mu bolo zle, alebo by mohol mať ráno opicu. Jeho metabolizmus pracoval oveľa rýchlejšie ako ľudský, kvôli čomu bol do značnej miery rozladený. Ako túžil po tom strašnom pocite ráno po prepitej noci. Tak by mal z toho aspoň niečo, čo by zahrňovalo čo i len kúsok bolesti, nielen prázdne fľaše, ktoré musel ráno odpratávať.

Nalial si druhý, potom tretí aj štvrtý. Po šiestom to prestal počítať a hoci sa nemohol opiť, prepadol do zvláštnej otupenosti. Uvedomoval si len to, ako sa rozpleštil na gauč v obývačke a tvrdo zaspal.

vvv

„Je mi jedno, že je plná čakáreň ľudí! Doteraz chodili do nemocnice v Barns, tak môžu aj teraz!“ Tambe tresol telefónom a opäť sa zvalil do kresla v pracovni.

Už desiaty deň sedel doma pri tej žene, ktorá sa očividne neplánovala prebrať. Akoby toho nebolo málo, Mey museli hospitalizovať, pretože mala hrozné bolesti a hrozil predčasný pôrod. Mal kvôli nej výčitky, keďže ju do nemocnice previezli hneď na druhý deň po ich hádke. Korunu tomu nasadil ten ľudský idiot, ktorý mu volal, aby sa okamžite dostavil do ordinácie, pretože tam má akútne prípady. Hypochondrické stareny za akútne prípady ani omylom nepovažoval. Starosti mu narobila žena ležiaca v jeho posteli, ktorá sotva javila nejaké známky života. A na dôvažok sa ani nemohol pýtať, či nie je nejaká ľudská žena nezvestná, lebo by hneď padol do podozrenia a to veru nechcel a ani nepotreboval. Takže ju nemohol poslať k rodine a musel ju mať na krku.

Ticho v kancelárii preťal až ostrý zvuk zvoniaceho telefónu. Schmatol slúchadlo a snažil sa ho nezničiť, keďže v ňom krv len tak vrela. „Povedal som ti, že ich máš poslať do Barns!“ vybafol na volajúceho.

„A koho by som mala poslať do Barns? Teba?“ ozval sa na druhej strane srdečný hlas jeho sestričky, aj keď trochu sfarbený únavou.

„Mey! Prepáč, nevedel som, že si to ty,“ ospravedlňoval sa, po predošlom hneve ani stopy.

„To očividne. Povedz, ako sa má naša neznáma kráska?“

„Už sa máš lepšie, keď ti dovolia telefonovať?“ zaútočil protiotázkou.

Netúžil po rozhovore o tej žene. Už aj tak mal blbý pocit, keď na ňu stále myslel. Bol na seba poriadne naštvaný. Vlastne nie, on doslova zúril.

„Dobre, dostal si ma. Podplatila som sestričku, aby mi zapojila telefón. Mám pocit, že tu zcvoknem.“

„Len sa nesťažuj, keby to nebolo potrebné, tak tam určite nie si,“ dohováral jej.

Mey si odfrkla. „No jasné, oni ma tu skôr držia preto, lebo sa Jamie o mňa bojí. Ja som dávno v pohode, ale oni mi neveria. Vraj sestričky a doktori sú vždy presvedčení, že sa vedia liečiť aj vtedy, keď sú sami pacientmi. Je to tu ako v Zámku hrôzy. Prisahám, že ak ešte raz zazriem ten odporne dlhý nos tej nechutne tučnej sestričky so sadistickými sklonmi, tak sa neovládnem a skočím na ňu vo vlčej podobe. Potom jej ten nos odhryznem, prisahám, že to urobím!“ rozhorčovala sa Mey.

Tambe sa aj napriek všetkému rozosmial. „Si pekne nebezpečná, vlčica. Ale nevoláš len preto, aby si nadávala na neschopný personál nemocnice,“ hádal.

„Bingo.“

„Tak? Čo sa deje, že musíš podplácať sestričky?“

Mey si porazene povzdychla. „Chystajú sa k tebe vodcovia s Ruanou v čele.“

Unavene si pretrel čelo. „Ktorí vodcovia?“

„Popravde, zachytila som len to, že sa chystá Ruana. Možno jej otec – Suidan.“

„Prečo?!“ zavrčal.

„Niekto ohlásil zmiznutie tej ženy. Vraj sa išla prejsť do lesa a určite vieš na koho padla prvá voľba - na Tambea Davisa. Nezačula som všetko, ale vlčice v nemocnici sú klebetné.“

„No super, ešte to mi tu chýbalo...“

Mey sa pre seba pousmiala, aj keď to Tambe nemohol vidieť. „To sa vyrieši. Nič zlé si neurobil, zachránil si jej život.“

„Jasné, lebo ich to bude aj zaujímať!“ zavrčal ironicky.

„Pach ľudskej ženy ešte nič neznamená.“

„To nie, mohol som sa s ňou len vyspať, nie?“

„Ako je vlastne na tom?“

Opäť si povzdychol. „Je na tom stále rovnako. Vďakabohu za to, že musím kradnúť len infúzie.“

Mey sa zasmiala. „Tak to ty si ten záhadný zlodej, čo stenčuje zásoby v ordinácii?“

Tambe chcel niečo odvetiť, ale prerušila ho Mey: „Ach, musím končiť. Počujem to kotúľanie sestričky až sem.“ Na to vydala niečo ako hybrid medzi znechuteným odfrknutím a hysterickým smiechom.

„Tak si to tam uži a dávaj pozor na bábo.“

„O to sa neboj. Maj sa.“

Položil slúchadlo a ani sa poriadne nestihol oprieť o operadlo stoličky, keď sa domom ozval otravný zvuk zvončeka. Presne vedel, koho nájde za dverami, ale keď tam zbadal rozstrapatenú Ruanu, z ktorej doslova kričal živočíšny sex, ostal mierne zaskočený. Bolo jasné, že vlčica práve vyliezla z brlohu a rozhodne v ňom nebola sama.

„Tambe,“ kývla hlavou a bez pozvania vpochodovala dnu.

Prekvapene pozeral na jej natrhnutú sukňu a zle pozapínanú blúzku. Jeho telo zachvátili plamene zúrivosti. Stačilo by jediné škrtnutie a všetko bude v háji.

„Čo tu chceš? Zabudla si, čo som ti povedal naposledy? Chceš preletieť oknom?“ zavrčal zlostne.

V kútiku mysle sa pozastavil nad tým, ako je možné, že sa jeho predošlá vášeň pociťovaná voči tejto vlčici zmenila na odpor hraničiaci s averziou. A to po jej tele kedysi tak slintal! Lenže všetko sa zmenilo tým, keď ho zradila.

„Je mi jedno, čím si sa mi vyhrážal. Si idiot a ostaneš ním, netuším ako som sa mohla s tebou čo i len na chvíľu zapliesť!“ vyprskla aj ona. Okolo nich poletovali iskry hnevu, akoby predzvesť boja.

„Ááále, slečinka si uvedomila pred kým roztiahla nohy?“

Ruana zaťala päsť, aby mu jednu nevypálila. „Ty bezduchý hus hoväda, teraz počúvaj. Je ti jasné, že po tvojich urážkach ti vôbec nemusím zachraňovať zadok?!“

„Ale, ale, máš zimu v posteli? Ten tvoj ho má malého alebo čo?“

„Drž už konečne hubu! Nemáš sa čo ozývať, keďže tu cítim ľudskú samicu. A Boh ťa ochraňuj, ak ju tu niekde nájdem a zistím, že je to tá zmiznutá!“

„Ccc,“ krútil naoko pobavene hlavou, „hádam nám tu niekto nežiarli? Môžem ťa uistiť, že tá žena bola omnoho lepšia ako ty a dokonca nemá pocit, žeby sa tu mala zdržiavať dlhšie ako je nutné. Kontrola hotová, môžeš sa ísť núkať do inej postele!“

Hlasné plesknutie sa odrazilo od stien. Ruanina štípajúca dlaň však nemala žiadnu účinnosť, Tambeom to ani nepohlo a ešte sa začal aj smiať.

„Buď rada, že som uspokojený, aspoň po tebe neskočím, ale pekne milo ťa pošlem do riti!“ vyhlásil so smrteľným pokojom.

„Nevyskakuj, Tambe Davis, poznám ťa a môžem ťa ešte poslať do horúcich pekiel.“

„Ďakujem za prejavenú účasť, ale v pekle už dávno som. Choď fňukať na iný hrob,“ prehodil sarkasticky.

Ruana sa nahnevane otočila a s úmyslom zaliezť späť do postele, v ktorej by rozhodne nebola sama, aby ju niekto, pre zmenu, rozmaznával. Tambe sa už v duchu začal radovať, no vtom sa stali tri veci naraz. Ruana chňapla po kľučke a z poschodia sa ozvalo hlasné buch nasledované rinčaním skla, keď na zem dopadla infúzia. Následne sa domom rozozvučala siréna bolestného kriku.