Kapitola 30.

Suri ležala na neustlanej posteli, v ruke knihu o tehotenstve vlkov, ktorú napísala ešte veľmi dávno jedna z pôvodných vlčíc. Jej pokoj rušila len občasná ozvena kvapiek dopadajúcich na parapet okna. Obklopovala ju aura bolesti a smútku, ktorú sa nikto neodvážil narušiť. Nikto, až na otravný mobil, ktorý začal vyzváňať. Bez jediného pohľadu na displej vedela, kto volá. Alebo skôr, kto opäť volá. Bol to Tambe, tak ako každý iný deň tých troch mesiacov, počas ktorých sa mu vyhýbala a tvárila sa, že neexistuje.

Jeho telefonáty brala ako určitý druh rituálu. Tak jej to pripadalo, pretože vôbec nezáležalo na tom, či mu položila, prepojila ho do hlasovej schránky, alebo mu to proste nezdvíhala, volal každý deň presne trinásťkrát. A vždy len medzi treťou a šiestou poobede. Občas sa na tom zabávala, ale len občas. Väčšinou si to nevšímala a keď to zaregistrovala, prepadali ju výčitky svedomia alebo návaly smútku. Ani jedna z možností sa jej nepáčila, ale veľmi dobre vedela, že raz mu to bude musieť zodvihnúť. Už len preto, aby mala od neho pokoj.

Začítaná do knihy nechala telefón proste zvoniť, presvedčená, že by aj tak nemalo zmysel rozprávať sa s pôvodcom toho otravného zvuku. Nie teraz, nie v tomto rozpoložení, v ktorom bola už od ich rozchodu. Musela sa uistiť, žeby nezačala vzlykať hneď, akoby sa jeho hlas ozval na druhej strane toho prekliateho zariadenia, ktoré jej tak pílilo nervy. Občas si preto pripadala ako schizofrenička. Na jednej strane neznášala ten mobil a najradšej by ho roztrieskala, ale zase na tej druhej ho chcela zodvihnúť a rozprávať sa s tým, kto jej chýbal najviac na svete. Proste čistý blázon.

„Jedného dňa mu to budeš musieť zodvihnúť,“ ozvala sa odo dverí Ruana s bruchom veľkým ako vlastný kontinent. Nie je sa čo čudovať, veď o necelé dva týždne porodí malú vlčicu alebo vlka. Suri ju momentálne podozrievala, že jej číta myšlienky.

„Nemám to v úmysle,“ zaklamala Suri, otáčajúcu stranu otrhanej knihy, ktorú jej požičala práve tá, ktorá stále stála medzi dverami a nechystala sa tak skoro odísť.

Pokrútila hlavou. „Nebuď taká tvrdohlavá, aj tak ti musí byť jasné, že jediná osoba, ktorou tým zraňuješ, si ty sama. Ak ti Tambe stále vyvoláva, ani nedúfa, že mu to vôbec zodvihneš.“

„Je mi jedno, čo ho k tomu vedie, aj tak sa s ním nemienim rozprávať,“ prehlásila šomravo.

„Ako myslíš,“ odvetila jej Ruana, no ostala stáť medzi dverami, opierajúc sa o zárubňu. Takmer o minútu neskôr k nej Suri konečne zodvihla hlavu.

„Chcela si ešte niečo?“ zajachtala prekvapená Suri.

V poslednom čase mala dosť veľký problém sústrediť sa na prítomnosť, hoci v nej žila. Stále viac a viac sa zamýšľala na tým, ako by jej živom mohol vyzerať s Tambeom a ako bez neho. Tá druhá možnosť sa jej nikdy nepáčila, ale bola rozhodnutá žiť v nej. Tá prvá však bola aj naďalej lákavá. Túžila po nej tak intenzívne, až z toho bláznila. Potom si vždy sarkasticky pomyslela, že ona sa zblázni už z úplne všetkého.

Ruana si potichu povzdychla. „Vlastne ani nie, len po mňa prišiel Raven, ideme k jeho rodičom. Potom sa opäť nasťahujem do nášho domčeka,“ oznámila jej vecným tónom, hoci oči jej žiarili spokojnosťou.

„Takže si u nakoniec odpustila.“ Suri si tým tvrdením bola stopercentne istá.

Na jej veľké prekvapenie však Ruana trochu pokrútila hlavou. „Odpustiť? Dokopy ani nebolo čo, to, ako ma bral na začiatku nášho manželstva, bolo len vďaka mne. Kvôli môjmu správaniu si myslel, že som úplne iná ako v skutočnosti. Chcel ma potrestať, ponížiť ma a podarilo sa mu to. Lenže neplánoval, že mi tak ublíži. Či som mu odpustila – poviem ti len, že som nemala čo. No aj napriek tomu mu to nikdy nezabudnem.“

Suri sa pri jej slovách márne pokúšala zbaviť dotieravého pocitu, že jej život je teraz veľmi podobný tomu jej. „Nebojíš sa, že to urobí znovu?“

Ruana sa potichu zasmiala. „Či sa nebojím? Veľmi sa bojím, Suri, každý deň. Ale rozhodla som sa, že nemôžem zvyšok života prežiť strachom z bolesti, ktorú by mi mohol spôsobiť. Sú horšie dni a sú lepšie a teraz viem, že nech sa stane čokoľvek, Raven bude stáť vždy pri mne. A myslím, že je to lepšie ako sa strachovať a rozmýšľať o tom, ako by to mohlo vyzerať a čo by sa mohlo stať. Rovnako, ako to robíš ty,“ povedala jej jemne.

„Ale ja...“ zakoktala sa Suri prekvapene, no Ruana ju zastavila zodvihnutím ruky.

„Myslíš, že neviem, čo sa ti celé dni preháňa hlavou, keď sa dívaš na ten zvoniaci mobil? Stavím sa, že v duchu stále zvažuješ možnosti a predstavuješ si, ako bude vyzerať tvoja budúcnosť. Ver mi, tá s Tambeom bude omnoho krajšia, bohatšia na lásku. Nehovorím, že ti neublížil, ale necháš sa zastrašiť vlastnými obavami?“ spýtala sa jej otvorene.

„To nie sú obavy, len logické vysvetlenie. Tambe povedal, že ma už nikdy nechce vidieť. Dodržiavam jeho želanie.“

„Ja to volám inak, ale ako chceš, je to, koniec-koncov, tvoj názor. Ale spýtam sa ťa ešte na niečo - čo povieš svojmu dieťaťu, keď sa raz spýta, po kom má vlčí kožuch? Čo mu odpovieš, keď sa spýta, kde má otca? Potom aj jemu povieš, že sa iba riadiš povelmi jeho otca, že ťa už nikdy nechce vidieť?“ spýtala sa úplne otvorene.

„To bude až za dlhé roky, teraz nad tým nemusím premýšľať,“ odvetila jej až príliš rýchlo.

Ruana sa na ňu starostlivo zadívala. „Ja viem, ako sa cítiš – pred pár týždňami som sa cítila rovnako, aj keď v mojom prípade Raven vedel, že bude otcom. Bojíš sa bolesti, ktorú by ti mohol Tambe spôsobiť, keby opäť odmietol teba aj dieťa, tak si sa rozhodla, že mu to nepovieš. Teraz sa však bojíš zlyhania...“ Odrazu jej rozprávanie prerušila Suri:

„Tá tvoja psychoanalýza je čím ďalej, tým viac vtipnejšia.“

„... lenže ty sa toho zlyhania báť nemusíš, nemusíš sa báť, žeby si bola zlou matkou, Suri. Si starostlivá, milá, srdečná... Všetkým naokolo je jasné, že budeš tou najlepšou mamou, pretože sa na to proste hodíš. Lenže ani tá najlepšia mama nedokáže nahradiť otca, ktorého dieťa proste potrebuje. Sú určité veci, ktoré mu ako matka dať nemôžeš. A toho sa bojíš skôr ako toho, že budeš zlou matkou. Bojíš sa, že nebudeš môcť byť dobrý otcom,“ pokračovala ďalej, ignorujúc jej slová o psychoanalýze, akoby ich Suri nikdy nepovedala.

„To je smiešne, prečo by som sa mala báť, že budem zlým otcom? Som predsa žena! Nemôžem byť otcom,“ chcela sa obhájiť Suri, no nepodarilo sa jej to, keďže sa jej triasol hlas.

No ona sa len otvorene zasmiala. „Ja viem, že mám pravdu, Suri, nemusíš to ešte viac dokazovať. Vieš, možno teraz prišiel čas, by som ti porozprávala jeden príbeh. Chceš?“

Suri sa na chvíľu zamyslela. To, čo jej doteraz povedala jej spolubývajúca, ju desilo. Každučké slovo, ktoré vyslovila, sa jej dotýkalo, pretože mala pravdu. Vo všetkom. Akoby jej videla až na dno duše a popritom jej čítala myšlienky. Nevedela, či má nadávať, alebo ďakovať za to, že jej niekto tak veľmi rozumie.

„O kom je ten príbeh?“ odhodlala sa nakoniec spýtať.

„Je o jednej smutnej a zúfalej žene. Je o mojej... matke.“ Slovo matka vyslovila divným tónom, akoby bola na ňu nahnevaná a chýbala jej zároveň.

„O tvojej matke? Prečo práve o nej, myslela som, že je mŕtva už od tvojho detstva,“ odvetila jej nechápavo.

„Nie je mŕtva. Moja matka ešte žije, no len pánbohvie, kde vlastne. Možno nakoniec predsa len odišla na Floridu, ako vždy snívala. Ale to je už jedno. Chceš počuť ten príbeh?“

Suri sa nezmohla na viac, len na prikývnutie. Ruana s hlbokým povzdychom začala: „Vieš moja matka... ťažko povedať, aká vlastne bola. Keď som sa narodila, hovorili, že bola neskonale šťastná, ale ja som bola príliš malá, aby som si to pamätala. Keď sa o päť rokov neskôr narodila Neema, moja sestra, všetci sme mysleli, že sa bude radovať, ale nebolo to tak. V tom veku som si to neuvedomovala, ale teraz už viem, že bola nešťastná. Veľakrát som ju videla len tak stáť pri okne a pozerať do tmy. Bola to moja mama a ja som ju milovala, ale stále mi niečo chýbalo. Tým niečím bol jej smiech, jej pohladenie alebo aspoň jeden srdečný pohľad,“ vzdychla.

„Ako to súvisí s tým, o čom si hovorila?“ Nechápala, no skôr ako nechápavosť sa objavila obava z toho, čo všetko by sa mohla dozvedieť o Ruaninom živote. Už dávno si uvedomila, že to, ako sa správala predtým, muselo niečo spôsobiť. Bála sa, že teraz sa dozvie, čo to bolo.

Ignorujúc jej otázku, pokračovala ďalej v rozprávaní. „Keď som mala takmer osem a moja sestra tri, matka z ničoho-nič, bez jediného slova rozlúčky, odišla. Jediné, čo po sebe zanechala, bol list pre mňa. Prečítala som ho len jediný jeden raz, ale tie slová dodnes počujem v hlave. Vyčítala mi, že žijem, že proste som. Vieš, keď som sa narodila... ja... mala som mať brata. Lenže on sa narodil mŕtvy. Pre ňu som bola pripomienka toho, čo má, ale aj toho, čo stratila. Obviňovala ma, akoby som ho ja zabila.“

„Panebože, Ruana... Ja... je mi to ľúto, nevedela som, že...“ habkala, ale ani nevedela, čo vlastne chce povedať.

No ona ju zastavila zodvihnutím ruky. „Nehovorím ti to preto, aby si ma ľutovala, to nepotrebujem. Hovorím ti to preto, aby si pochopila, čo som ti povedala predtým. Ja sama som nechápala, čo ju viedlo k tomu obvineniu, bola som len dieťa, malé novorodeniatko, ktoré nevedelo ani samostatne dýchať, nieto ešte zabíjať. Teraz, keď som sama tehotná, chápem jej slová. Neznamená to, že sa na ňu nehnevám, alebo žeby mi menej ublížila, len ju proste chápem.“ Bezmyšlienkovite si začala hladiť vypuklé bruško.

„Prečo teda?“ nabádala ju k odpovedi.

„Bola tehotná a ako matka má zodpovednosť za život, ktorý v nej rastie. Lenže jedno z jej detí sa narodilo mŕtve a hoci za to nemohla, brala to ako vlastné zlyhanie. Stále premýšľala nad tým, aké by to bolo, keby sme prežili obaja, možno občas aj nad tým, žeby som zomrela ja a prežil by môj brat. Nech už myslela na čokoľvek, ťažoba zlyhania, o ktorom si myslela, že je jej vlastným, ju dohnala až k obviňovaniu. Keď už nemohla a ani nechcela obviňovať seba, obrátila svoje výčitky na najbližšieho človeka, ktorý za to, podľa nej, mohol – a tým som bola ja. Preto som ti to porozprávala. Aby si pochopila, kam môže viesť nezmyselný strach zo zlyhania. Nehovorím, že si ako moja matka, ale strach robí s každým divy,“ dokončila svoje rozprávanie.

Skôr, ako sa stihla čo i len otočiť, zovrela ju Suri v mocnom objatí, akoby jej chcela dať svoju silu. Teraz už dokonale chápala, prečo sa uzavrela pred ostatnými, prečo sa snažila pôsobiť ako bezcitná fúria. Bála sa, žeby ju opäť niekto opustil, žeby jej ublížil. Tak sa radšej tvárila, že je hnusná potvora a každý jej to uveril. Nikto sa neodvážil pozrieť pod povrch a to len preto, že Ruana sama to tak nechcela. Sama sa bála rovnako, ako sa teraz bojí aj Suri. Pochopila ju tak, ako ešte nikto iný predtým. Dokonca aj Lunna občas mala problém hneď ju pochopiť, keďže boli také rozdielne. A jej sestra? Tá bola ešte príliš bezstarostná na to, aby precítila takú veľkú bolesť.

„Ďakujem ti, že si mi to povedala, aj za všetko ostatné, Ruana,“ poďakovala jej so stiahnutým hrdlom. Na krku zacítila, že Ruane sa slzy nepodarilo zastaviť.

„Stále premýšľam nad tým, aké by to bolo, keby som mamu ešte niekedy v živote stretla. Čo by som jej povedala a čo ona mne. Bola by na mňa teraz hrdá? Tešila by sa na vnúča?“ vzlykla jej do ramena.

„Počúvaj ma, Ruana. Tvoja mama bola predovšetkým zbabelec, rovnaký, akým som teraz ja. Nedokázala sa vyrovnať s tým, čo sa stalo, nedokázala byť vďačná za dve prekrásne dcérky. Tak sama utiekla od všetkého čo mala, aby ostala sama so svojimi trápeniami a démonmi. Nech je teraz kdekoľvek, som si istá, že na teba i sestru často myslí. Určite vás obe veľmi milovala, hoci to nevedela dať najavo,“ prehlásila Suri, no nebola si tak celkom istá, či obhajuje jej mamu, alebo sa ju snaží len upokojiť.

„Ehm, ehm,“ ozvalo sa odrazu za nimi, až obe nadskočili. Za nimi nestál nikto iný ako sám veľký Raven so starostlivým výrazom na tvári.

„Ste v poriadku? Tú vašu rozcitlivenosť som cítil až v aute,“ poškrabal sa na hlave.

„Sme tehuľky, jasné, že sme rozcitlivené!“ prehlásila pevne Ruana, po predošlom rozrušení ani jedinej stopy.

„Dobre, dobre, ja len...“ Vtom sa zasekol, sústredeným pohľadom sledujúc svoju manželku. Schmatnúc ju popod pazuchu, prehlásil: „Do auta, musíš do nemocnice.“

„Č-č-čo? P-pre-pre-čo?“ zakoktala Suri, ktorú to vyviedlo z miery asi najviac. A prekvapené výrazy tých dvoch jej ani najmenej nepomáhali. Prisahala by, že jej srdce bije až kdesi v krku.

„Pre toto,“ ukázala Ruana pod seba, kde sa tvorila mláčka... Panebože, plodová voda! kríkla sa v duchu Suri, keď to pochopila.

„Tak skoro? Myslela som si, že máš termín až o týždeň aj niečo,“ uisťovala sa Suri, snažiac sa zachovať si pokoj.

„Myslím, že ten krpec zdedil niečo z nevychovanosti svojho drahého otecka. Kde je tá taška, čo som si prichystala do nemocnice?“ pýtala sa, zatiaľ čo si šúchala chrbát, akoby ju ukrutne bolel.

„Je v aute aj s ostatnými vecami. Tak ideme?“ začínal panikáriť Raven – proste ako typický budúci otec.

„Mám ísť s vami?“ spýtala sa ich ešte v rýchlosti Suri, keď už boli na prahu dverí.

„Nie, ostaň doma. Keď bude niečo nové, dáme ti vedieť. Dve hysterické ženské asi nikto nepotrebuje, všakže?“ doberala si ju Ruana. Suri ju len rýchlo objala, popriala veľa šťastia a upozorňujúc Ravena, že ak sa jej niečo stane, tak ho zaškrtí, ich odprevádzala nepokojným pohľadom až kým jej nezmizli z dohľadu.

Nasledujúce hodiny strávila takmer neustálym pochodovaním po izbe. Nedokázala sa na nič sústrediť, dokázala len chodiť stále dookola a priať si, aby všetko dopadlo dobre. Ak by ju niekto sledoval, určite by si pomyslel, že ušla z blázinca. V trávi bola úplne spotená, vlasy jej poletovali okolo hlavy a neustále si niečo šomrúc, chodila stále dookola miestnosti.

Pozrela sa na hodiny a zistila, že sú už takmer štyri nad ránom. Pochodovala tu bezmála dvanásť hodín, nie je sa čo čudovať, že si necíti nohy. Hodila sa teda na posteľ s jasným úmyslom pospať si, keď jej náhle zapípal mobil v znamení prichádzajúcej sms-ky. Takmer bez dychu otvorila správu, ktorú jej poslala Ruana.

Mame krasneho chlapceka! Vola sa Darrius, ma 4200 gramov, 47 cm a na hlavicke ma chumacik tmavych vlaskov. Po oteckovi ma aj krasne, velke ocka. Pozdravujem ta a teraz mozes ist konecne spat! A ano – mas to brat ako rozkaz!

Suri ju s úsmevom na perách poslúchla. No nebol to pokojný spánok, v ktorý dúfala. Ešte aj v sne ju prenasledovali jej najčernejšie obavy.