Kapitola 31.

Viac ako mesiac na to sa Suri a Ruana konečne stretli v malom domčeku na konci lesnej cesty. Ak si niekto myslel, že sú rozdielne, teraz by si to potvrdil. Jedna veselá, že samým šťastným až žiarila, druhá síce tehotná, no smutná akoby práve pochovala najmilovanejšiu osobu na svete.

„Kde si skryla malého?“ spýtala sa Suri hneď, ako Ruana zbadala stáť medzi dverami. Keď vchádzala, rýchlo priateľku objala a odrazu sa cítila omnoho lepšie. Opustenosť, ktorá ju obklopovala dlhé týždne, zase rýchlo pominula, akoby nikdy predtým nebola. Až si Suri začínala namýšľať, že ju vytvorila len jej bujná predstavivosť.

Ruana kývla rukou akoby odháňala muchu. „Chlapov som nechala doma samých, toto má byť dámska jazda, nie?“ odvetila jej, vchádzajúc do maličkej obývačky.

„Ach, mám pocit, že dnes ma prešiel parný valec,“ posťažovala sa Suri, keď sa s námahou posadila oproti priateľke.

Posledný týždeň sama sebe pripadala ako pekne vypasená kačica s krátkymi nohami, čo sa pri chôdzi nakláňa raz na jednu, raz na druhú stranu. A k tomu všetkému ju dnes až nehorázne bolí chrbát, akoby jej tam niekto bodol nôž. Verila, že jej pohyb pomôže, no keď sa hodinu prechádzala dookola obývačky a bolesť nezmizla, rozhodla sa na to vykašľať a proste si čítala až do.... vlastne až dovtedy, kým neprišla Ruana.

„Tehotenstvo je náročné, však?“ podpichla ju Ruana, ktorá síce vyzerala vyčerpaná, ale v očiach jej žiarila spokojnosť.

„Už sa teším, keď toho drobca budem držať v náručí. Povedz, užívaš si materstvo?“ zakričala za ňou, lebo sa vybrala do kuchyne uvariť čaj. Nedala sa odbiť, keď to Suri navrhla - vraj má sedieť na zadku a byť rada, že ju zase niekto bude na chvíľu obskakovať. Akoby to potrebovala!

No dobre, možno trošku... priznala neochotne v duchu, keď opäť pocítila ostré bodnutie v chrbtici.

„Občas by som malého najradšej predala, hlavne keď sa zobudí piatykrát za noc a je hladný. Ale aj tak... je to proste úžasné dieťa. Stále nemôžem uveriť, že je moje a Ravenove. Keby si ho videla! Bože, je úžasný otec. A Darrius... ten drobec má sotva mesiac a pol, ale je rozumný. Viem, že to hovorí každá matka, ale ja si to naozaj myslím,“ hovorila pyšne.

„Takže si to užívaš,“ skonštatovala Suri so smiechom.

Ruana sa na ňu uprene zadívala. „A čo ty? Už vieš, či to bude chlapec alebo dievča?“

Pokrútila hlavou. „Najskôr som to vedieť nechcela, bála som sa, že ak by sa niečo stalo, zase by som trpela. Nakoniec som sa rozhodla spýtať sa na to, keď budem na ultrazvuku, ale predstav si, že keď som tam bola naposledy, bol rozbitý. Takže naozaj neviem, čo to bude,“ povzdychla si, spokojne sa usmievajúc na malého, modrého sloníka s mašľou, ktorý doposiaľ sedel na nočnom stolíku. Bol tam vlastne odo dňa, keď ho vybrala z nákupnej tašky. Akoby pripomienka toho, že už čoskoro hu bude môcť držať jej malý drobček.

„Ako je to vlastne s tvojou rodinou? Stále si im nepovedala, že ste sa s Tambeom pohádali a ty si tehotná?“ vyhŕkla Ruana po chvíľke ticha, keď sa ozývalo len tiché sŕkanie.

Suri sa dlho nadýchla a rovnako dlho vydýchla. „O Lunne a Randovi nič neviem. Nemám odvahu ísť za nimi alebo im zavolať, ani neviem, čo by som im vlastne povedala. Možno o tom všetkom už vedia. Keď volávam s mamou, tvárim sa, že je všetko v poriadku. Nevie o tom, že som bez Tambea, hneď by chcela, aby som sa vrátila domov a na otočku by poslala niektorého chlapa, aby Tambea vykastroval alebo zastrelil. Možno by to urobila aj sama...“ Rýchlo pokrútila hlavou, aby sa zbavila tej predstavy. „Nedokázala som jej povedať ani to, že čakám dieťa,“ prezradila priateľke zúfalým tónom.

„Takže o tom, že si tehotná, vieš ty, ten doktor, ja, Raven a moja sestra?

Prikývla. „Kam som to všetko dopracovala! Prišla som o muža, ktorého milujem, aj o otca svojho dieťatka a jediné, čo dokážem stále robiť, je iba klamať!“ vzlykla, no teraz jej už po lícach stekali hotové potoky sĺz.

Ruana ju upokojujúco objala okolo pliec. „Pššt, vyriešime to spoločne, dobre?“

„A ako?“ vzlykala ďalej. „Klamala som toľkým ľudom, že sa z toho neviem ani vymotať! Ako sa pozriem niekomu do očí po tom všetkom, čo som im povedala? Tambe mal pravdu, nedá sa mi veriť.“

„Ale čo sú to za reči? Myslela som, že si pochopila, že Tambe bol vtedy len naštvaný,“ prskla Ruana.

„Ja vlastne ani neviem, čo sa deje okolo mňa. Cítim sa, akoby som bola zavretá vo vákuu, kde neexistuje okolitý svet,“ húdla si Suri ďalej svoje.

„Mala by si si konečne pohovoriť s Tambeom. Prečo si mu to nezodvihla?“ kárala ju.

„Prečo? Prečo? Pretože mi od toho dňa, keď som sa konečne odhodlala, že sa s ním porozprávam, už nevolal. Zrazu prestal vyvolávať, z ničoho-nič. Asi ho to už unavovalo a sám pochopil, že som osoba, ktorá nie je hodná jeho pozornosti.“ V jej odpovedi sebaľútosť doslova kričala.

„S takými rečami musíš ihneď prestať, dievča! Tambe ti určite neprestal vyvolávať len tak pre nič za nič, určite mal na to pádny dôvod,“ prehlásila vážnym hlasom, ktorý nezniesol námietky.

„Ale čo ak...“ začala namietať, no Ruana ju prerušila tým, že jej na ústa priložila ruku.

„Život nie je len čo ak, Suri. Nepremýšľaj nad tým, čo by mohlo byť, ale jednaj. Nemôžeš len tak sedieť na zadku a zožierať sa do konca života, je ti to jasné?“ Zrazu sa zatvárila tajomne. „Skúšala si mu vôbec volať?“

Suri sklamane sklonila hlavu. „Skúšala som to najmenej desaťkrát, ale neboj sa, nie v jeden deň. Má vypnutý mobil.“

„Podľa mňa sa niečo muselo stať. Kedy si tú skúšala naposledy?“ zamyslela sa Ruana.

„Ehm... asi minulý týždeň, ale nie som si istá. Čas mi tu plynie akosi inak. Už to nie sú dni v týždni, keď musím byť v práci, ale len čas, keď spím a keď bdiem.“

Keď Ruana zbadala jej skrúšený výraz a slzičky hromadiace sa v kútikoch očí, rozhodla sa, že ju musí čím skôr upokojiť. Stres, či iné silné emočné výkyvy, neprospievajú ani jej, ani tomu drobcovi. „Počuj, nechajme teraz chlapov na pokoji, veď máme dámsku jazdu. Čo povieš na to, keby sme si pozreli nejaký dobrý film?“ navrhla a do hlasu sa snažila vložiť čo najviac nadšenia. Odhadovala, že sa jej to asi podarilo, lebo Suri sa slabučko pousmiala.

„Nejakú uslzenú lovestory?“ navrhla na oplátku Suri.

Obe sa na chvíľku zamysleli a potom takmer naraz vyhŕkli: „A čo tak Hriešny tanec?“

vvv

„Naozaj už nič nepotrebuješ?“ spýtal sa poslednýkrát Tambe ženy, ktorú si nasťahoval do domu po tom, ako ju prepustili z nemocnice - svoju milovanú Poice. Doteraz nepochopil, prečo sa jej tak dlho vyhýbal.

„Tambe, ja neumieram, len tu ležím a ty ma obskakuješ. Čo keby si si našiel iného pacienta?“ zaprskala odpoveď.

„Poice, nepokúšaj osud. Keď mi volali, že si v nemocnici, takmer som mal ten infarkt aj ja. Sú to len dva týždne, čo ťa operovali. Nemala by si sa namáhať a to znamená, že budeš až do odvolania ležať v posteli. Nadávať mi za to môžeš aj neskôr,“ vysvetľoval jej dobromyseľne.

V mysli mu ako žiarovka blikla bolestná spomienka na ten večer, keď mu zavolal posledný človek na svete, od ktorého by to čakal – jeho starý otec, ktorého sa už dávno vzdal a zakázal mu, aby ho akokoľvek kontaktoval. Chystal sa poriadne od pľúc mu vynadať a položiť mu, dokonca si jasne vybavoval, ako ho prepadla ľútostivá myšlienka, že nevolá na pevnú linku, aby mu tým mohol spôsobiť minimálne prasknutie ušného bubienka.

Tá myšlienka ho hneď prešla, keď mu Restalon jachtavo oznámil, že jeho jedinú sestru previezli do nemocnice v Barns s ťažkým infarktom. Bol taký vystrašený, že mu chvíľu trvalo, kým Restalonovi dokázal rozumne odpovedať. Až v nemocnici sa dozvedel, že išlo o upchatie koronárnej artérie, takže Poice čakala operácia srdca a následné vloženie by-passu do postihnutej časti. Ešte doteraz ho striasalo pri spomienke na strach, ktorý prežíval. Nakoniec, keď všetko dobre dopadlo, mal s Poice ostrejšiu výmenu názorov, pretože mu nikdy nepovedala, že má problémy so srdcom.

„Ak opäť spomínaš na našu veľmi inšpirujúcu hádku, tak s tým prestaň,“ prebudil ho odrazu zo spomínania pobavený hlas, ktorý patril Poice. Všimol si, ako sa sama pre seba usmieva.

„Nesmej sa, mohla si zomrieť. Ešte dlho ti budem vyčítať, že si mi nič nepovedala. Problémy so srdcom nie sú žiadna zábava, Poice. Si síce vlčica, ale to neznamená, že nemôžeš umrieť na infarkt alebo podobnú ľudskú chorobu,“ poučoval ju, akoby ona bola malým dieťaťom a on starostlivým otcom.

V duchu sa nad tým prirovnaným schuti zasmial. On a otec? To by sa musel stať zázrak, pretože jediná žena, s ktorou by bol ochotný to dieťa splodiť, naveky odišla z jeho života. A to všetko kvôli tým prekliatym nedorozumeniam. Ale bol odhodlaný dať to všetko do poriadku. Teda, hneď potom, ako ho Poice nebude potrebovať. Hneď potom prehľadá každý kúsoček zeme a bude jej volať hoci aj stokrát za deň, dokonca bude riskovať, že ho zavrú za obťažovanie, ale to ho ani najmenej netrápilo. Najdôležitejšie bolo, že chce Suri späť a dostane ju, aj keby to mala byť posledná vec v jeho mizernom živote. Dokonca aj za predpokladu, že by sa jej musel do konca života klaňať, aby vôbec vypočula jeho ospravedlnenia.

„Ja viem, ja viem. Aj samu seba som vystrašila a myslím, že aj svojho brata, hoci sa tvári, že o tom vedel už dávno. To vieš, tá jeho schopnosť predvídania,“ prehodila odľahčene.

Tambe pokrútil hlavou. „Ešte doteraz neverím, že sa odhodlal zavolať mi. Ani som netušil, že má číslo môjho mobilu.“ Po tomto prehlásení ho samého prekvapilo, ako pokojne to povedal. Obvykle bol poriadne podráždený, keď ho niekto nútil hovoriť o jeho starom otcovi. Najčastejšie to končilo tak, že z miestnosti vypochodoval ako nazúrený býk, ktorý zbadal červené súkno.

„Vieš, on sa iba tvári, že neexistuješ, lebo sa snaží rešpektovať tvoje želanie. Chcel si, aby na teba zabudol, nechcel si s ním mať nič spoločné,“ pripomenula mu úplne zbytočne. On to veľmi dobre vedel aj sám.

„Jemu to skôr vyhovovalo, je presne taký, ako jeho dcéra. Každému je jedno, čo sa so mnou stane. Boja sa ma. Akoby som si vybral, kým budem!“ zaprskal naštvane.

„Nikto si nemôžem vybrať, kým sa narodí. Ty si sa narodil ako jeden z Mocných, lenže nikto nevie, čo všetko to znamená pre teba, aký život kvôli tomu musíš viesť.“

„Pre nich som len rarita, hračka prírody. Došľaka, ale ja nie som žiadny omyl, som len človek, ktorý sa snaží žiť svoj život bez ohľadu na to, že je z viac ako dvoch tretín chlpatý vlk,“ povzdychol si smutne, posadiac sa k Poice na posteľ. Okamžite ho chytila za ruku, aby mu dala najavo, že je tu preňho.

„Vieš, synak, môj brat je vlastne vystrašenejší ako ty. Je pravda, že mal viacero družiek, ale to len preto, lebo nevedel nájsť tú pravú, nie kvôli deťom. Netušil, že tvoja matka má rovnakú silu ako ty, aj keď menšiu, takže nemohol vedieť, kým sa staneš po narodení. Bol ale rovnako vystrašený ako ostatní. Si najmocnejší potomok, aký sa kedy narodil, aj keď tým len trpíš,“ snažila sa ho upokojiť.

„Ja som vlastne ani nikdy nepochopil, ako je možné, že sa táto sila neobjaví v každej generácii a s rovnakou silou,“ priznal napokon, stále sa dívajúc von okom.

Búrka, ktorá vonku zúrila, bola naozaj krutá, ale jemu sa to páčilo. Vždy rád počúval symfóniu hromov a pozeral na neskutočne nádherné obrazce bleskov. Jasné, bolo to nebezpečné, ale práve preto tak rád behal po lese práve keď bola búrka. Toto bola najsilnejšia, akú si pamätal. Stromy sa prehýbali od prudkého vetra, ktorý o chvíľu začne trhať aj strechy. Hoci bol na poschodí a okno bolo otočené do lesa, aj tu počul, ako obrovské kvapky bubnujú na predné sklo jeho auta odparkovaného na príjazdovej ceste pred domom.

„Je to jedno z proroctiev, ktoré vyslovila Aear. Ešte pred tými vekmi predpovedala, že silu Mocných získa len vlk, ktorý toho bude naozaj hoden. Prisahala, že sa postará o to, aby každá nová generácia bola vždy silnejšia ako predošlá.“

Tambe sa chcel spýtať na toľko vecí, ale nakoniec sa potrasením hlavou spamätal. To mu aj tak nepomôže. „Nehovorme už o tom, aj tak mi to nepomôže.“

Poice sa na jeho reakcii zasmiala. „Ak mieniš byť aj naďalej taký tvrdohlavý, mohol by si mi aspoň uvariť niečo dobré na obed,“ žmurkla naňho.

vvv

„Ďakujem za krásny deň, Suri. Toto som potrebovala. Cítim sa plná energie, akoby som prespala najmenej dva dni,“ ponaťahovala sa spokojne Ruana.

Obe ešte stále sedeli na pohovke v maličkej obývačke, kde spoločne pozerali ulepené lovestory a slzili akoby krájali cibuľu, pričom si dobíjali baterky estrogénom. Bolo im jasné, že keby ich niekto videl, pomyslel by si, že sa úplne pomiatli na rozume, ale im to neprekážalo. Najdôležitejšie bolo, že sú spolu a môžu sa porozprávať. Hoci aj len o telách hercov a o neschopnosti hlavných hrdiniek. Najviac sa rozprávali o Baby. Ruana prehlásila, že je poriadne naivná, ak si myslí, že jej to s tanečníkom ako je Johny vydrží. Suri ju zase obhajovala, že verí svojim snom.

Nakoniec sa už ani nebavili o Johnym a Baby, ale o Tambeovi a Ravenovi. Pri vymenúvaní ich chýb sa smiali ako šialené, pretože si väčšinu aj tak vymýšľali. Suri vymyslela, že Tambe nosí otrasné bombarďáky s kačičkami až ku kolenám a tvrdá látka jej vždy odiera pokožku. Ruana zase tvrdila, že Raven chrápe abecedu. A takto sa snažila jedna druhú pretromfnúť v tých najhorších chybách, ktoré, podľa nich, chlapi môžu mať.

„Ja sa cítim stále rovnako dolámaná,“ posťažovala si Suri, keď si opäť pošúchala obrovské brucho. Občas sa smiala, že to vyzerá, akoby tam mala ukrytého malého obra a nie dieťa.

„Stále ťa bolí chrbát?“ strachovala sa hneď Ruana.

„Neboj,“ mávla na ňu rukou, „to nič nie je. Chceš ešte čaj?“ pokynula k jej hrnčeku. Ruana jej ho bez slova podala.

Práve keď Suri vstávala z pohovky, stalo sa niečo nepredvídateľné – bruchom jej prešiel ostrý kŕč, ktorý jej ovládol celé telo. Bola taká ohromená, že sa nedokázala ani pohnúť, ani vykríknuť. Skôr, ako sa stihla zrútiť späť na pohovku, bolesť odznela. Okamžite vedela, čo to znamená.

„Asi som začala rodiť,“ pípla potichučky, no Ruana ju počula a okamžite vyskočila na nohy

„Och, panebože, panebože! Čo budeme robiť!“ začala okolo seba mávať rukami, akoby plávala.

Suri na ňu ostro zazrela. „Najskôr sa upokoj, dobre? Ešte bude trvať pár hodín, kým porodím. Takže najskôr zoberieme tašku zo spálne a hneď potom zavoláš záchranku, jasné?“ upokojovala ju aj napriek tomu, že od strachu takmer nevidela pred seba.

„Prečo nejdeme tvojim autom?“ nechápala Ruana.

„Prečo? Pretože v tomto stave by si šoférovanie nezvládla a ja si za volant rozhodne nesadnem. Už chápeš, prečo chcem, aby si zavolala záchranku?“ snažila sa ju trpezlivo upokojovať.

„Dobre, dobre, viem, že sa správam ako hysterka, ale nedokážem si pomôcť. Idem zavolať tú záchranku. Ty si zatiaľ pekne sadni.“ Počkala, kým to urobila a potom rýchlo dodala: „Si si istá, že nechceš, aby som ťa odviezla?“ Jej nervózny hlas dal obom odpoveď, takže sa Ruana len otočila a vytočila číslo na pohotovosť.

„Dobrý deň, potrebujeme záchranku do Wolves... Nie, ide o pôrod... Ako to myslíte, že mi nemôžete pomôcť? Snažíte sa byť vtipný? To by som vám radila... Takže cesta je zavalená... A teraz máme akože čo robiť? Čakať na zázrak alebo sa modliť? Hm... Hej, asi máte pravdu... Takže cesta bude prejazdná až nadránom... Nuž dobre, zavolám známemu... Do počutia,“ ukončila hovor Ruana a mala čo robiť, aby telefón nehodila o stenu.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Suri, ktorá sa ešte stále snažila nepoddať sa panike.

„Prepáč, zlatko, ale záchranka nepríde. Vonku zúri búrka a vietor prevrátil niekoľko stromov, ktoré popadali na cestu. Ten úsek je práve na ceste z Barns to Wolves a keďže ešte stále prší, nemôžu nič urobiť. Ale vieš čo?“ napadlo zrazu Ruane, až sa jej rozžiarila tvár. „Mám jedného známeho, je to vynikajúci lekár a môže sa sem dostať do pätnástich minút. Čo na to povieš?“

Suri sa na ňu ani nepozrela, len kŕčovito prikývla. Začala sa obávať, či jej otázku vôbec počula, ale bolo to jedno. Urobila by to bez ohľadu na to, čo si o tom jej kamarátka myslí. V mobile rýchlo našla príslušné číslo a dúfala, že dotyčný zodvihne. Takmer úľavne vykríkla, keď bol hovor po dvoch zvoneniach prijatý.

„Ahoj, tu je Ruana.... Nie, Darrius je v poriadku, je s otcom... Ide o to, že moja kamarátka začala rodiť a záchranka sa tu nemá ako dostať. Pomôžeš? Prosím... To je mi ľúto... Prosím, ja jej neviem pomôcť a... No tak fajn, budem ťa čakať... Hej, je to ten dom na konci lesnej cesty... Nie, ja v ňom už dávno nebývam... Čo mám ešte urobiť? Ehm, nemyslím, že mala bolesti aj predtým, ale nemusela mi o nich povedať... Rozkaz, šéfe!“ zasalutovala Ruana, hoci ju dotyčný na druhej strane nemohol vidieť, a s úsmevom položila.

„Takže,“ otočila sa na Suri, „mám ťa osprchovať, prezliecť do nejakej nočnej košele a uložiť do postele,“ predniesla jej dôležito príkazy doktora, akoby bola prezident a práve mala inauguračný príhovor.

Suri bez jediného slovíčka vstala a spoločne zamierili do malej kúpeľne. Po ceste ešte Ruana schmatla širokú nočnú košeľu modrej farby s hviezdičkami a mesiačikmi, ktorú prichystala na túto príležitosť práve dnes. Pokým Suri sprchovala a prezliekala, nevydala jej priateľka ani jediného hlásku. Bolo jej to podozrivé, ale nepozastavovala sa nad tým. Skôr ju zaujímalo to, aby všetko stihla ešte predtým, ako sa jej vrátia bolesti.

„Suri? Zlatko, pozri sa na mňa,“ požiadala ju, keď ju uložila do postele, hlavu jej podoprúc vankúšmi tak, aby skôr sedela ako ležala.

Konečne sa na ňu dotyčná pozeral. „Teraz ma počúvaj, dobre? Tvojmu dieťatku sa nič nestane, rozumieš? Ty to dokážeš! Privedieš ho na svet a vychováš ho, je ti to jasné? Nemusíš sa báť,“ upokojovala ju Ruana, keď konečne pochopila priateľkinu mĺkvosť.

Suri akoby rozmrzla a naliehavo sa na ňu zadívala. „Sľubuješ? Sľubuješ, že sa mu nič nestane?“ pýtala sa jej Suri a hoci Ruana prišla taká otázka nelogická a úplne zbytočná, odpovedala úplne vážne:

„Prisahám, že budete obaja v poriadku.“ V duchu samu seba potľapkala po pleci, keď sa jej hlas ani trošičku nezachvel. Dočerta, veď tomu takmer sama uverila. Možno sa mala stať herečkou.

Suri vyzerala hneď pokojnejšie, no skôr, ako sa stiahla spýtať ešte na niečo iné, ozvalo sa klopanie na vchodové dvere. Ruana v duchu ďakovala za rýchlosť doktora.

„Poď ďalej, je otvorené!“ zakričala do chodbičky. Keď Suri začula otváranie vchodových dverí, všimla si, ako Ruana na niekoho zamávala. V tej chvíli jej to však bolo úplne jedno, pretože jej bruchom opätovne prešla ostrá bolesť. Tentokrát sa neudržala a začala kričať. Bolesť síce pomerne rýchlo odznela, ale v duchu sa samej seba pýtala, či to naozaj bolí až tak veľmi.

Možno ma len tam hore niekto nemá rád a toto mi zoslal ako trest, prebleslo jej vzápätí mysľou.

Od dverí začula zalapanie po dychu, tak tam rýchlo otočila hlavu. Keď si všimla človeka, ktorý doteraz len potichu postával vo dverách a sledoval jej utrpenie, prudko zalapala po dychu.  V tom istom okamihu, ako dotyčný vyslovil jej meno, ona vykríkla: „Tambe!“