Kapitola 33.

„Tambe Davis, si mŕtvy muž!“ skríkla Suri bolestne, keď sa o jej život pokúšala ďalšia neznesiteľná vlna bolesti.

Kontrakcie trvali takmer neprestajne a hoci tomu nemohla veriť, bola každá vždy bolestivejšia ako predošlá. Netušila, že je to ešte možné. Jediné, po čom túžila, bola smrť. Ale predtým túžila Tambea nakopnúť do miest, kde slnko nesvieti, a kde by mu to rozhodne nebolo milé. Chcela, aby trpel aspoň sčasti tak, ako ona. Hoci takejto bolesti sa nič na svete nevyrovná.

„Nedokážem to...“ zaskučala, keď opäť padla do kopy vankúšov. Ani nemusela pozrieť na Tambea, aby vedela, že sa tvári ako niekto, koho práve natiahli na škripec. Nevedela, či ju jeho výraz má tešiť alebo trápiť.

„Som s tebou, zvládneme to,“ stláčal jej ruku.

Snažil sa, aby jeho hlas znel pokojne, ale dobre vedel, že sa mu to nepodarilo. V posledných hodinách prežíval doslova horor. Suri trpela a dával to za vinu sebe. Keby nie jeho, nebola by tehotná, takže by dieťa nebolo obrátené naopak a taktiež by netrpela takými obrovskými bolesťami. No nech si nadával akokoľvek, nepomáhalo to. Jediné, čo mohol robiť, bolo postarať sa o svoju milovanú. Snažil sa jej zmierniť bolesti, ale nešlo to. Pri pôrode, keď je dieťa otočené naopak, sú vždy problémy, preto sa väčšinou uprednostňuje pôrod cisárskym rezom, ale takto? Nevedel, čo urobí, ak to nebude dievčatko.

Rýchlo pokrútil hlavou, aby si vyčistil myseľ. To, že bude všetko vidieť v tých najčernejších farbách, nikomu nepomôže. Teraz sa musí tváriť, že je všetko v poriadku a má to pod kontrolou. Vedel, že jedine tak Suri teraz pomôže.

„Musí to tak bolieť?“ zavyla, keď sa o ňu začala pokúšať ďalšia vlna bolesti. Nevedela, koho z nej obviniť – či seba, to dieťa alebo Tambea. Pravdepodobne Matku prírodu, že to tak zariadila.

„Pššt, postarám sa o teba,“ utišoval ju. No hej, a koho vlastne utešujem, napadlo mu v duchu.

„Teraz ma počúvaj, Suri.“ Počkal, kým sa naňho otočila a potom naliehavo spustil: „O chvíľu sa to malé narodí, takže budeš robiť, čo ti poviem, dobre?“ Suri kývla. „Keď zacítiš kontrakciu, poriadne sa zapri a zatlač najviac ako môžeš. Rozumela si mi?“

„Sľubuješ, že sa tomu maličkému nič nestane?“ prosila ho úpenlivo, ťažko sa sústreďujúc. Cítila vlnu bolesti, ako ju opäť celú zalievala, až mala pocit, že sa už čochvíľa utopí. Musela sa však najskôr ubezpečiť, že bude všetko v poriadku. Potrebovala to počuť.

„Prisahal som, že sa o vás postarám, Suri. Nech sa stane čokoľvek, budem bojovať až do poslednej sekundy,“ prehlásil slávnostne, v očiach však mal obavy.

V tej chvíli si to Suri mohla sotva povšimnúť, keďže sa opäť začala škvariť vo svojom osobnom pekle. Vedela, že táto kontrakcia je iná, už len podľa toho, že neodznela tak, ako tie ostatné. Táto sa len stupňovala. Všetky sily sústredila na tlačenie, ale zdalo sa jej, že to nepomáha. Svet okolo nej sa začal zhlukovať to jednej gule, ktorá hýrila farbami. Všetko odrazu videla inak, no nemohla sa na to sústrediť. Vedomie jej pomaly unikalo pomedzi prsty. Bola akoby v driemotách, no aj tak sa jej zdalo, že medzi stehnami cíti niečo mokré.

„Ruana, prines mi osušku! Rýchlo!“ zakričal Tambe, no pre Surine uši to bolo akosi potichu. Aj zabudla, že je Ruana stále v dome, ale bolo jej to jedno. Tie nádherné farby, ktoré jej svietili pod viečkami a tlmili jej mizériu, začali odrazu blednúť.

„Suri, Suri!“ triasol ňou niekto. „Teraz netlač. Rozumieš mi? Netlač!“ kričal ten hlas.

Suri sa snažila sústrediť posledné zvyšky vedomia a keď sa jej to konečne podarilo, mala pocit, že ubehlo pár storočí. Zistila však, že sa nad ňou skláňa Tambe so zvraštenou tvárou.

„Netlač, rozumieš?“ skríkol na ňu zase.

Chcela mu povedať, že na ňu nesmie kričať, ale nezmohla sa na slovo. Chápala, čo od nej žiada, ale čo mohla prestať tlačiť, keď každá bunka v jej tele kričala opak? Cítila tlak, ktorého sa potrebovala a musela zbaviť. Netušila, čo robí, ale musela tomu všetkému urobiť rázny koniec.

„Došľaka, odchádza nám!“ opäť niekto vrieskal. Tentokrát sa jej však nepodarilo rozoznať, komu ten hlas patril.

„Suri! Zostaň so mnou,“ nariekal zase druhý.

Suri sa ho snažila poslúchnuť a na naozaj malú chvíľočku sa jej to podarilo. Očami konečne videla niečo iné ako nekonečné hmýrenie farieb. Nad sebou zazrela zachmúrenú tvár plnú strachu. Ihneď spoznala Tambea. Chcela mu povedať, aby sa nebál, že je v poriadku, ale nedokázala prinútiť svoje pery k činnosti. Ani nevedela, čo sa deje s jej telom. Tlačí ešte? Patrí jej telo vôbec jej? Takéto a podobné otázky sa jej preháňali hlavou, ale boli prehlušené jedinou, najhlasnejšou – čo je s jej dieťaťom.

„Č-č-čo... Tam-Tam..be...“ šepkala potichučky. Nebolo to hlasnejšie ako povzdych, no Tambe to počul. Netušil, čo sa chcela Suri spýtať, ale tie dve slovíčka mu dali jasnú odpoveď – jeho milovaná to nezvláda. Panika ovládla celé jeho telo, no nedovolil jej, aby mu zahmlila aj myseľ.

Suri sa opäť ocitla v tej mäteži farieb, ktoré bledli. Odrazu už neboli modré a zelené, ale čierne fľaky na žiarivo bielom podklade. Ako keď sa príliš dlho pozeráte priamo do žiariaceho slnka. Vedomie postupne opúšťalo jej telo, až sa posledné zvyšky sústredili na jej myseľ. Celé telo ju bolelo, aj keď nevedela, ako je to možné. Veď nič nerobila. S posledným zábleskom vedomia sa jej zdalo, že počuje plač.

vvv

Suri nevedela, či žije alebo zomrela, ale do sveta fľakov, ktoré sa jej objavovali za viečkami, ju vítalo zvláštne ševelenie a tlmené hučanie. Cítila, že nie je doma, aj keď netušila, ako to zistila. Možno to bolo tým, že cítila prenikavý smrad dezinfekcie, ktorý doma určite nemala. Tam vždy cítila krásnu vôňu oceánu, ktorá sa šírila z osviežovača kúpeného v samoobsluhe na rohu ulice.

Oči mala zvláštne polepené, akoby spala príliš dlho. Chcela zodvihnúť ruku a pretrieť si ich, ale zistila, že ju má zvláštne ťažkú, akoby jej na nej viselo minimálne desať kilové závažie. Rozhodla sa, že sa najskôr preberie zo snenia.

„Kde je ten somár?“ šepkal akýsi povedomý ženský hlas. Suri si bola istá, že ten, o kom tá žena hovorila, jej musel byť veľmi proti srsti. Veď jej hlas znel akoby prekypoval hnevom a nenávisťou.

„Nie je to somár, Olivia. Je možno trochu natvrdlý, ale inak je neškodný. A pokiaľ viem, išiel sa pozrieť na malú,“ odpovedal iný hlas, no tento Suri dôverne poznala – patril Ruane.

Rýchlo si domyslela, že ten prvý hlas patrí jej mame. Netušila, ako sa sem dostala alebo prečo prišla, ale bola rada, že ju zase počuje. Keď však počúvala ich tichý rozhovor, akoby sa jej myseľ oslobodila od tela a začala jej pripomínať obrazy, ktoré videla ako pozorovateľ cez zarosené sklo. Tambe, jeho krik, svoju bolesť, plač. To všetko videla, ale uvedomovala si aj iné impulzy okolo seba.

Vedela, že leží na tvrdej posteli s postrannicami a pod hlavou mala nepohodlný vankúš. V ruke mala niečo zabodnuté, predpokladala, že je to ihla infúzie. Najviac si však uvedomovala pocit prázdnoty tam, kde predtým rástol jej malý poklad. Čo sa s ním stalo? Je v poriadku? Otázky jej vírili v hlave, ale ich zvuk prehlušilo hlasné búšenie jej srdca a intenzívny pocit zlyhania, prekrývajúci všetky ostatné emócie, ktorý ju takmer zadúšal. S náhlym odhodlaním prinútila svoje oči, aby sa otvorili.

Prvé, čo si všimla, bolo ostré svetlo, ktoré ju nútilo zase ich zavrieť. Keď si zvykla na nezvyčajnú bolesť, poobzerala sa okolo seba. Uvedomila si, že naozaj neleží na vlastne posteli, ale na tej nepohodlnej v nemocnici, kde ju okrem príšerného smradu dezinfekcie a nesympaticky vyzerajúcich prístrojov obklopovali aj zelenkavé steny.

Zrak prinútila putovať okolo celej miestnosti, ale okrem nej tu nikto neležal. Mala izbu sama pre seba, teda, ak nepočítala svoju mamu a priateľku, ktoré stáli v najodľahlejšom kúte izby, otočené chrbtom k nej a o niečom potichu diskutovali, živo gestikulujúc rukami. Bola si takmer istá, že predmet ich rozhovoru určite nie je nikde nablízku.

„Ruana? Mami?“ zasýpala potichučky, ale ony dve ju akosi počuli. Okamžite sa k nej obrátili a skôr, ako stihla vôbec žmurknúť, už stáli vedľa nej a starostlivo ju pozorovali.

„Suri, zlatko, ako sa cítiš? Vieš, ako si nás vystrašila? Takmer som dostala infarkt, keď nám tuto Ruana zavolala, že ležíš v nemocnici! Ako si to predstavuješ, mladá dáma? Prečo si mi nepovedala, že čakáš moje vnúča? Prišla som o celé tehotenstvo kvôli tebe! Hanbi sa!“ spustila na ňu svoju tirádu, no Suri to očividne upokojovalo. Cítila sa slabá a zmätená, ale táto známa scéna je presvedčila o tom, že je všetko v poriadku.

„Kde je Tambe?“ spýtala sa namiesto toho, aby odpovedala mame.

Podľa výrazu na jej tvári vedela, že sa jej ani zamak nepáči, že si spomenula na Tambea. Ako poznala mamu, už sa mu určite stihla vyhrážať, že ak sa jej niečo stane, tak ho vykastruje a pošle svojich synov, aby mu ukázali, čo sa prihodí každému, kto čo i len slovkom ublíži niekomu z Danielsovcov.

„Som tu,“ ozval sa odrazu hlas odo dverí. Suri sa tam okamžite otočila a pri pohľade na muža svojich snov sa podvedome zachvela. Až doteraz si neuvedomila, aký skľučujúci pocit samoty pociťuje. Keď sa naňho pozrela, bol však preč. Teraz ostala len ničím nezriedená radosť.

„Necháte nás osamote?“ vyzvala ich potichu Suri, hoci nemusela. Sústredila sa na Tambea až tak veľmi, že si nevšimla, že Ruana s jej mamou už odišli.

„Ako sa cítiš?“ chytil ju Tambe za ruku, uprene sa jej zadívajúc do očí.

„Čo sa stalo?“ odpovedala mu protiotázkou.

Tambe si povzdychol, no aj tak sa posadil na kraj jej postele. „Začala si strácať veľmi veľa krvi. Nevedel som, čo mám urobiť, aby som ti pomohol. Chcel som zachrániť dieťa, aj teba. Ruana mi pomáhala, ale nedarilo sa nám udržať ťa pri vedomí. Keď sa narodilo dieťa, bolo jasné, že hráme o sekundy. Snažili sme sa zastaviť krvácanie. Podarilo sa nám to sotva na chvíľočku, než odišla aj placenta. Neváhal som a zaviezol ťa do nemocnice. Naším jediným šťastím bolo, že medzitým búrka ustala a podarilo sa im opäť sprejazdniť cesty,“ hovoril prirýchlo trasúcim sa hlasom. Podľa toho spoznala ako veľmi trpel.

Suri sa bez slova naklonila k nemu a jemnučko sa obtrela svojimi perami o tie jeho. Chcela mu dať len rýchly bozk, aby mu prejavila vďačnosť, ale keď sa ich pery dotkli, jej zámery sa zmenili. Objala Tambea okolo krku, pritiahnuc si ho bližšie. Ani on nazaháľal a zaplietol si ruky do jej pomotaných vlasov. Keď sa do hry zapojili aj jazyky, bolo im jasné, že musia bozk prerušiť skôr, ako to skončí pokusom o ďalšieho potomka. Len naliehavosť, s akou si ju k sebe pritískal, jej dala pocítiť, ako tesne sa ocitla tvárou v tvár smrti.

Obaja lapali po dychu, opierajúc sa o seba čelami. „Božemôj, ani nevieš, ako som sa o teba bál. Príliš ťa milujem na to, aby som ťa stratil,“ priznal jej vrúcne. Zachrípnutý hlas dodal jeho vyznaniu nezvyčajnú nehu.

„Povedz to znovu,“ vyzvala ho rovnako zachrípnuto.

Ihneď pochopil, čo myslí. „Ľúbim ťa, vážená slečna Danielsová. A urobím čokoľvek na svete, aby som ťa nestratil. Dokonca som ochotný kľaknúť si na kolená a prosiť o ďalšiu šancu.“ Jeho hlas znel tak vážne, že sa neodvážila ani len pousmiať. Nechcela ho uraziť.

„To nemusíš, milý doktor Davis. Táto slečna Danielsová ťa ľúbi ešte viac ako ty ju. Neviem si predstaviť, žeby som ťa ešte niekedy nechala odísť,“ prehlásila slávnostne.

„Neveril som, že mi niekto v živote povie niečo také krásne,“ povzdychol si. Obaja úplne zabudli, že sú v zatuchnutej nemocničnej izbe, kde na nich dýchala dezinfekcia.

„Mala som ti to povedať už dávno, ale... no... ja...“ zakoktala sa, hľadajúc správne slová.

Tambe kývol hlavou. „Bála si sa, že ťa opustím rovnako ako tvoj manžel, však?“

„Ako to vieš?“ vytreštila oči.

Tambe sa neveselo zasmial. „Tie dlhé mesiace mi dali veľa námetov na premýšľanie, Suri. Bol som nahnevaný na seba, na teba, aj na celý svet. Jediná Mey sa nebála a nakričala na mňa. Povedala, že ma miluješ, ale ja som tomu nebol ochotný uveriť – mňa nikdy nikto nemiloval. Lenže potom som si uvedomil, že... Ja som skutočne neznesiteľný chlap, tak mi napadlo, že ku mne musíš predsa len niečo cítiť, keď si to so mnou vydržala tak dlho. Potom mi však napadlo... ako je možné, že si mi to ešte nepovedala. Nebola si si svojimi citmi istá? Bál som sa, že ma nebudeš schopná milovať tak veľmi, ako si milovala manžela. A vtedy mi to došlo. Ak si milovala svojho manžela, je možné, že sa bojíš toho, aby to nedopadlo tak, ako s ním. Bála si sa, že ak priznáš, čo cítiš, bude ťa ešte viac bolieť, keď ťa opustím. A nakoniec.... som si spomenul na tvoje sny. Vždy si ma prosila, aby som neodchádzal.“

Po celý čas, keď jej Tambe všetko vysvetľoval, takmer nedýchala. Domnievala sa, že je nečitateľná a svoje obavy dokáže v sebe dokonale ukryť. Pred Tambeom to však nedokázala.

Zahanbene sklonila hlavu. „Máš pravdu, bála som sa, že ma to bude bolieť viac. Lenže keď si ma vyhodil... bolelo to o to viac, že som nedokázala prekonať strach a priznať sa, čo cítim. Častokrát mi napádalo, že keby som ti povedala ako veľmi ťa milujem, viac by si mi veril a nenútil by si ma odísť,“ dodala napokon.

Tambe sa na chvíľočku zamyslel. „Myslím, že je ťažké povedať, čo by bolo keby. Nemyslime už na to. Toto je pre nás nový začiatok. Skúsime to znovu?“ Pri tých slovách na ňu žmurkal, aby zakryl nervozitu.

„Nechajte ma premýšľať, vážený pán doktor...“ doberala si ho. „Jasné, že to skúsime znova. Nemysli si, že sa ma tak ľahko zbavíš,“ vyplazila jazyk.

Skôr, ako sa stihol Tambe čo i len zasmiať, ozvalo sa tichučké klopanie na dvere. Takmer zároveň sa otvorili a dovnútra vošla postaršia sestrička s milým úsmevom na perách. Pred sebou tlačila vozík, na ktorom ležal maličký, ale o to hlučnejší, biely uzlíček, dožadujúci sa pozornosti plačom. Suri okamžite prepadol pocit viny, že zabudla na vlastné dieťa. Panebože, veď ona ani nevie, či má chlapčeka alebo dievčatko!

„Vaša matka nám prišla oznámiť, že ste sa prebrali. Práve včas, vaše dievčatko sa dožaduje obeda. Myslíte, že by ste ju mohla nakojiť?“ spýtal sa sestrička milým hlasom.

Suri sa zdala jej otázka zvláštna, no hneď na to si spomenula na desiatky mamičiek, s ktorými sa stretla v nemocnici, a tie odmietali kojiť vlastné dieťa. Väčšina z nich sa obávala, žeby si tak mohli pokaziť postavu. Taký nezmysel!

„Samozrejme, že ju chcem kojiť,“ prehlásila pevným hlasom, uvedomiac si citlivosť a naliatosť prsníkov. Zvláštne, doteraz si to vôbec nevšímala. Aj ruky ju už svrbeli, keď si predstavila, že v nich zviera ten malý uzlíček.

Sestrička jej so spokojným úsmevom podala maličké stvorenie so zelenými očkami, ktoré Suri každý deň videla v zrkadle. Dievčatko okamžite stíchlo, keď zacítilo bezpečnú náruč svojej matky. Milá pani ju ešte rýchlo upozornila, ako má držať dieťa, aby mu neublížila. Ostatné nechala na ňu a potom rýchlo odišla so slovami, že nechá rodičom chvíľku súkromia. Vraj sa vráti o pol hodinu. Suri jej bola nesmierne vďačná.

Tambe sa s nežným úsmevom na perách odtiahol od Suri, aby jej doprial potrebný priestor. S nesmiernym nadšením pozeral, ako si jeho milovaná rozpína gombičky na nočnej košeli, tvár červená hanbou. Keď sa jeho dcéra hladne prisala k bradavke, takmer sa zadusil od pýchy.

„Je úžasná,“ vydýchla nadšene Suri, hladkajúc maličkú po hlavičke, ktorú pokrývali chumáčiky svetlých vláskov.

„Je po tebe, preto je úžasná,“ dodal Tambe, tiež pohladiac dcérku po hlávke. Táto chvíľa im pripadala nanajvýš dokonalá.

„Ako sa volá?“ spýtala sa odrazu Suri, keď si maličkú preložila k druhému prsníku.

„Ešte sme jej nedali žiadne meno, voláme ju maličká. Chceli sme počkať, kým sa preberieš. Určite si už premýšľala nad nejakými menami?“ Poslednú vetu otočil na otázku, pretože si nebol istý.

„Dlho som sa nevedela rozhodnúť, no nakoniec som vybrala Dylana pre chlapca a pre dievčatko Gaell. Páči sa ti také meno?“ otočila sa naňho Suri, na perách stále nežný úsmev.

Tambe kývol, následne dcérku aj Suri pobozkajúc na čelo. „Vitaj medzi nami, Gaell.“