Kapitola 34.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa Tambe odo dverí, keď Suri konečne našiel.

So založenými rukami sledovala ich spiacu dcérku. Nikdy by si nebol pomyslel, že uvidí väčšiu dokonalosť. Odrazu mal pocit, že je taký šťastný, až môže svoje šťastie vyvážať do zahraničia ako najvzácnejší tovar na svete. No keď sa k nemu Suri otočila, rozmyslel si to. Po očami mala hlboké kruhy podobnej farby ako podliatiny. Každý, kto by ju zbadal, by si pomyslel, že sa s niekým pobila. Mal nutkanie schmatnúť ju do náručia a čím skôr odniesť do postele, aby si pospala. Bol odhodlaný dokonca ju aj strážiť, aby jej nenapadlo odísť skôr ako na obed.

„Zdalo sa mi, že Gaell plače. Prišla som sa pozrieť, či niečo nepotrebuje,“ pošepla, aby nedopatrením nezobudila toho krásneho anjelika.

„Mala si ostať v posteli. Len včera ťa prepustili z nemocnice,“ pripomenul jej, pristúpiac k nej, aby ju objal.

Následne si tvár zaboril do jej hustých vlasov, opájajúc sa nádhernou vôňou, ktorá sa z nich vždy šírila. Zvláštne, že to vedel oceniť až teraz. Uvedomoval si to aj predtým, ale až keď ho opustila, dokázal si to naozaj vážiť. V tých dlhých dňoch si často predstavoval jej vôňu, keď vyšila zo sprchy. Snažil sa vybaviť si odtieň jej pokožky, keď sa smiala, či dokonalé tóny symfónie jej hlasu. Vtedy, kým boli spolu, to mal predostreté ako na tanieri pri slávnostnej večeri, ale nedokázal si uvedomiť pravú váhu všetkých darov, ktoré dostal. Preňho to boli len bezvýznamné impulzy, ktoré bral ako samozrejmosť. Teraz, po tých dlhých mesiacoch odlúčenia, bola preňho aj vôňa jej vlasov ako výhra v lotérii. Taká maličkosť, pre niekoho bezvýznamná, no preňho nesmierne dôležitá - rovnako ako ona sama.

„Stále len ležím, Tambe. Dokonca aj dnes, keď bol plný dom hostí, musela som pritom ležať. Ani nevieš, ako trápne som sa cítila, keď som ich prijímala opretá o vankúš a ležiac pod perinou,“ sťažovala sa.

Pritiahol si ju na hruď. „Zlatko, nezabúdaj, že máš za sebou ťažký pôrod, pri ktorom si stratila veľa krvi. Si slabá, preto potrebuješ oddych,“ upokojoval ju. Tušil, že sa pre svoju slabosť trápila. Porozumel jej dokonale, ale nevedel, čo má spraviť preto, aby sa cítila lepšie.

„Ja viem, ale nemôžem si pomôcť,“ zašomrala mu do košele. „Všetci už odišli?“ zmenila odrazu tému rozhovoru.

Usmial sa. „Lunna s Random odišli prví, ale som presvedčený, že sa tak snažili odtiaľto dostať tvoju mamu. Je to naozaj milá žena, ale ak sa mám priznať – netreba to s návštevami preháňať“ Suri sa tomu potichu zachichotala. „Mey a Jamie odišli hneď po nich, pretože malý zaspal. Raven a Ruana ani odísť nechceli, ja sám som im navrhol, aby ostali aj na noc, ale nedali si povedať. Ruana namietala, že Darrius bude plakať, že ich tak dlho nevidel. Bezpochyby sa snažila zakryť túžbu vidieť ho,“ zosumarizoval jej.

„Poice už išla spať?“ vyzvedala ďalej, aj keď ju Tambe ťahal za ruku do postele.

„Ona vlastne odpadla ako prvá. Vyhovorila sa, že je po tej operácii stále unavená. Bol som v pokušení povedať pravdu, ale nakoniec som sa ovládol. Pravdou však je, že Poice nikdy nemala rada spoločnosť. Je to typický vlk samotár, žijúci len v kruhu najbližších. Keď sa dom vyprázdnil, okamžite zaspala.“

Suri si rýchlo vyzliekla župan, aby sa len v kratučkej nočnej košieľke s medvedíkom uložila vedľa Tambea. Hoci to nechcela priznať, bola unavená tak, že sa obávala spánku po stojačky. Nikdy sa jej to síce nestalo, ale bola presvedčená, že všetko je raz po prvýkrát. Dokonca aj spánok postojačky. Ani nevedela, či jej tá predstava mala pripadať vtipná alebo zahanbujúca.

„Vieš, páči sa mi. Myslím Poice. Je to milá a starostlivá žena. Taká typická mama,“ zdôverila sa mu, keď si ju pritiahol do náručia.

„Vždy taká bola. Starala sa o mňa, keď sa moji rodičia zbalili a navždy sa vyparili,“ zavrčal hnevlivo.

Keď dlho nič nehovorila, Tambe si pomyslel, že zaspala. Sklonil hlavu s úmyslom pobozkať ju na čelo a tiež sa odobrať do ríše snov, no vtedy si uvedomil, že vôbec nezaspala. Dívala sa pred seba, akoby v tej tme mohla niečo vidieť zavesené na stene. Nevedel ako, ale domyslel si, že premýšľa nad tým, čo sa v posledných dňoch dozvedela.

„Nad čím uvažuješ?“ spýtal sa nedočkavo, keď nemohol vydržať ten jej pohľad. 

Trvalo takmer pol minúty, kým sa naňho pozrela. Bezmocne pokrčila plecami. „O všetkom a zároveň o ničom. Premýšľala som o tom, čo sa stalo, o tom, čo mi o tebe prezradila Ruana. Snažila som sa predstaviť si našu dcérku. Bude aj ona vlčica? Premení sa? A ak áno, kedy to bude? Chápeš to, však?“

Tambe sa zasmial. „Rozumiem ti, aj ja na to často myslím. Lenže naša dcérka nemá ani mesiac, je ťažké predpokladať, čo sa stane neskôr. Zatiaľ buďme spokojní, pretože je plná energie a k tomu aj zdravá ako rybička,“ upokojoval ju, šúchajúc jej stuhnuté rameno. V duchu sa zaradoval, že mal pravdu.

„Ale aj tak...“ Nedovolil jej dohovoriť.

„Suri, je normálne, že sa bojíš. Teraz si matka a hoci je Gaell zdravá a životaschopná, nikdy sa nezbavíš strachu o ňu. Máš to tak trochu v popise práce,“ podpichol ju namiesto toho.

Sklonila hlavu. „No...“ chcela niečo namietnuť, keď vtom sa domom rozozvučalo rinčanie skla, akoby sa niečo rozbilo. Následne sa spustila siréna plaču vychádzajúca z malej izbičky, kde spala Gaell.

Suri nezaváhala ani na sekundu. Nestarajúc sa o to, či má papuče alebo župan, vrhla sa k dverám, takmer ich vytrhnúc z pántov, keď ich prudko otvorila. Scéna, ktorá sa jej naskytla pri vpáde do detskej izby, ju primrazila na miesto. Priamo pred jej nohami ležal na zemi malý bielizník, v ktorom boli uložené plienky a dupačky pre malú.

Potriasla hlavou a nepozerajúc sa okolo, vrhla sa k postieľke, kde ešte stále plakala jej dcéra. Strach jej zovrel srdce a obávajúc sa toho najhoršieho, jediným krokom prekonala vzdialenosť od dverí k postieľke. Keď položila nohu na koberec, prešla jej pätou ostrá bolesť, ale ignorovala ju. Dôležitejšia bola jej maličká dcérka. Ukryla ju v objatí a opäť ju prekvapilo, že Gaell len pri jej dotyku prestala plakať. Jemne ju začala hojdať, aby ju upokojila, otočiac sa k dverám. Len teraz si všimla, že za ňou išiel Tambe, ktorý začal zdvíhať prevrhnutý bielizník.

„Čo sa tu stalo?“ vyzvedala Suri chvejúcim sa hlasom. Srdce jej splašene udieralo do hrude, akoby chcelo vyskočiť, a len horko-ťažko nútila svoj dych, aby sa upokojil.

„Myslím, že viem, ale najskôr ulož Gaell. A hlavne ostaň stáť na mieste, všade okolo teba je sklo,“ prehovoril Tambe, na jej veľké prekvapenie, úplne pokojným hlasom. Nech už jeho pokoj spôsobilo čokoľvek, podarilo sa mu upokojiť ju natoľko, aby si uvedomila, že skutočne stojí na niečom ostrom.

Fotka. Na bielizníku bol položený rámik s fotkou. To bolo to rinčanie, uvedomila si v duchu.

Keď sa ubezpečila, že Gaell nič nehrozí, položila ju do postieľky. Maličká si cmúľala palček na ruke, očká zavreté. Akoby sa nič nestalo. Hneď potom sa Suri zohla, aby zodvihla fotku, ktorá bola ešte stále uväznená v drevenom rámiku. S láskou sa zadívala na ten obrázok. Bola to ich prvá spoločná fotka, ktorú zhotovila milá sestrička v nemocnici hneď ten deň, keď sa prebrala z bezvedomia.

„Suri?“ prebúdzal ju zo zamyslenia Tambeho hlas. Rýchlo pokrútila hlavou, aby sa spamätala a potom prijala nastavenú ruku. Snažila sa preskočiť sklo, ale keď dostúpila na pravú nohu, takmer sa neudržala. Zamračila sa, pretože to vôbec nechápala.

„Skočila si na sklo,“ skonštatoval Tambe, keď ju usadzoval na zem.

Snažila sa prezrieť si nohu, ale v tmavej izbe nič nevidela. Keďže nemohla zasvietiť, nechala to na neskôr a radšej začala premýšľať, čo sa asi stalo s bielizníkom. V prvom momente jej napadlo, že sa k ním niekto vkradol a chcel uniesť ich dieťa, ale nakoniec tú myšlienku zavrhla. Okno nebolo otvorené a Tambe bol úplne pokojný.

Hej, ale kusy nábytku nepadajú na zem len tak pre nič za nič, odporovala si v duchu.

„Poď, pozriem sa ti na tú nohu,“ povedal potichučky Tambe, skláňajúc sa nad postieľkou ich dcérky. Suri sa zazdalo, že jej tam niečo položil, ale skôr, ako sa na to stihla spýtať, už ju držal v náručí a odnášal ju do kúpeľne.

„Tambe, je všetko v poriadku?“ ozval sa z obývačky ospalý hlas patriaci Poice.

„Všetko v poriadku, choď spať. Zajtra sa porozprávame,“ odpovedal jej Tambe.

„Tak, ukáž mi tú nohu,“ prikázal jej, keď ju položil na práčku.

Vystrela pred seba pravú nohu a hoci žmúrila do svetla, ktoré sa náhle zjavilo v kúpeľni, všimla si krv, ktorá už kvapkala na kachličky. Vždy mala silný žalúdok, no teraz mala čo robiť, aby sa jej nedvíhal.

„Čo sa stalo?“ dožadovala sa odpovedí, snažiac sa odpútať svoju pozornosť od krvi na nohe.

Nedarilo sa jej to najmä kvôli tomu, že Tambe jej práve na ranu nanášal dezinfekciu. Neznášala ten štípavý pocit odvtedy, čo si ako desať ročná odrela obe kolená, lakeť a čelo pri páde z bicykla. Vtedy jej mama čistila rany alkoholom, lebo doma nič iné nemali, ale ten pocit bol rovnaký. Nepríjemný, štípavý a zbytočne bolestný. Od toho dňa si dávala veľký pozor na drobné poranenia, ktoré by potrebovali vydezinfikovať. Mama sa smiala, že ju zlé skúsenosti naučili opatrnosti.

„Gaell chcela svojho sloníka. Ty si ho zavrela do bielizníka, lenže ona ho chcela mať pri sebe,“ odvetil jej Tambe potichu, sústreďujúc sa na obväzovanie jej päty.

„Vysvetli mi to,“ mračila sa naňho.

Povzdychol si, postaviac sa jej zoči-voči. „Hovorí ti niečo telekinéza?“

Suri sa zarazila. „Máš na mysli ľudí, ktorí dokážu silou myšlienok posúvať predmety?“

„Presne to mám na mysli,“ kývol hlavou. „Ide o to, že to dokáže aj naša dcéra.“

Vypleštila oči, srdce jej začalo biť rýchlejšie. „Hovoril si, že nevieš, či bude mať naša dcéra tvoje... vlastnosti.“

„Vtedy som to nevedel, teraz je jasné, že ich bude mať. Takto sa to vždy začína,“ kýval hlavou.

„Ale ty nevieš hýbať vecami!“ vyhŕkla nechápavo.

„To je pravda, ale kedysi som to vedel.“

„Vysvetli mi to pekne od začiatku,“ založila ruky na hrudi.

Povzdychol si. „Vieš, zatiaľ čo ty si žila v lese s Ruanou, ja som býval s Poice. Za celý ten čas som sa o sebe a vlastnej minulosti dozvedel viac, ako za celý svoj život. Poice toho vedela veľmi veľa a rozprávala mi tiež staré príbehy. Vychovávala ma už od malička, vlastne to bola moja pestúnka. Vraj som už v perinke prejavoval nadanie. Je to jeden z príznakov sily Mocných. Telekinéza však po dvoch rokov života zmizne, ide vlastne o schopnosť pritiahnuť si k sebe to, čo dieťa chce, pokým nevie hovoriť.“

„Chceš povedať, že ty, keby si chcel...“

Nenechal ju dohovoriť. „Ak by som používal svoju silu, mohol by som komukoľvek niečo prikázať. A dotyčný by nemal na výber – proste by to musel urobiť. Súvisí to s tým, že moja línia túto moc dostala hlavne na vedenie ostatných.“

Suri prikývla na znak, že tomu rozumie. „Vysvetli mi, ako si vedel, že Gaell chcela práve toho sloníka.“

„Keď som bol malý, často som sa budil po boku so svojím medvedíkom bez toho, aby mi ho ktokoľvek večer podal. Tak Poice začala pátrať. Prečítala veľa starých legiend, až vypátrala jednu, ktorá presne popisovala to, čo sa dialo okolo mňa. V podstate už batoľatá boli obdarené umením ovládať predmety. Nikto nevie, prečo to tak bolo, ale vždy to začalo rovnako – dieťa sa zobudilo a objímalo svoju obľúbenú hračku, hoci mu ju nikto do postieľky nedal. To isté urobila aj Gaell. Keď som otvoril prvú zásuvku, našiel som tam plyšového sloníka a hneď mi to došlo. Chcela ho mať pri sebe, ale hračka bola zavretá v bielizníku a ten sa pôsobením jej vôle prevrhol.“

„Chceš povedať, že naša dcérka, ktorá má sotva mesiac bude ako... ty? Bude mať takú silu ako ty?“ pýtala sa s obavami. Keď Tambe zazrel strach v jej očiach, mal nutkanie povedať, že ich dcéra nebude ako on, ale čo jej mal klamať? To by bolo ešte horšie.

Pohladil ju po líci. „Bude mať schopnosti ako ja, ale ona bude omnoho silnejšia. Tak je to už od nepamäti. Každá nová generácia je vždy mocnejšia ako predošlá.“

Suri sa strachom zovrelo srdce. V mysli sa jej vybavovali všetky informácie, ktoré mala o vlkoch. Zrazu pochopila reči o rozšírenej mozgovej aktivite, ale hlavne to, čo jej rozprávala Ruana o Tambeho živote. Nemohla sa ovládnuť, aby si v mysli nepredstavovala, že takto nejako by mohol vyzerať aj život ich dcérky. Panebože, veď je to ešte nevinné dieťa, ktoré nedokáže udržať samo hlavičku. A to isté dieťa má vyrastať v odlúčení a s pocitom, že sa ho všetci boja?

Tambe si po chvíli uvedomil, na čo Suri myslí. „Miláčik, ja nedovolím, aby mala naša dcéra taký život ako som mal ja. Moja matka vedela, akú silu mám, ale nepomohla mi, hoci na to mala kopu príležitostí. Predovšetkým ona mohla za to, že som dopadol ako som dopadol. Lenže ja nie som ako ona, ja sa o svoju dcéru postarám a naučím ju všetko, čo viem. Nikdy si nebude pripadať nenávidená, nikdy nedovolím, aby žila s pocitom, že sa jej ostatní boja. Sľubujem,“ hovoril naliehavo, dívajúc sa jej do očí. O úprimnosti jeho slov nebolo ani najmenšej pochyby.  

Silno mu stisla ruku v dlaniach. „Spolu zvládneme všetko, však?“ uisťovala sa potichučky, hoci po jeho prísahe ju opustili akékoľvek pochybnosti. Nevedela, či to spôsobili jeho slová, alebo spôsob ako to povedal, či dokonca neha v jeho očiach, ale presvedčil ju.

„Prisahal som, že sa o vás postarám a mám to v úmysle. Kým budem dýchať, nedovolím, aby vám čokoľvek chýbalo,“ zaprisahával sa slávnostne.

„Bojím sa,“ zašepkala, keď už kráčali späť do spálne, držiac sa za ruky.

„Bola by si blázon, ak by si sa nebála toho, čo príde, ale spolu všetko zvládneme,“ presviedčal ju, uprene sa jej dívajúc do očí.

Suri sa opäť nezmohla na slovo. To, čo jej Tambe nepovedal nahlas, čítala v jeho očiach. Niet divu, že sa o nich hovorí ako o oknách do duše. Keď sa dívala do tých jeho, mala pocit, že vidí tú prapodivnú podstatu jeho osobnosti. Videla všetko, čo jej ponúkal a všetko si to zobrala. Lásku, dôveru, nehu, starostlivosť. A ona mu ponúkala to isté. Toto bol muž, na ktorého sa oplatí čakať aj do konca života. Vedela to. Bena síce milovala, ale s Tambeom je to iné. Pretože on je jej pravou láskou.

„Zoberme sa,“ vyhŕkol odrazu Tambe. Suri sa nezmohla na viac než na vypleštenie očí.

Trochu neisto si odkašlal. „Ja viem, nemám prsteň, nekľačím na kolenách a nemám ani žiadne iné romantické gesto. Mám len svoju lásku, ktorú ti môžem ponúknuť, aby ťa zahriala v studené zimné večery. Ale aj napriek tomu ťa teraz žiadam o ruku, Suri Danielsová. Si tá najdokonalejšia žena na svete. Milujem tvoj smiech, spôsob, akým sa pozeráš na našu dcéru, zbožňujem tvoje pohmkávanie v sprche, alebo rána, keď sa budím s tebou v objatí. Dala si mi všetko na svete a ja ti za to ponúkam spoločný život,“ hovoril omámene, sledujúc jej reakciu.

Zaváhala sotva na pár sekúnd. „Hoci som presvedčená, že si ťa nezaslúžim, hovorím... áno. Až do konca našich dní hovorím áno,“ vzlykla dojato.

Schytil ju do náručia a začal sa točiť dookola. „To ja si nezaslúžim teba!“

„Ľúbim ťa,“ vyznala sa, hoci po jeho vyznaní jej to pripadalo akoby vyslovila strohé a nič nehovoriace slová bez obsahu. On jej povedal také krásne veci, až sa jej z nich podlamovali kolená, a ona nemala nič lepšie než dve ohrané slovíčka, ktoré dokáže povedať aj malé dieťa.

„Stále nemôžem uveriť, že tie slová hovoríš mne,“ pošepol jej do ucha, položiac ju doprostred postele. Šľahol po nej takým lačným pohľadom, až sa celá rozochvela.

„Nemôžeme,“ pripomenula mu so smiechom, keď jej začal vyhŕňať nočnú košeľu nad boky.

Niečo nahnevane zabrblal, ale látku vrátil na miesto. Ľahol si vedľa nej, stúliac si ju do náručia tak, aby sa mu chrbtom opierala o hruď. Napadlo mu prirovnanie k dvom kúskom jednej skladačky, ale nevyslovil ich. Ešte stále v ňom prevládal pocit totálneho triumfu, keď Suri súhlasila, že si ho zoberie. Nedokázal to pochopiť. Ona mu dávala tak veľa každý deň, bola dokonalá a on jej nemal ani zďaleka čo ponúknuť. No aj tak ho milovala a rozhodla sa stráviť s ním zvyšok života, hoci jej ublížil.

Mey mala pravdu, naozaj sa mi dostala pod kožu, povzdychol si v duchu.

Suri sa pohla, aby si našla pohodlnejšiu polohu na spánok, a nechtiac sa zadkom obtrela o jeho rozkrok. Zaškrípal zubami a zo všetkých síl sa snažil ovládnuť, aby neurobil niečo neuvážené. V duchu si stále opakoval, že Suri na to nie je pripravená a on musí čakať ešte aspoň ďalšie tri či štyri týždne.

„Mal som si radšej ustlať na pohovke,“ zahučal potichu, mysliac si, že ho jeho milovaná nepočula.

No ona počula jeho tiché zaúpenie, ktoré jej vyvolalo na tvári šťastný úsmev. Totálne nemožný, ale aj napriek tomu dokonalý, povedala si v duchu, spokojne privierajúc oči. Dokonca aj keď zaspala, hral jej na perách vlažný, no o to spokojnejší úsmev. V snoch videla krásne malé dievčatko s milým úsmevom, ako beží k nej a Tambeovi. Boli spolu a boli doma.