Kapitola 4.
Tambe len privrel oči a s niečím, čo sa vzdialene podobalo hrôze, sa zadíval na schodisko, ktoré viedlo do izieb, pričom sa z jednej pred chvíľou ozval bolestný krik. Veľmi dobre si uvedomil, že teraz je už stratený. Ale rovnako dobre vedel, že sa najskôr musí postať o ženu v jeho posteli, akokoľvek sa za tú predstavu preklínal. Keby nebol idiot, nestará sa o nejakú pochabú ľudskú samicu a nechá ju napospas tomu medveďovi.
„Ty idiot! Vraj odišla! Môžeš byť rád, že neprišiel aj môj otec, lebo by si bol mŕtvy. Ani by o tom nemusel uvažovať! Ja ti dám možnosť obhájiť sa, aj keď by som ťa najradšej vykastrovala a hodila hyenám! Tak, čakám,“ vyhŕkla vyčítavo, ruky založila ne hrudi a opätkom čižmy začala na podlahu vyklopkávať nedočkavé staccato.
„Ak ma chceš vytočiť, len ďalej táraj! Ak nechceš prísť domov v zápalkovej škatuľke, tak zavri hubu a nechaj ma skontrolovať tú ženu. A ani neskúšaj niekomu volať alebo ísť za mnou. Počujem ťa,“ vybafol zlovestne a rozbehol sa na poschodie, do svojej izby.
Rozrazil dvere a naskytol sa mu prazvláštny obraz, ktorý ho na chvíľu zarazil. Na zemi, neďaleko ostrých črepín, sedela tá žena, chúlila si kolená k hrudi a ľavou rukou si šúchala krvavé zápästie na opačnej ruke. Len chvíľku mu trvalo, kým mu došlo, že sa zranila, keď si vytrhla infúziu. Radšej sám seba rýchlo presvedčil, že to bola len náhoda.
Prinútil sa ostať pokojný, aj keď mu inštinkty kričali v tele a túžili zabíjať. Zviera v ňom túžilo po mäse. Dúfal, že po mäse tej sprostej vlčice.
„Ste v poriadku?“ podišiel k nej.
Pri zvuku jeho hlasu sebou trhla, ale hlavu nechávala stále sklonenú.
„No tak, viem, že ma počujete,“ skúsil to znova. „Neublížim vám.“
Táto situácia mu prišla nanajvýš absurdná. Kedy naposledy mal nutkanie niekoho presviedčať o tom, že nie je nebezpečný? Hádam nikdy. A odrazu mal akýsi tik povedať to obyčajnému človek, ktorý vyzeral ako sekundu pred nervovým zrútením. A navyše bol ten človek žena a ťažko zranená žena. Čudoval sa, ako je vôbec možné, že sa udržala tak dlho pri vedomí.
„Čo sa stalo s tým medveďom?“ pošepla napokon potichu.
Tambeovým telom prešlo niečo podobné mravenčeniu, keď začul sýtosť jej hlasu premiešanú s podivnou nevinnosťou. Ten hlas ho pohladil na duši, akoby ho dokázala jediným slovom upokojiť. Potriasol hlavou.
Ty idiot! Ohrozuje ťa a staráš sa len preto, aby nerobila problémy, nadával si v duchu.
„Nemusíte sa báť, nič sa vám nestane,“ uistil ju namiesto toho.
„Ty si ho zabil?“ spýtala sa opäť tým nevinným hlasom.
V hrudi pocítil narastajúci hnev aj navzdor tomu, že jej nevidí do očí. Chcel vedieť, či má z neho strach alebo ešte nie. Vedel, že strach príde. Klasická reakcia na jeho osobu.
„To je už jedno, teraz vstaňte a sadnite si na posteľ. Ihneď!“ rozkázal jej.
Neočakával, že to urobí, preto ho totálne dostalo, keď bez jediného slova vstala a ako robot prepochodovala k posteli a sadla si do jej stredu. Vyzerala, že to urobila automaticky, akoby nevnímala nič okolo seba, ale aj napriek tomu nestúpila ani na jedinú črepinu. Dokonca aj keď sa posadila, knísala sa neprítomne zo strany na stranu, až čakal, že čochvíľa opäť skončí na zemi.
„Ošetrím vám ruku,“ hlesol, keď sa spamätal zo šoku.
Bez jediného slova si zobral lekárničku, ktorú mal položenú na stole. Vybral z nej vatové tampóny, obväz, leukoplast a lieh, aby jej vyčistil ranu. Opatrne jej uchopil zápästie do veľkých rúk a opäť si uvedomil, aká je oproti nemu krehká a malá. Prepadol ho pocit, že je akýsi neohrabaný, aj keď jej v priebehu niekoľkých sekúnd vyčistil ranu a dôkladne ju obviazal.
Bol sústredený len na jej reakcie, ale nič nepostrehol. Žiadny bolestný sykot spôsobený štípaním alkoholu. Žiadne trhnutie, žiadny protest. Len letargia. Nie, žeby ho to prekvapilo, ale teraz nadobudol pocit, akoby jej fyzická bolesť nič nehovorila, akoby bola na ňu zvyknutá a denne ju zažívala.
„Naozaj ste v poriadku? Necítite sa zle?“
Skôr, ako stihla vôbec zareagovať, vletela dnu veľká vrčiaca šmuha blond vlasov, ktorá ho pritisla k stene. Začal by sa smiať, ale to ho nesmela prerušiť reakcia tej ženy. Netušil, žeby vôbec reagovala, a tak ho jej vystrašený vreskot doslova priklincoval. Kričala a kričala, akoby nechcela nikdy prestať a veľké, smaragdovozelené oči plné strachu upierala do jeho očí.
No super, mal som si dať slnečné okuliare.
„Kristepane, prestaňte parodovať Vreskot a sklapnite už konečne!“ vybafol na ňu, aj keď neprávom. Nemohla za to, že mu Ruana neustále dvíhala tlak a hladinu adrenalínu.
Suri stíchla a zadívala sa na scénu pred sebou. Prisahala by, že ešte pred chvíľou bol ten muž milý a starostlivý. Teraz bol ako doktor Hannibal Lecter. Netušila, ktorá z tých dvoch možností sa jej páčila viac či menej a ani o tom príliš neuvažovala.
„Ja... pre-prepáčte... ja... len... no....“ koktala.
„Fajn, viem, že vyzerám ako zviera, ale to neznamená, že mi tu musíte vrieskať. Svoje uši by som rád používal aj po vašom odchode!“ zavrčala a konečne odhodil Ruanu, ktorá ho zvierala pod krkom.
„Nie, to nie je preto. Vystrašila ma ona,“ ukázala na jej známu tvár vlčice. Videla ju predsa v Loppe.
Tambe sa po prvotnom šoku rýchlo oklepal, no vzápätí sa začal šialene smiať. „A vraj ja straším ľudí. Neverím tomu, že sa nebojíte mňa, ale jej.“
„Prečo by som sa vás mala báť? Máte síce oči vlka, ale doteraz ste mi nič neurobili. Aspoň o tom nič neviem. Veď vás vidím po prvýkrát v živote!“ Očividne nechápala.
„Ty si totálny magor, čo si s ňou porobil? Pohral si sa jej s mysľou, aby si nespomenula, ako si si z nej chcel urobiť večeru?“ obvinila ho Ruana a rukou sa zahnala, akoby mu chcela znovu jednu vraziť.
„Ty si príšerne domýšľavá. Nič som jej neurobil, keby som chcel, už by tu len tak nesedela. Teda, podľa teba rozhodne. Ak mi nemieniš kaziť deň, vypadni! Najlepšie oknom a najradšej by som ťa ním sám prehodil!“
Ruana zaprskala. „Ty hovädo, čo si vôbec o sebe myslíš? Tváriš sa, akoby som bola nejaká handra, ničíš všetko, na čo sa pozrieš alebo siahneš. A ešte máš tú drzosť vyhrážať sa mne? Ty mne? To skôr ja teba by som mala prehodiť oknom!“
„Ale, ale, žeby si sa konečne prebrala z toho sna, kde si rada strácala oblečenie v mojej prítomnosti a nacvičovala na mne šnúru? Ale prosím ťa! Nechaj si tú melodrámu pre niekoho, kto jej uverí. Obom nám je jasné, že za mnou lezieš len preto, lebo si nymfomanka a potrebuješ sa núkať každému do postele!“ kričal stále.
Úplne ignoroval ženu sediacu na posteli, ktorá ich nechápavo sledovala a netrúfala si ani hádať, čo sa medzi nimi asi stalo, že sú na seba ako pes a mačka.
„Ty žiješ v nejakej utkvelej predstave, že sa ti každá žena nutne núka do postele? Taký frajer nie si,“ pokračovala v urážaní aj Ruana. Tí dvaja boli doslova výbušná kombinácia.
Toto nedopadne dobre, hovorila si v duchu Suri.
„Vieš čo? Fakt vypadni, nechcem tu tomu človeku predvádzať predstavenie, keď ťa roztrhám na márne kúsky.“
„Ty ignorantský idiot, preklínam deň, keď som vliezla do tvojej postele.“
„V tom jedinom sa zhodneme. Ja zase preklínam deň, keď som ti dovolil vliezť mi do života. Mal som ťa zabiť už dávno,“ zavrčal.
„Odchádzam. Ver mi, že môj otec sa o tomto dozvie a budeš mať ešte čo vysvetľovať. Tú ženu si beriem so sebou. Nebudem riskovať, že ju pretiahneš alebo zabiješ!“
V miestnosti zavládlo hrobové ticho, ktoré rušilo len bubnovanie troch sŕdc. Ruana sa namosúrene otočila k Suri a chcela ju chytiť za ruku, ale ona uskočila. Akoby sa bála, že ju popáli.
„Nemám čas sa s tebou vybavovať, človek. Tak zdvihni svoj zadok z tej prekliatej postele a naklusaj pred dom. Zoberiem ťa k sebe,“ syčala na ňu.
No Suri stále ustupovala, až sa schúlila na opačnom rohu postele a objala sa rukami. „Nikam s vami nepôjdem, chcem tu ostať,“ pípla.
Ruana padla sánka a nebola jediná. Tambe k tomu tiež nemal ďaleko. „Chceš tu ostať s týmto dilinom? No, nemohla si klesnúť viac... Poď so mnou alebo sa priprav na utrpenie, ktoré ťa pod touto strechou čaká.“
Utrpenie ma čaká kamkoľvek pôjdem, dodala si Suri v duchu. „Nikam s vami nepôjdem a trvám na tom.“
„Ccc,“ zacmukal Tambe so zadosťučinením, „takže ja som ten hrôzostrašný vrah, ktorého sa každý bojí. Očividne si horšia ako ja, keď sa ťa boja aj ľudia. Teraz zober svoj zadok, vypadni z tohto domu a vráť sa do brlohu k tomu svojmu!“ zavrčal.
Ruana zacítila porážku a v duchu si prisahajúc, že Tambe Davis za to zaplatí, vybehla von ako neriadená strela. Pár minút sa domom ozývala ozvena zabuchnutých dverí.
„Ďakujem,“ pípla Suri a zrútila sa na kopu vankúšov.
„Za čo ďakujete? Za možnosť zažiť peklo na zemi? To skutočne nemusíte. Mali by ste odísť domov,“ hlesol unavene a zrútil sa do kresla. Cítil sa vyčerpaný ako ešte nikdy. A rozhodne to nebolo tou hádkou, na to bol predsa zvyknutý.
„Nemám kam ísť,“ zaklamala pohotovo.
„Nie? Niekomu ste museli chýbať, keď vás sem prišli hľadať.“
Suri s zadívala do steny. Bola slabá a ospalá, ale aj tak sa musela stále zaoberať jednou a tou istou otázkou. Keď to už nemohla dlhšie vydržať, otočila sa na driemajúceho Tambea a spýtala sa:
„Prečo ste mi zachránili život?“
Tambe sa v okamihu prebral. Nebol pripravený na takúto otázku. „Tak aby vám bolo jasné, ja som vám život nezachránil. Teda, určite by som to neurobil z vlastného popudu. Keby sa mi nezbláznili hormóny, teraz vás vaša rodina oplakáva na hrobe. Takže nás oboch ušetrite tých prejavov sentimentu, lebo obaja vieme, že ste v skutočnosti nechceli prežiť. Je to tak?“ zaútočil rýchlo, aby neprehliadla jeho úskok.
„To je hlúposť,“ klamala.
„Nahovárajte si to ďalej, raz vás možno prestane baviť hrať túto komédiu. Ja si idem medzitým pospať. Cítite sa dobre?“
Točilo sa jej v hlave, žalúdok sa jej obracal a odrazu akoby cítila každú kostičku v tele. Ale to mu na nos rozhodne vešať nebude. Pán nedotklivý by sa musel opäť pretvarovať.
„Som v pohode, len trochu unavená,“ povedala a s prekvapením si uvedomila, že to nebola lož. Naozaj túžila po spánku.
„Okej, pospite si. Potom sa rozhodnem, čo s vami. Dobrú noc,“ zaželal jej a ani na chvíľu nepochyboval o tom, že klame o tom, ako je v poriadku. Vedel si veľmi živo predstaviť aké bolesti asi má. Ale vnucovať sa jej veru nebude. Keď chce trpieť, nech si trpí. Jedna ľudská žena ho predsa nebude zaujímať.
„Počkajte!“ zastavila ho rýchlo. „Ako sa voláte? Nemôžem vás volať hej ty.“
Unavene si stlačil koreň nosa. Únava spôsobila, že strácal svoj príslovečný sarkazmus. „Tambe.“
„Som Suri. Teší ma,“ usmiala sa. Ale bol to len povrchný úsmev, oči sa jej nesmiali.
„Mňa nie,“ zavrčal hnevlivo, zabuchnúc za sebou dvere izby.
Po schodoch naklusal až do pracovne, kde takisto hlasno, ak nie aj hlasnejšie, treskol dverami a zvalil sa do kresla. Cítil sa vyčerpaný ako už dávno nie a nielen preto, že posledných pár nocí sa poriadne nevyspal. Viac ako unavený bol emočne vyžmýkaný, veď taký kolotoč by neprežil ani najodolnejší človek na planéte. Túžil len zavrieť oči a prepadnúť sa do temna snov, aby aspoň na chvíľu unikol tragickosti reality a predstave, žeby neznáma žena mala bývať práve pod jeho strechou. Bol odhodlaný dokonca spať aj v tom kresle, ale jeho úmysel prekazil opäť zvoniaci telefón. Natiahol sa za slúchadlom a zodvihol ho.
„Haló?“
„To znie zničene,“ zatrilkovala mu Mey do ucha.
Tambe sa otrávene zaškľabil. „Teba by tiež dostala návšteva Jej veličenstva.“
„Prišla za tebou?“ spýtala sa Mey opatrne. Netúžila po jeho hneve a predstieranej nevraživosti.
„Osobne. A medzitým stihla vystrašiť aj toho človeka.“
„Už sa prebrala?“ potešila sa.
„Hej, prebrala. A chce tu ostať. Zajtra ju pošlem k rodine, tu nemá čo hľadať.“
Mey si na druhej strene smutne povzdychla. „Prečo sa tak brániš niečej prítomnosti? To tak miluješ svoju samotu?“
„Samotu nenávidím, ale obaja vieme, že ja som si ju nevybral,“ namietol.
„Ba hej, vybral si si ju. Izoloval si sa od ostatných a utápaš sa vo výčitkách svedomia a hneve.“
„Nechaj si tú psychoanalýzu, nemám na ňu náladu. Radšej mi povedz, ako je na tom to malé.“
Mey sa zasmiala. „Už dostalo svoj veľký dátum. Stále nemôžem uveriť tomu, že už o pár dní ho budem držať v náručí.“
Tambe sa aj napriek únave zasmial. „Dávaj na seba pozor a oddychuj.“
„Ty máš čo hovoriť o oddychu! Kedy si naposledy poriadne spal? Vlastne nie, nechcem to vedieť. Choď si ľahnúť a zajtra sa snaž byť k tej žene milší. Keď už nie kvôli sebe alebo kvôli nej, tak aspoň kvôli mne. Sľúb mi to.“
Bol v pokušení povedať nie, ale nemohol ju sklamať. Nedokázal to. „Je mi to jedno, zajtra ju pošlem k rodine. Tu ostať nemôže,“ zavrčal namiesto sľubu.
„Musí mať dôvod, prečo chcela ostať pri tebe. Možno potrebuje niekoho mimo jej rodiny, kto by o nej nič nevedel a neľutoval ju. Niekoho, pri kom cíti, že mu môže veriť.“ Poslednú vetu zámerne ignoroval.
Tambe pokrútil hlavou na znak nesúhlasu, hoci ho Mey nemohla vidieť. „Si rodená psychologička, vieš o tom?“
„Jasné, mal by si ísť spať. Trepeš nezmysly.“
„Dobrú noc, Mey. Dávaj pozor na to malé aj na seba.“
„Ach, ty mizerný chlap, aspoň raz v živote priznaj, že ma máš aspoň trochu rád.“ Keď mlčal, dodala: „Nie? Nuž, ako myslíš. Dobrú noc.“
Položil slúchadlo a automaticky sa započúval do diania v dome, ako si na to zvykol za tie dni. Nič nezvyčajné však nezachytil, len tiché ševelenie, ktoré k nemu prichádzalo od otvoreného okna. Bol si takmer istý, že jeho dočasný, a nepozvaný, hosť spí, ale radšej sa išiel presvedčiť. Netušil prečo, ale chcel, aby sa aspoň tých posledných pár hodín cítila v jeho dome dobre.
Krútiac hlavou nad vlastnou naivitou potichu vybehol do svojej izby. Jediným pohľadom sa presvedčil o tom, že tá žena spí a v spánku vyzerá nevinne ako dieťa.
Somár, nemá ťa to zaujímať! kričal na seba v duchu, dvíhajúc zo zeme prevrhnutú infúziu. Handrou z kúpeľne očistil podlahu zo zvyškov roztoku s liekmi, pričom si dával dobrý pozor na črepiny, ktoré tam ostali. Čudoval sa, že sa nikto o ne neporezal, veď tu chodili bosí. Opäť potriasol hlavou, aby sa zbavil otravných úvah a s handrou v ruke radšej zamieril do kúpeľne. Medzi dverami sa však zastavil, pohľadom skĺzol na ženine telo. Bez akéhokoľvek výrazu sa vrátil, zobral do ruky okraj zrolovanej deky, ktorá bola poskrúcaná pri čele postele, a prikryl ňou jej krehké telo.
Nakoniec sa unavene zložil na pohovke v obývačke. Po prvý raz za niekoľko rokov sa bál, čo mu prinesie nasledujúce ráno. Najviac ho zarazil fakt, že ani len netúžil po svojom vlčom kožuchu a ani po love. Tá myšlienka ho prenasledovala aj v snoch.