Kapitola 5.

Tambe sa opäť pohniezdil na pohovke, kde spal po celú noc. Sníval sa mu... zaujímavý sen. Videl v ňom krásnu ženu bez tváre, ako stojí v kuchyni – odetá len v zástere – a varí mu raňajky. Mňam, pečená slaninka...

Trhnutím sa posadil, až spadol z pohovky rovno na zadok. To nebolo vo sne! Domom sa skutočne šírila omamná vôňa pečenej slaniny a čerstvej kávy.

„Do riti!“ uľavil si, zbierajúc svoju telesnú schránku z podlahy.

Nahnevane sa postavil a len v čiernych boxerkách vletel do kuchyne. A tam sa mu naskytol naozaj zvláštny pohľad. Tá ľudská žena poskakovala okolo sporáka. Na dvoch tanieroch zbadal už upečené toasty a omelety, na panvici ešte veselo prskala slanina. Ženu klátilo zo strany na stranu ani vykŕmenú kačicu. Ale aj napriek tomu, že vyzerala unavene, pripadala mu zvláštnym spôsobom nádherná. Vlasy farby medu jej neustále padali do očí a gesto, ktorým si neposlušné kadere odhŕňala späť za ucho, mu pripadalo rozkošné.

Radšej rýchlo potriasol hlavou, aby jeho nezmyselné a hlavne nemiestne úvahy nezašli ďalej. „Čo to robíš, ženská jedna bláznivá!“ zrúkol bez varovania.

Suri nadskočila, pustiac na zem tanier, ktorý sa okamžite rozbil na drobné kúsočky. Zhíkla a chvíľu predýchavala šok.

Otočila sa na neho, dlaň pritisnutá na srdce. „Vyľakal si ma.“

Sklonila sa, aby pozbierala črepiny. Tambeho zrak padol na dobre tvarovaný zadok, ktorý objímala len rifľovina... Idiot, sústreď sa!

„Neodpovedala si mi. Čo. Tu. Robíš.“

Pokrčila plecami. S vlažným úsmevom, do ktorého sa musela nútiť, položila ešte prskajúcu slaninu na dva malé taniere, ktoré našla v skrinke nad sporákom. Snažila sa získať trochu času, aby sa jej upokojilo divoko bijúce srdce, lenže sa jej to nedarilo. S rozochveným, a tak trochu rezignovaným, povzdychom sa otočila k stolu, kde položila taniere. Dvakrát všetko skontrolovala, ale nechýbalo už nič. So stále sklopeným pohľadom sa usadila, pritiahnuc si k sebe šálku kávy, mlieko a následne aj cukor. Táto na pohľad bezvýznamná činnosť jej pomohla trochu sa upokojiť.

Cinkavo zamiešala voňavú kávu, zodvihnúc zrak. „Myslím, že sa to volá raňajky,“ odpovedala mu konečne.

Zrakom sa opäť rozhodla hypnotizovať podlahu, len aby sa nemusela pozerať na jeho až príliš dobre vyvinuté telo. Už včera si všimla a podrobne prezrela jeho hriešne atraktívnu tvár, ale to telo... Ach, Bože. Len natrieť medom a zjesť! Na čo to zase myslíš! Nesmie sa ti páčiť! nadávala si hneď v duchu, keď si uvedomila, na čo to, preboha živého, zase myslí.

Oči jej však aj tak zamierili k jeho telu, opäť si ho prezerali. Zastavili sa až na tvári a odmietali ju opustiť. Široké lícne kosti, jamka v brade, tieň strniska. Dlhé svetlohnedé vlasy rozstrapatené okolo tváre a žlté oči vlka mu dodávali temný a trochu hrôzostrašný zjav. Ale aj tak sa ho nebála. Bol to jeden z tých ľudí, na ktorých sa pozriete a viete, že im môžete veriť. Bol to prvý človek po dlhých mesiacoch, ktorý v nej vyvolával ten zabudnutý pocit dôvery.

Vlasy si opätovným posunkom založila za ucho. „Ty nebudeš jesť?“ spýtala sa, keď tam stále stál.

Odrazu potriasol hlavou, akoby sa prebudil z tranzu. Odvrátil od nej hnevlivý pohľad. „Ale áno... Ale nechápem to bláznovstvo. Môžeš mi uvariť aj celodenné menu a aj tak ťa tu nenechám. Pôjdeš domov, k rodine. A na mňa pekne krásne zabudneš,“ odvetil príkro, ale ostal stáť.

„Máš pocit, že si ťa tými raňajkami kupujem?“

Prižmúril oči. „Nie som debil. Určite tu netrpíš len preto, lebo si hladná.“

Buď vie čítať myšlienky, alebo je to jeden arogantný a domýšľavý blbec, na ktorého sa tvári. „Dobrú chuť,“ popriala mu, ignorujúc všetko ostatné. Aj napriek svojim pôvodným zámerom bola poriadne hladná. S chuťou sa zahryzla do toastu s jahodovým džemom.

„Môžeš to ignorovať, ale aj tak sa ešte dnes vrátiš domov. Ja ťa tu nepotrebujem.“

Prehltla sústo. „Človeka vážne poteší, keď vie, aký je žiadaný,“ prehodila ironicky.

„Ja som platený za to, že sa starám o nepodarené ľudské zadky. To ostatné je už na vás. Nemysli si, že si niečo extra len preto, že som sa náhodou rozhodol zachrániť ti život.“

V očiach sa jej temne zablýskalo. „Prečo mi to neustále plieskaš o hlavu? Mohol si ma tam nechať. O problém menej,“ rozohnila sa.

„Tiež sa na to pýtam sám seba. Mám kvôli tebe len problémy. Najskôr tu musím ostať, potom príde tá prekliata vlčica. Ak tu dnes večer vpochodujú aj vodcovia, asi sa už vážne neudržím,“ vrčal, no svoje slová nemyslel až tak vážne.

Bez akéhokoľvek varovania dopadla na linoleum stolička, až sa obaja mykli. Ostrý zvuk plesnutia sa niesol prázdnymi miestnosťami so zlovestnou ozvenou. Uprene si navzájom hľadeli do očí, odhadujúc, na čo ten druhý asi myslí. V Surinom pohľade sa metali hromy-blesky, zatiaľ čo v Tambeho očiach sa zračila len nechápavosť.

„Nevyčítaj mi to, ja si vyčítam veľa vecí aj bez toho. Nemusel si ma zachraňovať, nikto ťa o to neprosil. Mohol si ma nechať tomu medveďovi. Alebo vieš čo? Mal si ma rovno doraziť, bolo by to jednoduchšie!“ odfrkla takmer nezaujato, vypochodujúc z miestnosti. Len strnulosť jej chrbtice svedčila o tom, ako sa jej tie slová dotýkali.

Tambe pár minút stál a pozeral do stropu. Jej reakcia ho prekvapila, aj keď si ju možno zaslúžil. Bol voči nej naozaj hrubý, až zbytočne. Lenže to bol jediný spôsob, ako ju vyhnať! Mohol byť jemnejší... Rýchlo pokrútil hlavou. Žiadne výčitky!

Hnaný pudom vlka sa rozbehol za ňou do izby. Ani vlastne nevedel, prečo to urobil. Medzi dverami do vlastnej izbe sa zastavil a na chvíľu sa len nemo pozeral na výjav, ktorý sa mu naskytol. Nevedel, čo tu čakal – možno slzy, rozbitý nábytok, alebo aspoň... niečo. Namiesto toho ju však našiel sedieť na posteli s prázdnym výrazom v tvári. Netušil, čo si o tom má myslieť a nevedel, čo robiť. Urobil preto prvé, čo mu napadlo – pravú ruku jej položil na rameno.

Prečo to, do hája zeleného, vôbec robím?! prebehlo mu takmer okamžite mysľou.

„Nemôžeš tu ostať. Tento dom, tento svet – nič z toho nie je pre teba,“ povedal úplne normálnym hlasom. Žiadny sarkazmus, žiadna urážka. Len jeho sýty a trochu chrapľavý hlas.

Zadívala sa naňho smutným očami. „A čo ak tu chcem ostať?“

„Je to môj dom a ja sa sám rozhodnem, kto tu ostane a kto nie. Rozhodol som. Ty. Tu. Nemôžeš. Ostať.“ Na svoje prekvapenie to povedal omnoho nevrlejšie ako zamýšľal.

„Ešte stále som zranená,“ pripomenula mu ticho.

Rozhodil rukami. „Môžeš ísť do nemocnice, nie?“

Otriasla sa. „Nenávidím nemocnice.“

„Tak si nájdi domáceho ošetrovateľa!“ zavrčal.

„Počuj, ty nafúkaný vlk. Mne sa tiež vôbec nepáč predstava, že tu mám s tebou ostať, jasné? Ale necítim sa práve najlepšie a ak som dobre pochopila, ty si niečo ako lekár. Čo keby si ma najskôr vyliečil a potom ma vyhnal?“ chytala sa svojho posledného nápadu.

„Mám ti zachraňovať život, ktorý si odvrhla? Život, ktorý si riskovala a chcela ukončiť? Povedz mi jediný dôvod, prečo by som to mal chcieť urobiť.“

Povzdychla si. „Lebo ťa o to prosím?“

„Prosíš ma o starostlivosť? Nepomýlila si si ma s Armádou spásy?“ odvrkol jej prekvapene. Netušil, ako jej mohla napadnúť taká absurdná myšlienka.

„Prosím ťa len o to, aby si mi dal čas spamätať sa,“ pošepla prosebne, naliehavé oči upreté do tých jeho.

Tambe si dlho a unavene povzdychol. „Prečo si bola v tom lese? Chcela si zomrieť, to mi nevyhovoríš, a sama vieš, že je to pravda. Tak prečo?“

Suri sa roztriasla, ale silou-mocou sa presviedčala, že tento veľký vlk by ju nepochopil, takže nemá zmysel plakať, alebo mu čokoľvek vysvetľovať. Jej sebaovládanie však viselo na vlásku. A to dosť tenkom...

Rýchlo potriasla hlavou, aby odohnala dotieravé myšlienky. „To nie je tvoja vec,“ odvrkla, no vzápätí dodala oveľa mäkším tónom: „Takže... ma tu necháš?“

Opäť si povzdychol. Odrazu zatúžil po tom, aby tu mohla ostať. Už to bolo neskutočne dávno, čo vo svojom dome cítil niečiu prítomnosť. Bol tu sám a opustený a aj keď si to pred nikým nikdy nepriznal a hral sa na tvrdého a neľútostného zabijaka (ktorým aj je), vo vnútri je smutný. Veď nič nepokazí tým, ak si tu nechá na čas ženu, ktorá odmieta vlastný život. Možno sa mu to dokonca zapáči.

Rezignovane kývol. „Dobre, dostala si ma. Ale len na dva týždne, dovtedy by si mala byť v pohode. A hneď teraz zavoláš svojej rodine, že si v poriadku, je to jasné?“

Aj Suri kývla. „Si starostlivý, vieš o tom?“

Namrzene zazeral, no bolo ťažké určiť či na ňu alebo na stenu za jej hlavou. „To skutočne nie.“ Pokrútil hlavou. „V obývačke je telefón, zavolaj domov. Okamžite!“ vyprskol a odpochodoval.

O chvíľku neskôr počula hlasné zaplesnutie dverí. V tom momente jej na duši ostal zvláštny pocit smútku. Jej telo zatúžilo vybrať sa za ním.

Pokrútila hlavou a radšej sa vybrala hľadať obývačku. Našla ju pomerne ľahko – veď bola prakticky oproti kuchyne. Sadla si na svetlú pohovku a rozhliadla sa. Nevidela nič nezvyčajné, len telku, kreslá, skrinky, poličky a malý stolík pred pohovkou, na ktorom zbadala telefón. Rýchlo zapremietala, či si dobre pamätá telefónne číslo. Zhlboka sa nadýchla a na malých štvorčekoch vyťukala známu, a už aj overenú, kombináciu čísel. Po troch zvoneniach to niekto zodvihol.

„Prosím,“ ozval sa rozospatý hlas patriaci Lunne.

„Ahoj, Lunna. To som ja,“ povedala tichým hláskom, akoby sa hanbila.

„Kde si, mladá dáma?“ zavrčala jej namiesto pozdravu, po predošlej ospalosti ani stopy.

„Ehm... mala som nejaké... zdravotné problémy.“

„Zdravotné problémy?! A to si mi nemohla zavolať skôr? Máš šťastie, že som to nepovedala tvojim rodičom a tajila to. Rand prisahal, že keď ťa nájde, prehne ťa cez koleno a vypráši ti zadok!“

Suri sa neudržala a prevrátila očami. Jej kamarátka mala vždy sklon k melodráme. „Lunna, Lunna... Daj si pohov a nechaj ma dohovoriť. V lese ma napadol medveď a našiel ma nejaký lekár, alebo kto. Nechal ma u seba. Prebrala som sa až včera neskoro večer. Preto ti volám až teraz.“

Na druhom konci sa ozvalo zalapanie po dychu. „Si... v poriadku?“ pýtala sa naliehavo.

Suri si začala premietať, či neurobila chybu, že priateľke povedala pravdu. „Som v pohode, ale ešte tu pár dní ostanem. Chápeš, aby som sa dala dohromady.“

„Nie, musíš prísť domov.“

Sama pre seba si pokrútila hlavou. „Nie, to veru nie. Tam by si ma obskakovala ako nejakú nemohúcu. Radšej ostanem tu a budem ti pravidelne volať, platí?“

Na druhej strane nastalo na pár sekúnd napäté ticho. „Mám na výber?“ povzdychla si.

„Nie, to teda nemáš. Pozdrav Randa a odkáž mu, že bitku nepotrebujem. Je tam niečo nové?“

„Myslíš okrem toho, že sme takmer zomreli od strachu o teba? To ti ani nenapadlo, žeby si sa mohla dostať do pazúrov toho... toho... zabijaka?“

Pobavene sa usmiala. Keby tak vedela, že už v jeho rukách je. „Neboj sa, nič by si sa mi nestalo. Ale ja už musím končiť. Som unavená.“

„Len si poriadne pospi, Suri. Odkaz odovzdám. Maj sa a rýchlo sa zotav.“

„Nerob si starosti, Lu. Maj sa,“ rýchlo ukončila hovor.

Keď prechádzala okolo kuchyne, všimla si, že káva a aj tanier s raňajkami sú preč. Na chvíľku sa nad tým zarazila, no vzápätí si sama pre seba pokrčila plecami. Bol hladný a na stole mal jedlo, tak prečo by ju malo prekvapovať, že proste urobil to, čo zamýšľala?

Keďže bol dom prázdny a nenapadalo jej nič, čo by mohla robiť, vyšuchtala sa naspäť do poschodia. Hodila sa do postele a oči sa jej začali takmer okamžite krížiť. No super, takže som s tou únavou vôbec neklamala.

vvv

 „Miláčik, ostaň ešte,“ prosil Ruanu mladý barman.

Pokrútila hlavou a zapla si posledný gombík na červenej blúzke s hlbokým výstrihom. Mladík sa na to miesto s úľubou pozrel a opäť nemohol uveriť, že je táto žena jeho. Hoc len na krátky čas a len v posteli.

„Musím ísť, Tupac. Môj otec zvolal radu kvôli mojej svadbe. Ak tam nebudem... no... radšej nevedieť,“ zaškľabila sa.

Bol však aj iný dôvod, prečo tam chcela ísť, ale ten mu nepovedala. Skutočne ide o jej budúcnosť, ale prečo nepokaziť budúcnosť aj Tambeovi? Jej rodina je významná a ak povie, čo si myslí, budú tomu veriť. A to potrebuje. Môže ho potopiť po tom, čo ju odvrhol. A to sa mu doslova ponúkala. Takto ju ešte nikto v živote neponížil a ona to tak rozhodne nenechá. Aj keby ho mala vlastnoručne vykastrovať.

Naštvane schmatla krvavočervený rúž a pretrela si ním pery. Len premýšľanie o tom hlupákovi jej zdvíhali krvný tlak. Nemohla uveriť, že si kedysi rozumeli.

„Prečo sa vlastne musíš vydávať? Si ešte mladá, máš si užívať, nie?“ Napríklad so mnou, dodal v duchu.

„Už som ti to hovorila, Tupac. Som dcéra vodcu. Ak si chceme uchovať mocenské povstanie a zabrániť vojne medzi vodcami, musím sa vydať za niekoho z druhého kmeňa. Alebo tak nejako. V podstate to znamená to, že si mám zobrať neznáme chlapa len preto, aby boli všetci spokojní,“ zavrčala a sadla si na posteľ.

Tupac ju objal okolo pása a jazykom láskal jej jemnú pokožku ukrývajúcu sa pod blúzkou. Slastne sa otriasla a zatúžila ostaň s ním ešte intenzívnejšie.

„Spokojní budú všetci, len ty nie,“ zavrnel trochu nezrozumiteľne, pery stále na jej pokožke.

Pokrčila plecami a ďalej si užívala pocity, ktoré v nej vyvolával svojimi skúsenými rukami a šikovným jazykom. Opäť si spomenula, čo ju k nemu tak veľmi ťahalo už od ich prvého stretnutia. Škoda, že nie je vlk. Tohto by si zobrala s radosťou. Aspoň to vie v posteli.

„Nejde o moju spokojnosť. Jediný vlk, ktorého by som si bola ochotná zobrať, ma nenávidí. V podstate aj ja jeho, ale kedysi sme si rozumeli.“ Mimovoľne si spomenula na dôvod svojej návštevy u Tambea. Vtedy ešte verila, že by to medzi nimi mohlo fungovať. Mýlila sa. Možno ju to nemalo až tak prekvapiť.

Neochotne sa vymanila z jeho zovretia. Ak neodíde teraz, už neodíde nikdy. Nie, žeby sa jej to nepáčilo, len nechce robiť rozruch skôr, ako je to potrebné. Už dávno sa naučila, že pokiaľ ide o záležitosti späté s vodcami, je lepšie všetko pekne zvážiť, dať si načas, ale nikdy neprísť neskoro na stretnutie. Tí páprdovia si mysleli, že je ešte stále sedemnáste storočie a vonku zúria lovci pripravení všetkých ich pozabíjať. Škoda, že si ešte nestihli uvedomiť súčasné storočie. To by tie zbytočné seansy dávno poslali do histórie.

„Ktorý idiot by ťa nechcel?“ Stále ju hltal hladným pohľadom, ktorý naznačoval, že on tým idiotom tak skoro nebude.

„Davis,“ zavrčala pri spomienke na jeho stupídny výraz tváre. Vzápätí videla jeho uštipačný úsmev a tvár plnú zadosťučinenia, keď ju tá ženská prakticky poslala do hája. Za toto sa im ešte pomstí, hoci... Nie! Neexistuje nič, čo by ju zastavilo.

„Počkaj,“ zarazil sa odrazu Tupac, „myslíš Tambea Davisa? Toho doktora?“

Namiesto súhlasu len zavrčala. „Koho iného?!“

„Myslel som si, že je pre vás niečo ako zabijak,“ postrapatil si havranie vlasy.

„Možno to bude znieť bláznivo, ale kedysi taký vôbec nebol. Zdivočel. Alebo niekde chytil besnotu. Možno oboje. Ale to je jedno, dôležitejšie je, že mám plán pomsty,“ zasmiala sa priam diabolsky.

„Pomsty? Nie je to príliš tvrdé?“

Ruana pokrútila hlavou a zadívala sa do jeho zafírovomodrých očí. Je to úžasný milenec a dobrý spoločník, ale má príliš mäkké srdce. Proste ľudský samec.

„To nepochopíš. Odvrhol ma a ponížil. Nenechám to len tak. A tá ľudská žena mi prišla veľmi vhod.“

„Tá nezvestná?“ vyzvedal.

„Nebuď zvedavý, Tupac, nie je to tvoja vec,“ upozornila ho.

Zodvihol ruky. „Okej, ako chceš. Aj tak si ale myslím, že je pomsta zbytočná. Ty si odišla, on odišiel. Je normálne, že sa posunul ďalej. Mala by si to urobiť aj ty. Alebo ti už nestačím?“ podpichol ju sarkasticky.

Mľaskavo ho pobozkala na pery, následne utierajúc rúž, ktorý mu na nich ostal. „Teraz si len môj, Tupac. Ale musím vypadnúť. O pätnásť minút začína... stretnutie. Musím si vybrať manžela.“

Tupac si povzdychol. Vedel, že nemá šancu na nejaký vzťah, ale sex mu aj tak stačil. A s touto vlčicou by ostal v posteli aj týždeň bez prestania. To by bol ešte len Raj.

„Koho si si vôbec vybrala?“ dodal trochu žiarlivo.

Pohladila ho po nahej hrudi, keď si preložila zvláštny tón jeho hlasu. „Budem za tebou chodiť aj potom.“

Zodvihol obočie, ale ďalej to nekomentoval. Táto vlčica bola rozmarná, zákerná a povýšenecká, ale zároveň aj nesmierne vášnivá milenka s dokonalým telom bohyne. A to mu stačí. Dávno si už uvedomil, že ženy sú dobré len v dvoch polohách - tvárou k zemi a nedýchajúce, alebo zadýchané a ležiace na chrbte v posteli. On sa v jej prípade prikláňal k tej druhej možnosti. Bol však zvedavý, dokedy mu to vydrží.