Kapitola 6.

Bola v tme a cítila, ako ju všetko kmása a trýzni. Vedela, že je to len nočná mora, ale nevedela sa zobudiť skôr, ako sa to všetko skončí. Znovu videla tvár jej takú známu, žiariace oči a sýty smiech. Svoje vlastné fikanie, keď prestávala plakať. Vonku pršalo. Akoby cítila tú krásnu vôňu mokrého ovzdušia. Všade bola len tma a nič iné. A potom sa to zmenilo...

Čelné sklo preťali ostré svetlá kamióna idúceho v protismere, kvílenie bŕzd, trúbenie klaksóna, rozbité čelné sklo, tma...

„Niééé! Ben! Niééé!“ vykríkla aj vo sne, aj zobudená. Sedela na posteli, chvejúce sa telo obmotané vlhkou prikrývkou. Telom jej otriasali nezadržateľné vzlyky.

„Suri?“ pýtal sa známy, zachrípnutý hlas.

Rýchlo si začala utierať slzy, ale nepodarilo sa jej to. Odrazu sa matrac vedľa nej prehol, ako si naň kľakol jedným kolenom, a jeho dlaň pocítila pod bradou.

„Stalo sa niečo? Počul som ťa kričať,“ pýtal sa, keď jej zodvihol tvár.

Mal neodbytné nutkanie zotrieť jej slzy stekajúce po lícach. Čo však bolo najhoršie – pri pohľade na jej chvejúcu sa bradu a spodnú peru ju zatúžil objať. Idiot, neha nie je pre teba!

Potiahla nosom. „Len zlý sen,“ zabublala a bez akejkoľvek výstrahy sa mu hodila okolo krku.

Len jej pevný stisk, ktorým mu drvila plecia, mu napovedal o jej zúfalej potrebe po opore. O túžbe mať blízko pri sebe teplo inej dýchajúcej bytosti, dokonca aj takého zvlčilého bastarda ako je on. Náhle sa z jeho dávno pochovaných inštinktov prebudil práve ten, ktorý očakával najmenej – ochranársky. A to s takou intenzitou, až hraničil s majetníctvom, možno až bláznovstvom.

Z premýšľania ho prebralo až jej zavzlykanie. Uprel na ňu skúmavý pohľad a mocne ju objal rukami, akoby ju chcel ukryť vo svojom náručí, vo svojom tele. Alebo prebrať na seba jej smútok.

„Pšššt... To bude dobré,“ šepkal jej do ucha jemným hlasom. Zakázal si uvažovať o tom, že takto sa ešte nikdy v živote k nikomu nesprával. Dokonca ani k svojej malej sestre, nie v takej miere, lebo sa bál.

„A-a-ko... v-vieš?“ fikala s hlavou zarytou v jeho hrudi.

„Bol to len sen, však? A sny nie sú skutočné,“ chlácholil ju, zatiaľ čo ju jeho ruky samy od seba nežne hladili po chrbte.

Moje sny sú skutočné! Sú to spomienky, zavyla v duchu, ale navonok ostala ticho.

Netušila prečo za ňou prišiel – no... možno ho len prebudili jej výkriky. Nech ho však k tomu viedlo čokoľvek, bola rada, že ju takto objíma. Doteraz bola presvedčená, že slovo neha nepozná, ale teraz? Nikdy nestretla nežnejšieho muža, ktorý by ju aj napriek svojmu obrovskému telu a mocnému hlasu dokázal takto uchlácholiť. Takmer mu uverila, že to všetko je len sen. Ale bohužiaľ pre ňu... pre ňu to bola takmer každodenná realita. Ako rutina, na ktorú ste si zvykli, no aj tak je vám stále proti mysli.

„Povieš mi, o čom sa ti snívalo?“ spýtal sa po chvíľke ticha.

Telo jej stuhlo a aj keď vedela, žeby sa od neho mala odtiahnuť, nenašla v sebe dostatočnú silu. „Ne-nepamätám si,“ zabrblala sotva počuteľne. Lož. Samozrejme, že dobre vedela, o čom ten sen bol. Stále to vidí pre očami, počuje v ušiach.

„Kričala si nejaké meno.“

Naprázdno prehltla. Dobre vedela, čie meno kričala, ale čože mu o tom mohla povedať? Je to jej minulosť, jej spomienky. Jej bolesť. A on s ňou nemá nič spoločné, nemá dôvod zaujímať sa o ňu. Pre nich oboch by bolo lepšie, ak by to nerobil.

Rukami sa zaprela do jeho hrude, chcela sa odtiahnuť a ukončiť to šialenstvo, no nedovolil jej to. „No tak, pšššt. Nehovorme už o tom,“ upokojoval ju opätovne.

Jemnučko prikývla a viac sa pritúlila k jeho hrejivému telu, ktoré sa tislo k tomu jej roztrasenému. Užívala si pocit, ktorý pri tom cítila – absolútnu dôveru, možno aj spokojnosť. Akoby do jeho náručia patrila od nepamäti a teraz do neho konečne zapadla. Dva dieliky spojené do jediného celku...

Ani nevedela ako, no odrazu jej oči začali klipkať, až ich úplne vyčerpane zavrela. O chvíľku sa prepadla do ríše spánku, no teraz už bez snov. Ako posledné si uvedomila, že to bolo vôbec po prvýkrát, čo zaspala po tom, ako mala nočnú moru.

Tambe cítil, ako jej telo pomaličky ochabuje, ako sa jej spomaľuje a vyrovnáva dych. Jej srdce opäť bilo pomaly a pravidelne. Zaspala, ale aj v spánku ho pevne držala svojimi malými rukami, akoby ho nikdy nechcela pustiť. Jej inštinktívna reakcia ho prekvapila, ale niekde vo svojom vnútri pociťoval to pravé chlapské uspokojenie.

Preopatrne ju položil späť na vankúš, no keď sa chcel odtiahnuť a odísť späť do obývačky, nepustila ho. Mohol sa jej striasť tak, aby ju neprebudil, ale keď sa tak pozeral na ruky, ktorými ho zvierala akoby bol posledným pevným bodom vesmíru, zatúžil po tom, aby boli spolu. Opatrne jej uchopil ruky a takmer s posvätnou úctou jej ich pomaly odchýlil od svojich ramien. Prinútiť, aby ho pustila, sa mu zdalo takmer nemožné, ale nakoniec sa mu to predsa len podarilo. Mal pocit, akoby sa mierne zamračila. Uložil sa vedľa nej a pritúlil sa k jej chrbtu celou hruďou. Spokojne si povzdychla.

Z tváre jej odhrnul neposedné, a slzami zmáčané, pramene vlasov a založil jej ich za ucho. Kochal s pohľadom na jej uvoľnenú a nesmierne nevinnú tvár. Keď takto spala, dôverne sa k nemu túliac, vyzerala ako malé dievčatko, nie ako mladá žena, ktorou bez pochyby bola.

Ruku zaplietol do jej vlasov a v mysli mu vyskočil obraz, na ktorý do konca svojho života nezabudne. Práve ho zobudil tón ohlasujúci novú SMS-ku, ktorú mu poslala Mey. Porodila zdravého chlapca, malého vĺčka. Aj napriek svojmu cynizmu pocítil nesmiernu hrdosť voči svojej jedinej priateľke. No skôr, ako si stihol opäť ľahnúť, domom sa ozval jej vystrašený krik plný bolesti.

Vybehol hore schodmi a obraz, ktorý sa mu naskytol, ho doslova vraždil. Zbadal vystrašenú ženu so slzami v očiach, ako jej telom lomcuje triaška spolu so vzlykmi. Akoby sa v ňom niečo prebudilo, proste ju musel objať, musel ju utešiť, povedať, že bude všetko dobré. Sarkasticky sa zabával na tom, že kedysi túžil po tom istom, keď ho trápili jeho vlastní démoni kradnúci sa mu do snov. Ale on nikdy nikoho takého nemal.

Suri sa zavrtela, aby si našla pohodlnejšiu polohu, a tým vyprovokovala úplne inú reakciu jeho tela. Aj napriek zaťatým zubom na to jeho telo zareagovalo na nie príliš vhodných partiách. Vzrušil sa tak prudko, až ho to samého vyviedlo z konceptu. Jeho myseľ odrazu prepadli úplne iné predstavy. Erotické. Zvrhlé. Neslušné. A všetky spojené so zraniteľnou ženou, ktorá ležala pri ňom tak blízko, akoby boli jedno telo.

Nie, Tambe Davis, ty sa pekne zodvihneš a odpochoduješ tam, kde máš byť. A v tejto izbe to nie je! okrikoval sa v duchu.

Aj napriek tomu však ostal. Akoby stál na hranici, ktorú práve niekto zapálil, a on sa spokojne držal kola, aby ho plamene mohli oblizovať až by zhorel. Je úplný blázon. Vedel, že mu táto ľudská žena prinesie len problémy a mal pravdu. Vedel, že ho priťahuje, ale aby ho takto veľmi vzrušila? Všetka česť, to sa ešte nepodarilo žiadnej.

A to sa mu ponúkali vlčice, aj ľudské ženy, ktoré by si mohli zarábať svojou krásnou tváričkou, či dokonalým telom. Ale táto žena? Nebola typicky krásna, nemala pravidelné črty, no aj tak ho uchvátila tými svojimi nerovnomerne plnými perami a veľkými, smaragdovozelenými očami plnými smútku. Nebolo ani vysoká a nemala ani dlhé nohy, ktoré ho vždy vzrušovali. Bola maličká, siahala mu sotva po rameno, ale aj tak sa mu páčila. Hlavne jej boky, ktoré boli krásne oblé a...

Do pekla, na čo myslíš, Davis?!

Potriasol hlavou a v zúfalej snahe uľaviť svojmu napätému telu, sústredil sa na rytmus jej srdca. Zladil svoje dýchanie s tým rytmom a pocítil niečo, čo bolo rovnako silné ako prekvapivé. Mier. Pokoj. Raj. A hoci bol rozpálený skoro do biela, rytmus jej srdca ho pomaly učičíkal. A ani nevedel ako, odrazu spal...

vvv

Suri sa zobudila s najkrajším pocitom na svete. Niekto ju mocne objímal rukami, akoby ju chcel chrániť pred všetkým zlom na svete. Ako sa pomaly prebúdzala, uvedomovala si, čo sa s ňou deje. Tie paže ju objímali tak mocne, že mohla sotva dýchať. Ale jej sa to páčilo, dokonca veľmi.

Cítila, že jednu veľkú dlaň má medzi stehnami. Hriala a príjemne ťažila. No a tú druhú... Preboha, tou druhou jej objímal prsník. Takmer neodolala túžbe uštipnúť sa, aby sa uistila, že sa jej to len nesníva.

Dievča, takú dobrú predstavivosť nemáš.

Pri uchu počula pravidelné oddychovanie sprevádzané tichučkým pochrupovaním, ktoré sotva začula. Ten zvuk jej v tele rozlieval drobné iskričky, ktoré vybuchovali a spôsobovali mravenčenie. Takto sa necítila snáď už celé veky.

Mierne sa zavrtela a vtedy si uvedomila ešte niečo. Skamenela na miestne a neodvažovala sa pohnúť. Zo zadnej strany stehna ju niečo tlačilo... niečo... Preboha, snáď sa len... On... Do šľaka...

Prudko sa posadila, čím nešetrne prebudila aj svojho spoločníka. Tvár si skryla do dlaní a cítila, že je úplne horúca. Červenala sa ako čerstvá pätnástka. Taká hanba! Nielenže sa pred ním prestala ovládať, rozplakala sa ako malé decko, ona dokonca zaspala v jeho náručí! Neprekvapovalo by ju, keby si o nej myslel len to najhoršie.

„Dobré ráno,“ zavrnel a slastne sa ponaťahoval.

Keď zbadala jeho spokojný pohľad a lá mačka, ktorá práve zhltla kanárika, očervenela ešte viac. A mala skutočne neodbytný pocit, že on sa tým baví.

„Bré,“ pípla a snažila sa nenápadne posunúť ďalej. Neúspešne.

Tambeho pocit pobavenia a v tom momente úplne opustil. Keď si všimol, ako sa od neho snaží dostať ďalej, prebudil sa v ňom dávny pocit krivdy a túžby po láskavosti. Chcel ich v sebe pochovať, no očividne sa mu to nepodarilo. Inak by mu to jej nepatrné gesto nezodvihlo krvný tlak. Zase mal chuť kričať a rozbíjať.

„Nemusíš byť v rozpakoch, už idem,“ zavrčal zlostnejšie, než zamýšľal. Suri sa ani nestihla poriadne spamätať a už zacítila, ako sa matrac prehol, keď vstával. Keď prechádzal okolo nej, impulzívne ho chytila za ruku.

„Ďakujem, že si tu so mnou ostal,“ šepla.

„Zlé sny nie sú bohviečo, chápem to,“ odvrkol úplne ľadovo. Čo som mu urobila také strašné?

„Teba trápia zlé sny?“ vyhŕkla z náhleho popudu. Nemohla sa zastaviť.

Áno. „Nie,“ zavrčal.

Jeho tvár odrážala len hnev. Suri bola zmätená. Ešte pred chvíľou ju pevne objímal, akoby ju nechcel nikdy pustiť, a teraz na ňu vrčí akoby bola myšou a on kocúr, ktorý sa chystá na raňajky. V očiach mu zazrela opovrhnutie.

On mnou opovrhuje? Ale prečo? Pretože som sa neovládla a začala plakať? Kvôli mojim zlým snom?

Aj napriek svojmu vypestovanému sebaovládaniu sa jej do očí nahrnuli slzy. Dúfala, že v ňom nájde oporu, pretože jej to nahováral akýsi šiesty zmysel, ale teraz? Netušila, že ju až tak veľmi nenávidí.

„To sa ti až tak hnusím?“ pípla, vôbec netušiac, že ju môže počuť.

Takmer v sekunde stál medzi dverami, jeho oči prezrádzali len nechápavosť. „Čože?“

Potiahla nosom. „Hnusím sa ti?“

Vypleštil na ňu oči. Netušil, čo má povedať. Či sa mu hnusí? Do šľaka, ako by bol vďačný za takú možnosť! Nie, ona ho musí priťahovať ako magnet železné piliny!

„To nevadí, nečudujem sa ti. Zničila som tvoj život, prinútila ťa, aby som tu mohla ostať. Ale ja som nevedela, ako ďalej! Nemôžem sa vrátiť domov, tam ma strážia ako poklad! Každý môj krok, každé slovo! Sledujú, čo robím, či nerobím niečo, čím by som si mohla ublížiť. Ja nie som cvičená opička, ale oni to zo mňa urobili. Chcela som to skončiť, mať pokoj! Ale vtedy si ma našiel ty. Nevyčítam ti to, lebo ty to vyčítaš mne. Ja som to neplánovala! Ja som len chcela...“ Vtedy to už nevydržala. Zrútila sa a jej telo doslova prevalcovali slzy.

Vzlykala tak urputne, až sa dusila. Všetko to napätie a bolesť, čo sa v nej nahromadili za ostatné mesiace, keď sa snažila predstierať, ako je všetko za ňou, aká je silná, z nej teraz vytrysklo ani gejzír. Snažila sa oklamať ostatných, aby jej dali pokoj, aby ju nechali aspoň na chvíľu dýchať. Ale samu seba nedokázala oklamať. Stále to bolelo, stále ju to zabíjalo. A teraz to uvidí aj on. Pri tej myšlienke sa rozvzlykala ešte hlasnejšie.

„Do šľaka...“ uľavil si Tambe, keď videl jej zúfalstvo. Toto nechcel.

Podišiel k nej a chcel ju objať, no ona sa mu vytrhla. Čo sa čuduješ, ty blbec? Môžeš si za to sám.

„Suri, tak to nie je. Nie je to tak, žeby si sa mi hnusila.“

Posmrkávala, no vzlyky jej to značne sťažovali. „A a-ako to te-teda je? Ne-neznášaš ma... Keď sa na ni-niečo pýtam, odvrkneš mi niečo hnu-hnusné. Ni-niekedy ma od-od-odignoruješ. A-ale ja... ja to chápem... naozaj. Zni-zničila som ti ži-život...“

Položil jej ruku na ústa. „Tak to nie je. Nie je pravda, že ťa nenávidím. A to je ten problém. Nechcem si ťa pustiť k telu, pretože ti nechcem ublížiť. Všetci, ktorí mi doteraz boli blízki, dopadli zle. Nechcem ublížiť aj tebe, Suri. Nezaslúžiš si to. A viem, že si nezaslúžiš ani moje správanie, ale...“ Zmĺkol. Náhle sa cítil ako porazený účastník nejakej stupídnej súťaže. Už nemal silu pokračovať v tom divadielku, ktoré hral tak dlho, až sa mu stalo druhou prirodzenosťou. Cítil sa... vyčerpaný.

„Ale?“ smrkla.

„To som proste ja, Suri,“ povzdychol si, „taký som. Alebo taký by som chcel byť. Ja ani vlastne neviem, kým som v skutočnosti. Vodcovia mi dali prívlastok zabijak a ja sa ich verzie držím. Som cynik a sarkazmus je môj denný chlieb.“

Pokrútila hlavou a opäť smrkla. „Nie si. Si starostlivý a nežný, jemný a máš dobré srdce. A neskúšaj mi povedať, že sa mýlim, lebo viem, že to tak je!“ vystríhala ho.

No do riti... Mey mi povedala, že sa mi dostane pod kožu, ale až takto? To určite nemohla tušiť. Nie, je to hlúposť, iba sa snaží sama sebe nahovoriť niečo, čo neexistuje...

„Ja vlastne ani sám neviem, aký som,“ povzdychol si a zadíval sa von oknom, hoci ani nevnímal, čo vidí.

Suri si utrela slzičky a poťapkala ho po ramene. „Čo keby sme tomu nechali proste... voľný priebeh? Každý z nás má toho asi veľa za sebou. Ale to je minulosť. Mali by sme začať odznova, však?“

Pomaly prikývol. „Možno je to pravda. Suri, ja neviem, aký som, ale to som ti už povedal. Snažím sa robiť si svoju prácu zodpovedne a nikoho neohrozovať. Pravdou je, že sa neviem ovládať. Teda, niekedy. Videla si to na vlastné oči. Možno ma ani žiadny nový začiatok nečaká a takýto bude môj život až do konca.“

Pokrútila hlavou. „Nie, nebude. Ale sľúbiš mi niečo?“

„Mám sa báť?“

„Nemusíš,“ zasmiala sa.

„Nuž, dobre... Sľubujem. A teraz mi povedz, čo som ti to vlastne sľúbil,“ prehrabol si vlasy.

„Práve si mi sľúbil, že už ku mne nebudeš hnusný.“

„Suri...“ chcel ju opäť varovať, no nenechala ho dohovoriť.

Zodvihla ruku. „Žiadne Suri, jasné? Sľúbil si, tak to dodržíš. Možno si konečne budeme môcť aj normálne pokecať.“

Tej absurdite sa takmer zasmial. O čom by sa oni dvaja mali rozprávať? A ešte k tomu normálne? „To neviem, ja musím chodiť aj do práce.“

„A čo si myslíš, že ti budem brániť? Nie! Ja budem chodiť s tebou. Lunna mi povedala, že hľadáš novú sestričku. Takže ma tu máš.“

Zaškeril sa. „Stavím sa, že to so mnou nevydržíš ani tých dvanásť dní, ktoré ti ostávajú z pobytu v mojom dome.“

„Tak schválne, o čo?“

Domom sa ozval ich smiech. Jej jemný a jeho chrapľavý. Obaja dúfali, že nadchádzajúce dni im prinesú len úsmevy. Bolo to posledná nádej, ako sa začleniť späť do normálneho života. Pre oboch.