Kapitola 6.

Nadyne sa posadila na stoličku a prekrížila nohy. Za posledných niekoľko hodín zmenila polohu toľkokrát, až sa občas obávala, že si polámala niektoré kosti. Našťastie jej nič také nehrozilo. Hoci každých pár minút pozerala na nástenné hodiny, ktoré vykúkali spoza nekonečnej zelene, musela sama sebe priznať, že už dávno sa necítila taká voľná a bezstarostná. V určitom smere našla ženu, ktorú mohla považovať za priateľku len preto, lebo pred ňou nemusela nič skrývať. Po toľkých mesiacoch, keď si musela dávať pozor na každé jedno slovo, ktoré vypustí z úst, to bola nesmierna úľava.

„Mala by si sa pomaly vybrať na cestu, aby si domov prišla ešte za svetla,“ skonštatovala Irene, keď si všimla jej pohľad. A to si myslela, že je nenápadná.

Nadyne pokrútila hlavou. „Neviem, či vôbec pôjdem domov. Mala by som si skôr začať plánovať cestu do Georgie.“

„Sama?“

„Si ako ja a kým si sa zbavila čipu, žila si podobne. Takže si určite sama uvedomuješ, že my nikdy nie sme sami.“

Tentoraz pokrútila hlavou Irene. „To nie je to, čo som myslela. Iste, máš v hlave rôzne hlasy a určite sa líšiš aspoň tým, prečo ťa vytvorili. Lenže teraz je tvoj život s Dylanom. Ten chlap ťa miluje, máš rodinu. Nemôžeš sa im obrátiť chrbtom len preto, že ich chceš ochrániť. Ani si im nedala na výber, či chcú byť chránení.“

„Mňa sa tiež nikto nepýtal, či sa chcem narodiť.“

Irene sa zamračila. „Nie je to trochu detinské?“

„Možno aj hej, ale nemienim nikoho vystaviť riziku. Dylan by mohol zomrieť. Nevieš si predstaviť, koľko málo chýbalo k tomu, aby zo mňa bola vdova obvinená z vraždy vlastného manžela.“ Nadyne sa pri posledných slovách tvárila, akoby ju naťahovali na škripec.

„Mala by si mu povedať pravdu.“

Nadyne sa zakuckala, keď počula tie slová práve od niekoho takého, ako je ona. Nevedela, čo na to odpovedať. Niečo v nej sa túžilo vymaniť spod zhubného vplyvu celého toho tajomstva. Občas mala pocit, že sa kvôli tomu dusí. Lenže nebola natoľko sebecká, aby Dylanovi o sebe povedala celú pravdu a užívala si ten pocit konečného pokoja na úkor jeho bezpečia. Nemohla mu to urobiť a predsa sa v duchu cítila mierne vinná za to, že mu ani nedala na výber, aby sám za seba rozhodol, čo chce s ňou urobiť. Ako chce prežiť ich spoločný život.

Nadyne si odkašlala. „Ak mu poviem pravdu, vystavím ho nebezpečenstvu.“

„Aspoň bude vedieť, čomu čelí.“

„A vieme to aspoň my?“ podotkla Nadyne takmer jedovato. „Skutočne vieme, prečo sme vznikli a prečo ešte stále dýchame? Hoci by sme nemali?“

Irene sa uškrnula. „Mám len matnú predstavu, prečo žijem. Ale ja nie som tá, ktorej by si mala pokladať otázky.“ Hlavou pokynula k malej kartičke, ktorá nevinne spočítala na stole medzi nimi. A na nej meno, telefónne číslo a adresa osoby, o ktorej Nadyne nikdy predtým nepočula. A ani nevedela, ako s nimi ten muž súvisí. „Ak je niekto, koho by si sa mala spýtať, je to on.“

„Ver mi, to bude prvé čo urobím – budem od neho žiadať odpovede. Ale budem tam sama.“ Opäť ju pichlo pri srdci, ako po mnohokrát predtým. Akoby potrebovala pripomienku toho, že hoci má manžela a rodinu, dobrovoľne sa ich plánuje vzdať len preto, aby mohla čeliť vlastnej minulosti, o ktorej nič nevie. Nikdy predtým sa necítila viac zmätená.

„Nepresvedčím ťa, aby si do toho zapojila aj Dylana? Kvôli vlastnej bezpečnosti.“

Pokrútila hlavou. „Nepoviem mu pravdu len preto, aby som sa na chvíľu cítila v bezpečí a jeho tak vystavila priamej hrozbe. Zatiaľ mu okrem mňa nič nehrozí.“

„Je to tvoje konečné rozhodnutie?“

„Nezmení sa to. Nikdy.“

Irene sa smutne pousmiala. „Nikdy nehovor nikdy,“ pošepla si skôr sama pre seba. „Ale pre nás to neplatí. Zdá sa, že sme všetci rovnako tvrdohlaví.“ Zrazu jej s naliehavosťou pozrela do očí. „Sľúb mi aspoň niečo. Prisahaj, že predtým, než sa vydáš za Paulom, zájdeš domov. Nemusíš Dylanovi povedať pravdu, ak nechceš, ale aspoň mu oznám, že na pár dní odchádzaš. Zaslúži si to vedieť.“

Nadyne sa zamračila pri tej naliehavosti v jej slovách. „Prečo ti na tom tak záleží?“ V hlase jej zaznelo podozrenie, ktoré v nej vybuchovalo so stále novou intenzitou.

„To pochopíš neskôr. Teraz mi sľúb, že pôjdeš najskôr domov.“

Pokrčila plecami. „Mala som to v pláne.“

A naozaj mala, neklamala jej len preto, aby s cítila lepšie. Bola odhodlaná vrátiť sa domov len na chvíľu, aby si zobrala nejaké veci. Nemusela jej predsa prezradiť, že sa tam plánovala vrátiť v noci, keď budú všetci spať, aby nemusela nikomu nič vysvetľovať. Hoci to skôr robila pre to, aby sa im nepodarilo ju presvedčiť. Vedela, že by zakolísala a nakoniec by nikam nešla. Mohla byť zbabelec, ale radšej sa v tichosti vzdá vlastnej rodiny, než by ich mala vystaviť riziku. Výčitky sa cez ňu opäť prevalili ako mohutná vlna. Dylan si to nezaslúži. Lenže Dylan si nezaslúži ani smrť a tá mu hrozila, ak by ostala v jeho blízkosti.

„Tak to urob.“

„Prečo ti na tom tak záleží?“

Irene sa zasmiala. „Možno na to nevyzerám, ale viem toho o tebe veľa. Každý tu o tebe vie veľa. Si jedna z mála, ktorej sa poradilo otehotnieť. Takisto žiješ v normálnom svete bez podpory komunity. Si pre nich niečo ako hrdinka.“

Nadyne sa tomu musela zasmiať. Ale ten zvuk bol viac ako horký. „Ver mi, rada by som si to s nimi vymenila.“ Sklopila pohľad na svoje ruky. „Veľmi rada.“

***

Dylan sa pozeral na toho zavalitého muža akoby práve padol z oblohy a pýtal sa ho na cestu späť. V hlave mu hučalo, ako sa snažil pochopiť, čo sa to okolo neho deje, ale zmohol sa len na bezduché pozeranie sa pred seba. A chlapík každou sekundou vyzeral viac a viac nervózny.

„Čo chcete od mojej ženy?“ spýtal sa nakoniec a s uspokojením si uvedomil, že sa mu netrasie hlas.

Chlapík sa naňho rozladene zadíval. „To sa vás netýka. A mali by ste za to byť vďačný. V tomto svinstve by som nenechal poletovať ani svoju svokru. A verte mi, tá ženská je diabol.“

Dylan naňho mierne vypleštil oči. „Čo má vaša svokra spoločné s mojou ženou? Prečo ju hľadáte?“

„To je vládna záležitosť. Prísne tajná.“

„Robíte si zo mňa srandu?“ uisťoval sa Dylan. Celá toto situácia mu prišla ako zlý sen v kombinácii so snahou zdržať ho predtým, než sa vydá hľadať Nadyne. Pretože si bol istý, že je niekde tu. Predsa by od neho neodišla. Hoci... nie! Odmietal si priznať, že by jeho žena mohla len tak zo dňa na deň zmiznúť. Išiel by aj na kraj sveta, aby ju našiel a priviedol späť. Bez nej akoby ani nežil.

„Som viac ako vážny a naposledy sa vás pýtam – kde nájdem Nadyne Raynerovú?“

Dylan si založil ruky na hrudi a snažil sa zachovať si na tvári tvrdú masku neprístupnosti. „A ja vám to nepoviem dovtedy, kým mi nepoviete, prečo sa s ňou chcete stretnúť. Neurobila nič zlé, pokiaľ viem. Žije v súlade so zákonmi a nikdy nerobila problémy.“

„Nemáme najmenšiu predstavu o tom, kto je.“

„Je to moja žena a vy muž, ktorého nepoznám,“ odfrkol si Dylan, ale cítil, ako mu žilami postupne víri hnev a mení sa na krvilačnosť. Stačilo by, aby ten chlapík kýchol a v tom momente by mu ukázal, aký kvalitný je vojenský výcvik. Hoci mu niečo našepkávalo, že by to nebolo správne. Ale nestaral sa o to. Nadyne je jeho žena. Kvôli komu inému by mal byť zaujatý, ak už nie voči nej?

„Vaše jediné šťastie predstavuje fakt, že vám ešte neprezradila, kto je v skutočnosti a odkiaľ pochádza.“

„Bolo by mi jedno aj keby patrila do mafie,“ odvrkol si Dylan a sledoval, ako si muž opätovne potiahol kravatu. Zdalo sa, že to robil skôr z nervozity než z dôvodu, že nebol na oblek zvyknutý.

„Sú aj horšie veci ako mafia.“

„Tak ma vystrašte a povedzte mi pravdu. Možno potom sa s vami budem rozprávať.“ Na chvíľu stíchol a dal mu priestor, aby povedal, prečo Nadyne hľadá. Ale keď ostával ticho, zamračil sa a ruky zaťal do pästí. „Takže si to zhrňme – prišli ste hľadať moju ženu, ale odmietate mi povedať prečo. Nejako mi z toho vychádza, že si už nemáme čo povedať.“

„Vrátim sa a nebudem sám. Potom s vami vaša žena bude musieť odísť, či sa vám to páčiť bude alebo nie.“

Dylan pozdvihol obočie. Možno by mu aj bol uveril, keby sa mu netriasol hlas. „To má byť vyhrážka?“

„To je len upozornenie. Robíte najväčšiu chybu svojho života už len tým, že veríte svojej vlastnej manželke.“

„Vyhrážate sa mi a urážate moju ženu,“ vyhŕkol impulzívne Dylan a poškrabal sa po brade, aby predišiel nutkaniu upraviť tomu krásavcovi fasádu. „Prišli ste bez pozvania na môj súkromný pozemok, vyhrážate sa mi a narušujete moju osobnú slobodu. Keď vám teraz zlomím nos a nakopem vám zadok, nikto nebude namietať.“

„Máte vôbec poňatia, komu tu práve hrozíte výpraskom?“

Dylan sa zasmial. „Nemám tušenia, nemal som to potešenie začuť vaše meno. Neobťažovali ste sa predstaviť.“

Muž naprázdno prehltol a po čele mu stiekol pramienok potu. Bolo nepravdepodobné, že by to bolo z tepla, bolo ešte len ráno a slnko ešte poriadne nevyšlo spoza kopcov. Takže to mohlo byť jedine zo stresu. Tak trochu ho aj ľutoval. Očividne ho poslali do situácie, s ktorou sa nikdy predtým nestretol. Pridal mu pár bodov za snahu.

„Ak teraz dovolíte, mám prácu, ktorá na mňa nepočká. Tak čo keby ste zobrali ten svoj nevychovaný zadok a naložili ho späť do auta, ktorým ste sem prišli?“

Muž na chvíľu vyzeral, že by ho najradšej zaškrtil, ale nakoniec sa uvoľnil a takmer až nonšalantne sa usmial. „Dobre, pôjdem. Ale radím vám, aby ste čo najskôr zbalili svoju ženu a odišli s ňou niekam ďaleko, pretože za mnou prídu ďalší a tí nebudú takí milí ako ja.“

Dylan prikývol, ale jeho slová nebral vážne. Mohli sa mu hnusiť roky, ktoré prežil v armáde a v skutočnej vojne, kde jedno žmurknutie mohlo rozhodnúť o živote alebo smrti, ale teraz bol za to vďačný. Dokázal sa na celú situáciu pozerať s chladným odstupom a v duchu kalkuloval, ako by mohol v prípade potreby uniknúť z celej tejto frašky. Po ruke mal hneď niekoľko variantov.

„Prajem príjemný deň,“ prinútil sa nakoniec Dylan povedať pomedzi zuby. Aj jemu samotnému to znelo priškrtene.

„Povedzte mojej malej sestričke, že si po ňu prídeme,“ zakričal ešte ponad plece predtým, než si sadol do auta s nízkym podvozkom modrej farby a neodfrčal preč.

Dylan ešte niekoľko minút stál bez pohnutia na verande a snažil sa vstrebať jeho slová. Mojej malej sestričke... Otriasol sa nad tónom, ktorý mu spolu s tým zaznel v hlave. Nech bol ten chlapík ktokoľvek, nebolo možné, aby bol nejako rodinne spriaznený s Nadyne. Bol jej pravý opak. Alebo sa to snažil len nahovoriť sám sebe? V duchu ho opäť zasiahli Amandine slová. Čo skutočne vedel o vlastnej žene? Nezaujímal sa o jej minulosť, pretože sa nazdával, že nie je dôležitá. Lenže ak bude zasahovať do jeho budúcnosti, možno by sa mal začať pýtať.

Keď mu na plece dopadla veľká ruka, prinútil sa vyčistiť si myseľ, aby sa mohol pozrieť do očí svojmu bratovi.

„Deje sa niečo?“

Dylan pokrútil hlavou, nie tak celkom presvedčený o úprimnosti svojho výrazu. „Všetko v pohode.“

„Si si istý? Už tu stojíš najmenej dvadsať minút bez pohnutia a zízaš pred seba.“

Prekvapilo ho to, ale snažil sa zakryť to mračením sa. „Videl si Nadie?“

„Nie,“ potriasol hlavou. „Pýtal som sa na ňu Curtisa a ten povedal, že ju niekto z chlapov videl ráno nastupovať do auta. Ešte sa nevrátila, takže asi nešla nakúpiť. Každopádne si so sebou nezobrala doklady, ani telefón. Všetko ostalo v predsieni, takže pochybujem, že išla ďaleko.“

Zadíval sa bratovi hlboko do očí. „Čo si o Nadyne myslíš?“

Matt pokrčil plecami. „Je to úžasná kuchárka a sestra. A pre teba tá pravá. Ale nejako pochybujem, že toto je to, čo si chcel počuť.“

„Vieš niečo o jej minulosti?“

„Ak to nevieš ty, prečo sa na to pýtaš mňa? Ak ti nedôverovala natoľko, aby ti porozprávala o svojom živote, očividne vaše manželstvo nemá dobré základy. Na druhej strane ti to možno nepovedala preto, že to nechceš počuť.“

„Nikdy mi na tom nezáležalo,“ priznal popravde. „Lenže začínam mať pocit, že som sa o to možno mal zaujímať.“

Znovu mu položil ruku na rameno a tentoraz mu ho stlačil, akoby sa mu snažil naznačiť, že je tu vždy preňho. „Môžem ti nejako pomôcť?“

Vymanil sa spod jeho ruky a okľukou zamieril do stajne. Po ceste pohladil Falca po hlave a pes sa k nemu s nadšeným štekaním pridal. „Len mi daj vedieť, keď sa vráti. Potrebujem si s ňou pohovoriť.“

Vedel, že Matt povedal ešte niečo iné, ale nemal náladu sa tým zaoberať. Miesto toho sa prísne obrnil voči akýmkoľvek myšlienkam a sústredil sa na prácu. No napriek svojmu snaženiu mu tichý hlások plný pochybností neustále šepkal do ucha. A čím ďalej, tým viac bol presvedčený, že mal povedať ak sa vráti, nie keď. Pretože si nebol istý, či svoju ženu ešte niekedy uvidí. Na to cítil niečo až priveľmi podobné opustenosti.

***

Nadyne si unavene povzdychla a v duchu ďakovala za fakt, že už bola hlboká noc a nikto ju nemohol vidieť, ako z posledných síl prepletá nohami. Nakoniec od Irene odišla až večer, pretože pracovali na pláne, vďaka ktorému by sa mohla oslobodiť. Zvyšok času potom strávila ako pokusný králik pre jej výskum. Snažila sa zistiť, čo je v nej také iné, že mohla otehotnieť. Odmietala priznať, že je chyba v mužoch, ktorí sú ako ony, a nie v ženách. Pretože tým sa líšila od ostaných bezdetných párov – práve tým, že Dylan je obyčajným mužom a nie len napodobeninou, akými sú ona a jej podobní.

Potichučky otvorila dvere na spálni s úmyslom rozlúčiť sa. Sľúbila síce Irene, že Dylanovi povie aspoň zbohom, ale nepadlo ani slovo o tom, ako to má urobiť. Takže sa rozhodla pre list, ktorý asi desaťkrát prepisovala. Nebola si istá, ako to napísať. Chcela si nechať možnosť návratu, pretože vedela, že ak sa všetko podarí, nič jej nezabráni v tom, aby s Dylanom ostala. Takže mu miesto listu na rozlúčku nechala krátky lístok s výhovorkou, ktorá by ho mala udržať v bezpečí. Vymyslieť si dávnu priateľku Dixie z vysokej školy, ktorá mala problémy a potrebovala jej pomoc, nebolo ťažké. A urobiť z nej právoplatnú občianku štátu Georgia ešte ľahšie. Tým pádom získala alibi aj zadné dvierka k svojmu plánu. Prečo sa potom cítila ako podvodník?

V tmou zaliatej spálni toho veľa nevidela, takže išla po pamäti. Vedela, že keď Dylan raz zaspí, nič ho len tak nezobudí. A teraz chrápal. Doslova. Počula ho až na chodbe. Ale predsa len našľapovala čo najopatrnejšie. Bola taká sústredená na svoju malú úlohu, že si nevšimla ruku, ktorá sa k nej natiahla z rohu. Vykríkla akoby ju niekto vraždil a srdce sa jej rozbehlo šialenou rýchlosťou vpred.

„Pššt, to som len ja. Prepáč, nechcel som ťa vydesiť,“ ozval sa za ňou Dylanov hlas. Až vtedy bola schopná si uvedomiť, že chrápanie sa kamsi vytratilo.

„Bože, takmer som dostala infarkt,“ posťažovala sa potichu, no aj napriek tomu sa okamžite uvoľnila a keď ju zozadu objal, iba sa poddala a viac sa oprela o jeho nahú hruď.

„Kde si bola? Šalel som od strachu,“ vytkol jej.

Nadyne sa odmietala poddať výčitkám. „Prepáč, moja kamarátka z vysokej školy, Dixie, potrebovala pomoc. Tak som za ňou išla. Všetko sa to stalo tak rýchlo, že som ti to ani nestihla povedať. Prepáč.“

„Nikdy odo mňa takto neodchádzaj,“ povedal rozcíteným hlasom. „Prosím. Neviem, čo by som si počal, keby som o teba prišiel.“

Prehltla hrču, ktorá jej náhle navrela v hrdle. „Neboj sa, nikam neodídem.“ A snažila sa skryť list, ktorý ešte stále držala v ruke.

„Dnes ťa tu hľadal tvoj brat.“ Napriek tomu ako pokojne to povedal, cítila, ako sa mierne napriamil.

Zamračila sa do tmy a nemala najmenšej potuchy o čom to hovorí. „Ja nemám brata. Ani som nikdy žiadneho nemala.“

„Neviem, kto to bol, ale hľadal ťa tu kvôli nejakej vládnej záležitosti. Nechceš mi povedať, o čo ide?“ Jeho hlas znel až podozrivo pokojne.

Nadyne sa ešte chvíľ mračila, ale to len do chvíle, kým si všetko nepospájala. Keď ju pravda udrela silou kladiva do tváre, zalapala po dychu a zatackala sa. Keby ju Dylan nedržal v náručí, pravdepodobne by skončila na zemi. V duchu samu seba presviedčala, že je to len ďalšia z jej nočným môr, ale bez ohľadu na to, koľkokrát sa uštipla do ruky, stále ju obklopovala tá istá hrôza. Prišli si po ňu. Až sem, do jej domu, a stretli sa s Dylanom. A len Pánboh vie, čo všetko mu o nej natárali.

Trhane sa nadýchla a priškrtene odvetila: „Očividne klamal. Táto záležitosť s vládou nemá nič spoločné. Keby mala, tak by sme všetci boli mŕtvi.“ To, že mala radšej mlčať, si uvedomila vo chvíli, keď Dylan stuhol ešte viac a pomaly si ju otočil v náručí, aby jej videl do očí.