Kapitola 7.

„Ďakujem za prijatie, vodcovia,“ začala na úvod. V duchu preklínala všetky tradície, ktorí títo spiatočníci otrocky dodržiavajú. Detinské zvyky, ktoré nútia ženy vydávať sa za mužov, o ktorých by normálne ani nezakopli. Dávno prišla na to, že si to vymysleli len preto, aby inak otrasní vlci nezostali starými mládencami.

Ruana sa nadýchla, aby dokázala predstierať pokoru, ktorej sa jej v ich blízkosti akosi nedostávalo. „Čujte hlas pokornej dcéry rodu Suidana. Prináleží mi spojiť svoj život s mužom môjho postavenia, ktorý upevní naše putá. Mužom môjho života stane sa Raven, syn Beriogela.“

V izbe sa ozval šum, keď začuli meno hrdého muža s nezlomnou vôľou a pevnými zásadami. Suidan v duchu poďakoval. Presne takýto muž by mohol skrotiť jeho divokú dcéru, nad ktorou on sám už dávno zlomil palicu.

„Raven, predstúp pred zhromaždenie,“ vyzval ho Restalon, teraz už zošúverený starec s tajomnou schopnosťou vidieť občas do budúcnosti.

Ako na zavolanie sa otvorili dvere vedúce do noci, kde prešľapovali všetci muži susedného kmeňa, ktorí boli vybraní ako vhodní manželia pre Ruanu. Stálo ich tam osem, no sedem si ich vydýchlo úľavou. Nikto z nich netúžil po svadbe s namyslenou Ruanou. Len Raven bol rád, aj keď to tak nevyzeralo. Ešte kedysi dávno, keď ho Ruana ponížila pred dievčaťom, ktoré sa mu páčilo, prisahal, že ju poníži rovnakým spôsobom. Teraz na to bude príležitosť.

„Raven, si pripravený spojiť svoj život s touto ženou?“ pýtal sa ho Restalon obradne.

Raven sa svojimi ametystovými očami zadíval na ženu, ktorá mu siahala sotva po rameno. Vedel, aká je pekná, ale takisto vedel, že pekná tvárička v sebe neskrýva aj rovnako úchvatného ducha. Tým horšie pre ňu; ešte pocíti, aká mocná vie byť túžba. S určitosťou vedel, že ju priťahuje – cítil to, pretože mal na to vždy výnimočne vyvinutý cit. Skôr, než si niekto stihol všimnúť na koho upiera zrak, pohľad rýchlo zabodol do starcovej tváre.

„Som pripravený pojať túto ženu za svoju,“ prehlásil pevným hlasom, ktorý znel chrapľavo.

Atmosféra v izbe sa razom zmenila na radostnú. „Presne o týždeň sa na tomto mieste uskutoční obrad. Teraz choď, Raven. Ešte ti neprináleží byť na zhromaždení.“

Raven sklonil pokorne hlavu a vyšiel von. Ruana ešte dlho pozerala na zatvorené dvere, akoby dúfala, že sa vráti. V duchu sa okríkla. Bolo absurdné, aby ju náhodný výber muža mohol nejako zasiahnuť. Aj keď sa vydá, nebude to spolužitie výnosné. Ona má Tupaca a nehodlá sa ho vzdať. Ani kvôli vysokému vlkovi so sexi pozadím. 

„Ale ešte je dôvod, pre ktorý si sem dnes prišla, Ruana. Ak sa nemýlim,“ dodal Restalon a tak pretrhol niť jej predstáv, ktoré neboli ani trochu slušné.

Sklonila hlavu. Teraz len všetko dobre naplánovať a čo najvernejšie podať. „Áno. Trápi ma zmiznutie ľudskej ženy.“

V izbe sa ozval šum. „Vieme o nej. Azda nám chceš nahovoriť, že vieš, kde je?“ pýtala sa drobná žena sediaca po starcovej pravici. Mala milú tvár so srdečnými očami farbu akvamarínu a na chrbte sa jej hojdal hrubý vrkoč tmavohnedých vlasov. Restalonova sestra Poice.

„Je v dome Tambea Davisa.“

Opäť šum, tentokrát hlasnejší. „Tým pádom žena nie je nezvestná. Našla si druha medzi vlkmi a teraz s ním žije.“ Mohla som si myslieť, že Poice bude na jeho strane, napadlo Ruane pri odpovedi tejto ženy, ktorá Tambea prakticky vychovala.

„Nie je jeho družka, ani spolu nežijú. Keď som ju videla, bola celá obviazaná a v bezvedomí ležala v jeho posteli.“

Poice sa prudko postavila. „Chceš ho hádam obviniť, že je nebezpečný pre ľudí?“ 

„On je nebezpečný pre ľudí. On tú ľudskú ženu napadol, videla som škrabance po pazúroch,“ prehlásila pevným hlasom, aby zakryla svoju lož.

Suidan sa pozrel na ostatných vodcov a prehlásil: „Ak by ju nenapadol, prečo by ju uložil vo vlastnom dome?“ Nevedome tak nahral do karát vlastnej pomstychtivej dcére.

Restalon sa zadívala na Ruanu. „Váž svoje slová múdro. Obvinenia neodfúkne vietor a nikdy nezmiznú. Len jedna chyba a do smrti si to budeme pamätať nielen my, ale aj tvoje deti.“

To som vedela aj bez teba, ty starý páprda. „Všetko nasvedčuje tomu, že ju napadol.“

Restalon si poškrabal bradu a rukou zastavil šum v izbe. Všetci stíchli. „Hovorila si s tou ženou, alebo bola stále v bezvedomí?“

„Prebrala sa, keď som tam bola. Vlastne to bolo tak, že som zistila, že tam je len preto, lebo sa prebrala a začala kričať od bolesti. Ponúkla som jej pomoc a možnosť odísť so mnou, ale odmietla.“

Restalon si povážlivo odfrkol. „A nevedia ťa k tomuto obvineniu skôr zranená pýcha ako starosť o ľudskú ženu, ktorú vôbec nemusel napadnúť?“

Uhádol si! „Nie, nejde o mňa. Len som myslela, že zúrivci by nemali voľne chodiť pomedzi ľudí,“ prehlásila.

V izbe odrazu všetci znehybneli. Mladší skôr zvedavosťou, starší strachom. „Legenda o zúrivom vlkovi je len povedačkou pre deti, no tým to končí. Nikto taký sa nikdy nenarodil.“

„Nie je to taká hlúposť. Tambe je iný ako ostatní. Má sivý kožuch a loví častejšie ako obyčajní vlci. Má ostrejšie zmysly. A má vlčie oči – aj v ľudskej podobe,“ dodala rýchlo Ruana.

Restalon opäť zodvihol ruku, aby umlčal ostatných. „Je to len legenda. Tambe je iný, to nikto nepopiera, možno je aj nebezpečný, ale s legendami nemá nič spoločné.“

„Ale je to zabijak,“ namietla Ruana. Vo vzduchu zacítila slabú príchuť víťazstva.

Restalon prikývol. „Loví skutočne často a Suidan sám varoval ľudí pred jeho blízkosťou. Ale to nedokazuje, že tú ženu skutočne napadol.“

„Ak môj otec chcel upozorniť ľudí, nemuseli ste s tým súhlasiť, ale súhlasili ste. Je to zabijak,“ vyhlásila Ruana takmer drzo.

Oči starca sa rozsvietili spravodlivým hnevom. „Ty nemáš právo poučovať a posudzovať, Ruana. Nezabúdaj, kde je tvoje miesto. Ešte nemáš potrebné vedomosti, aby si mohla rozhodovať. A to, čo ti teraz poviem, si zapamätaj, vy všetci,“ zavrčal a všetci akoby skameneli. „Tambe Davis je čestný muž a vlk s výbušnou povahou. Je pravda, že sme upozornili ľudí na jeho divokosť, ale nie je všetko tak, ako sa zdá. My, vodcovia, sme sa však zaviazali sľubom mlčanlivosti a nikdy ho neporušíme.“

Ruana zahorela hnevom, ale snažila sa ho v sebe pochovať. „Ale on tú ženu skutočne napadol, všetko tomu nasvedčuje.“

Poice sa zamračila. „Tak, aby si na to nespomenula?“

„Vie ovládať myseľ,“ vyhlásila Ruana. To bolo jej tajné eso v rukáve, ktoré práve vybrala. Tambe skutočne vedel ovplyvňovať myseľ, ale už pred mnohými rokmi schopnosť potlačil a nakoniec na ňu aj zabudol, možno ju už ani nemá. Ale ona nezabúda. A to jej nesmierne vyhovuje.

Poice sa zasmiala. „Áno, ale len vlkom.“

Zákerne sa usmiala tak, aby ju nikto nevidel. „Je mocnejší než si ktokoľvek z vás myslí. Aj na strednej ovládal ľudské mysle. Prečo by to neurobil aj teraz?“ zaklamala. 

Izbou sa opäť ozval šum, no tentoraz ho nikto neumlčal. Dokonca aj Restalon uznal, že Ruana hovorí pravdu. Všetci jej verili, všetci, až na drobnú hnedovlásku menom Poice, ktorá s tým však nič nemohla urobiť. Mohla len počúvať slová pochádzajúce z úst jej brata, ktorými všetko po dlhom mlčaní uzavrel.

„Tak sa mi vidí, že všetko je presne tak, ako sa zdá. Tambe Davis je nebezpečný pre ľudí, preto ho vlčica, ktorá ho obvinila, bude strážiť. Ale tak, aby o tom nevedel.“

„Ale...“ chcela dodať Ruana, ale Restalon ju zastavil zdvihnutím ruky. Toto nie je to, čo som chcela! zavyla v duchu.

„Všetko má svoj čas. Najskôr tvoja svadba.“

„Ale...“ opäť začala a on ju opäť zastavil zodvihnutím ruky. Teraz už bol nahnevaný. Také neúctivé správanie! Dúfal, že Raven ju naučí skláňať hlavu v pravej chvíli, no bez toho, aby ju zničil viac, ako už je.

„Skončili sme, Ruana! Bude tak, ako som povedal."

Však počkaj, Tambe Davis! Jeden týždeň ťa delí od toho, čo som na teba pripravila. Jediný týždeň slobody. Ja som ti predsa hovorila, že mňa nemôžeš len tak odvrhnúť, pomyslela si pomstychtivo Ruana a zabuchla za sebou dvere.

vvv

Suri sa unavene posadila na stoličku. Dopila už dávno studenú kávu, pohľadom sledujúc konáre poletujúce vo vetre. Ruky vystrela pred seba, až jej zapraskalo v kĺboch. Pri kvapkách, ktoré potichu stekali po skle, si predstavila vaňu horúcej vody, ktorá by tak dokonale uvoľnila jej stuhnuté telo. Vtom sa za ňou ozvalo tiché zachechtanie, ktoré prerušilo jej snívanie s otvorenými očami.

„Ja som hovoril, že so mnou nevydržíš tých dvanásť dní. A hľa – nevydržala si ani dva,“ podotkol a posadil sa za stôl, presne oproti Suri, ktorá ho prepaľovala pohľadom.

Keby mohol pohľad vraždiť, je dávno dva metre pod zemou. „Tak prepáč, že som si odvykla od denného tempa v práci,“ odvrkla.

Tambe zodvihol ruky akoby v obrannom geste. „Ja nič, to bolo len konštatovanie.“

„Je tam ešte niekto?“ spýtala sa, masírujúc si krk.

Tambe sa opäť zachechtal a pohodlnejšie sa oprel o operadlo mäkučkého kresla. „A ja som si myslel, že sestrička si tu ty.“

Suri sa zaškľabila. „Z tejto stoličky už nevstanem.“ V hlase je rezonovala únava premiešaná s bolesťou, ktoré vlk v Tambeovi okamžite zaregistroval. Skúmavo sa jej zadíval do tváre. Keď tam videl únavu, žartovná nálada ho ihneď opustila.

„Cítiš sa dobre? Nebolí ťa niečo?“ vyslovil svoje obavy.

Prevrátila očami, ale on to nemohol vidieť, lebo ich mala zavreté. „Nepreháňaj to s tou starostlivosťou.“

„Vyber si čo chceš! Keď sa nestarám – je zle, keď sa starám – je zle! Nemôžeš mať oboje súčasne!“ takmer zavrčal, no už s úľavou. Keby jej bolo skutočne zle, nemala by silu komandovať ho.

„Len pokoj, dobre? To nebola výčitka, len som ti tým chcela šetrne naznačiť, že sa o seba postarám aj sama.“

Tambe jej chcel niečo odvrknúť, ale zachránilo ju od toho tiché zaklopanie na dvere. Podľa jej úsmevu usúdil, že si to uvedomila. Kým však stihol niečo namietnuť, zakričala smerom k dverám: „Vstúpte!“

Dvere sa nehlučne otvorili, dovnútra nakukla najskôr záplava bielo-šedých brčiek, nasledovaných milou tvárou zbrázdenou vráskami.

„Och, dobrý deň, Millicent. Čo vás privádza? Trápi vás koleno?“ spytoval sa jej Tambe milým hlasom, akoby pred sekundou nebol vytočený takmer do biela. Vstal z kresla a prešiel k postaršej žene. Suri nič nemohlo prekvapiť väčšmi, ako keď sa sklonil a vrúcne ju pobozkal na líce.

„Ale nie, nebolí, synak. Prišla som na kus reči. A ešte aby si mi predpísal lieky na to moje slabé srdce,“ povedala. Vtedy sa spamätala aj Suri a postavila sa priamo pred ňu.

„Dobrý deň, Millicent. Dlho sme sa nevideli.“

Žena si položila ruku na srdce, akoby sa snažila upokojiť. „Och, dušinka, tak tu si. Už som sa bála. Tak dlho som ťa nevidela! Nemala som sa s kým rozprávať! Tá tvoja kamarátka je skúpa na slovo a to sme sa pred nedávnom tak pekne porozprávali. Ale prezraď mi, čo robíš u pána doktora? Azda len nie si chorá?“ spustila hneď svoju tirádu, ani jej nedajúc možnosť odpovedať.

Tambe sa pobavene usmial a sadol si za svoj stôl. Potichu sa uškŕňal, pritom predpisoval lieky.

„Ale Millicent, nepreháňajte. Lunna je milé dievča, len mala v poslednom čase trochu viac starostí.“ Nepochybne starosti so mnou, dodala si v duchu sama pre seba. Keď Millicent už-už otvárala ústa, rýchlo dodala: „A nebojte sa, nie som chorá. Len tuto pre pána doktora robím sestričku.“

Stará pani sa srdečne usmiala, ruku jej položila na plece. „To som rada, dušinka. Už som sa bála, že nám náš pán doktor ostane sám, keď Mey odišla. Tiež veľká nezbednica, ani sa neozvala. Ale pozri sa na seba – však si si nekúpila nič z toho, čo som ti povedala? Ach, tá dnešná mládež! Nikoho nepočúvate! Či sa to smie takto hazardovať so svojim zdravím a poriadne nejesť? Nech sa pozerám ako chcem – zase si schudla! Ty, ty, ty,“ hrozila jej ukazovákom. Suri si povzdychla a letmo sa usmiala na Tambea, ktorý ich pokojne sledoval. Určite je rád, že sa tomuto vyhne.

„Uvarím vám čaj, Millicent?“

Stará pani sa usmiala, následne prikyvujúc. Sadla si na vyšetrovaciu posteľ. „Ale iste, dušinka. A uvar jeden aj sebe. Neuveríš, čo sa stalo. Tak si predstav, ten starý blázon George si zmyslel, že mi bude dvoriť! To si ešte nevidela...“

Hovor naplnil vyšetrovňu. Millicent bola na nezastavenie, ale to je vždy, keď sa rozreční. Rozprávala a rozprávala, až mu išla hlava prasknúť. Tak sa zapozeral na Suri.

Opäť si uvedomil, ako ho táto žena fascinuje. Pri rozhovore živo gestikulovala rukami, oči jej iskrili, na perách poihrával milý úsmev, ktorý však bol len nepatrný. Jeho telo na to zareagovalo na dosť nevhodných miestach, ale tentoraz to privítal. Začínali sa mu páčiť pocity, ktoré v ňom tá žena rozdúchavala. Dokonca pri tom dokázal zniesť aj to obrovské vzrušenie. A to len preto, že sa opäť cítil ako živý tvor a nie mŕtvola prechádzajúc z nohy na nohu každým dňom pochmúrneho bytia.

Jej tvár však náhle prehlušila spomienka na jazvy na jej zápästiach. Prečo sa taká úžasná mladá žena pokúsila zabiť? Čo ju viedlo k rozhodnutiu odísť? vŕtalo mu v hlave. Najviac sa však zaoberal jediným: Prečo sa bez jediného zaváhania rozhodla ostať pod jednou strechou s nebezpečným vlkom? Jediné, čoho sa bál ešte viac ako týchto nezodpovedaných otázok, bol cit, ktorý v ňom prebudila a nedal sa znovu pochovať. S ňou akoby cítil, že je opäť tým malým chlapcom túžiacim po opatere. Netušil však, čo sa stane, ak ju o tých pár dní stratí. A nechcel na to čo i len pomyslieť.

„Ááá, pán doktor, nezabudnite mi predpísať tie lieky!“ budil ho zo zamyslenia hlas patriaci Millicent.

Potriasol hlavou, aby sa prebral. Cítil sa trochu zahanbene, že nechal Suri čeliť ostrému jazyku jeho vytrvalej pacientky, no keď sa na ňu opäť zadíval, ihneď ho ten pocit opustil. Ešte nikdy predtým nevyzerala uvoľnenejšie. Očividne jej chýbalo obyčajné ženské klebetenie.

Usmial sa sám pre seba. „Ale samozrejme, Millicent. A hneď dve balenia, nezabudol som,“ povedal starenke, no pochyboval vôbec o tom, že ho počula. Bola totiž uprostred opisu nehorázneho správania svojho suseda. Proste sa nemohol nezasmiať.