Kapitola 8.

Suri sa so spokojným povzdychom doslova zvalila na tmavú pohovku v obývačke. V duchu bozkávala nohy tomu úžasnému mudrcovi, čo niečo také vôbec vymyslel. Keby jej tak niekto konečne napustil tú vysnívanú vaňu a urobil k tomu aj masáž... To by už bol dokonalý Raj na zemi.

Tambe za ňou zabuchol dvere, a pobavene sledujúc Surin takmer blažený výraz, uškŕňal sa popod fúzy.

„No čo, už som sa začínala báť, že Millicent nikdy neskončí s nadávaním na Georga,“ posťažovala sa Suri, keď zaregistrovala jeho pohľad.

Vyzliekla si sveter a slastne sa ponaťahovala. Tambe sa s úľubou pozeral na krivku brucha, ktorá sa mu máličko odhalila. Okamžite mal telo v jednom ohni. Zvláštne, naozaj si začína zvykať. Ešte pár dní a bude ten pocit dokonca vítať s otvorenou náručou. Asi sa vážne pomiatol.

„A čo s načatým večerom?“ Touto otázkou ho prekvapila. Jediné, po čom teraz túžil, bola dobrá večera a spánok. Zaskočila ho však túžba, aby s ním v tej posteli bola práve ona. Aby zaspali jeden druhému v náručí, držiac sa v tesnom objatí.

„Myslel som si, že chceš spať.“ Chvíľu si ju premeriaval zvedavým pohľadom, no potom sebou hodil na pohovku – čo najďalej od nej. Neveril svojmu roztúženému telu, hlavne preto, lebo nevedel, ako to vníma ona.

Ale, ale, Davis. Nenahováraj si. Ona je obyčajná žena a ty hrôzostrašné strašidlo z hororov. Aká je pravdepodobnosť, že sa ti sama vrhne okolo krku? Hoci si v matike nikdy nevynikal, určite si pochopil ten priepastný rozdiel medzi... druhmi, nadával svojmu prekliatemu, druhému ja, ktoré nebolo ani trošku mravné.

Suri pokrútila hlavou. „Povedala som, že som unavená, nie, že chcem spať,“ namietla.

Nakrčil čelo. „Mala by si viac oddychovať. Ešte si sa celkom nezotavila zo všetkých zranení,“ pripomenul jej. Jasné, len ju lákaj do tej postele, ty zvrhlík!

Prižmúrila na neho oči. „Chceš sa ma zbaviť, Tambe Davis?“

Vypleštil oči, ruky zodvihol v bezmocnom geste. „Počuj, ja sa ťa nechcem zbaviť. Iba zastávam názor, že ťažko pracujúci ľudia by mali čo najviac spať. A už je takmer deväť.“

„Nefrfli. Najskôr sa najedzme, čo ty na to?“ No skôr, ako stihol odpovedať, Suri sa zodvihla a zamierila do kuchyne. On ostal len prekvapene pozerať na tie ženské krivky napínajúce sa pod látkou nohavíc. A všetko to podtrhoval fakt, že veľmi dobre vedel, akú má jemnú pokožku. Nikdy na ten príjemný dotyk nezabudne. Davis, ty si naozaj zvrhlík! Čo si to zase predstavuješ?

„Tak vstávaj, ty lenivec!“ zavolala naňho z kuchyne, čo ho opäť prebralo.

„Hmm, čo to kuchtíš?“ spýtal sa jej, keď vošiel dovnútra a videl ju zvŕtať sa okolo sporáka.

Mal prazvláštny pocit – akoby sa vrátil do detských snov, keď si predstavoval vlastnú budúcnosť. Vtedy mal sny, chcel rodinu a úžasnú manželku. Dávno vedel, že sny sú horšie ako plané nádeje a tiež bolia omnoho viac. Lenže niektoré z nich, hoci zabudnuté, vám aj tak ostanú v podvedomí, aby vás občas strašili a znepríjemňovali vám existenciu. Tambe to poznal, práve sa mu to dialo. Bolo to o to horšie, že to všetko korešpondovalo s jeho snom – len táto žena bol oveľa, oveľa dokonalejšia.

„Sendviče.“

Keď to začul, potriasol hlavou, aby umlčal svoje podvedomie. Radšej podišiel k chladničke, vybral odtiaľ džús a nalial ho do dvoch pohárov. Tie následne odniesol na stôl v obývačke. Keď sa otáčal, zazdalo sa mu, akoby sa za oknom mihol nejaký tieň. Keď však nič iné nezbadal, odvrátil pohľad. Únava má vplyv na jeho zmysly. Alebo skôr fakt, že už dlho nelovil ako vlk. Možno mu už chýba mäso a krv. Ale to nič nemení na fakte, že ju tu nemôže len tak nechať.

„Už som myslela, že tam máš tieňové divadlo,“ podpichla ho Suri stojaca medzi dverami do kuchyne, keď sa odvrátil od okna.

„Pustím nejaký film?“ opýtal sa namiesto odpovede.

V podstate sa len potreboval zamestnať čímkoľvek, čo by mu zabránilo v neustálom sledovaní každučkého jej pohybu. Ale nepomáhalo to. Jeho zmysly to stále vnímali. Počul, ako jej nohy jemne šúchajú o koberec, ako na nej oblečenie šuští pri každom pohybe. Počul aj to, ako jej pravidelne bije srdce, ako sa jej krv pomaly prelieva tepnami. Jeho zmysly očividne neboli oslabené, práve naopak. Alebo to fungovalo len pri nej?

„Máš tam niečo s Funésom?“ Zo zamyslenia ho opäť vytrhol až jej hlas. Potriasol hlavou a rýchlo sumarizoval, aké filmy má v poličke. Ešteže jeho pamäť funguje tak dobre.

„Myslím, žeby sa niečo našlo. Tiež máš rada Funésa?“ spýtal sa, keď prešiel k polici. Vybral odtiaľ box filmov o žandárovi. Osobne mal najradšej Žandár a mimozemšťania, ale odolal a radšej tam pustil Fantomasa. Odhadoval, že tento film bude mať radšej. Netušil, ako na to prišiel.

„Funés je super herec a jeho filmy proste patria k starej dobrej klasike.“

Prikývol, sadol si k nej a s chuťou sa zahryzol do sendviča. Zacítil kopu zeleniny a šunku. Bohvie, odkiaľ zobrala čerstvý chlieb. Bol si istý, že ho doniesla ešte Mey, keď tu bola naposledy. Čo bolo minimálne pred dvomi týždňami. Keď dojedol, všimol si, že nesleduje film, ale jeho. Ten skúmavý pohľad ho trochu znervóznil, ale zachoval si kamennú tvár.

„Prečo na mňa takto pozeráš?“ spýtal sa jej, keď už to nemohol vydržať.

Pokrčila plecami. „Premýšľam, v čom ste vy vlci odlišní od normálnych ľudí,“ odvetila a v očiach jej zbadal očakávanie. Z tohto sa už veru nevyvliekne. Mal to očakávať.

„Ach...“ povzdychol si rezignovane. „Čo chceš vedieť?“

Suri sa zaradovala ani malé dieťa nad novou hračkou. „Tak napríklad... Odkiaľ ste sa vlastne zobrali? Určite ste len tak nespadli z neba.“

Tambe sa zasmial. „Nie, to sme skutočne nespadli.“

„Tak ako ste sa dostali do tohto mesta?“

„Suri, my sme toto mesto od základov postavili. Každý kameň, každý strom – to všetko je tu len vďaka nám. Preto má doteraz mesto v erbe malého vlka s mečom.“

Suri tá informácia zaskočila, ale bola si istá, že to je ešte len začiatok šokujúcich odhalení. „Hmm... a kde sa zobral úplne prvý vlk? Akože taký, ktorý sa vedel zmeniť na človeka.“

Na krátky okamih sa odmlčal. „Keď sme my vlci ešte celkom malí, také vĺčatá, rozprávajú nám príbeh o Taurue. Taurua bola mocná vlčica s magickými schopnosťami a darom dlhovekosti. Jedného dňa sa do pustatiny na Aljaške zatúlala mladá dievčina. Dlhé dni a noci blúdila v snehu, až ju jej telo zradilo. Cítila, že smrť je už blízko, keď vtom ju obklopila silná žiara, akoby k nej zostúpil samotný anjel. Bola to však Taurua, biela vlčica. Obdivovala silu dievčiny, jej odhodlanie a odvahu. Porovnávala ju s tou vlčou. A tak urobila vlčica niečo neuveriteľné – podelila sa s ľudskou dievčinou o svoj vlastný život.“

Suri chvíľu premýšľala, akoby spracovávala príbeh. Tambe sa rýchlo napil džúsu a pustil ten istý film od začiatku. Vedel, že ho čaká ešte veľmi dlhá noc. A ešte dlhšie muky spôsobené vlastným telom.

„Čo sa potom stalo s Tauruou? Zomrela?“

Prikývol. „Vymenila svoj život za smrť len preto, aby to dievča prežilo. Tak vznikla úplne prvá vlčica so schopnosťou premeniť sa na človeka.“

„Ale bola sama. Kde sa zobrali ostatní vlci? Chcem povedať – ako to, že je vás tak veľa?“ Vyzerala byť úplne zmätená.

Zasmial sa. „Aear – tak pomenovali to dievča – mala vraj tajomnú schopnosť. Ďalších vlkov dokázala stvoriť z obyčajných ľudí. Jej sila a rod sa nešírili krvou, tak ako teraz. Vytvorila tak mnohých, až hrozilo, že ich bude viac ako ľudí. Rozhodli sa preto usadiť v tejto pustine, kde si založili osadu. A ostali tu žiť doteraz,“ zhrnul najdôležitejšie.

Suri si zložila nohy do tureckého sedu a prikryla sa huňatou dekou. „Myslíš, že ešte žije niekto z jej priamych potomkov?“ vyhŕkla odrazu.

Telo Tambea samovoľne stuhlo, tentoraz však strachom. Jeho tajomstvá nepoznal takmer nikto. Nikto nevedel, prečo má vlčie oči, ostrejšie zmysly a trochu mágie v krvi. Teda, aspoň nikto z ľudí. On to veľmi dobre vedel, ale nemienil to nikomu vešať na nos. Dokonca ani tejto žene. Ako hovorila Poice, jeho... vychovávateľka, dôvera je vzácnejšia ako zlato a prchavejšia ako lacný parfum. Význam tých slov pocítil na vlastnej koži, ale až príliš skoro. Hlavne ich krutosť.

S najväčším sebazaprením akého bol schopný pokrútil hlavou. „Myslím, že nie. Veď uznaj – ten príbeh je starší ako tritisíc rokov.“ Pri tej odpovedi takmer škrípal zubami. Neznášal klamstvá.

Suri zamĺkla. Premýšľala o tom, čo sa dozvedela. Všetko v tomto meste ju fascinovalo. Akoby sa odrazu ocitla v úplne inom svete s jeho vlastnými pravidlami. Možno preto sem nakoniec odišla. Mala pocit, že ju tu niečo ťahá. Ako magnet. Možno to bolo to čarovné ovzdušie. Rozhodne potrebuje vedieť viac. Dúfam, že tu majú nejakú knižnicu, pomyslela si.

„Už nemáš otázky?“ prerušil jej premýšľanie odrazu Tambeho hlas. Strhla sa a zadívala sa mu do hlbokých očí. Skôr, ako sa v nich stihla začať topiť, odvrátila pohľad a zadívala sa niekam za neho. Nemala potuchy, čo tam vlastne vidí.

„Ako sa vlci líšia od ľudí?“ vybafla prvé, čo jej prišlo na um.

Tambe si prehrabol vlasy – úplne mimovoľne. „Srdce nám bije v trochu inom rytme...“

„V inom rytme?“ skočila mu do reči.

„Nuž áno, v inom rytme. Znie to takmer ako buch-buch, buch-buch, buch. Nevieme to vysvetliť, keďže tlkot sŕdc obyčajných vlkov je takmer rovnaký ako ľudský.“

„Čo je ešte na vás iné?“

„Okrem toho, že sa meníme na vlkov, máme v tele aj ich zmysly. Sme tiež citliví na emócie ľudí. Vlk v nás ich dokáže vycítiť.“ O tom, že dokáže počuj aj šelest jej krvi radšej pomlčal. Určite by ju to vystrašilo. A okrem toho je to... nezvyčajné aj v jeho druhu.

Suri sa zamračila, toto sa jej vôbec, ale vôbec nepáčilo. „Takže dokážeš vycítiť ako sa cítim?“

Tambe pokrútil hlavou. „Nejde o to, že to cítim, keď chcem. Cítime len veľmi silné emócie ako hnev alebo bolesť. Emócie naplno cítime v podobe vlka a keď je spln, ale vtedy sme trochu nekontrolovateľní. Jediní, ktorí dokážu emócie cítiť vždy, sú vodcovia.“

Suri si až po jeho slovách uvedomila, že inštinktívne zadržiavala dych. Prinútila sa zhlboka nadýchnuť, aby potlačila tú nezmyselnú paniku. „Kto sú tí vodcovia? Stále ich spomínaš - a nielen ty, ale aj ostatní v meste. Čo sú zač?“

Na chvíľku sa zachmúril. Očakával od nej iné otázky. Asi by mal prestať predvídať akúkoľvek jej reakciu. Nikdy to neodhadne správne. „Sú to potomkovia prvých rodín, ktoré sa tu kedysi usadili a vybudovali základy mesta. Vodcovia sú ich priami potomkovia, vždy najstarší v rodovej línii.“

Suri sa napila z džúsu. Na chvíľku mala pocit, akoby ju niekto sledoval, ale keď ten pocit rýchlo pominul, pomyslela si len, že je už unavená. Asi by vážne mala ísť spať, ako jej navrhoval Tambe.

„Na čo sú dobrí tí vodcovia? Akože – majú nejakú úlohu?“ spýtala sa, zakrývajúc zívanie.

Takmer žartovným gestom sa poškrabal po brade. „Vieš, že ti ani neviem? Kedysi sa starali o dodržiavanie tradícií a zákonov. Teraz sú skôr v úlohe poradcov a tichých pozorovateľov.“

„Dodržiavanie zákonov? Nemyslela som si, že nejaké máte,“ zamyslela sa Suri a prehrabla si vlasy. Na Tambea to gesto zapôsobilo až tak, že zatúžil zopakovať ten istý pohyb. Prehrabnúť jej vlasy... Aký by to bol asi pocit? Rozhodne príjemný, ale ako veľmi? Dokázal by potom vôbec odtiahnuť ruku a ovládnuť túžbu?

„Máme pár pravidiel – medzi nimi zákaz útočiť na ľudí a podobné záležitosti. Zákon je len jeden, aj keď to zákon ani nie je. Len niečo ako hlavné pravidlo.“

„A to je...?“ nabádala ho k dokončeniu.

„Máme zakázané premieňať sa v prítomnosti ľudí.“

Suri pozdvihla obočie. Zvláštny zákon. „Prečo práve takéto pravidlo?“

Tambe pobavene pokrútil hlavou. „Vieš, byť vlkom je predsa len iné ako byť obyčajným človekom. Iste, byť vlkom je pre nás prirodzené, ale aj zvláštne. Mne samému niekedy pripadá, akoby som mal v tele dve rozličné bytosti, ktoré si navzájom radi skáču do vlasov. No a keď sa premeníme, tieto dve súčasti jednej osobnosti akoby sa vymenia a do popredia sa dostáva tá zvieracia. Ako vlci máme silné pudy a jediné, čo nás v prvej sekunde zaujíma, je krv. Ale len kvôli prísľubu mäsa. Vždy chvíľu trvá, kým tieto túžby ovládneme, takže by sa mohlo stať, žeby sme sa vrhli na prvého človeka, ktorý by sa nám priplietol do cesty. Preto takýto zákon.“

Suri to prekvapilo. Nemyslela si, že sú to dravci. Áno, vedela, že sú to zvieratá, ale praví lovci? Netušila, že zabíjajú kvôli mäsu. Alebo skôr netušila, že vôbec niečím takým trávia svoj voľný čas.

„Ako často potrebuješ loviť?“ vyhŕkla skôr, ako sa mohla zastaviť. Keď sa Tambe zachmúril, takmer sa neovládla a rukou si zakryla ústa, aby zmiernila svoj prešľap.

No Tambe nebol nahnevaný, skôr prekvapený, že sa ho pýta práve na toto. „Nelovíme ani tak preto, že to skutočne potrebujeme. Skôr ide o niečo ako zvyk a vďaka nám sa nepremnožujú skutoční dravci, ktorí by mohli ohroziť najmä obyčajných ľudí. Už nie sme takí ako pred tisícročiami, keď náš druh... vznikol.“

„Čím sa líšite oproti svojim... predkom?“ V hlase sa jej nepodarilo celkom zakryť váhavý podtón.

Zadíval sa von oknom, akoby tam nachádzal správne odpovede. „Sme akoby poľudštení. Lovíme zo zvyku, nie z potreby. Skutočne nebezpeční sme len za splnu, keď sa prejavuje naša skutočná vlčia podstata, ktorá sa vekmi oslabila. Podľa niektorých legiend je to preto, že do našich radov vstúpili polovičné deti, teda potomkovia človeka a vlka. Tým sme sa začali približovať ľuďom viac ako sme chceli. Nikto to nevedel zastaviť, takže sme sa nakoniec vyvinuli do dnešnej podoby.“

Suri sa zmätene zamračila. „Prečo potom turistom odporúčajú, aby sa vždy po zotmení zdržiavali doma alebo niekde v spoločnosti miestnych?“ spýtala sa, keď si spomenula na siahodlhý rozhovor s pani z realitiek, ktorá jej predala ten malý domček.

Tambe sa ironicky zasmial. „Na to ich nahovorili vodcovia. Naozaj nie sme nebezpeční, ale báli sa toho, ako by mohol vlk zareagovať na neznámeho človeka, ktorého by stretol v lese. Ja by som turistom poradil len toľko, aby ostali doma, keď je spln.“

Suri sa mierne pomrvila a sklonila hlavu. „Ja som počula, že tou výstrahou nás strašia kvôli tebe,“ zamrmlala zahanbene.

Na chvíľu nastalo v miestnosti ťaživé ticho. Suri si v duchu nadávala, že to vôbec spomenula a Tambe sa zase snažil ovládnuť, aby sa nezodvihol a nezačal pochodovať ako zmyslov zbavený. Vedel, za koho ho označujú, ale že to zašlo až takto ďaleko? Možno ho to nemalo prekvapovať, ale stal sa pravý opak. Cítil sa za to ukrivdene. Jeho lovy na medvede im nedávajú zámienku, aby pred ním strašili ľudí, hoci ich to od neho drží v dostatočnej diaľke a neotravujú ho.

Prečo ťa to tak štve, ty idiot? Vždy ti to bolo jedno, napomenulo ho vlastné podvedomie. Lenže odpoveď mal priamo pred nosom. Bola ňou žena so sklonenou hlavou. Pretože si musel priznať, hoci naozaj nerád, že ho nevytočil fakt, ako ním strašia turistov, ale to, že tomu mohla uveriť. Iracionálne. Naivné. Je idiot.

Odkašlal si, aby na seba upútal jej pozornosť. „Zákaz pre turistov zdržiavať sa po zotmení vonku je starý niekoľko storočí. Skôr je tu od nepamäti, len sa naň zabudlo. Dokonca väčšina dnešných vlkov o ňom nevie. Vodcovia ho len pripomenuli, keď som sa vrátil, čím akurát dosiahli to, že si ho ľudia začali spájať s mojou osobou. Nie, žeby som ich ospravedlňoval, práve naopak. To bol ich zámer od začiatku,“ vysvetlili s ironickým podtónom v hlase.

Suri sa zarazene pozerala na jeho zachmúrenú tvár. „Aha,“ zmohla sa nakoniec na nie práve múdru odpoveď.

Pozerala na jeho profil a premýšľala, čo sa mu asi preháňa hlavou. Bolo jej jasné, že za jeho slovami sa skrýva viac, ale bolo jej proti mysli, aby to z neho ťahala násilím. Len ju mrzelo, že mu svojimi slovami pripomenula, čo už sám vedel – že sa ho ľudia ako vlka boja. Jej na tom nezáležalo, dokonca sa jej páčila predstava, že by ho videla ako vlka. Niektorí by ju určite považovali za šialenú, ale ju to fascinovalo. Predstavovala si, že by ruky vnorila do srsti za uchom. Aká by asi bola na dotyk? Jemná alebo drsná od prachu?

„Už nemáš otázky?“ vyrušil ju odrazu z premýšľania Tambe, až podskočila. Zadívala sa mu do očí a vytresla presne to, po čom teraz túžila.

„Tak mi napadlo, ako asi vyzeráš, keď si vlk.“ Z nejakého dôvodu jej to snívanie s otvorenými očami prišlo nemiestne, preto ju prekvapilo, keď sa Tambe takmer nečujne zasmial.

„Možno sa ti raz predstavím aj s blchami.“

Suri sa usmiala. Aj napriek zvláštnej situácii, v ktorej sa ocitla, sa cítila normálne ako už dávno nie. A za to vďačila mužovi sediacemu vedľa seba, ktorý ani mužom nebol. Teda, nie vždy. Táto skutočnosť ju vzrušovala stále viac a viac.

 Tambe sa k nej trochu naklonil. „Keď sa už nechceš pýtať, môžem sa spýtať niečo ja?“ Suri vypleštila oči a srdce je poplašene zabúchalo. Bála sa otázok, ktoré by jej mohol položiť, ale jednako... Nikde predsa nie je napísané, že musí odpovedať. No aj napriek tomu sa jej chvíľkový pokoj pominul.

Jemne, no roztrasene, prikývla. „Spýtaj sa.“

„Čo viedlo ženu ako ty k rozhodnutiu opustiť domov a prísť práve do nášho mesta?“

***

Takmer dva kilometre od akejkoľvek civilizácie bežala v lese impozantná biela vlčica. Srsť už od pohľadu hebkú ani páperie a hypnotické oči, ktoré keď sa do vás opreli, nadobudli ste pocit, že vám vidí až na dno duše. Len zmätenosť jej behu svedčala o tom, že sa niečo deje. No nebolo to nič zlé, skôr len neurčitý pocit, ktorý nevedela popísať. Tak ho radšej ignorovala a kľučkovala pomedzi stromy akoby chcela niekoho zmiasť.

Jej ťažké laby dopadali nehlučne do snehu, vietor povieval bielou srsťou. Ruana v tele vlčice bežala smerom do mesta. Ani nie za hodinu sa mala v Loppe stretnúť so sestrou a priateľkami, aby jej pomohli vybrať svadobné šaty. Vždy, keď si na to spomenula, mala chuť vrčať a prskať, no ovládala sa. Raven bol pekný, ale ona ho nikdy neprijme. Sľúbila predsa Tupacovi, že za ním bude chodiť. Keby jej to osobne nevyhovovalo, nechala by ho ísť, ale jej sa to páčilo až príliš. A pochybovala, že by jej nový manžel bol verný.

Z ničoho-nič jej vlčou tvárou prebehol zvláštny úškrn predstavujúci spokojnosť, ktorý však nemal nič spoločné s Tupacom a predstavami, čo s ním bude robiť už o pár hodín. Hlavu mala momentálne plnú Tambeho Davisa a tej jeho... ľudskej ženušky. To, na čo myslela, bolo poriadne zákerné a to v nej vyvolalo ešte väčšie nadšenie.

Však počkaj, Davis. Práve si si uplietol slučku a ja ti ju veľmi rada pritiahnem a budem sledovať, ako na kolenách prosíš o život.

Teraz len prísť na spôsob, ako ho prinúť premeniť sa v prítomnosti človeka. Pri tejto myšlienke Ruana ešte pridala, až cez les takmer letela. Pomsta chutí naozaj sladko. Len kdesi v kútiku duše začula dávny hlas jej starého ja, ktorý jej radil, aby sa na to vykašlala.