Kapitola 9.

Dvere na bare sa s buchnutím otvorili, do chladného, nočného vzduchu prenikli posledné tóny takmer nestarnúcej pesničky od Europe. Hneď po jej dohratí niekto v hracej skrini navolil ešte známejší hit od Joan Jett.

Ruana za sebou zaplesla dvere. Pár hláv sa na ňu otočilo, ale keď zachytili horkastý pach trochu potlačovanej agresivity, sklonili hlavy späť k svojim drinkom. Niektorí sa až s prehnanou horlivosťou začali venovať svojimi spoločníkom. V duchu sa zasmiala. Nikdy ju neprestane baviť sledovať rozpoltené reakcie ľudských samcov.

„Ideš neskoro, sestrička,“ zvozila ju hneď Neema.

Len sa zhovievavo usmiala, ale nekomentovala to. Ona si predsa môže robiť čo sa jej zachce a dôvod svojho neskorého príchodu jej rozhodne nebude vešať na nos.

„Počula som, že si si na stretnutí vybrala partnera,“ vyzvedala pre zmenu Arya.

„Klebety sa vždy šírili rýchlo.“

Ruana si sadla, dlhú nohu prehodila cez druhú. Na chrbte cítila intenzívny pohľad človeka. Veľmi dobre vedela, komu ten pohľad patrí, ale nemohla sa ani len otočiť. K Tupacovi sa na verejnosti nesmie priznať a už tým menej preto, lebo je oficiálne zasnúbená. Teda v ľudskej terminológii. V tej vlčej je proste... sľúbená. Akoby bola vec, ktorú bude čoskoro vlastniť nejaký vlk. Nechutná predstava, ale občas to tak fungovalo. Muž mal nad partnerkou vždy trochu prevahu. Ale len keď bola jeho.

„Koho si si vybrala?“ ozvala sa opäť Neema.

Pred Ruanou pristál jej obľúbený drink. Na jeden dúšok ho vypila, ignorujúc očakávanie šíriace sa z tela barmana. Ešte chvíľu a jej spoločnosť by mohla niečo zachytiť. Preňho by to neznamenalo viac ako zlomený nos, ale ona by stratila akúkoľvek slobodu. Manžel by ju dal pod zámok, no nie preto, žeby mu na nej nebodaj záležalo, ale preto, že to tak prikazovali tradície. A to bolo ešte viac frustrujúce.

Na stole sa opäť objavili plné poháre. Prázdne zmizli. „Ravena.“

Neema zalapala po dychu, zvyšné dve ženy len s otvorenými ústami pozerali. Mali pocit, že si z nich len vystrelila. Veď... niekto ako je Ruana by si nikdy nevybral niekoho takého ako je Raven. A Raven by zase nesúhlasil so svadbou s Ruanou. V podstate ju nenávidel a príliš sa tým ani netajil. Svoju antipatiu dával najavo veľmi rád. Len slepec by si ju nevšimol.

„Počkaj... Myslíš Ravena Werdea? Fialové oči, hnedé vlasy, dva metre a asi sto kíl svalov?“ uisťovala sa Neema. Sestra jej kývla.

„Tak ten Raven stojí pri biliarde a už dobrých desať minút ti do chrbta vypaľuje dieru.“ 

Ruana stuhla v polovici pohybu smerom k ústam. Prekvapene zamrkala a snažila sa tú informáciu spracovať, no nech sa snažila akokoľvek, stále jej napádalo to isté. Pohľad, ktorý cítila v chrbte, nepatril Tupacovi. Patril Ravenovi. Po chrbte jej prebehol mráz, keď si predstavila jeho mohutnú postavu a hypnotické oči. Hmm... za hriech by teda stál. A rozhodne nie za jeden.

Otriasla sa. Toto sa jej ešte nikdy nestalo, dokonca ani s Tambeom. Vlastne ešte nikdy v živote netúžila po ničom tak dychtivo až mala pocit, že umrie, ak to nedostane. 

„Dobrý večer, drahá,“ zapriadol jej zrazu do ucha dunivý hlas pripomínajúci hrmenie a chrapčanie zároveň. Keďže r podivne pretiahol, znelo to ako zapradenie obrovskej mačky.

Prudko sa otočila, aby sa ubezpečila, že jej nepreskočilo. Ale skutočne to tak bolo. Tesne za ňou stál najúchvatnejší muž, akého kedy videla a úplne necudne ju hltal fialovým pohľadom, v ktorom videla niečo, čo nemohla rozoznať.

„Dobrý večer,“ pípla zo slušnosti.

„Prečo tak sama, drahá?“ spýtal sa jej, ostatných vytrvalo ignorujúc.

Ruana si založila ruky na prsiach a sprudka sa nadýchla. „Nevolaj ma tak.“

Raven sa v duchu zasmial. Vedel, že jej to bude prekážať. „Ako ťa menám volať, drahá?“ provokoval.

„Znie to akoby som ti patrila. To sa ešte nestalo.“

„Ale budeš, to je skoro to isté.“ Raven sa v duchu bavil jej zlosťou. V skutočnosti nikdy nemal nutkanie niekoho si vôbec privlastňovať. Nemal ženu, ktorú by chcel pred svetom označiť za svoju drahú, jedinú. Netúžil po takých výstrednostiach. A takisto vedel, že po nich netúži ani ona a sú jej doslova proti srsti. Predovšetkým od neho. Tak prečo jej neurobiť napriek?

Zrazu si niekto odkašlal. Raven okamžite strelil pohľadom tým smerom. Odhadoval to na drobné dievča s krátkymi blond vlasmi. Neema, sestra Ruany, ako sa nedávno dozvedel. Takže jeho budúca švagriná. Zvláštne, že pôsobila úplne inak ako jeho budúca partnerka. Hlavne... milo a srdečne. A najmä úplne prirodzene, nie ako jej vyumelkovaná staršia sestra. Neuveriteľné, že práve ony dve sú nejakým spôsobom príbuzné!

„Prepáčte, dámy. Zabudol som sa predstaviť. Som Raven Werde.“

Trom ženám sa pri jeho zvodnom úsmeve takmer zastavilo srdce. Zízali naňho ako na zjavenie a bolo im jeho, že by nemali. Nielen preto, že majú svojich vlkov doma, ale aj preto, že je to budúci druh ich priateľky.

Atmosféru v bare zmenila pesnička, ktorá odrazu začala hrať. Trochu zafajčený vzduch presvietili prvé tóny pomalej pesničky od Snow Patrol, ktorá sa tu hodila asi ešte menej ako tancujúca striptérka do kostola. Pravdepodobne sa nejaký melancholický ľudský samec rozhodol získať nejakú vlčicu.

Raven stočil pohľad na Ruanu a nezakryto s ňou flirtoval, doslova ju vyzliekal pohľadom. Zase raz ďakoval za svoje herecké nadanie. „Zatancuješ si so mnou?“ zapriadol hypnoticky.

Ruana odrazu nadobudla pocit, že jej nepatrí vlastné telo. Ovládla ju túžba taká horúca až mala pocit, že sa z nej stáva fakľa. S doteraz nepoznaným pocitom červenania len omámene vstala a nechala sa zaviesť do stredu parketu.

Raven ju schmatol okolo pása, jej ruky sa mu obmotali okolo krku. Aj keď si to nechcel priznať- aj jeho táto vlčica vzrušovala. Vytušil v nej oheň, ktorý sa mu vždy páčil. Pre svoje dobro však túto túžbu potláčal a darilo sa mu to. Veď bolo o ňom známe, že má pevnú vôľu a ešte pevnejšie zásady.

Výnimočne citlivými zmyslami cítil, ako sa okolo nich ľudia mierne rozostupujú, aby im urobili miesto. Aj keď všetci v meste poznali vlkov a vedeli, že im nič neurobia, ich telá reagovali inak. Inštinkty im našepkávali, aby sa mali na pozore. V jeho prípade robili dobre. Bol nebezpečný - aj keď si to nikto nemyslel -, ale senzibilské schopnosti zdedené po matke z neho robili nielen outsidera medzi svojimi, ale aj nebezpečného netvora pre ľudí. To pred ním by mali ľudí varovať, nie pred Davisom. Ten je neškodný, lebo v sebe schopnosti pochoval. Jasné, bol mocnejší s tým, čo zdedil, ale Raven mal aktívnu silu. Hoci bola menšia.

Odrazu jeho zmysly zachytili, ako sa vlčica v jeho objatí zachvela. Pozrel na ňu, ale ona sa pozerala niekam povedľa. Zadíval sa tam a všimol si, ako sa k nimi blíži ten ľudský barman. V tvári mu zbadal niečo podobné žiarlivosti, ale tá skôr vyžarovala z celého jeho tela ako nejaká aura. V duchu sa zasmial. Milenci.

„Môžem si požičať Ruanu?“ spýtal sa bez akejkoľvek slušnosti v hlase. Vlastne sa ani nepýtal, on žiadal.

Z nejakého popudu zatúžil tomu človiečikovi ukázať, kde je jeho miesto. „A prečo by som mal požičať moju snúbenicu?“ zasmial sa temne.

No s Tupacom to ani nehlo. „Pretože ťa o to žiadam. A slušne,“ odvrkol.

Tri vlčice akoby vycítili, že sa niečo stane, postavili sa okolo nich. Ako veľmi túžili po tom, aby tu teraz boli skôr vlci, ako ony tri. Muži by ich skôr udržali od seba. Okolo nich poskakovali iskry, akoby predzvesť bitky.

„Je mi jedno, o čo ma žiadaš. Nedám ti ju, a to ani na päť minút,“ zavrčal pokojným hlasom, ktorý vzbudzoval ešte väčší strach ako keby kričal nepríčetný hnevom.

„Tak počúvaj, ty...“ Nestihol však dokončiť, lebo sa pred neho postavila Neema a rukou mu zakryla ústa. Vedela si živo predstaviť, čo by s ním narobil ktorýkoľvek vlk, ktorého by nejako urazil.

Tupac sa zadíval na Neemu. Vypleštil oči, akoby ju videl po prvýkrát v živote. „Radšej sklapni a vráť sa za bar, Tupac. Ruana za tebou príde, ak bude chcieť.“

Očividne zaváhal, ruky voľne spustené popri tele. Akoby v mrákotách sa otočil a vybral sa smerom k baru. Keď si sadol na stoličku, atmosféra sa značne uvoľnila.

Neema kývla Ruane a spolu s Aryou a Sareh sa vybrali, sprevádzané chlipnými pohľadmi všetkých mužov, k svojmu stolu. Odtiaľ si zobrali svoje veci a čo najrýchlejšie opustili Loppu. Pri dverách ešte stretli drobnú čiernovlasú vlčicu Izal, ktorej len kývli a bez slova odišli. Pre istotu.

„Prečo si to urobil? Neurobil predsa nič zlé,“ namietla Ruana, keď sa pohľadom vrátila k Ravenovi. Prekvapilo ju, keď si všimla zmyselný pohľad, ktorý venoval drobnej Izal. Vedela, že muži majú slabosť pre majiteľku baru, ale pri Ravenovi jej to... prekážalo. Netušila prečo. Nepáčilo sa jej to, čo v nej vyvolával. Taký zmätok nebol nikdy dobrý.

„Aby som mu ukázal, kde je jeho miesto,“ podotkol Raven bez toho, aby odtrhol pohľad od Izal.

Ruanine telo zaplavili plamene sklamania. Tušila, že odpovie takto, ale aj tak stále dúfala.

Kedy prestaneš snívať, Ruana? Nikomu nikdy na tebe nebude záležať. A dobre to vieš! nadávala si v duchu.

Mechanicky s Ravenom odtancovala ďalšie dve pomalé pesničky, ale už mu nevenovala ani jediný pohľad. Preklínala svoje vlastné telo, že naňho reaguje tak prudko a vášnivo.

Nikdy si nerobila ilúzie. Už veľmi dávno vedela, že ju nikto nikdy nebude milovať. Veď s ňou nemohla vydržať ani vlastná matka. Sama to napísala v liste na rozlúčku, ktorý opatrovala a nikdy ho nikomu neukázala. Nedokázala by sa pozerať na niečí súcit, alebo dokonca zadosťučinenie. Aj tak ju stále strašili nočné mory a videla osobu, ku ktorej vzhliadala vždy, keď mala problém alebo sa potrebovala vyrozprávať.

Kto mohol tušiť, že ju tá osoba tak veľmi nenávidí. Že ju dokonca obviňuje zo smrti brata, ktorý mal byť jej dvojčaťom, ale narodil sa mŕtvy. Akoby ho ona ešte ako neviniatko v matkinom lone uškrtila pupočnou šnúrou.

Potriasla hlavou, aby sa ovládla a nezačala slziť. Nie, nebude plakať a prosiť. Láska nie je pre ňu. Pre ňu ostala len nenávisť, zloba, zatrpknutosť a... pomsta. A jediné, prečo teraz žije, je tá pomsta. A na tú jedinú sa sústredí. Odrazu jej pery skrivil zákerný úsmev. Už opäť bola tou Ruanou, hoci v duši cítila veľmi známu horkosť.

***

Suri sa snažila nedať na sebe nič znať, ale nezadržala reakciu svojho tela, ktoré okamžite stuhlo. Bála sa takýchto otázok priamo na telo, ale nemohla ho zastaviť, aby sa nepýtal. Aby nebol zvedavý. Má to predsa v prirodzenosti – ako každý iný človek. Všetci sme od prírody zvedaví.

Zhlboka sa nadýchla a s čo najnormálnejším výrazom spustila: „Som už predsa veľká, Tambe. Nikto neočakáva, že celý život presedím v meste, kde som sa narodila a budem žiť v rodičovskom dome a pod ich neustálym pohľadom. Zatúžila som po vlastnom živote. Azda sa ti to nezdá až také zvláštne.“ Snažila sa hovoriť odľahčeným tónom, ale tušila, že jej to nezhltol. Na to je až príliš vnímavý a ona mizerná klamárka.

Tambe sa jej zadíval do očí. Dobre vedel, že mu nepovedala úplnú pravdu, ale nechal to tak. Tušil, že mu ešte nedôveruje natoľko, aby mu venovala všetky svoje bolestné tajomstvá. Rešpektoval to. On k svojej úprimnosti pristupoval rovnako ako ona. Venuje ju len ľuďom, na ktorých mu záleží a ktorí si to zaslúžia.

„To máš pravdu. Po tom túži každý...“ dodal rovnakým tónom ako ona predtým. „Kde si bývala?“

Suri si v duchu vydýchla a ďakovala bohu, že sa v tom nezačal rýpať. „Dosť ďaleko odtiaľto. Moji rodičia vlastnia pomerne veľkú farmu neďaleko Bristolu.“

Tambe otvoril ústa v nemom úžase. Toto nečakal. „Tennessee a Aljaška sú teda poriadne rozdielne. Skoro ako oheň a ľad.“

S úsmevom prikývla. „Preto som ti vybrala Aljašku. Mám rada Tennessee aj to večne pražiace slnko, ale život je zmena. Je to zvláštny pohľad pozrieť von z okna a vidieť kopy snehu a na teplomery teplotu okolo nuly.“

„Takže si sa len tak zbalila a nechala rodičov v Tennessee?“ sondoval opatrne. Bol zvedavý, ale nechcel ju vystrašiť.

Nepatrne kývla hlavou a zadívala sa kamsi do neznáma. Akoby spomínala na niečo, čo predchádzalo jej odchodu. „Dalo by sa povedať, ale majú tam Randa a Lairu. A mama s Jackom si poradia. Doteraz sa im to darilo.“

„Ty voláš svojho otca menom?“ Tambeovi to prišlo zvláštne. Nemal skúsenosti s rodičmi, ale bol natoľko informovaný. Veď ani on otca nevolal menom, hoci ho neznášal.

 Suri sa smutne pousmiala. „Jack nie je môj otec, len mamin nový manžel. Môj otec zomrel už dávno.“

„To je mi ľúto, prepáč,“ povedal pohotovo Tambe a myslel to skutočne úprimne. Vedel, ako strata rodiča bolí. Prežil ju dvojnásobne. Aj keď je strata a strata.

„Ďakujem,“ nepatrne sa usmiala. „Zomrel, keď som mala dvanásť rokov. Vtedy som bola smutná, lebo som s ním mala naozaj výnimočný vzťah. Ale dalo by sa povedať, že z tohto sveta odišiel šťastný. Sedel v sedle svojho najobľúbenejšieho koňa a dostal infarkt.“ Netušila, prečo mu to povedala, ale niečo ju proste nútilo k tomu, aby tak urobila.

„A kto je ten Rand a Laira?“ zmenil tému Tambe. Len dúfal, že jej znovu niečím nespôsobí bolesť. Aj keď len nevedome.

„Rand je môj starší brat a Laira zase mladšia sestra.“ Pri spomienke na nich sa musela nežne usmiať. „A čo tvoji rodičia a súrodenci?“ vyzvedala.

Tambe sa upäto usmial. „Rodičia zomreli už dávno a súrodencov nemám.“ Už nemám, dodal si sám pre seba.

Suri sa zachmúrila. „To je mi ľúto.“

„Nemusí. Ja si vlastne ani na rodičov nespomínam. Zomreli, keď som bol ešte malý chlapec, takže mám s nimi len zopár skutočných spomienok. Odvtedy ma vychovávala Poice, jedna staršia vlčica.“

„Koľko si mal vtedy rokov?“

„Myslím, že päť alebo šesť,“ zaklamal.

V skutočnosti mal jedenásť a prakticky sledoval, ako odchádzajú, hoci ich nevidel. Pre neho boli rodičia mŕtvi, aj keď niekde ešte žili. Teda, len otec. Matka zomrela pred piatimi rokmi.

Nenávidel ich za to, čo urobili. Mal len jedenásť rokov a jasnú predstavu, aký je svet dobrý. A odrazu mu v náručí ostala malá sestra, ktorá plakala od hladu aj za rodičmi. Netušil, čo mal robiť. Našťastie sa ich ujala Poice, ktorú si obľúbil, ale nikdy jej celkom nedôveroval. To už nedokázal. Raz daroval svoju dôveru rodičom. Veril, že si idú skutočne len niečo kúpiť a vrátia sa. Všetko sa zmenilo, keď sa už z toho “obchodu“ nevrátili.

Doteraz celkom nechápal, prečo mu s ním nechali jeho sestru. Keď už neznášali jeho, mohli sa postarať aspoň o to malé batoľa. Sestra sa potom pre neho stala všetkým. Nakoniec ho opustila aj ona a on ostal úplne sám. Až doteraz. Samota pominula, keď sa pozeral do hlbokých očí tej bezbrannej ženy. A to ho desilo. Prisahal si, že už nikdy nedovolí, aby ho city ovládli natoľko, že by sa stratil sebakontrolu.

Zatrepal hlavou, aby zahnal pálčivé spomienky a všimol si, že ho Suri zvedavo sleduje. Tušil, že sa niečo z jeho emócií odráža v jeho očiach, ale bolo mu to jedno.

„Nechceš čaj?“ spýtal sa jej náhle. Jeho hlas znel trochu chrapľavo.

Suri na plné ústa zívla. „Dala by som si.“

Zodvihol sa zo pohovky. „Idem ho uvariť. Máš rada mätový?“ Len kývla a pohodlnejšie sa usadila na pohovke.

Vošiel do kuchyne. Zo skrinky vybral mätový čaj a po jednom vrecku vložil do dvoch hrnčekov. Zatiaľ čo čakal, kým zovrie voda, zadíval sa von oknom. Vlk v jeho tele túžil vyraziť do noci a loviť. Vedel, že potrebuje lov, ale nechcel tu Suri nechávať samu. Ani netušil prečo. Proste s ňou potreboval byť, aj keď to nechápal. Nikdy nič také necítil. Dokonca sa cítil previnilo, keď jej klamal alebo hovoril polopravdy. Odkedy on cíti výčitky svedomia?!

Jeho rozhárané otázky prerušilo až cvaknutie kanvice. Odhodlane si predsavzal, že už na to nebude myslieť. Vodu nalial do hrnčekov, potom sa vybral do obývačky.

„Chceš aj...“ Nedokončil. Keď sa pozrel na pohovku, zistil, že Suri má zavreté oči a pravidelne oddychuje. Zaspala a boh mu je svedkom, že pri tom vyzerala nevinná ako malé dieťa a krásna ani anjel. Prepadnutý neznámou nehou, položil hrnčeky na stôl a dôkladne ju zabalil do deky. Jej slastný povzdych mu v ušiach znel ako tá najkrajšia pochvala.