Prológ

Pred dverami do svojho apartmánu som si našla menší kufor s obálkou. S úsmevom na perách som sa poobzerala po chodbe. Bola tam tma, svietilo sa len na schodisku. To svetlo stačilo na to, aby som si všimla , že pred niektorými dverami boli taktiež kufre, čo znamenalo, že tí študenti prešli skúškami. Nebolo ich však veľa.
Na tomto poschodí boli len dievčatá, takže som nemohla zistiť, ako je na tom môj najlepší priateľ Samuel. Podľa mňa prešiel skúškami na jednotku. Schytila som kufor a vtiahla ho do izby. Zasvietila som lampu a natešene otvorila obálku malým vreckovým nožíkom, ktorý som mala vždy po ruke. Nahla som sa s listom v ruke tak, aby som dokázala prečítať lesklé zlaté písmo na bielom papieri.

Strážkyňa Adrienne Clementová,
Gratulujeme Vám k zvládnutiu skúšok a úspešnému ukončeniu výcviku strážcov. Bola ste pridelená k princovi Mariusovi Mayerovi.


Tie dve vety som si prečítala najmenej päťkrát. Panebože, ja som to zvládla! Som strážkyňa! Dokázala som to! – opakovala som si v mysli dookola. Nemohla som tomu uveriť. Stále som mala pocit, že som niečo zbabrala. Buď písomné testy, alebo tie praktické, či narábanie s mečom. Hlavne práca s mečom, ktorá mi bohvieako nešla. 
Marius Mayer? No páni. Síce ani v päte netuším, kto to je a ako vyzerá, no to je v tejto chvíli jedno. Jediné, čo o ňom viem, je to, že má dvoch súrodencov – mladšiu sestru Milaris a staršieho brata Andrého – ku ktorým bude taktiež niekto pridelený. 

So zatajeným dychom som otvorila kufor. Netuším, čo som čakala, keď oblečenie budem mať aj tak také isté ako ostatní strážci. 
Karolínsky meč som položila opatrne bokom. Pri pohľade naň som si spomenula na to, ako som s ním trénovala. Ihneď som zahnala tie spomienky, pretože sa mi pri nich vždy vybavila Samuelova krv, keď som ním nechtiac zasiahla jeho ruku. Ďalej tu boli špeciálne kožené rukavice so strieborným lemovaním, vykladaným červenými drobnými kamienkami. Tie som položila vedľa meča. Čierne topánky mojej veľkosti poputovali na zem. Nasledovala vyžehlená jednoduchá biela blúzka s nenápadnými gombíkmi, dlhé užšie čierne nohavice a čierne sako s fazónkou, ktoré malo taktiež strieborný lem a červené kamienky. Všimla som si aj červený opasok.
Naspodku bol ďalší lístoček. 

Po prečítaní sa obleč do tohto oblečenia a príď do hlavnej sály v hoteli. Meč nechaj v izbe.
Ian

Ian bol tréner, ktorý mal na starosti pokročilejších strážcov. To on ma pripravoval na hlavné skúšky. Dúfam, že je na mňa pyšný. Ja som so sebou teda spokojná. 

Obliekla som sa a zamierila do kúpeľne, kde som sa pokúsila zakryť fialové kruhy pod očami. Bola noc a spala som dokopy možno len dve hodiny a nedostatok spánku sa na mne vždy podpísal výraznými kruhmi pod očami a pokožku som mala takú bledú, že aj čisto biela stena je v porovnaní s ňou totálne nič. Dala som si na tvár make-up, na riasy naniesla špirálu a na pery jemný lesk na pery s višňovou príchuťou. Takto vyparádená som sa postavila pred zrkadlo. 
Musím uznať, že po tomto som túžila naozaj veľmi dlho. Tak často som si predstavovala, ako by som vyzerala v týchto veciach. Občas som mala pocit, že sa tejto chvíle nikdy nedočkám... 

Vybrala som sa teda do sály, ktorá bola na prvom poschodí. Ja som bola len o poschodie vyššie, takže som tam dorazila o také dve minútky. 
Srdce mi šlo vyskočiť z hrude, keď som otvorila obrovské dvere. Všetky pohľady sa zrazu upriamili na mňa. 
Ale ja som ich takmer ani nevnímala, pretože som tam videla jeho. Bol to ten chalan, ktorého veľmi dobre poznám, no nikdy som nevedela jeho meno. Ten chalan, okolo ktorého práve sedeli André Mayer a Milaris Mayerová. Bol to Marius Mayer.