Prológ

Dvere sa opätovne rozleteli a dovnútra zafajčeného baru prenikla, spolu s ľadovým vzduchom, aj ostrá pachuť agresivity sprevádzaná zvučnými zvukmi bitky. Ľudia v tomto meste už poznali aury, ktoré obklopovali skupinku týchto ľudí a nečudovali sa tomu. Možno aj preto, lebo títo ľudia ani ľuďmi neboli a číra živočíšnosť, ktorá z nich priam kričala, nebola len omamom zmyslov. A takisto vedeli, že teraz sa im nemajú stavať do cesty, ak len nechcú skončiť na intenzívke s ťažkými zraneniami.

Mladý, trochu počernejší barman, ktorý práve utieral pult, kývol trom ženám na pozdrav a so záujmom sa zadíval na poslednú, najkrajšiu z nich. Očarene pozeral ako sa jej boky v objatí tesnej koženej sukne pohojdávajú v rytme pesničky od Hoobastank-u, ktorá práve hrala z hracej skrine v rohu. Ako v omámení si zobral blok a vybral sa k stolu, kde sedeli vždy.

„Dobrý večer, dámy, čo si dáte?“ pýtal sa zdvorilo, ale jeho oči práve mravné neboli. Tie už doslova vyzliekali blondínku v koženej sukni.

Malá hnedovláska ho buchla do ramena, až zasyčal od bolesti. „Nechaj si zájsť chuť, Tupac, tá kope za inú ligu, ako ty. Dones nám to, čo vždy,“ odvetila a ďalej si ho nevšímala. Mladík pokrčil plecami a proste odišiel. Vedel, že je to lepšie ako nechať sa zmlátiť od nejakej ženy. Nič nemej, od takej ženy by sa nechal zmlátiť veľmi rád.

„Vidím, že Loppa sa zmenila, odkedy som tu nebola, Arya,“ povedala blondínka v sukni smerom k tej malej hnedovláske.

„A čo si čakala, Ruana? Nebola si tu šesť rokov, časy sa menia. Loppa už dávno nie je tým pajzlom, čo bývala. Izal sa postarala, ako to vždy vedela,“ zablýskala očami a stíchla, lebo mladík práve prinášal ich drinky.

Pri tom mene nakrčila nos. „Och, sestrička, ale rozprávaj. Čo je tu nové, odkedy som odišla?“ otočila sa teraz blondínka s otázkou na dievčinu sediacu vedľa nej, ktorá mala podobné blond vlasy, ale tie jej boli ostrihané takmer úplne nakrátko.

„Šesť rokov nie je až tak veľa, Ruana. Ľudia sa menia viac ako náš svet. Stále robíme to, čo vždy. Prepásla si pár svadieb. Veď aj tuto Sareh,“ ukázala na čiernovlásku so sivými očami, „sa vydala a má dieťa. A o pár mesiacov čaká svadba aj teba, sestrička,“ pripomenula jej.

Ruana sa hneď otočila na čiernovlásku. „Gratulujem, Sareh. A koho si si zobrala? Navida alebo toho tĺka Zareka?“ zasmiala sa koketne.

„Ďakujem,“ potešene sa usmievala. „A vieš koho som si zobrala? Ani Navida, ani Zareka. Zobrala som si Atisha.“

Ruane takmer zabehlo, keď si predstavila robustného Atisha s plecami širokými ako dvere a svoju maličkú priateľku Sareh. Šesť rokov je predsa len dlhá doba, keď si Sareh stihla vybrať namiesto dokonalého Navida toho protivného Atisha – ako v tom čase sama prehlasovala. Nuž, časy sa menia.

„Koho si vyberieš, sestra? Obrad je už o pár týždňov a vieš, že ako najstaršia dcéra vodcu sa musíš vydať do svojich dvadsiatych piatych narodenín.“

Ruana si povzdychla. „Ja viem, čo musím. Akí muži tu vlastne ostali?“ rýchlo zmenila tému.

Medzitým Neema, jej sestra, kývla na barmana a ten im automaticky doniesol nové drinky a prázdne poháre odniesol naspäť k baru. Všetko bez jediného slova, hoci pohľad stále upieral na Ruanu. Bola to prvá žena po dlhých mesiacoch, po ktorej skutočne zatúžil.

„Hmm... akí muži. Ostalo ich tu veľa, ale pre teba by bol vhodný možno Zarek, veľmi sa zmenil. Je naozaj veľký a dokonca aj príťažlivý. Jedna vlčica sa nechala počuť, že je to najlepší milenec pod slnkom. Som si istá, že tvoja nevinnosť by bola v tých najlepších rukách.“ Poslednú vetu pošepla Sareh len pre jej uši.

V duchu sa vysmiala jej naivnosti. Keby tak vedela, že svoju nevinnosť darovala už dávno inému. To len ona bola taká cnostná, aby čakala až do svadby. A nikdy to neľutovala, hoci sa nakoniec všetko zvrtlo a skončilo jej odchodom.

„To tu nie je nikto iný? So Zarekom sme sa nikdy akosi... nepohodli. Ak sa mám postarať o zachovanie mieru, tak s ním určite nie.“

Ženy sa opäť zamysleli. V druhej vlčej svorke, vo svorke čiernych vlkov, bolo mnoho dobrých mužov, no ani jeden z nich nebol vhodný pre náročnú a tak trochu panovačnú Ruanu. Nikto z mužov by si ju dobrovoľne nevzal, ale keďže je dcérou vodcu, nemali na výber. Na koho jej otec ukáže, ten si ju musí zobrať. Aj keby bol už sľúbený inej.

„Počuj, Neema, dopočula som sa, že aj Tambe je v meste,“ prerušila ticho Ruana a ostatné tri ženy skameneli. Dúfali, že sa to nedozvie.

„No, vieš...“ Zarazila sa. „Dobre, je to pravda a naozaj už nie je nedostupný ako kedysi, ale aj tak sa mu musíš vyhýbať,“ zdôraznila Neema.

Ale Ruana sa len hrdelne zasmiala. „Prečo by som sa mu mala vyhýbať? Bože, veď je to Tambe! Poznám ho lepšie ako svoje laby, prežila som s ním kus života. A určite nemusím pripomínať, aký veľký ten kus bol,“ dodala veľavýznamne.

Boli spolu takmer tri roky, ten štvrtý s prestávkami, keďže študovala žurnalistiku. Neskončilo to síce najkrajšie, obaja boli vtedy nahnevaní, ale pri spomienke na chvíle, ktoré spolu prežili a čo všetko dali jeden druhému, jej behal mráz po chrbte. Ale skončilo to, pretože on si myslel, že ho zradila.

„Vôbec nevieš, aký je teraz. Veľmi sa zmenil. Už nie je tým chalanom, čo predtým. Teraz sa z neho stal neľútostný muž bez kúska citu. Nikto nevie, čo sa s ním za tri roky jeho neprítomnosti stalo, ale poznačilo ho to. Je taký neľútostný, že vodcovia boli nútení vydať zákaz pre ľudí. V noci, keď loví, sa nikto nesmie vydať do lesa. Vraj by to pre nich znamenalo istú smrť. A to už musí niečo znamenať, keď sa ho boja aj vodcovia. A uznaj, ktorý normálny vlk loví každú noc?“ zakončila svoju reč Neema a založila si ruky na hrudi.

Ruana sa zamyslela. Slová jej sestry ju sotva mohli vystrašiť, ona vedela svoje. Netušila, prečo Tambe pred tromi rokmi len tak zmizol, doslova zo dňa na deň. Mnohí tvrdili, že za to mohla ona, lebo v tom čase prišla navštíviť rodinu. Na tom však nebolo ani zrnko pravdy. Ona ho vtedy vôbec nevidela. Túžila ho však vidieť teraz. Nevidela ho dlhé tri roky a ani po toľkých rokoch sa nedá zabudnúť na vášeň a zmyselnosť. A ani na viac ako horúce spomienky.

„Nechajme Tambea tak, sestra. Hovor, čo sa tu ešte stalo za tie roky? Keď som tu bola naposledy, bola si mimo mesta. Len rozprávaj...“

Štyri ženy sa pohrúžili do tichého, súkromného hovoru. Ich predošlý rozhovor mal byť tiež taký, ale nebol. Sotva mohol minúť sluch smutnej ženy, ktorá sedela len o jeden stôl vedľa. Nezazlievala im, že si ju nevšimli, v podstate za to bola skôr vďačná. Tak veľmi túžila byť neviditeľná - a akoby zázrakom sa jej to darilo. Ale ona taká nebývala. Kedysi nie.

Už od prvého pohľadu dokázala zaujať. Nebola typicky krásna, niečo v jej tvári sa však človeku doslova zavŕtalo do mysle a nemohol ju už odtiaľ vyhnať. Mala medovo-plavé vlasy, ktoré na slnku žiarili ani zlato. Možno tie vlasy dokázali upútať, možno určitá bezbrannosť v jej tvári, či pery vždy vykrivené vo vlažnom úsmeve, dokonca to mohlo byť to šibalstvo a chuť do života, čo z nej žiarili. Nech to bolo čokoľvek, táto žena vždy dokázala zaujať každého.

Ale teraz to tak nebolo. Zraky ľudí po nej skĺzli akoby tam ani nebola a opäť sa upriamili na niečo iné. Vlasy mala stiahnuté do prísneho uzla, kútiky úst snáď len gravitáciou skrivené k podlahe, šibalstvo a vitálnosť uspané a ukryté niekde hlboko v nej. A jej veľké oči, kedysi tak intenzívne zelené, z ktorých prýštil život, teraz bez jedinej iskričky. Akoby ste sa pozerali skrz sklo. Nečudo, že sa stala už v tak mladom veku neviditeľnou. Preto nikoho nezaujímala, preto nikoho netrápilo, čoby mohla počuť. Ona však počúvala a to, čo počula, ju možno malo vystrašiť, no ju to len potešilo. Konečne našla cestu z tohto sveta. A ich bezcitný vlk jej tú cestu ukáže...