Vlkolaci

Bájne bytosti zobrazované v miliónoch a miliónoch filmoch, knihách, časopisoch, či povestiach. Kto sú však tieto bytosti v skutočnosti? Zvlčilí ľudia alebo len nešťastné obete kliatby? Podľa môjho názoru sú obidvoma. Podľa rôznych zdrojov ide o človeka, po prípade o väčšiu skupinku ľudí, ktorí sa dokážu zmeniť na vlka, alebo na tvora, ktorý sa vlkovi podobá. Všetci určite dobre vedia, aké okolnosti mám na mysli – áno, je to spln mesiaca, no vlkolaci sa nepremieňajú len tento jeden deň, ale aj deň pred splnom a deň po ňom. Takže sú “aktívni“ tri dni v mesiaci. Ako sa zmenia po premene? Nuž, úprimne, naozaj si to neviem presne predstaviť. Jasné, filmy a knihy nám dajú predstavu, ale čomu veriť, keď ste takúto bytosť nikdy nestretli? Podľa mojej skromnej predstavy sú vlkolaci omnoho vyšší ako dvojmetroví ľudia. Pretože sú príbuzný vlka, majú dlhé pazúry, vlčie laby a sú chlpatí ako vlci, možno aj viac. Najdôležitejšou otázkou však ostáva, či vyzerajú viac ako ľudia alebo viac ako vlci. Myslím, že to už naozaj záleží na pohľade toho ktorého človeka. Čo sa týka zmyslov vlkolakov – sú omnoho ostrejšie. Sluch, čuch a predovšetkým zrak musia byť lepšie, keďže vlkolak je na ne doslova odkázaný. Taktiež sú veľmi nebezpeční, pretože jediné na čo po premene myslia, je krv a zabíjanie. Dokázali by zabiť aj najlepšieho priateľa, pretože ho nespoznajú. Tiež sa povráva, že vlkolaci majú veľký apetít aj vo svojej ľudskej podobe. Tiež sú ako ľudia nenápadní, opatrní, jednoduchí... proste ľudia, ktorých nepovažujete za niečo iné než za ľudí.

Vekmi si ľudia vytvárali vlastné obrazy, legendy a rozprávky, ktorými sa väčšinou len snažili vystrašiť deti, aby nechodili v noci do lesa. Tieto mýty šírili buď šialené babky alebo chamtiví muži, ktorí na tom chceli zarobiť – presvedčili poverčivých dedinčanov, že ak im dajú dobytok, nakŕmia ním vlkolaka a oni budú v bezpečí. Všetkým je jasné, že o “svätých“ mužoch ani o svojom dobytku už nikdy nepočuli. Nie všetky mýty však boli len babské povery alebo výmysly príliš podnikavých ľudí. Predpokladá sa, že prvé povery o vlkolakoch pochádzajú asi z 16. a 17. storočia, teda z času procesov s bosorkami a samotnými honbami na ne. Predpokladalo sa, že práve bosorky sa menia na vlkov a v tejto podobe útočia na ľudí a zvieratá, aby sa zachránili pred cirkvou a upálením. Nikdy to nikto nepotvrdil, ale predpokladá sa, že sa cirkevní hodnostári snažili ospravedlniť vysokú úmrtnosť zvery a detí, ktoré sa potulovali ďaleko od domovou. Prvá zmienka o zvlčilom človeku, teda o vlkolakovi, pochádza z konca 15. storočia. Vtedy dotyčného obvinili, že sa premieňa na vlka a v tejto podobe zabíja deti. Nakoniec ho upálili, no nikdy sa nepotvrdilo, že sa naozaj na vlka premieňal. Je však jasné, že toto vôbec nie je prvá zmienka, možno len prvá, čo sa zachovala. Myslím, že legendy museli existovať už predtým, keď vedeli, za koho majú toho dotyčného považovať. Lenže cirkev mala v tom čase obrovskú moc a všetko, čo sa jej nepáčilo, proste zničila.

Legendy teda existovali dlhé stáročia a tak sa nebolo čo čudovať, keď sa ľudia pred vlkolakmi snažili chrániť. Prvý a vraj najúčinnejší spôsob ochrany je byť na posvätnej pôde, teda v kostole alebo aspoň na pozemku patriacemu ku kostolu. Je to spôsobené tým, že vlk bola prekliata bytosť plná démonov s mocou od samotného diabla, takže bolo jasné, že jedinou zbraňou proti takejto bytosti je práve božská čistota kostola. Vstup na posvätnú pôdu ho popálil a tieto popáleniny mu ostali aj v ľudskej podobe. Podľa týchto popálení ho neskôr vedeli spoznať medzi ľuďmi. K ďalším slabostiam patrí alergia na striebro. Odkiaľ pochádza tento mýtus a nakoľko je pravdivý nikto nevie, ale po dotyku akéhokoľvek strieborného predmetu s jeho pokožkou vzniká popálenina. Ak mu striebro prenikne do krvného obedu, takmer okamžite zomiera, záleží však aj na množstve striebra. Ďalšou slabosťou vlkolakov je strach z ohňa, pravdepodobne preto, lebo je to len zviera a zvieratá sa ohňa boja. Ľudia preto ohňom vlkolakov zaháňali preč od svojich domov, ale po kontakte s jeho pokožkou sa vlkolak tak rozzúri, že je veľmi ťažké nejako ho premôcť. Nezáležalo mu ani na tom, že je zranený. Ďalšie slabosti nie sú príliš známe, ale sú autori kníh a filmov, ktorí si nejaké vytvorili.

Medzi prvými treba spomenúť úžasnú trilógiu Underworld, ktorá vlkolakov zobrazuje veľmi verne a realisticky. Sú presne takí, ako ich poznáme – veľký, chlpatí, nebezpeční, agresívni a tí starší a silnejší sa dokážu meniť aj mimo spln. Zobrazujú ich tu ako odvekých nepriateľov upírov, čo je možno pravda a možno nie – ich neznášanlivosť nikdy nikto nepotvrdil, čo sa ani neočakáva, takže nie je jasné, či sa nenávidia alebo sú spojencami. Myslím ale, že predstava nepriateľstva medzi týmito druhmi pramení z jednej starej povery, podľa ktorej sa starý muž menil na vlka, aby ochránil svoju dedinu pred démonmi noci, ktorí zabíjali jeho priateľov, teda pred upírmi. Jediná povera a takto mení pohľady ľudí na spolunažívanie vo svete mýtov a legiend. Ja osobne som stále toho názoru, že záleží na uhle pohľadu. Ak budem chcieť, môžem z upírov a vlkolakov urobiť najlepších priateľov a nikto nemôže protestovať, no nie?

Ak by som sa chcela zamerať na knihy, nebudem to mať vôbec jednoduché. Tisícky autorov po celom svete opisuje vlkolakov inak. Niektorí im ponechali ich pôvodnú podobu i pôvodné vlastnosti, chyby a slabosti. Jednou z nich je už predtým spomínaná J. K. Rowlingová v knihe Harry Potter a Väzeň z Azkabanu, kde bol vlkolakom jeden z profesorov. Mňa osobne táto jej predstava nadchla, dokonca veľmi, keďže sa snažila zachovať tú starú predstavu, do ktorej vložila niečo vlastné, čo obdivujem.

Medzi ostatnými autorkami a autormi však narazíme skôr na predstavu vlkolakov ako obyčajných vlkov, častokrát prerastených. Napríklad aj naša skvelá Steph Meyerová takto zobrazila vlkolakov, ktorí síce vlkolakmi neboli, ale to si všíma už málokto. Dôležité bolo, že majú kožuch, sú to vlci a neznášajú upírov. Skutočne pekná predstava, mne dokonca sympatická, ale s vlkolakmi má spoločné naozaj pramálo. Medzi takýmito predstavami, ktoré s pôvodnými vlkolakmi nemajú nič spoločné, píše aj skvelá autorka Sherrilyn Kenyonová, ktorá opäť zobrazuje len vlkov – na jednej strane zvieratá meniace sa na ľudí a na druhej ľudí meniacich sa na zvieratá. Samotné postavy z jej kníh ich označujú ako vlkolakov, ale opäť sú to len vlci.

Naozaj veľa predstáv, ktoré nám ponúka nielen milosť, ale aj súčasnosť. Je ťažké vybrať si nejakú a tej sa držať, pretože nikto naozaj nevie, akí boli vlkolaci a či vôbec existovali. Ja osobne som verná predstave Underworld-u a Van Helsinga, tí ostatní sú pre mňa len vlci a nič viac. Lenže to je moja predstava a každý z nás si musí nájsť vlastnú.

- by Lili D. -